Takto má vyzerať kniha.
Pár veciam, s ktorými som sa v živote stretla, sa podarilo priblížiť sa dokonalosti a dýchnuť mágiou nenapodobiteľnosti. Toto dielo je jednou z nich.
Celý čas, od prvého slova až po to posledné, som neverila, že kniha má cez jeden a pol storočia. Ani si nemyslím, že sa jej darí starnúť s gráciou, Posmrtné pamäti Brása Cubasa skrátka nestarnú vôbec. Vyjadrenia a satira sú také ostré a nadčasové.
Hranice humoru nie, že posúva, ale priam búra skutočnosť, že tento fiktívny memoár je skomponovaný po smrti rozprávača. Čo znamená, že sa môže všetko. Servítku si pred ústa klásť netreba, nikomu sa nechceme zalíškať, nepotrebujeme svetské zisky a výhody. Tzv “v lásce a válce, a po smrti je všechno povoleno”. Jednoducho nie je vec, ktorej by sa Machado de Assis štítil alebo ju ironicky nekritizoval - otroctvo, náboženstvo, ješitný človek sám.
Psychologičnosť vlastná Dostojevskému a iným ruským klasikom sa tu snúbi s hispánskym temperamentom.
Som toho názoru, že Posmrtné pamäti Brása Cubasa nejde čítať bez ceruzky. Ruka sa k nej načahuje priam reflexívne. Je to totižto aj slovne krásna kniha, za čo vďačí naozaj brilantnému prekladu Lenky Cinkovej.
Hoci som zo začiatku čakala, že krátke briskné kapitoly udajú takú kadenciu, že knihu zlupnem za dva dni, ja a Brás sme mali omnoho dlhšiu journey. Je to nerozsiahle ale aj tak obsiahle dielko, hutná vec skrátka, každopádne si ale zaslúži váš čas a Vy si zaslúžite tento zážitok.
Aj keď sú edície, ktoré mám od Portugalského inštitútu radšej, tak tuná neni o čom, choďte do toho!
PS: akrobatizujúca myšlienka na hrazde v mozgu forever in my <3
Číst víc
