Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Chvála do nebies. Žiadna veselohra, ale brutálne úprimná kronika prežívania v citovo a materiálne vyprahnutom Kišineve, smutný sprievodca osudom siroty Lastočky od útleho veku koncom 70. rokov až po súčasnosť. Lastočka vyrastá na pozadí tzv. veľkých dejín, ktoré sa kruto prepletú s tými jej “malými” čisto súkromnými a natrvalo poznačia jej identitu a hľadanie miesta v živote.
Páčilo sa mi, že autorka používala jazyk, ktorý zodpovedal aktuálnemu veku Lastočky a počas rozprávania sa tak prirodzene transformoval s rozširovaním jej chápania. Tiež je majsterkou kruto trefných opisov, ale napriek mrazivému marazmu sa jej podarilo predestilovat kvapky poézie.
Postavy jednej Kišinovskej bytovky, tvoria svet a vetché orientačné body Lastočky- dieťaťa, teenagerky, ženy. Ani jedna z postáv sa nedá jednoznačne zaradiť do tábora tých dobrých alebo skazených, v každej sa miesi ístá dávka múdrosti, zlyhaní, previnení a pokání, čo odzrkadľuje charaktery vystavené zložitej, neprajnej dobe. Žiadne moralizovanie, ale prosté svedectvo, nabádajúce k empatii. Tibuleac sa zázračne vyhla melodráme, patetickemu jazyku alebo bezobsažnému hromadeniu opisov, práve naopak podarilo sa jej rozohrať pútavý dej a postavy ma riadne chytili za srdce. Rovnako odolala pokušeniu prvoplánovo šokovať za každú cenu. Paráda do poslednej strany.
Ak sa chystáte do Moldavska, rozhodne k obligátnemu historickému okienku na wiki, pridajte aj túto knižku.
Keď si naslepo objednáte bieloruského spisovateľa a doručené zbožie vám dvihne dekel, v dobrom! Odporúčam každému zvedavému čitateľovi, ktorý chce nahliadnuť za oponu pre nás asi najmenej známej európskej krajiny a precítiť život mimo komfort demokracie. Filipenko poskytol neúprosne výstižnú výpoveď o svojej domovine, zabalenú do príbehu teenagera, ktorý skončí v kóme po absurdnom nešťastí. Stredoškolák Francisc sa ocitne udupaný uprostred davu, tlačiacemu sa do stanice metra Nyamiha v Minsku, keď počas oslavách republiky v 1999 vypukla prietrž mračien. (Najprv som si hovorila, že konkrétne táto epizóda musí byť čistým výplodom autorovej snáď trochu morbídnej fantázie, kým ma wikipédia nevyviedla z omylu, fatálna tlačenica sa reálne odohrala a vyžiadala si 53 obetí, na stanici stojí skromný pomník so živými kvetmi). Francisk, študent konzervatória s kolísavým prospechom, ktorého donedavna jedinou starosťou bolo vynútené cvičenie na violončele jeho autoritatívnou starou mamou, nuda v meste prekladaná fajčením na školských záchodoch a prvými pokusmi o randenie, končí ako vegeta v nemocnici. A to je len začiatok príbehu. Jediný, kto navzdory jednoznačne skeptickej prognóze lekárov verí, že sa ešte prebudí, je jeho sekýrujúca stará mama Elvíra, ktorá svojho vnuka ale nadovšetko miluje a vychováva miesto matky. Miluje ho ako sa miluje to posledné, čo jej v živote zostalo. Roky plynú a s nimi príbeh v čoraz viac skostnatenej republike s večným prezidentom. O atmosfére a hybných momentoch v spoločnosti - a Franciscovej rodine - sa dozvedáme z monológov k pacientovi od starej mamy, zdravotnej sestry a jeho priateľa z konzervatória. Republika s prezidentom, rekordérom v počte vyhratých volieb, a záľubou v hre na skanzen socializmu, nehybnosť a postupujúce otupenie naprieč obyvateľstvom. Zabetónovaná krajina v bezvetrí, krajina matiek a otcov, ktorí navzdory všetkému prežili, ale nie krajina pre ich dcéry a synov. Kniha našťastie neskĺzla do polohy depresívnej elégie, ani plochej kroniky desiatich zastavení na krížovej ceste diktatúry, ale zostáva živelnou glosou s čiernym humorom, štedro dávkovanou iróniou a pálčivo presnými postrehmi z mladej krajiny so starou dušou. Prináša realistické postavy, ako sa vraví z mäsa a kostí, a pritom v niečom dojemné a krehké.
Bývalý Syn vyšiel ako druhé dielo mladučkého autora už v 2014 a hneď si vyslúžilo jednu z najprestížnejších ruských literárnych cien (Filipenko píše v ruštine, ktorá je jasne dominantným jazykom Bielorusov, velkokatarínska a neskôr staliniská rusifikácia urobila svoje a bieloruštinu skutočne ovlada len malé percento obyvateľov, Lukašenko presadzuje v posledných rokoch zákaz výuky bieloruského jazyka, čím úspešne zvrátil obrodenie z 90-tých rokov po páde sovietskeho zväzu, ostatne Lukašenkov režim sa tvári, že Sajuz neskončil, ale trvá, najlepšie, na večné časy). Súhlasím s výstižnou anotáciou prvej dámy súčasnej bieloruskej tvorby, Svetlanou Alexjevič, mimochodom nositeľkou nobelovej ceny za literatúru, že Filipenko je mladý autor, ktorý musel skoro dospieť, a presne to cítiť z jeho písania. Kým v 2014 od Rusov dostával ceny, poriadky sa zmenili v oboch krajinách, a ako veľká časť bieloruskej inteligencie a navyše moderátor ruskej nezávislej televízie Dožď bol donútený k exilu. Jeho diela boli na “doporučenie” vlády vymazané z katalógu Bieloruskej národnej knižnice. V tamojších kníhkupectvách ho nájdete len pod rukou u tých odvážnejších kníhoredajcov, overila som si.
Príbeh, ktorý na prvý pohľad pripomína rozprávanie starej matere, na druhý telenovelu a na tretí modlitbu. Duša sa otvára a lieči cez jedlo. Čarovno sa stretáva s drsným životom v pôvabnej harmónii. Táto kniha bola pre mňa veľmi upokojujúca a zároveň rušivá, ale tak správne ako to majú vo zvyku knihy, čo sa usadia v srdiečku. Takto sa pre mna píše o tradíciách, o mystike, o jedle, o krutosti a neospravodlivosti, o veľkej láske, o sexe, o šialenej dobe, o umieraní. Skrátka o všetkom podstatnom.
Teraz čítam ďalšiu od Laury Esquivel, Malinche, ktorá je snád ešte o kus lepšia - inšpirovaná skutočnou postavou mayskej tlmočníčky a milenky Hernana Corteza.
Myslím, ze idem trochu s krížom po funuse a zlata éra tejto knižky už možno pominula, ale možno sa stále nájde niekto, kto nad ňou váha.
Senzuálny, nostalgický príbeh pre ozaj trpezlivého čitateľa o dobách dávno minulých. Dobách haciend, veľkostatkárskych dynastií, zbožných dám, španielskej chrípky (ale pozor v Mexiku) a pomaly narastajúceho chaosu mexickej revolúcie. Sofiu Segoviu niektoré anotácie nazývajú ďalším Marquezom alebo Allende. Zrejme kvôli prvkom magickeho realizmu, ktoré pre mňa predstavovali svetlejšie momenty v inak bohužiaľ rozvláčnom príbehu s predvidateľnými postavami s čiernobielym nádychom. Záver sa dal tušiť cca od prvej tretiny knihy. Najviac sa mi páčila postava mystického, dobrotiveho Simonopia, najdúcha narodeného s ráštepom, obdareneho špeciálnym spojením s včelami a víziami. Tiež niektoré spomienkové pásma, vykreslenie smrti a krajiny bolo dojemné, také krásno pomiešané so smútkom.
Porovnávať však Šepot včiel so Sto rokmi samoty alebo Domom duchov by nebolo fér; ani voči literárnym velikánom magického realizmu , a napokon ani voči Segovii. Načo siahať hned po vrchných priečkach, knižka može byť zážitok aj bez toho, aby vošla do dejín literatúry. Ale dovolím si pár dôvodov, prečo Šepot včiel podľa mňa pokryvkáva. Po prvé, postavy sa u Marqueza a Allende vyvíjajú, niekedy sú z nich na konci knihy úplne iní ľudia, a predsa si svojím vývojovým oblúkom prešli organicky a pôsobia uveriteľne. U Segovii som si vývoj postav akosi nevšimla. Po druhé, spomínaní spisovatelia boli poctivými kronikármi malých dejín rozvratených rozmarmi tých veľkých a nedržali nikomu stranu. Vedeli, že doba zomlela každého rovnako, bezohľadu na spoločenské stavy a ideológiu. Segovia rozpráva dejiny netradične optikou morálne plus mínus dokonalého veľkostatkára, ktorému bakaný štát a revolucionári chcú odňatí sväté právo na pôdu jeho predkov; na druhej strane sa veľa nedozvieme o sluhoch a nádejníkoch, ktorí u veľkostatkára pracujú. Jediná naozaj až démonicky (a smiešne) zkazená postava je napočudovanie bezzemok Anselmo. Možno som príliš načuchla sociálnym realizmom, ale latifundista- dobrák a chudobný roľník - zloduch je v latinoamerickej literatúre dominovanej ľavicovými intelektuálmi celkom nóvum. A úprimne, nepresvedčilo ma. Nebrala by som to ako mozaiku mexickej revolúcie. Radno si prečítať viac z faktografickej literatúry a ďalších beletristov na vyváženie, ak si chce niekto urobiť názor na mexické dejiny, ale to len naokraj. A do tretice, síce zbožňujem príbehy prerozprávané z pohľadu viacerých protagonistov, ale u Segovie sa to zvrhlo na opakovanie už niekoľkokrát povedaného. Výpoveď inej postavy k príbehu často podľa mna ničím neprispievala.
Knižka ma ale navnadila na objavovanie ďalších mexických autoriek a poviem vám, Laura Esquivel to u mňa vyhrala na celej čiare. Milujem, ako jednoducho, a zároveň podmanivo píše. Tiež magický realizmus, silné ženské hrdinky a miestami riadny bizár. Odporúčam.
Moja prvá od tohto autora. Siahla som po nej zo zvedavosti na klasiku medzi detektívkami. Je to výborný, do detailov prepracovaný príbeh s temnou atmosférou a s tvrdohlavým detektívom pochybného šarmu, samotára, ktorý sa nenechá ničím zastaviť na ceste za vyriešením vraždy a má zrejme vysoký prah bolesti Špina LA 90tych rokov, drogy a veteráni z Vietnamu, mladiství bezdomovci tvoria bezútešné kulisy odvrátenej strany veľkomesta. Knihu považujem za manuál pre moderné krimi série, s ktorými sa po roku 2000 roztrhlo vrece. Mimochodom, medzi detektívom Harrym Boschom a Jo Nesbovym Harrym Holom vidím veľa pararel.
Verdikt, mňa osobne niektoré pasáže nudili, ale mala svoju atmosféru a príbehu sa fakt nedajú vytknúť žiadne logické chyby. Ponúka všetko, čo sa od poriadnej detektívky očakáva bez tlačenia na brutalitu a morbídne detaily.
Myšlienka možno mala svoj potenciál len narazila na zle rozprávanie. Sklamanie. Zaráža ma trápna adorácia megaúspešnej spisovateľky s čínskymi koreňmi, Atheny, - takmer identická podobnosť s autorkou “čisto náhodná” a naozaj až primitívne groteskné zobrazenie jej falošnej, bielej (ako inak) priateľky, spisovateľky looserky, June. Teda do momentu, kým nezačne vydávať citujem “majstrovský” Athenin rukopis za svoj. Samozrejme, nikomu z editorov nepríde podozrivé, že June zrazu v rekordnom čase stvorila knihu úplne mimo svoj žáner o vykorisťovaní čínskych vojakov počas prvej svetovej vojny britským impériom, tiež nikto z editorov a literárnych agentov netušil, že Athena pracovala mesiace na novom rukopise proste celá zápletka úplne na vode. K tomu nedomyslený dej, vývoj postáv nula celých nula, nula, nula
Rádoby satirické opisy zásahov zaujatých editorov mi prišli ako narcisticky podfarbený útok na Kuangovej kritikov (hlasy v menšine dodám pre úplnosť), ktorí si dovolili vyčítať jej nie vždy oslnivý štýl v Babelovi a Makových vojnách - vleklosť, čiernobiele charaktery a že jej próza skĺzava často do dokumentu.
Neviem, o čo presne išlo autorke, ak obviniť súčasný americký vydavateľský trh z rasizmu, tak ma prekvapuje, že to prichádza od spisovateľky, ktorá vystrelila hneď svojim debutom v 19tich hneď ako otvorila tému diverzity, ťaží zo svojho čínskeho pôvodu a dostáva promo dlhý čas pred vydaním. Keby aj táto myšlienka neznela ako fake kauza, stále ju podala vo veľmi slabom prevedení. Ak chcela iba kázať, asi by to mala nabudúce skúsiť esejistickou formou.
Slovenskí Vietnamci žijú vedľa nás už štyri dekády, často prehliadaní a neviditeľní až izolovaní. Úprimná výpoveď, v našich končinách prvá svojho druhu o tom, aké je to vyrastať ako príslušníčka len nedávno oficiálne uznanej menšiny na Slovensku. Príbeh o hľadaní vlastnej identity medzi dvoma svetmi podaný cez koláž výslovne osobných spomienok, malých exkurzov do vietnamskej histórie a intelektuálneho vhľadu do imigračnej kultúry vo všeobecnosti. Bez pózerstva, prirodzený, vyvážene kritický (aj seba kritický), očami teraz už hrdej a vyrovnanej slovenskej Vietnamky, umelkyne Hoa Nguyen Thi.
Prekvapilo ma ako málo viem o slovenských Vietnamcoch a ich motivácii usadiť sa na Slovensku. Vážim si autorkinu otvorenosť a odvahu pootvoriť dvere do vnútra tejto komunity navzdory naučenému inštinktu uzatvárať sa.
Niektoré vyjadrenia mi prišli trochu silené akoby odčítané z nejakého pamfletu, ale celok je veľmi autentický. Myšlienky o tom, aké dôležité je hľadanie vlastnej identity, prečo vlastne lipneme na nejakej identite a o jej nenahraditeľnosti presahujú slovensko vietnamskú komunitu a pre mňa sa veľmi prekrývajú napr. s Kunderovými postrehmi, ktorého čítam rada a veľa. Kniha určite splnila svoj cieľ, prehĺbiť empatiu a naučiť majioritu dovidieť aj za špičku nosa.
Zaujímavý pokus. Dielo prepájajúce historické zdroje z čias britského kolonializmu v Ázii s okrajovými prvkami fantasy. Výborné zamyslenia, umne podané a krásne opisy Oxfordu s mocou čitateľa bleskovo vtiahnuť do prostredia. Sľubný začiatok, ktorý sa bohužiaľ premenil na vleklý, melodramatický príbeh, kde sa skokovo striedali absurdné násilné epizódy s dlhými hluchými miestami, zápletky pôsobili nedôveryhodne a dynamika príšerných zvrátených bielych vykorisťovateľov a morálne silných ázijských obetí ku koncu pripomínala obohratú platňu a kazateľské hromženie.
Kodaňska trilógia
Tove Ditlevsenova
Autobiografická trilógia dánskej poetky a prozaičky, podľa mnohých najvýraznejšieho hlasu v dánskej literatúre minulého storočia. O tomto faktografickom zákulisí som síce nemala potuchy, keď som po nej siahla, ale hneď na prvých stránkach ma uchvátilo sugestívne rozprávanie pretkané trefnými opismi, ktoré dokonale načrtli atmosféru kodaňskej robotníckej štvrte Verstebro dviatsatych a tridsiatych rokov, kde spisovateľka vyrastala. Mala nespochybniteľný talent plasticky a uveriteľne prerozprávať realitu okolitého sveta a vyextrahovať podstatu ľudí, ktorí tú realitu tvorili, od najmalichernejších epizód susedkynej dcéry po celospoločenské javy. Jej jazyk sa mení z detského na dospelý postupne, ako spisovateľka dospieva a rozširuje sa jej vnímanie a chápanie. Rodičia, brat a celá štvrť prechádza prerodom z čarovného miesta vybudovaného na pieskovisku detstkej fantázie na síce stále čarovné, ale nebezpečnejšie a oveľa menšie miesto, poznačené biedou a nedostatkom. Poetické obrazy a schopnosť nájsť neprvoplánovú, skrytú krásu v špine bežných dní sa nikdy úplne nevytráca. Tove Ditlevsen prežila krkolomný život, hoci sa oň nesnažila a človek má pocit, že ním preplávala bez aktívneho riadenia a pričinenia. Akoby sa v spisovateľskej komunite ocitla vylučovacou metódou - nič iné robiť nevedela, len písať básne a číta knihy, aj keď tieto ducha povznášajúce činnosti v jej blízkom okolí nikto plne neocenil. V klube spisovateľov začala ale jej hviezda prudko stúpať a v roku 1947 po vydaní zbierky “Blikajúce svetlá” sa stala národným umeleckým pokladom a to navzdory mladému veku a faktu, že bola ženou a nadovažok s robotníckym pôvodom. Je zaujímavé sledovať prechod do sveta umenia a veľkej spoločnosti, v ktorom dlho zostáva naivným, ale o to trefnejším pozorovateľom. Štyri po sebe nasledujúce manželstva sa jej tiez akoby prihodili čisto náhodou. Zmes fascinujúcich, spletitých vzťahov, kde sa obaja navzájom využívajú, je skor smutné čítanie.
Život Tove rozhodne stojí za prečítanie, a čítala by som do poslednej strany, aj keby sa nejednalo o slávnu dánsku poetku.
Fontana di Trevi od Gabriely Adamesteanovej je prierezom do myslenia krajiny, Rumunska, spotvorenej navrstvením totalitných, neslobodný režimov. Od kráľa Karola, fašistický puč maršála Antonescu, cez sovietskú okupáciu v 50-tych rokoch, vládu kultu osobnosti Ceausescu až po tzv. demokratických prezidentov poslednej dekády minulého storočia. Bohužiaľ každá zmena režimu vyextrahovala zdá sa to najhoršie a zatriasla základmi spoločnosti a morálnym kompasom jednotlivicov. Ťaživá atmosféra nedôvery, podozrievania a pragmatizmu preráža skrz všetky kapitoly rumunských dejín krkolomného 20. storočia.
Letitia, imigrantka sa vracia na prelome letopočtov na návštevu rodnej Bukurešti s nádejou na reštitúciu pozemkov svojho otca, ktorý ich vlstnil ako bohatý aristokrat pred kolektivizáciou viac než dosť, až kým mu ich komunisti neodňali rovnako ako pobyt na slobode. Letitia, hoc bez valného nadšenia stretáva ústredné postavy svojho bývalého života - priateľov, kolegov, milencov- uviaznutých v nostalgii, zničených, zatrpknutých a neschopných prestaviť sa na zle zvládnutý kapitalizmus. V jej spomínaní ožíva spletenec tráum ako výsledok kríženia osobných dejín s tými veľkými, celospoločenskými. Aj keď mi po čítaní tejto knihy zostalo ťažko a otupno, som rada, že sa mi pod ruku dostala táto ukážka ničím neriedeného realizmus.
Čo ma zarazilo najväčšmi bola absolútna absencia dôvery v spoločnosť, ľudstvo, ale aj ľudí - jednotlivcov. Letitia bez pátosu, cynicky avšak v zhode s reáliami komentuje pretvárku, bezbrehé prospechárstvo, pokrytectvo alebo naopak nahlúplu naivitu vo svojom okolí, nešetriac ani svojich najbližších, každý má maslo na hlave. Tento ponurý obraz vlčej sociéty nemizne ani po vianočnom prevrate v 89tom. Práve naopak, príšerná privatizácia v praxi znamenala ničím nezaslúžené disproporčné zbohatnutie niekoľkých a prepad uz aj tak mizernej životnej úrovne mnohých. Nezamestnanosť, rozpad socialistického hospodárstva vyústil do niekoľkých nepálených nepokojov a mini prevratov, čo rozhodne neprospelo k zjemnocitneniu spoločnosti. Človek nevie, ktoré pasáže deprimujú viac - sivá, žlezná vláda Ceausescu, kde sa ľudia boja aj nesprávne obliecť, rodiny sú prelezené špiclami Securitate a nikto sa nepriznáva k svojim blízkym väzneným z ideologických dôvodov alebo tie z nových časov stupňujúceho sa mizérie, chaosu, korupcie a odlivu finančného a ľudského kapitálu za hranice. Vskutku protivné sledovať ambiciózne svine, čo sa nehanbili uzurpovať si titul rýchlo kovaných demokratov, zatiaľ čo skutoční disidenti končili využití a často aj pošpinení v niekoho politickej kampani. Nakoniec odchádzajú znechutení z verejnej scény, nechávajúc budúcnosť národa v hamižných paprčiach privatizérov. Ako Slovensko len o pár tried brutálnejšie, ale mechanizmus vpodstate rovnaký.
Skľučujúce čítanie o tom, ako každá zmena režimu chytila pod krk “slušných” ľudí a donútila ich ku kompromisom. Niet, čo závidieť.
Autorka bola mimochodom jednou z hlavných postáv prevratu v 89tom a mám silný dojem, že v knihe čerpala z vlastných skúseností. Dúfajme, že naše časy k nám budú milostivejšie.
