Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Och, moje srdce plesá. Bolo to poetické, melancholické, optimistické a triezvo tragické. Bolo to úžasné! Zamilovala som sa do Bariccovho jazyka! Do jeho opisov a vykreslenia postáv či deja, do jeho metafor a prirovnaní.
“Hervé Joncour jím dlouze listoval a prohlížel si ho. Vypadal jako katalog stop malých ptáků, sestavený s puntičkářskou posedlostí. Bylo překvapivé si pomyslet, že to jsou znaky, a tedy popel spáleného hlasu.” - o liste písanom japonskými znakmi
Dej ubieha ležérne, ba až pomaly, možno až slimačím tempom, napriek tomu sa na niekoľkých desiatkach stránách pred očami čitateľa odohrá celý život Hervého Jancoura. Život plný dobrodružstva, odriekania, nenaplnenej túžby, osudovej lásky…
Čítajte!
Kto ma pozná a číta moje príspevky vie, že môj knižný záber je rôznorodý a nezriedka siahnem aj po knihách pre mladšie ročníky. Táto sa zdala byť fajn… Mať tak o x rokov menej, tak možno, teraz to ale bolo utrpenie.
Príbeh ako taký bol v poriadku: dieťa sirota a smoliar v jednom, vyrastajúci u náhradných rodičov, u ktorých sa však nikdy dosť dlho neohreje - vždy sa niečo jeho pričinením pokazí a tak Alcatraz putuje nechcený od jednej rodiny k druhej. Keď však dovŕši trinásť rokov situácia sa náhle zmení a Alcatraz zažíva jednu neuveriteľnú situáciu za druhou.
Taký 10-12 ročný čitateľ by si užíval každý jeden súboj knihovníkov - okulátorov, či sčítaných hovoriacich dinosaurov alebo výnimočné schopnosti našich protagonistov, ako boli schopnosť všetko pokaziť či prísť všade neskoro, trebárs aj do dráhy práve vypálenej guľky zo strelnej zbrane.
Príbeh bol teda celkom fajn, ale čo ma privádzalo do vývrtky bolo neustálé odbiehanie od deja na začiatku každej kapitoly, či zamýšľanie sa nad kadejakými nepodstatnými vecami alebo autorove/ Alcatrazove prehováranie k čitateľovi. Strašne ma to iritovalo a kazilo mi to dojem z príbehu. Viem, že autor takto chcel naviazať bližší kontakt k čitateľovi a týmto ho aj zapojiť do diania v príbehu, ale sorry, u mňa to nefungovalo. Preto ak by mala byť v podobnom štýle spracovaná aj druhá časť príbehu o Alcatrazovi, už teraz viem s určitosťou povedať, že po nej nesiahnem a táto čast poputuje do knižnice, kde hádam poteší tých, ktorým je primárne určená.
Jennifer Saint sa drží základnej kostry gréckej antickej mytológie, kde je Ariadna dcérou krétskeho kráľa Minoa a zaľúbi sa do aténskeho hrdinu Tesea, ktorému pomôže zvíťaziť nad netvorom Minotaurom. Aj ďalej sa drží verzie gréckeho básnika Hesioda, ktorú potom dotvára svojim vlastným príbehom o Ariadne.
Kniha sa čítala dobre, príbeh odsýpal a ja som si užívala každú jednu kapitolu. Zaujímavý bol nielen príbeh o Ariadne, ale aj o jej sestre Pasifae. Miestami ma dokonca zaujala viac ako jej slávnejšia sestra. Príbeh sa pomaly blížil ku koncu a ja som ešte stále netušila aký by mohol byť záver. Popravde ma trochu šokoval a neubránila som sa i jednej-dvom slzičkám! Medzičasom vyšla vo vydavateľstve Tatran už i autorkina ďalšia kniha: Elektra, ktorá má byť vraj ešte lepšia, tak sa už teším na ďalší skvelý príbeh.
Dobrého veľa nebýva a to je i prípad tejto 80 stranovej knižôčky, textu na rozhraní medzi skutočnou inscenáciou a poviedkou.
Príbeh chlapca, siroty, ktorý sa narodil na palube zaoceánskej lode. Tam vyrástol, stal sa legendárnym klaviristom a za celý život nespočinul nohou na súši…
“Tisícdeväťsto pre svet vlastne neexistoval: žiadne mesto, farnosť, nemocnica, väzenie ani bejzbalové mužstvo nemalo nikde zapísané jeho meno. Nemal vlasť, nemal dátum narodenia, nemal rodinu. Mal osem rokov, ale oficiálne sa nikdy nenarodil.”
Napriek tomu, že Danny Boodmann T. D. Citrón Tisícdeväťsto nikdy neopustil loď, vedel o ďalekých krajinách a ľuďoch oveľa viac ako ktokoľvek iný.
“V tomto bol génius, bez debaty. Vedel počúvať. A vedel čítať. Nie knihy, s tými je to iné, vedel čítať ľudí. Znamenia, ktoré ľudia na sebe nosia: miesta, zvuky, pachy, ich zem, ich príbeh... Celý na nich vytlačený. On čítal a nekonečne starostlivo zaznamenával, zaraďoval, triedil... A každý deň pridal malý kúsok k tej obrovskej mape, ktorú si vykresľoval v hlave, bola to velikánska mapa sveta, celého sveta, z jedného konca na druhý, obrovské mestá a kúty v baroch, dlhé rieky, mláky, lietadlá, levy, úžasná mapa. Cestoval po nej ako Boh a jeho prsty zatiaľ kĺzali po klávesoch a láskali krivky ragtimu.”
Tisícdeväťsto je smutno-krásny príbeh, je to príbeh o ktorom viete, že neskončí happy endom, ale napriek tomu je celý príbeh oslavou života, vášne, radosti, napriek mantinelom v ktorých sa odohrával. Je to príbeh o tom, že život môžeme prežiť naplno, záleží len na nás z akého uhla ho vnímame, preciťujeme. Krásny, aj keď trochu smutný príbeh.
Na prvý pohľad obyčajný triler, ktorý sa odohráva v dvoch časových obdobiach - na začiatku 20. storočia a v súčasnosti. Čitateľ/ poslucháč však veľmi rýchlo zistí, že triler obsahuje aj hororové prvky, ktoré sú v audioknihe umocnené vhodne doplnenou hudbou a tak o zimomriavky nie je núdza. Veľkou mierou k tomu prispela i samotná interpretka Jitka Ježková, ktorá má na svojom konte takmer stovku audiokníh (knihy od autorky C. J. Tudor, A. Christie, či sériu o Josie Quinn od Lisy Reganovej) a momentálne je vo svojej najlepšej forme!
Keďže sa v knihe striedajú dve časové obdobia autorka potrebovala na vystavenie príbehu množstvo osôb. Takmer každá kapitola je podaná z pohľadu inej osoby, ale s orientáciou v deji som problém nemala.
Autorka veľmi šikovne skladá dieliky príbehu, takže zápletku sa čitateľ dozvedá len po malých krokoch. Ale jedno malé mínus som predsa len na začiatku knihy vnímala - takmer nekonečné upozorňovanie na “niečo nekalé” v okolí Ďáblova pařátu či na návštevníkov zo záhrobia, ale postupne sa to utriaslo a dej už ubiehal bez zbytočného opakovaného upozorňovania na už niekoľkokrát spomenuté skutočnosti.
Posluch tejto knihy som si naozaj užila a prospelo k tomu i prostredie v ktorom som počúvala! Veď uznajte, venčiť po nociach svojho domáceho miláčika so slúchadlami v ušiach má niečo do seba!
Ak máte radi knihy s kvapkou duchariny, tak táto je obzvlášť vhodná na nastávajúce jesenné, sychravé večery a odporúčam ju ako audioknihu - zážitok bude 100%!
Odeon je známy svojimi výnimočnými knihami. Inak to nebolo ani v prípade Sesterníc. Je to elektizujúca kniha, ktorá miestami šokuje, miestami je nechutná a miestami pôsobí bezútešne. Ale na druhej strane je to kniha, ktorá je fascinujúca a chytľavá práve strohým opisom všetkých malformácií, disfunkcií a bizarností, ktoré sa môžu stretnúť v génoch jednej osoby či rodiny.
Román Sesternice je vyrozprávaný z pohľadu Yune Riglos, mladej dievčiny, ktorá o sebe tvrdí, že je postihnutá, ale čitateľ časom príde nato, že až tak postihnutá nie je, nakoľko všetky udalosti okolo seba vníma celkom jasne. Yunino “postihnutie” vnímame cez jej pravopis, keď opakovane pripomína, že interpunkcia je jej “nepriateľ” a spôsobuje jej problémy. Páčil sa mi aj doslov prekladateľky Barbary Sigmundovej, ktorá objasňuje ako sa musela s touto anomáliou - absentujúcimi čiarkami v texte popasovať a ako rozdielne sú stavané texty v španielskom a slovenskom jazyku.
Príbeh Yune bol vcelku nezvyčajný a môžem si len predstavovať ako by vyzeralo druhé dejstvo jej života, nakoľko kniha Sesternice je len krátkym výrezom z Yuninho života, napriek všetkému bohatému na udalosti. Radím ju do skupiny kníh, ktorá ma oslovila práve svojským príbehom a po ktorej určite ešte raz siahnem, aby som si opäť užila tie provokačné, často hraničné scény, ale podané s nadhľadom a ľahkou iróniou.
V knihe nájdete 11 poviedok rôznych slovenských spisovateliek. Až teraz som zistila aké obmedzené sú moje znalosti slovenských autoriek! - poznala som až dve z jedenástich!
Napísať dobrú poviedku nie je vôbec sranda a potvrdilo sa to aj pri tejto zbierke, niektoré boli super, niektoré milo naivné a niektoré sa podľa mňa nevydarili vôbec.
Úvodná poviedka ZVODKYŇA od Moniky Wurm bola fajn a autorka nám ukázala ako môže vyzerať obrátené garde, keď žena je “vamp” a muž obeť. Celkom som sa bavila, len chudák chlap asi menej.
VYDATÁ POPOLUŠKA od Evy Hraškovej mala tradičný námet: ona - vydatá, šéf - zvodca. Bolo to také klišéovité, ale dalo sa. Nasledujúci citát ma pobavil:
“Sú ako sneh. Dopredu nikdy nevieš, koľko centimetrov bude ani ako dlho vydrží.” - dámy, asi všetky vieme o čom je reč.
PREDOHRA od Márie Blšákovej ma rozosmiala! Bola vtipná, neokukaná, možno iba trošičku, ale čítalo sa to skvele!
Kristína Ježovičová patrila do dvojice autoriek ktorých meno zarezonovalo v mojej pamäti, hoci som od nej ešte nič nečítala. DIERA NA ZADKU A INÉ SRDCERVÚCE TRHLINY je názov poviedky, ktorou sa prezentovala v tejto zbierke. Musím povedať, že niekedy je menej viac a táto poviedka ma veru neoslovila. Bolo to prekombinované, hlavná hrdinka úplná trapka, pôvodná myšlienka bola síce fajn, ale výsledok…
ČO NOVÉ V SEXE? od Dominiky Würll bola úplná topka! Bola vtipná, plná trapasov a skvelých interakcií matka/ dcéra - rehotala som sa ako kôň!
BEZOČIVÁ ODPLATA od Lucie Braunovej síce predvídateľné, ale celkom príjemné čítanie.
Poviedka TEN PRAVÝ od Emily D. Beňovej (povedomá autorka č.2) bola tiež super. Autorka ma pobavila hlavne svojimi prirovnaniami (vyberám: “panika, ktorá ma zožiera ako pleseň jarnú cibuľku”… a veľa iných) a aj jazykovo sa mi zdala byť trochu inde ako ostatné autorky. Koniec príbehu si síce viete domyslieť hneď od začiatku, ale niekedy je cesta cieľ a inak tomu nebolo ani v tejto poviedke.
Posledné tri poviedky neboli viac ako priemer, ale dali sa.
Knihu ako celok hodnotím pozitívne a ak hľadáte niečo ľahké na čítanie trebárs k vode, tak si tieto poviedky určite užijete (teda aspoň väčšinu z nich).
Chcete sa dokonale nasr*ť? Prečítajte si túto knihu! Aj tak by mohol znieť marketingový slogan k tejto knihe a s odstupom času viem, prečo nepozerám/ nepočúvam správy a nesledujem politické dianie - šetrí to peniaze za lieky na vysoký krvný tlak!
Korupcia, rodinkárstvo na najvyšších postoch, úplatkárstvo a ešte množstvo inej špiny - čítanie tejto knihy sa v mnohom podobalo kúpaniu sa v zapáchajúcej žumpe. Nesmrdelo len všetko okolo mňa, ale ten humus sa nalepil aj na mňa a niekedy som len s odporom obracala stránky tejto knihy. Niekoľkokrát počas čítania som si položila otázku, či je vôbec možné, aby sa niečo takéto odohrávalo aj v realite, ale obavám sa, že moja predstavivosť nedokáže rozmery ohavného slovenského pseudoprávneho štátu ani len odhadnúť.
-
“V tomto zapredanom štáte máš slobodu podnikať, vyjadrovať sa, nadávať, voliť si politikov, ale nesmieš byť úspešný, lebo ti všetko zoberú závistlivci. A nikto ti nepomôže.“
-
Polícia v rukách mafie nie je typickou kriminálkou, kde niekto niečo pos*rie alebo niekoho zavraždí a ide na konci za to do chládku užívať si zaslúžené “voľno” (v tom horšom prípade i pozornosť spoluväzňov). Polícia v rukách mafie je špecifická nielen tým, že stranu za stranou je čitateľ nasr*anejší, ale aj záverom, ktorý dokáže nejedného čitateľa postaviť zo stoličky s úmyslom šmariť knihu o stenu. Priznám sa, k takémuto barbarského kroku som sa nedopracovala, ale asi si pôjdem dať za jeden na ukľudnenie.
A aby to nevyznelo tak, že táto kniha je zaručeným pôvodcom chronickej hypertenzie, musím aj vyzdvihnúť autorov zmysel pre humor. Nie je ho tam veľa a nie každému sa určité situácie budú zdať úsmevné, ale mňa pobavila napríklad scéna keď šiel policajt Tvrdý na kolonoskopiu. Autor ju opísal tak, ako by ju už zažil na vlastnej koži - s humorom jemu vlastným.
Tak, svoju frustráciu som hodila na vás milí čitatelia a ak chcete, tak si túto knihu prečítajte, len mi potom nasr*ní nepíšte, že som vás nevarovala!
PS: Kniha by mala mať na obálke varovanie tak ako na cigaretách: Fajčenie môže spôsobiť rakovinu! sa v tomto prípade rovná: Čítanie tejto knihy môže spôsobiť hypertenziu!
Román o láske a gangstroch, o prisťahovalcoch, živote v New Yorku na začiatku 20. storočia, román o tom, že sny si máme plniť a nikdy sa nevzdávať.
Christmas Luminita, chlapec s blonďavými vlasmi, čiernymi očami a menom ako pre negra, je synom talianskej matky, ktorá túžiac po lepšom živote emigruje do Ameriky. Autor rozpráva o neľahkom živote vo vysnívanej krajine, o búrlivých rokoch a dramatických spoločenských a politických zmenách očami obyčajných ľudí, negrov, šľapiek, gangstrov ale i chytrákov, podfukárov či hochštaplerov.
Luca di Fulvio vo svojom románe zachytáva ekonomický rozmach krajiny, masovú komunikáciu či konzum s tým spojený. Toto všetko je súčasťou príbehu o láske, príbehu, ktorý je na prvý pohľad drsný, ale napriek tomu by ste chceli byť jeho súčasťou - aspoň na malú chvíľu a to i vďaka úžasnej interpretácii Libora Hrušku.
Možno vďaka ČKM alebo možno vďaka náhodnej vesmírnej konštelácii sa v uplynulých týždňoch objavilo množstvo recenzií práve na túto knihu a tak i ja prispejem niekoľkými mojimi postrehmi a slovami.
-
Myslím, že medzičasom je už každému jasné o čom kniha je a preto sa nebudem venovať obsahu, pokúsim sa vypichnúť iba body a momenty, ktoré ma najviac zaujali, zasiahli, oslovili.
Každý z nás si na prahu mladosti predstavuje, že sa dožije vysokého veku, robí si plány, buduje vzdušné zámky. Aké by to však bolo, keby vám niekto v dvadsiatichdvoch rokoch povedal, že nestihnete ani polovicu toho, čo ste si naplánovali? Že váš život bude prekliato krátky a naviac, počas svojho života budete zakúšať diskrimináciu na každom kroku?
Viaceré časti knihy mi pripomínali nedávne neslávne obdobie, kedy jedna skupina občanov bola menej ako tá druhá, kde jedna skupina si užívala všetky výhody ako dlhopovrazci a tá druhá, musela bojovať o svoje právo na dôstojný a plnohodnotný život.
*
„Mám iba taký pocit, že sme sa zasekli v nejakom cykle, kde musíme stále niečo dokazovať. Dokázať, že nie sme nebezpeční či šialení. Dokázať, že sme presne takí istí ľudia, ako sme vždy boli aj pred tým, ako prišli povrázky a všetci nás začali brať ako vyvrheľov," pokračovala Maura, do hlasu jej presakovala frustrácia.
*
Tomuto všetkému ale predchádzal pocit, že už som niekde niečo obdobné čítala či videla a potom som si spomenula na film IN TIME - Vymedzený čas s Justinom Timberlakom a Amandou Seyfriedovou, kde ľudia mali k dispozícii často len zlomok z času čo ostatní a nato aby prežili, boli ochotní obetovať veľa. Kto tento film nevidel, tak si ho určite pozrite.
-
Kniha zachytáva osudy ôsmich ľudí - v niektorých momentoch to bola celkom fuška evidovať kto, čo, kedy a s kým, ale časom sa to utriaslo. Najviac ma zaujal osud Bena a Amie a najmenej ma oslovil Jack a Javier.
Veľmi ma prekvapilo zaradenie knihy ako napínavé, mysteriózne fantasy. Jediným fantasy aspektom boli podľa mňa skrinky s povrázkami, o ktorých sme sa teda veľa nedozvedeli - iba to že sú, ale nie odkiaľ sa vzali a za akým účelom, teda okrem prezradenia dĺžky života. Mňa by bolo celkom zaujímalo, či to mal byť nejaký experiment, ktorého cieľom bola sociologická štúdia, alebo trest za hriechy ľudstva. Tým sociologickým aspektom sa autorka aj venovala, ale mohla viac zájsť do hĺbky.
Pred koncom knihy sa čitateľ dočká aj zopár silných a dojímavých momentov, ktoré trochu pozdvihnú inak monotónny sled udalostí.
Kniha Skrinka času bola celkom fajn, ale nenaplnila moje očakávania. Z námetu skriniek a povrázkov sa podľa mňa dalo “vytĺcť” oveľa viac. Ale ak hľadáte niečo neokukané a nemáte vysoké nároky na knihy ktoré čítate, tak Skrinka času vám dokáže spríjemniť voľne chvíle.
-
“Emerson napísal: ,Nejde o dĺžku života, ale o jeho hĺbku. Nepotrebujete dlhý život, aby ste zanechali stopu na tomto svete. Potrebujete na to len svoju vôľu."
