Keď Nietzsche plakal

Ak by sa nejakým výrokom dala táto kniha charakterizovať, bol by to bezpochyby tento- ,,Dejiny sú fikcia, ktorá sa naozaj odohrala. Zatiaľ čo fikcia sú dejiny, ktoré sa mohli odohrať.” Jej autorom je francúzsky prozaik a ,,nobelovkár” André Gide. Údernosť jeho výroku pochopíte po prečítaní nasledujúcich riadkov.
Šarmantná a zmyselná Lou Salomé v Benátkach požiada viedenského lekára Josefa Breuera, aby započal liečbu istého Friedricha Nietzscheho, budúcnosť nemeckej filozofie. Doktor Breuer má za sebou mnoho ťažkých prípadov, no ani zďaleka netuší, ako mocne mu do života chorľavý Nietzsche zasiahne. Nakoľko psychoterapia v 80. rokoch 19. storočia ešte nebola etablovaná, povedzme, že Breuer tohto netradičného pacienta liečil formou rozhovorov a sedení. Nietzscheho skrz-naskrz uzavretá myseľ však nedovolila Breuerovi (a ani doktorom pred ním) preniknúť k reálnemu jadru jeho žalostného stavu. Aby dosiahol svoj cieľ, stáva sa Breuer Nietzscheho pacientom, ktorý mu má pomôcť vyliečiť posadnutosť jeho bývalou pacientkou- Annou O. Filozof však stále ostáva pacientom bez toho, že by o tom tušil. Čitateľ sa teda ocitne v situácii, kedy nevie, kto koho lieči. Znie to ako chaos, no mne sa to takto veľmi páčilo.
Kľúčové postavy tejto knihy skutočne existovali a tento príbeh delil jeden súhlas od toho, aby sa naozaj odohral. Nietzscheho blízki priatelia a sestra Elisabeth silno zvažovali, že Nietzscheho pošlú za Breuerom, sťaby poslednou nádejou, do Viedne. Intervencii priateľov však zabránil fakt, že by sa uskutočnila bez Nietzscheho odobrenia. A cestu do Viedne by možno ani neprežil.