Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
V tejto zbierke piatich poviedok o dospievajúcich mladých ľuďoch, dysfunkčných rodinách a o tom, ako dokáže človeka ovplyvniť vzťah s rodičmi autor úžasne vystihol náročnosť a krehkosť dospievania, ktoré je významným obdobím v živote každej ľudskej bytosti.
Ukázal, aká tenká je hranica medzi tým, kedy človeka ešte nepovažujeme za dospelého a kedy už áno a snažil sa cez svoje postavy ukázať, čo tou hranicou vlastne je.
Po prvom stretnutí s Paolom Cognettim hovorím jedno veľké ÁNO! A určite sa chcem pustiť aj do jeho ďalších diel.
Vojnová korešpondentka Ana Maria dostane ponuku pracovať na dokumente približujúcom Klinčekovú revolúciu, ktorá zvrhla dlhoročnú diktatúru v Portugalsku. Klinčeková revolúcia dostala meno vďaka červeným klinčekom, ktoré si vojaci zastokli do svojich zbraní s túžbou, že všetko prebehne v pokoji.
Ana Maria spolu so svojimi dvomi bývalými spolužiakmi spovedá aktérov revolúcie a odhaľuje jej dôležité momenty. Niektorí z respondentov (ktorí sú inšpirovaní reálnymi postavami) pociťujú nostalgiu a radi sa k časom revolúcie vracajú, iní sa stránia a nechcú s ňou už mať nič spoločné. Tieto fiktívne spovede vo mne vyvolávali pocit clivoty, pretože počiatočná radosť z veľkého úspechu po desiatkach rokov bledne a je poškvrnená nenaplnenými očakávaniami a nesplnenými snami.
Vďaka Nezabudnuteľným som si rozšírila historické obzory Portugalska a (aj) vďaka krásnym úvahám o slobode a nádeji ju hodnotím veľmi pozitívne.
Tak ako kolibrík vynakladá ohromujúce úsilie neúnavným trepotaním krídeliek len na to, aby zotrval na jednom mieste, hlavný hrdina Marco robí všetko pre to, aby sa vyhol akýmkoľvek zmenám vo svojom živote.
Táto kniha v sebe ukrýva v podstate obyčajný príbeh v podstate obyčajného človeka, ktorý je plný lásky, trápenia, smútku, ale aj radosti. Čo je však na Kolibríkovi neobyčajné je autorov chytľavý a závislosť vzbudzujúci štýl, nelineárne rozprávaný dej oživený listami, mailmi a smskami a v neposlednom rade Marco. Človek, ktorý v dobe, keď sa chce každý niekam posúvať a objavovať nové veci, najviac túži po tom, aby v jeho živote zostalo všetko tak, ako je.
Kolibríka som nečítala, ja som ho hltala! Taliani písať proste vedia a Sandro Veronesi mi to potvrdil. Toto bolo výborné!
Debbie je osemnásťročné dievča, ktoré vyrastá na mliečnej farme so svojou matkou a strýkom žijúcim v karavane. Začína študovať na vysokej škole, má strach z neznáma, zmeny a z toho, či zapadne. Porovnáva sa so svojou novou kamarátkou, podceňuje sa, má pocit, že je vo všetkom horšia ako ona a do toho fantazíruje o chalanovi, ktorého ani nepozná a rieši, či je v pohode, že to po prvom holení tam dole tak svrbí.
Zatiaľ čo v prvej časti knihy sú v popredí vyššie spomínané, a teda typické teenagerské problémy, v tej druhej naberie dej rýchlejšie tempo a vypláva na povrch, že každá z postáv má svojich vlastných démonov, s ktorými sa vyrovnáva po svojom. Autorka otvorí témy ako alkoholizmus, psychické problémy a sebadeštruktívne správanie.
Dôležitú úlohu v celom príbehu zohráva magično, ktoré ma prekvapilo a ešte viac potešilo. Vypichnúť musím aj dialógy medzi Debbie a jej strýkom, pretože sarkazmus sa u mňa rovná zaručenému pobaveniu.
Výborný príbeh dospievajúceho dievčaťa, ktoré sa ešte len hľadá, nevie kým je, ani kým byť chce, ktorému som fandila, mala chuť ho objať a povedať mu: „Neboj, to dáš!“
Snehová vločka je síce kniha o osemnásťročnom dievčati, no podľa mňa má čo ponúknuť aj dospelému čitateľovi.
Na Ostrove bez pamäti miznú veci. Klobúky, kalendáre, vtáky, ruže. V momente, keď sa tak stane, obyvatelia netušia, čo konkrétne zmizlo, no cítia to, pretože spolu s predmetmi mizne aj niečo v nich. Mizne v nich to, čo sa im s danou vecou spája, pocity, ktoré v nich vyvolala, spomienky. Môže však človeku chýbať niečo, o čom ani nevie, že to kedysi mal, že to kedysi cítil?
Autorka rozvinula dve dejové línie v podobe samotného príbehu hlavnej hrdinky žijúcej na Ostrove a úryvkov z románu, ktorý píše. Medzi tou hlavnou a vedľajšou líniou sa dajú nájsť nielen paralely, ale aj protiklady a doteraz premýšľam nad rôznymi možnosťami, ako spolu súvisia. Uspokojujúcu odpoveď som však stále nenašla. A možno ju ani
nenájdem. A možno ani nechcem.
Poetický štýl autorky a úžasná atmosféra ma dostali v scéne zo dňa, keď zmizli ruže a tisíce ich lupienkov odnášala rieka preč do zabudnutia. Prekrásna, prenádherná scéna.
Pred čítaním tejto knihy som o jej deji vedela len máličko a po jej prečítaní som toho vlastne nevedela omnoho viac. Po poslednej stránke som mala zvláštny pocit, pocit prázdna, ako by aj niektorá z vecí v mojom okolí zmizla. Pocit, že by mohla zmiznúť.
Nezmizlo však nič. Naopak, pribudla mi nová kniha na pomyselnú poličku tých mojich najobľúbenejších :)
Kniha obsahuje dvadsaťšesť kapitol odohrávajúcich sa v za sebou idúcich augustových dňoch roku 1954 v Rio de Janeiro, vtedajšom hlavnom meste Brazílie. Autor sa vo svojom románe opieral o reálne historické fakty - atentát na Carlosa Lacerdu, novinára a protivníka prezidenta Getúlia Vergasa, a udalosti bezprostredne nasledujúce po tomto neúspešnom pokuse o vraždu.
Fiktívnym prvkom je vražda milionára, ktorú vyšetruje policajný komisár Alberto Mattos, jeden z mála neskorumpovaných policajtov v Riu. Bohužiaľ, aj tento jediný férový policajt je fiktívny.
Autor skáče medzi vyšetrovaním komisára Mattosa, politickými intrigami vtedajšej vlády a jej ašpirantov a príbehmi ďalších postáv, ktoré sa postupne predstavujú. A že je tých postáv dosť! Od začiatku som musela byť v strehu, aby som si všetky zapamätala. Autor si však toto veľké množstvo asi uvedomoval, pretože mi (našťastie!) častokrát pomohol a nenápadne pripomenul, kto je kto.
Vďaka toľkým postavám a ich pohľadom mi autor podával dieliky skladačky, ktoré som si rad-radom skladala do celkového obrazu a neprestávala som krútiť hlavou nad tým, akým prehnitým mestom plným korupcie a politických intríg Rio kedysi bolo.
Pred čítaním som si myslela, že ide o krimi román, no August sa viac podobá na spoločenský román s kriminálnymi prvkami. A dôležitejšie ako hľadanie páchateľa vraždy je vykreslenie politického prostredia a pohnútok jednotlivých postáv.
Pre mňa ako absolútneho neznalca politickej histórie Brazílie bola každá informácia úplnou novinkou, vďaka čomu som si užila prekvapivý záver.
Suma sumárum:
- kniha bavila
- historické obzory rozšírené
- pamäť vďaka veľkému množstvu postáv precvičená
- spokojnosť
Autorka, ktorá šesť rokov pracovala v pohrebníctve nás v tejto útlej knižke sprevádza zákutiami a tajmi svojho remesla a rozpráva príhody, ktoré bežný človek len tak nezažije. Popri tom vysvetľuje, čo sa deje s kosťami, ktoré sa pri kremácii nespália, aká časť tela horí najdlhšie, ako treba uložiť a presúvať telo v kremačnej peci, aby bolo jeho spaľovanie najefektívnejšie, ako rôzne kmene pristupujú k smrti a vykonávajú posmrtné rituály, ale aj to, ako k mŕtvym pristupovali naši predkovia.
Autorka pridala aj takú akurátnu dávku informácií z jej osobného života, najmä jej pohľad na smrť a dôvody, prečo túžila po práci v pohrebnom ústave.
Keď som knihu rozčítala, bála som sa, že budem celé dni premýšľať nad smrťou, dostanem sa do depresívnej a melancholickej nálady a vo všetkom začnem vidieť smrť. Moje obavy však boli zbytočné.
Aj keď som nad smrťou počas čítania premýšľala viac než obvykle, autorkin humor, sarkazmus a nadšenie pre jej profesiu mi nedovoľovali umárať sa v pochmúrnych myšlienkach. Naopak mám pocit, že som sa, čo sa týka smrti, trochu upokojila a začala som nad smrťou premýšľať trochu “zdravšie”.
Kniha ma pobavila, veľa som sa toho dozvedela a podnietila ma k rozmýšľaniu. Veľká spokojnosť a ešte väčšie odporúčanie
Rami bezpodmienečne miluje svojho manžela Tonyho. Zdá sa jej však podozrivé, že jej drahý trávi doma stále menej a menej času. Nemusí veľa pátrať, aby zistila, že má milenku. Rozhodne sa ju navštíviť a dozvie sa od nej o ďalšej milenke, od tej ďalšej o ďalšej a od tej ďalšej o ďalšej. Rami sa tak stáva Prvou ženou v polygamnom vzťahu.
“Presne o tom je polygamná láska. Muž vám vzdychá v náručí za inou. Umyjete ho, zaštopkáte mu ponožky a slipy, vydrhnete mu päty, vyčačkáte ho a navoniate, aby sa potom zapáčil inej. V polygamnom vzťahu je bolesť obživou, požujeme ju, prehltneme aj so slinami, aby sme si naplnili žalúdky. Polygamná láska je nekonečné čakanie. Nekonečná beznádej.“
Text pôsobil veľmi autenticky a počas čítania som postupne nadobúdala pocit, že naozaj čítam Ramiine zápisky. Čítala som text skutočnej ženy, ktorá mala potrebu sa zo svojho trápenia vypísať a vykričať, ktorá chcela čo najvernejšie popísať stav svojej duše, nepozerala späť, neškrtala, neprepisovala, jednoducho sa nechala unášať prúdom svojich myšlienok a pocitov.
Popri rozprávaní deja autorka rozoberá sexualitu, približuje tradície a rituály rôznych mozambických kmeňov, ako aj ich postoj k polygamii. Poukazuje na to, že ak sa ženy spoja namiesto toho, aby sa stali svojimi sokyňami, dokážu naozaj veľa. Porovnáva práva žien a mužov, ako muži môžu všetko a ženy nič.
“Svet pozerá na ženy ako na zlatokopky. A muži vari nemajú skryté úmysly? Každý chlap vyžaduje od ženy základný atribút: krásu. A ženy od mužov zase vyžadujú inú vlastnosť: peniaze. Aký je v tom rozdiel? Len muži môžu mať nároky a ženy nie?”
Ak by som túto knihu mala popísať jedným slovom, vyberám si slovo temperamentná. Strhla ma svojou ohnivosťou a silou a nepustila do poslednej stránky.
Prvé kapitoly autor venuje predstavovaniu postáv a každá z kapitol na mňa sprvu pôsobila ako samostatná poviedka. Či už je to príbeh o štyridsaťročnom mužovi, ktorému nebolo dopriate dieťa, po ktorom tak veľmi túži, o liliputánke, ktorá je rovnakou ženou, ako každá iná, o žene, ktorá od nešťastia prestala jesť a začala sa strácať, či príbeh o zoženštenom mužovi.
Postavy, ktoré sú na prvý pohľad od seba odlišné, spája ich však samota a neprijatie konzervatívnou spoločnosťou portugalského vidieka. Nie sú v ničom zlí, sú len “iní”, a preto nezapadajú do miniatúrnych škatuliek vytvorených obyvateľmi malej dedinky.
Až postupne a prirodzene sa začnú osudy jednotlivých postáv prelínať a prepájať, navzájom sa hľadajú a nachádzajú vo svojej samote.
Sú tu okamihy, ktoré sú miestami zvláštne, miestami bizarné a myslím, že nebudú každému po chuti, mne ale ulahodili a spravili pre mňa túto knihu nevšednou.
Autor vykresľuje postavy aj príbeh veľmi citlivo a s nehou. A tak by som aj nazvala celú knihu – citlivou a nežnou, v ktorej každá veta bola ako pohladenie, ktorá pod nádhernou obálkou skrýva rovnako nádherný obsah.
Bravúrna psychologická sonda do duše chudobnej mladej ženy opojenej z premeny, ktorú niekoľkodňový život v rozprávke poznačil a zobral jej všetku chuť do života. Keď už raz okúsila luxus, privyknúť si na chudobu je pre ňu ešte zložitejšie. Cíti sa opustená a odstrčená a viac ako kedykoľvek pred tým si uvedomuje svoju chudobu, ktorá ju psychicky ničí. Pán Zweig na Kristíne nenechal suchej nitky a každý jej pocit dopodrobna rozobral a rozpitval. A och, ako ja len milujem rozpitvané duše!
Napriek tomu, že autor knihu napísal v tridsiatych rokoch minulého storočia, myslím, že ide o nadčasové dielo, v ktorom text plynul ľahučko a stránky lietali jedna radosť. Po prečítaní knihy som zistila, že Zweig túto knihu nedopísal a možno aj dobre urobil. Je možné, že keby písal ďalej, moje nadšenie by bolo o poznanie menšie.
