Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Malé beštie patrí k tým knihám, ktoré človek nevie pustiť z rúk, a to aj napriek narastajúcemu znepokojeniu z toho, čo môže odhaliť ďalšia obrátená stránka. Namiesto rozuzlenia a katarzie prichádza viac otázok a pochybností. Čitateľ sa až do samého záveru pýta: „Čo sa vlastne stalo? Kto je vinník a kto obeť?” Ako je to pri dobrej literatúre zvykom, neponúka ľahké riešenie dilemy, súdy na počkanie, ale prináša spektrum nových perspektív, pohráva sa citlivosťou čitateľa a pružnosťou jeho myslenia. Akoby sa snažila v strede rozprávania zmeniť kurz o 180 stupňov a nadhodiť provokačné: „Ale čo ak to, milí moji, bolo celé predsa len inak?”
Takýto dojem vo mne zanechala psychologická novela s prvkami mystery hororu od rakúskej autorky Jessicy Lind.
Hneď na úvod otvára nepríjemnú, zahanbujúcu tému, o ktorej slušné rodiny radšej nehovoria, pretože, ruku na srdce, nemajú ani páru o tom, ako o nej hovoriť. Piu a Jakoba, rodičov sedemročného Lucu, predvolajú do školy kvôli podozreniu zo sexuálneho obťažovania spolužiačky Aleny. Hoci sa prípad po čase uzavrie ako neškodné nedorozumenie, u matky Pii zostávajú hlboké pochybnosti a vzťah s odcudzujúcim sa synom postupne koroduje. Pia je nútená spomínať si na vlastné, na povrchu idylické detstvo, zatienené tragédiou. Neochotne sa vracia do minulosti a rozuzľuje nitky príbehu, ktorý má ďaleko od priamočiareho rozprávania. Pripomína ominózne blúdenie v kruhu dojmov a nezodpovedaných otázok.
„Čo sa vlastne vtedy dávno stalo?”
Keď som si knižku obzerala v stánku vydavateľstva Literárna Bašta na festivale BRaK, okoloidúca kolegyňa čitateľka poznamenala napoly ironicky, napoly úprimne: „To by si mali prečítať všetci, čo uvažujú nad deťmi.” Zaujalo ma to a knihu som začala čítať ako výpoveď o nemožnosti skutočne poznať svoje dieťa, čiže tvora, s ktorým by rodiča malo spájať takmer nadpozemské puto, telepatia, pupočná šnúra upletená z bezpodmienečnej lásky. Tiež ako polemiku o toľko vyzdvihovanej detskej nevinosti. Páčil sa mi kacírsky podnik, čo sa podujal túto slepú rodičovskú vieru rozpitvať z rôznych uhlov a nenechať na nej nitku suchú. Zanedlho som si však uvedomila, že v skutočnosti kniha oveľa viac hovorí o rodičovských chybách ospravedlňovaných tými najlepšími úmyslami.
Stále súhlasím so suchým odporúčaním pani čitateľky, ale dodala by som, že by ju mali čítať všetci dospelí, nerodičia, ako aj rodičia každého veku. Všetci sme nakoniec deti a napriek všemožnej snahe nimi zostávame, aj keď sme práve postavení do role rodiča. Detstvo, to skutočné, vo svojich pravých farbách mimo odtieňov ružovej, nikam neodchádza, iba sa zahmlilo a zamotalo. Čiže čítajte, drahí knihomoľovia, je tam veľa temného, ale aj veľa ľudského, prirodzeného, nežného a milujúceho.
Knihu aj autorku som objavila vďaka literárnemu festivalu BRAK 2026 a vynikajúcemu vydavateľstvu Literárna Bašta, ktoré obohatilo moju knižnicu o nejeden podarený titul. Susanne Gregor je spisovateľka slovenského pôvodu žijúca v Rakúsku a tvoriaca v nemčine. Napriek tomu je téma jej posledného pisateľského počinu, Položivoty, úzko spojená so Slovenskom, konkrétne s jeho donedávna najznámejším vývozným artiklom opatrovateľkami, Pflegerinnen. Rozsahom neveľká kniha loví v hĺbkach psyché svojich postáv a na skromnom priestore rozohráva pomaly gradujúcu drámu. Tmavšie a tmavšie odtiene temnej. Nečudo, že viedenský Volkstheater nadšene siahol po knihe ako predlohe pre divadelnú inscenáciu.
Veľmi sa mi páčilo rozhranie svetov opatrovateľky Paulíny a jej „šéfky/majiteľky” Kláry. Obe tak iné, čeliace diametrálne odlišným výzvam, ale obe v niečom rovnako stratené a krehké. Knihy písané z rôznych pohľadov ma obvykle nadchnú do piatich strán a táto nebola žiadnou výnimkou. Človek sa dokáže okamžite ponoriť do sveta postáv, ktoré snáď okrem spoločného kyslíka v miestnosti nespája nič iné. Ambiciózna workoholička Klára, životom preskúšaná stoická opatrovateľka Paulína, cieľavedomá, sebestačná Irene úplne vykoľajená starnutím, útlocitný, zato milujúci manžel a otec Jakob, nedostupná dcéra Adele na prahu puberty.
Kniha nenásilne, bez kazateľského rozhorčenia, opisuje problémy brutálneho presadenia z jednej reality do druhej, ktorým sa turnusová práca opatrovateliek vyznačuje. Výborne nastreľuje problém hraníc a ľudskej dôstojnosti s ručením obmedzeným v podmienkach, keď prirodzená bariéra medzi zamestnávateľom a zamestnancom prakticky neexistuje. A samozrejme aj cenu v podobe odlúčenia od rodiny, ktorú opatrovateľky platia za dajme tomu obstojný zárobok.
Príjemný čitateľský zákusok, aj keď trochu temný ako Sacher.
Tomáš Hudák Amerikáni
Do tejto knihy som išla bez prehnaných očakávaní, ale o to viac potešila. Napokon, mohla som to tušiť, bol to darček od sestry a ona má, musím neskromne priznať, výborný vkus. Tomáš Hudák vo svojom debute naservíroval pútavý dej, uveriteľné zobrazenie osudov Amerikánov zabalené do jednoduchého, úderného jazyka. Pravý page-turner na tému, ktorá sa týka takmer každej druhej slovenskej rodiny, no literatúra ju doteraz obchádzala.
Amerikáni, ako nazývali slovenských vysťahovalcov za prácou do Spojených štátov na sklonku Rakúsko-Uhorskej monarchie, sa istotne nájdu v kronikách predkov mnohých rodín zo Zemplína, Šariša, Oravy či Kysúc. Bez veľkého preháňania možno povedať, že sú masívnou súčasťou slovenských dejín, a to všetkých jeho etnických skupín Maďarov, Rusínov, Židov a samozrejme Slovákov. Nemôžem hovoriť za odbornú literatúru, pretože som po nej nepátrala, ale Amerikáni Tomáša Hudáka sú prvým pokusom o historický román, na ktorý som natrafila. Hoci označenie „román” treba brať trochu s rezervou, nakoľko kniha stojí takmer výlučne na historických prameňoch a autentických skúsenostiach reálnych vysťahovalcov. Mená, ktoré sa v nej objavujú, patria prastarým otcom a prastarým matkám skutočných rodákov; hlavná postava Ondrej (Andy) je dokonca prastarý otec samotného autora z dediny Bakša. Dej posúvajú skutočné udalosti a vysťahovalecké historky tradované naprieč generáciami potomkov Amerikánov. Zároveň peripetie cesty do Nového sveta od košickej vlakovej stanice po ostrov Ellis Island životné podmienky prisťahovalcov drucich v pittsburghských oceliarňach a sklárňach, ako aj historické míľniky (Clevelandská dohoda, návšteva T. G. Masaryka, Veľký oceliarsky štrajk v Pittsburghu) sú vykreslené veľmi vierohodne a prezrádzajú hodiny a hodiny strávené nad archívnymi prameňmi. Kniha by sa tak mohla pokojne zaradiť medzi beletrizovaný dokument, ci oneskorenu reportáž.
Postavy sú vykreslené s nesmiernym pochopením a láskavosťou silné, ľudské charaktery. Celkovo z knihy cítiť veľký dôraz na ľudskosť a spolupatričnosť, čo je príjemným narušením paradigmy v dnešnej roztrieštenej a rozhádanej spoločnosti. Na druhej strane sa neviem zbaviť dojmu, že pri niektorých z nich došlo k nemalému prikrášľovaniu, či už vedome, alebo nie. Pochopiteľne písanie o vlastných predkoch bez autocenzúry a potreby idealizovať je náročná disciplína aj pre vypisanych a mizantropnejšie naladených autorov.
Oceňujem však, že autor neuhol pred realitou, ktorá na vysťahovalcov v Novej zemi čakala. Trefne, ale nenásilne opísal to horké (, ktorého bolo nepomerne viac) aj sladké. Neskĺzol do schematického hollywoodskeho klišé o ťažkom úde statočného prisťahovalca, ktorý napokon nájde svoj happy end, ale neuvrhol čitateľa ani do žiadnej bezvýchodiskovej sociálnej drámy.
Zhrnuté a podčiarknuté, odporúčam širokým masám, svoje si tam nájde každý čitateľ, počnúc tými, co hľadajú hrejivú oddychovku k vode a končiac typickým čitateľom Absyntoviek očakávajúcich od knihy nové poznanie.
Už na desiatej strane ma natriasalo od smiechu ako dávno nie, až mi kniha z rukoch vypadla. A to som v príbehu o trudných devadesiatkach zo Zakarpatskej Ukrajiny veru nečakala. Realizmus konca minulého storočia až po majdanové roky nenápadne prerastá do grázlovskej grotesky a človek sa nevdojak pýta, koľko z tých “regionálnych špecifík” čerpal autor zo skutočnej pamäte. Jeho stopercentný cit pre iróniu a čierny humor dokonale zapasoval do reportáží (viac fiktívnych, či skutočných zostáva otvorenou otázkou pre čitateľa) z ospalého mestečka na spoji troch hraníc - rumunských, maďarských a slovenských. Príbeh v povodí Tisy obsahuje kreatívnu podnikateľsku vrstvu (čítaj pašeráci všeho druhu), miestneho spoľahlivého hrobára, politicky podkutého starostu a doktorku ako zo stránok S. Kinga a ešte jedného strateného učiteľa volajúceho po expresnej eurointegrácii svojej vlasti. Tieto nesúrodé bytosti spojí jeden tunel, doslova a dopísmena. Síce po väčšinu knihy som plakala iba od smiechu, z pár epizód ma naozaj zamrazilo a nakoniec došlo aj na pár skutočných slzičiek. Skrátka plnokrvné čítanie, zvlášť pokiaľ ste našli zaľúbenie v slovenských náprotivkoch typu Pišťánek alebo Majling.
Nebudem klamať nebolo to úplne ono. Jeho predošlá kniha Prežila len jediná ma celkom nadchla a logicky som dúfala, že sa história zopakuje. Ďalší gotický hororový román od R. Sagera so sugestívnou obálkou, ktorá priam kričí „toto a nič iné budeš čítať v halloweensku noc“, len keby aj obsah kričal aspoň spolovice tak hlasno. A ak by som chcela byť uštipačná (a to ja chcem), tak poviem, že zážitok začal vydarenou obálkou a odvtedy mal zostupnú tendenciu.
Keď prichádza tma sa točí okolo pomaly hustnúcej záhady strašidelného domu. Tento dôverne známy motív isto rozochveje gotické srdiečko nejedného fanúšika Edgara Allana Poea. Autor s neomylnou intuíciou stavil na istotu generáciami čitateľov preverenú klasiku. Tým sa však zároveň vystavil vysokým očakávaniam, ktoré so sebou tento typ záhadyhororudrámy prináša. Dej sa na môj vkus vliekol ako jazda osobákom; momenty prekvapenia a nebodaj vierohodného vyľakania by som vedela zrátať na prstoch jednej ruky, zato zbytočného predznamenávania a opakujúcich sa náznakov bolo neúrekom. To, že kniha nie je žiadny lexikálny klenot a škôlkarské metafory („srdce krváca“) by som pri tomto žánri vedela odpustiť, ale dorazilo ma rozuzlenie. S trochou nadsádzky by sa dalo označiť za elegantný podvod na čitateľovi. Knihu som dočítala najmä preto, aby som sa dozvedela, ako autor vysvetlí nafúknutú záhadu s množstvom paranormálnych javov… ale skutek utek.
Zhrnutie: neublíži, neurazí, ale určite existujú aj strašidelné domy s lepšou literárnou adresou.
Moj sprievodca na dovolenke v Kosove. Ide o osobnú reportáž Martina Dvořáka, českého člena UN misie v rokoch 1999-2000. Je písaná zrozumiteľnou denníkovou formou, číta sa ako pokec s kamarátom pri pive a výborne ukazuje, koľko úsilia stálo postaviť na nohy kompletne rozvrátenú krajinu. Ilustruje, nazdávam sa, univerzálne platné postupy a fungovanie v krajine bez inštitúcii, stále napol vyzbrojené, plnej oprávnenej zášti a otvorených rán v spoločnosti. Človek sa dočíta čo to o paralelných štruktúrach, ktoré cisto medzi nami doteraz nevyklidili pole. Ale suma sumárum, 25 rokov po musím povedať, že UN pracovníci zrejme odviedli dobrú prácu, na turistu pôsobí Kosovo dojmom modernej krajiny s dokončenou diaľnicou a bohatou zástavbou v okolí Prištiny. Zo všetkých kútov vytŕča podnikavosť miestnych, ktorí síce stále nemajú spravené chodníky, ale zato kaviarne a služby 24/7 na každom kroku. Kosovčania urobili za vojnou hrubú čiaru a mladá, rastúca krajina hľadí do budúcnosti (čo, uznávam, sa robí pomerne ľahko, keď ste skončili na strane víťazov, dostali tonu západných zdrojov na obnovu krajiny a bezpečnosť vám garantuje stále prebiehajúca NATO misia). To, z čoho presne žije krajina bez priemyslu a železnice, kto presne stavia tie nekonečné office budovy a bytovky v Prištine, ponechám radšej otvorené. Chcelo by to ďalšiu kvalitnú reportáž.
Statovci píše bez filtra, naturalisticky. Viac ako na hrôzy vonkajšieho násilia sa zameriava na násilie medzivzťahové a vnútorne plynúce z pocitu hanby, nepriznania vlastnej identity, vykorenenia zo starej krajiny a nesplynutia s tou novou. Postupne sa rozmotávajúci príbeh minulosti zatínajucej pazúry do prítomnosti, niekedy strmhlavé nahliadnutia do komplikovaného vnútra postáv. V jednej vete dokáže vystihnúť najhlbšie a najsklučujúcej prežívanie postáv, vnútorne dusno aj prašné ulice Prištiny.
Príbehy sú kompované v dvoch striedajúcich sa linkách, jedna je osadená v súčasnom Fínsku, novej vlasti, druhá ide viac do histórie, do Kosova pred konfliktom a hovorí príbeh prvej generácie imigrantov, ktorých napokon vyhnala vojna. Jeho tvorba sa točí okolo imigrantskej skúsenosti, ale našťastie o nej nepíše cez klišé pribeh vojnou skúšaného chudáka, nevinnej obete a anjela v jednom, nadchádzajúcom útočisko a šťastie na západe, kde žije šťastne naveky vekov. Jeho postavy-imigranti, muži, sú totiž v mnohých ohľadoch ľudsky pekné svine, pri ktorých sa v čitateľovi mieša odpor s fascináciou a nakoniec aj súcitom. Prvá generácia kosovských imgrantov stále vychovaná v konzervatívnom étose tradične žijúcich horských kosovských osád, kde ešte v 80-tých rokov minulého storocia platili hrubo povedané primitívne kmeňové pravidla a o individualizme, slobode jednotlivca sa proste neuvažovalo. Knižky ukazujú neschopnosť týchto mužov prestaviť sa novú realitu mimo Kosova - kým “doma” boli stredobodom vesmíru, používajúcimi úctu komunity s tichou, všetko pretrpiacou manželkou, v novej krajine sú občanmi druhej kategórie a zďaleka nielen kvôli nepochopeniu zo strany hostiteľskej krajiny. Aby to bolo este zamotanejšie vo všetkých knihách vystupuje muž gay, zapletený do vášnivej aféry, ktorú je z pochopiteľných dôvodov donúteny tajiť pred rodinou a celou komunitou kosovských Albáncov. Tým sa zmes rozpoltených, nepriznaných identít naplnila. Zlyhanie v nájdení si miesta v novej krajine, vlastnej rodine a napokon aj v živote ako takom je lightmotívom všetkých Statovciho noviel. Kvitujem, že neskĺzol ku kázaniu o rasizme a vyplakávaniu nad neprajnostou hostiacej krajiny, ale drží sa autentického opisu toho, ako je proste náročné, ak vôbec možné, vytvoriť si novú identitu, ktorá by nerozbila podstatu človeka a zároveň umožnila plnohodnotný život v novom prostredí.
Moja kočka Jugoslávie nabitá podivnými, znepokojivými obrazmi a náhlym nečakaným násilím ma sprevádzala nesúrodou kolážou prištinských mešít, tuctových novostavieb rastúcich ako huby po daždi a zanedbanej soc architektúry z čias strýčka Tita. Papierovú Kočku som prekladala audio verziou v anglickom preklade jeho tretej novely Bolla, ktorá si ma, priznám sa, získala viac. Kočka je totiž bohato zásobena magickým realizmom, ktorý za normálnych okolností zbožňujem, ale tu som mala pocit, že sa autor topil v záplave samoúčelových metafor zatiaľ, čo zmysel stiekol do stratena. Bolla naopak hovorila viac k veci, rečou priamych obrazov a aj postavy mi prišli viac dotvorené, hlbšie, a príbeh zo starého Kosova sa organickejšie prepojil s príbehom z novej doby. Bollu môžem teda odporučiť ešte o niečo viac. Obidve knihy sú však výbornou vstupnou bránou do atmosféry Kosova v čase eskalujucého konfliktu a dobre ilustrujú zlom medzi tradičnou starou spoločnosťou a novou prudko sa meniacou krajinou.
Čarovná a temná zároveň! Magický realizmus na kazašský spôsob, kde sa odohráva táto napol fiktívna historická novela, hoci samotný autor sa narodil v Kirkizgu a dlhodobo žil v Uzbekistane, kým nebol dotlačený k exilu pre svoje “príliš” demokratické nastavenie. Ismailov píše v ruštine a uzbečtine. Mŕtve jazero je podmanivý príbeh z rozľahlej kazašskej stepi, poznamenanej testovaním jadrových zbraní v semipalatinskej oblasti tzv. zóne za sovietských čias. Výnimočne muzikálne nadaný Jeržan vyrastá ako nemanželské dieťa v malom svete pozostávajúcom z dvoch domcov a úzkej rodnej “dediny” - pár rodinných príslušníkov, vedľa susedia a koľajnice na bohom zabudnutej staničke nekonečnej kazašskej železnice.
Táto útla knižka je pre mňa rukolapným dôkazom, že silné výpovede nepotrebujú fanfáry, množenie textu, ale pohodlne si vystačia so skromným počtom strán. Príbeh o ľudskej a environmentálnej katastrofe vtkaný do rozprávačského pásma na štýl kazaškých rozprávok. Predstavte si drámu dosahujucu parametre antickej Antigony, ale zasadenej do pôvabných súmrakov rozľahlej stepi, verného tátoša, kvíliacej líšky, utekajúcich vlkov a hravej mysle malého Jeržana. Predstavte si sovietskeho chlapca alebo mýtického kazašského poloboha alebo zblúdilého Wolfganga vstupujúceho do temného jazera, málo záleží na tom, že jazero je vskutočnosti zhromaždisko jadrového odpadu. Predstavte si zasnežené pláne v zime a rozpálenú zem v lete, s otrávenou vodou a hynúcimi zvieratami. Predstavte si umierajúce deti a tancujúci vietor. Také je toto dielo. Pretože o skutočne temných kútoch histórie sa asi nedá písať priamo a explicitne, ale iba obrazne, rozprávkovo.
Sovietsky zväz vystavil tento kazašský kraj v priebehu rokov 1949 až 1989 približne 2500 násobku jadrového znečistenia, ktoré dopadlo na Hirošimu. O tejto tragédii vskutocnosti hovorí dojemné, farbisté, myseľ opantávajúce Mŕtve jazero.
Za zoznámenie s autorom vďačím opäť vynikajúcemu programu tohtoročného #Mesiac Mesiac autorského čítania a v nesposlednom rade vydarenému prekladu od Júlie Sherwood.
Sú knihy, pri ktorých viem už po prvej vete, že sa možem tešiť na vynikajúce čítanie. A po famóznej “Nikdy som sa nepozastavovala nad významom slobody až do dňa, keď som objala Stalina” mi bolo jasné, že medzi ne patrí aj Slobodná - krásne autobiografické rozprávanie Ley Ipy, o vyrastaní v zakonzervovanom, politicky izolovanom Albánsku nasklonku socialistickej diktatúry Envera Hoxhu a počas extrémne boľavej, destabilizujúcej tranzície na kapitalistickú, pluralitnú spoločnosť (stále v procese). Nečakajte žiadny sumár hrôz bývalého režimu, čo sa snažia šokovať na prvú signálnu, ani kázanie o zle menom komunizmus a už vôbec nie hurá pribeh, keď sa neslobodná krajina vymaní z pút diktatúry a vpláva do svetlých zajtrajškov a príležitosti slobodného sveta. Táto kniha je všetko len nie čiernobiela. Ide o láskavú, miestami humornú výpoveď o hľadaní vlastnej identity v radikálne sa meniacom svete; dejinné nešťastia a príkoria režimu sa dajú vytušiť len na pozadí cez skryté narážky pre pozorného čitateľa.
Dvanásťročná Lea je hrdá pionierka a pripravená budovať komunizmus, na základke úprimne oplakala smrť strýčka Envera. Jej svet a svetonázor sa formoval už od škôlky pod dohľadom a pomocnou rukou “uvedomelých” súdruhov učiteľov a vychovávateľov. Komunistická doktrína nachádzala len vlažné echo u rodičov, ako neskôr Lea pochopí, heslá a slogany komunistickej strany sa u nich doma opakovali nie z presvedčenia, ale z obozretnosti, aby náhodou nepochytila nebezpečné odlišné názory, ktoré by rodinu mohli ľahko poslať za mreže. Leina zvedavá, bystrá myseľ začína narážať na prvé praskliny a paradoxy v žiarivom naratíve o komunistickej budúcnosti. Všímať si rozpory medzi tým, čo sa rozpráva vonku pred súdruhmi a v súkromí domácich múrov. A potom príde zlomový december 1990… Pre dospievajúcu Leu prevrat nepredstavoval iba pád jedného politického a ekonomického systému, materiál do nových učebníc dejepisu, ale kompletné roztrieštenie identity a odhalenie pravdy o svojom pôvode, dlho skrývanom rodinnom bremene v donedávna socialistickej vlasti. Prastarý otec patril k albánskej šľachte a počas fašizmu v období talianskej invázie krátko viedol vládu, babička bola neterou tureckého pasu, gréckeho miestodržiteľa a matka pochádzala z rodiny majiteľov lodiarni.
Ide o velmi čitateľné dielo, s prirodzene plynúcim príbehom prechodu z detstva do dospelosti, formovanom rozpadom socializmu, písané z pohladu dieťaťa, neskôr postupne čoraz zoorientovanejšieho teenagera. Autorka poskytuje chirurgicky presné postrehy a s veľkým vhľadom opisuje prejavy a až úsmevne paradoxy oboch systémov. Určite nie je náhoda, že dospelá Lea Ypsi si vybrala ako svoje civiliné povolanie politológiu a stala sa poprednou výskumníčkou politických teórii. Páčilo sa mi, ako trefne vystihla atmosféru čias, keď sa hodnoty a rétorika zmenili prakticky z večera na ráno. Kolektivizáciu nahradil individualizmus, budovanie privatizácia atď. Slovenskému čitateľovi netreba asi ďalej vysvetľovať, hoci musím podotknúť, že naša tranzícia a náš socializmus boli len slabým odvarom albánskej hardcore verzie. Nadchlo ma, že samotná Leina rodina je chodiacou zbierkou antitéz- prastarý otec konzervatívny šľachtic, dedko a otec idealistickí socialististi, čo ich však vôbec neochránilo pred hnevom režimu, matka neodarwinistická kapitalista, ktorá ale neváha spolupracovať so západnými neziskovkami a na oplátku si osvojiť rétoricke cvičenia o kvótach a inklúzii - hodnotách, ktorými sama pohŕda. Stará mama, obdivovateľka francúzskej revolúcie, vyrastala obklopená služobníctvom a pocit vrodenej nadradenosti ju nikdy úplne neopustil, napriek 40 ročnej prevýchove v Hoxhovom Albánsku.
Čo činí túto knihu vskutku unikátnou, je autentická výpoveď bez ideologického príklonu, písaná s veľkým nadhľadom, priam až láskavo, úprimným cítením dospievajúceho dieťaťa, ktoré zažilo pohreb jednej epochy a mentality. Samotná autorka, má pritom viac než mnohí iní novopečení demokrati pádny dôvod vášnivo nenávidieť komunizmus, nakoľko ju tento režim pripravil o majetky a slobodu rodinných príslušníkov z oboch línii a jej rodičia boli terčom perzekúcii len kvôli svojmu buržoáznemu, ťažko utajiteľnému pôvodu. Previnili sa len tým, že sa narodili pre onú pohnutú dobu nesprávnym rodičom.
Prešla som si už svojou dávkou diel zameraných na pred a po prevratovú dobu v bývalých soc krajinách, ale Slobodná je prvá, pri ktorej som sa odsrdca zasmiala. Asi aj jediná, ktorá ma donútila premýšľať nad limitmi dnešnej slobobody a o tom, kde končí náš úprimný záujem o zachovanie slobodobného sveta a kde zostáva iba politicky ľubivá znoška floskúl a povinnej rétorickej jazdy. Kto sa do našej slobodnej Európy zmestí, kto je jej hoden a podobne. Skrátka, povinné čítanie na dejepis a občiansku.
Chvála do nebies. Žiadna veselohra, ale brutálne úprimná kronika prežívania v citovo a materiálne vyprahnutom Kišineve, smutný sprievodca osudom siroty Lastočky od útleho veku koncom 70. rokov až po súčasnosť. Lastočka vyrastá na pozadí tzv. veľkých dejín, ktoré sa kruto prepletú s tými jej “malými” čisto súkromnými a natrvalo poznačia jej identitu a hľadanie miesta v živote.
Páčilo sa mi, že autorka používala jazyk, ktorý zodpovedal aktuálnemu veku Lastočky a počas rozprávania sa tak prirodzene transformoval s rozširovaním jej chápania. Tiež je majsterkou kruto trefných opisov, ale napriek mrazivému marazmu sa jej podarilo predestilovat kvapky poézie.
Postavy jednej Kišinovskej bytovky, tvoria svet a vetché orientačné body Lastočky- dieťaťa, teenagerky, ženy. Ani jedna z postáv sa nedá jednoznačne zaradiť do tábora tých dobrých alebo skazených, v každej sa miesi ístá dávka múdrosti, zlyhaní, previnení a pokání, čo odzrkadľuje charaktery vystavené zložitej, neprajnej dobe. Žiadne moralizovanie, ale prosté svedectvo, nabádajúce k empatii. Tibuleac sa zázračne vyhla melodráme, patetickemu jazyku alebo bezobsažnému hromadeniu opisov, práve naopak podarilo sa jej rozohrať pútavý dej a postavy ma riadne chytili za srdce. Rovnako odolala pokušeniu prvoplánovo šokovať za každú cenu. Paráda do poslednej strany.
Ak sa chystáte do Moldavska, rozhodne k obligátnemu historickému okienku na wiki, pridajte aj túto knižku.
