Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
4.5*
Keby som mala vybrať jedno slovo, ktorým by som opísala Dom na azúrovom pobreží, tak si vyberám tri a sú to milôtka, nežnôstka a krásnôtka.
Linus Baker je na prvý pohľad obyčajný štyridsiatnik, úradník pracujúci na Oddelení starostlivosti o zázračnú mládež. Jedného dňa si ho zavolá extrémne vysoký manažment, ktorý mu pridelí tajnú úlohu - Linusa vyšlú do vzdialeného sirotinca na azúrovom pobreží za účelom podania detailnej správy o tom, ako tam deti žijú, či žijú vo vhodnom prostrední a či je o ne správne postarané.
Linus berie svoju prácu veľmi svedomito a má v pláne stráviť v domčeku na ostrove štyri týždne, podať objektívnu správu a odísť. Toť vše. Samého ho však možno prekvapí, čo sa s ním na ostrove stane a čo zažije.
Po pre mňa veľmi vtipnom úvode (ak ste niekedy pracovali alebo pracujete v korporáte, pobavíte sa podľa mňa aj vy) sa príbeh stáva stále jemnejším a nežnejším a autor postupne začína otvárať hlavné témy tejto knihy - toleranciu a inakosť.
Linus sa na ostrove spozná s charizmatickým riaditeľom, ktorého sa nedá neobľúbiť. A neobľúbiť sa nedajú ani samotné deti - Lucy, ktorého meno je odvodené od Lucifera, teda je to malý satan, Talia, záhradný trpaslík, teda skôr by som mala povedať trpaslíčica, ktorá je vášnivou záhradkárkou a s obrovskou láskou a nadšením sa stará o spoločnú záhradu, Chauncey, ktorý nič na svete nechce viac, než sa stať hotelovým poslíčkom a mnoho ďalších čarovných postáv.
Záver som síce odhadla a pravdepodobne ho odhadnete aj vy, to však neznamená, že som si ho neužila, práve naopak, s blížiacim sa koncom som sa stále viac a viac usmievala a po prečítaní knihy sa mi po tele rozšírilo príjemné teplo a hodný čas tam pobudlo :)
Dej sa odohráva v sedemdesiatych rokoch počas konfliktu v Severnom Írsku a je obrazom totalitného mesta, kde sú spoločnosťou jasne stanovené pravidlá, čo sa môže a čo nie a akýkoľvek odklon od týchto nepísaných zvykov je nekompromisne odsúdený.
Hlavná hrdinka, ktorá rovnako ako všetci ostatní (asifrajer, prvá sestra, druhá sestra, tretí švagor, tabletkárka, Istý McNiekto, atď.) nemá meno a všetci ju volajú stredná sestra, to má v spoločnosti značne nahnuté kvôli tomu, že si číta počas chôdze. Och, čo si to len dovoľuje?! Avšak to, že si ju navyše začne všímať Mliekar, o dvadsať rokov starší muž, a začne sa jej prihovárať napriek tomu, že ona to nechce, jej reputácia už nemá šancu ustáť.
V tejto knihe je tak neskutočne dusivá atmosféra! A tak, ako hlavná hrdinka nevedela dostať z hlavy Mliekara a mala pocit, že ju prenasleduje na každom kroku, tak moju myseľ opantala táto kniha a nedokázala som myslieť na nič iné. Veľmi zaujímavé bolo to, ako sa protagonistka zamýšľala nad tým, prečo jej Mliekar vlastne vadí, sama sebe hovorí, že jej vlastne nič zlé neurobil, ani sa jej nedotkol... Avšak to, že medzi nimi nedošlo k fyzickému kontaktu, samozrejme, neznamená, že nejde o obťažovanie.
Veľmi ma bavila vtipná protagonistka, ktorá ironicky a sarkasticky popisovala dianie v štvrti, pri ktorom som si neraz ťukala prstom do čela, niekedy sa smiala, no inokedy ma chytali kvalitné nervy!
Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa v knihe nič nedeje, že sú niektoré opisy spoločnosti a diania v meste nudné a zdĺhavé, avšak práve v týchto opisoch sa ukrýva veľa menších príbehov, ktoré spolu súvisia a perfektne spolu fungujú.
Štýl autorky je do-ko-na-lý! A aj keď asi nesadne každému, ja absolútne milujem, keď v knihách autor či autorka niečo načne, miliónkrát od toho odbočí a vráti sa k tomu o dvadsať strán neskôr (v tomto prípade niekedy aj o sedemdesiat) a v tom momente do seba všetko zapadne a vám zrazu dôjde, k čomu sa celý ten čas chcel či chcela dopracovať.
Dámy a páni, tomuto ja vravím čitateľský zážitok! Nemám doma žiadnu inú knihu, ktorú by som k Mliekarovi vedela prirovnať, výborné a ja smekám!
"To leto som sa zamiloval a moja mama zomrela.” Takto znie prvá veta, ktorou sa nám Sam vo svojom príbehu prihovára.
Sam je pätnásťročný chalan, ktorý v toto osudové leto začne pracovať v starom, takmer skrachovanom kine. Nielen preto, lebo sa chce vyhnúť prázdninám u svojej tety, ale chce aj spoznať Kirstie, ktorá v kine pracuje a do ktorej sa na prvý pohľad zaľúbil.
Osamelý a citlivý Sam si tak konečne nájde kamarátov, zažije a vyskúša nové veci (napríklad sa prvýkrát opije, prvýkrát žúruje), a bolo by to jeho najlepšie leto v živote, keby nedošlo k tej tragickej udalosti.
Pri pasáži o smrti Samovej mamy som ani nedýchala, autor krásne popísal, aká je strata rodiča, ktorá bolí vždy, ale v takom krehkom veku, akým je pätnásť rokov, je to predsa len čosi iné.
Veľmi sa mi páčilo, že sa dej odohrával v osemdesiatych rokoch, bolo tu veľa odkazov na hudbu, filmy a knihy a potešil ma playlist na Spotify, ktorý vytvoril sám autor. Takisto Kirstie mala milú úchylku - v kníhkupectve vedela stráviť hodiny tým, že si čítala prvé vety kníh, čo som si ja, ako správna knihomoľka, patrične užívala.
Miestami mi to pripomínalo Perks of Being a Wallflower (Charlieho malé tajomstvá) a odvážim sa povedať, že ak sa vám táto kniha páčila, bude sa vám páčiť aj Tvrdá krajina.
Nebudem tvrdiť, že sa tu občas nenašlo nejaké klišé, lebo zopár ich tu predsa len je, aj tak som však túto knihu úplne hltala a vyvolala vo mne asi každú jednu emóciu, ktorá existuje - od radosti, smútku, cez hnev, dojatie až po bezmocnosť. Citlivo a pekne napísaná emočná húsenková dráha, po ktorej sa na autorovu staršiu knihu Na konci samoty teším ešte viac!
Wishlist plný knih je znakem cílevědomého knihomola! Nebo znakem pomalu píšících autorů (zdravíme George R.R. Martina) :-)
Zberateľom je muž, ktorý sa volá Frederick, vyhliadne si mladú ženu, začne ju prenasledovať, až sa jedného dňa rozhodne ju uniesť. Má všetko do detailov premyslené, či už samotný akt únosu alebo to, kde bude mladú ženu ukrývať.
V prvej časti dej približuje Frederick a v druhej časti sa na rovnaké udalosti pozeráme z uhla pohľadu obete – Mirandy - formou jej denníkových zápiskov. Vďaka tomu vidíme, že obaja na rovnaké udalosti nahliadali úplne odlišne, vidíme kontrasty medzi nimi. Tu prichádza do popredia spoločensko-kritický rozmer tohto románu – postavy pochádzajú z úplne odlišných svetov, či už čo sa týka blahobytu, ale aj inteligencie, čím sa autor snažil poukázať na sociálne nerovnosti vo Veľkej Británii šesťdesiatych rokov.
Prvá časť ma určite bavila viac, keď som nahliadala do chorej a zvrátenej mysle Fredericka, hneď na prvej strane ma pobavilo, ako povedal “keď bola Miranda u mňa na návšteve”. Zlaté :D
Jedna časť Fredericka vie, že to, čo robí, je zlé, tá druhá je však presvedčená o tom, že väzniť v pivnici živú bytosť je úplne normálne a táto jeho druhá časť si to vie dokonale odôvodniť a schváliť.
Zatiaľ čo pri Frederickovej časti som bola nonstop v napätí, pri Mirandinej časti ma to napätie trošku opustilo a je to možno smutné povedať, ale Miranda mi bola možno ešte menej sympatická ako Frederick :D
Napriek tomu, že to malo u mňa klesajúcu tendenciu, čo sa môjho nadšenia týka, tak chválim a odporúčam. A na to, že to autor napísal v šesťdesiatych rokoch, je to dosť pecka a dosť nadčasové dielo!
O deji niektorých kníh je pred ich čítaním lepšie nič nevedieť a toto je jedna z nich.
Je to vtipné, je to citlivé, je to zvláštne, je to výborne napísané a obsahuje to jednu nádhernú, prenádhernú pasáž o láske, jednu z najkrajších, aké som kedy čítala. Román však nie je len o láske, ale aj o priateľstve, o túžbe niečo po sebe zanechať v ľuďoch, niečo po sebe zanechať na svete. A o pamäti. A o zážitkoch. A ešte o mnohom ďalšom.
Na základe hodnotení na Goodreads dedukujem, že táto kniha nebude každému po chuti, mne ale sadla úplne a som Nadšená s veľkým N!
Útly, ale za to silný príbeh Milevy Einsteinovej, o nič menej geniálnej matematičky a fyzičky než jej slávny manžel Albert, ukrýva veľa smútku a bolesti po ich odlúčení. Mileva, ktorá sa dostala na pokraj fyzických aj psychických síl spomína na začiatky ich lásky, premýšľa nad sebou ako nad matkou, obviňuje sa za všetko zlé, čo sa stalo jej deťom a smúti za kariérou, ktorej sa musela vzdať.
Čím ďalej som čítala, tým bol príbeh smutnejší a repetitívnosť, ktorá mi na začiatku vadila, som si prestala všímať, príbeh ma začal viac vťahovať, viac sa ma dotýkať. Ak vám neprekáža, že sa vám po prečítaní tejto knihy Albert ako človek pravdepodobne zhnusí, tak Teóriu smútku určite skúste.
Pod slnkom Turína ani zďaleka nie je tuctový román o zaláskovanej nevere plnej nežných bozkov a dotykov, aj keď obálka môže evokovať všeličo. Je to príbeh ženy, ktorá sa dostala do vzťahu plného zvráteností a je na ňom závislá napriek tomu, že v nej umocňuje pocit zlyhania ako manželky, matky, ženy.
Sexuálne scény v knihách nevyhľadávam, a tu ich bolo naozaj dosť, a aj drsné boli dosť, no mali tu svoj význam, a preto som s nimi bola v pohode. Dej na mňa vygradoval trošku prirýchlo a autorka to celé uzavrela len pár stranami, čo je škoda, určite by som tohto temného a drsného čítania prijala viac.
Pred obálkou zavrite oči a určite tejto knihe dajte šancu, podľa mňa je zaslúžene medzi finálovou desiatkou Anasoft litera.
Tešila som sa na to, ako sa autor pohrá s výborným a sľubným námetom, no presne to, čo by som čakala, že sa stane, sa aj stalo. Tak ako som čakala, že to skončí, to aj skončilo. K tomu strojené dialógy a nemastná-neslaná hrdinka, ktorej osud mi bol viac-menej ukradnutý a moja radosť a tešenie sa boli fuč rýchlejšie ako Harry Potter a Dary smrti z pultov kníhkupectiev v roku 2008 :D
Chválim však námet, miesto aj tempo, vďaka ktorému som knihu prečítala za dva dni. To však u mňa na nadšenie z knihy rozhodne nestačí a určite poznám aj lepšie oddychovky.
Pochovajte ma za lištu je príbehom sedemročného Sašu žijúceho so starými rodičmi, ktorého výchovu má v plnej moci večne nahnevaná a uvrieskaná babka. Okrem jej bezdôvodného kriku, urážok a nadávok musí údajne vážne chorý Saša trpieť jej prehnanú starostlivosť spojenú s obavami, že zomrie.
Chudák Saša prežíval detstvo, v ktorom mu bola odopretá akákoľvek radosť; detstvo bez (normálnej) lásky; detstvo, ktoré by nemalo zažiť žiadne dieťa. O to hrozivejšie bolo moje zistenie, že autor sa pri tomto diele inšpiroval svojím vlastným životom.
Počas čítania mnou lomcovali všetky druhy emócií od hnevu a znechutenia cez ľútosť až po radosť. Áno, naozaj sa v tejto knihe nájdu aj radostné chvíle, kedy ma Saša dojímal svojím nevinným detským zmýšľaním, túžbami a snami.
Drsné, ukričané a intenzívne čítanie, ktoré (minimálne v mojej knižnici) nemá dvojníka.
