Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Na IG ma nájdete ako @mojkniznysvet ;)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Myslím, že román Boh múch nie je žiadnou neznámou v čitateľskom prostredí a hoc som o tejto knihe počula, prečítať si ju, ma presvedčilo až jej nové vydanie z r. 2023 s predslovom Stephena Kinga - čo bol fakt dobrý marketingový ťah, lebo povedzme si na rovinu, Števa Kráľa poznáme asi všetci a vieme, že, čo číta resp. v mojom prípade napíše, musí stáť za to!
Pôvodné vydanie knihy bolo v r. 1954 a doteraz sa (vraj) nachádza v stovke najlepších kníh.
Toľko na úvod.
Dejová linka nie je bohatá - čitateľ sa hneď v úvode dozvie, že skupina chlapcov stroskotala na neobývanom tropickom ostrove po havárii lietadla - nedozvieme sa kam cestovali, prečo tam cestovali a ani prečo havarovalo ich lietadlo. To, kým chalani boli pred haváriou sa dozvieme tiež len veľmi okrajovo a aj to nie o všetkých.
To, na čo sa Golding zameral je psychológia jednotlivca vs. davu/ skupiny a vykresľuje prvotné scelenie sa “stroskotancov” do jedného celku a následný rozpad a rozvrat skupiny, zároveň poukazuje na racionálne (Ralph, Bravčo - jeho reálne meno sa ani nedozvieme) vs. emocionálne reakcie, či na to, čo je morálne a čo sa morálke úplne vymyká.
Kým v roku vydania bola táto kniha asi celkom trhák, pre súčasného čitateľa bude skôr zdĺhavá a nie veľmi čitateľsky príťažlivá. Mne osobne trvalo dosť dlho, kým som sa začítala do príbehu, ale záver mi teda odpálil “dekel”. Toľko brutality by som tu nečakala a hlavne nie, keď kniha pojednáva o deťoch. Ale v tom bol zmysel celej knihy, poukázať na zmenu hodnôt a charakteru, hlavne ak u detí nie sú hodnoty a charakter ešte plne rozvinuté, k úpadku prichádza veľmi rýchlo - Goldingovi na to stačilo niečo cez dvesto strán.
Ak sa rozhodnete prečítať si túto knihu nečakajte množstvo veselých a vtipných príhod, či bezstarostné polihovanie na pláži a užívanie si nečakaných prázdnin! Mnohokrát tu ide o život a to doslova!
BEZ PRAVIDIEL je druhou knihou od tejto spisovateľky, ktorú som čítala a po knihe 24 dní do Vianoc boli moje očakávania celkom vysoké.
Očakávala som v prvom rade oddychovku s erotickou zápletkou a tú som dostala - a aj čosi navyše!
Kniha ma fakt bavila a častokrát som sa len tak sama pre seba uškŕňala, až som dostávala kontrolné otázky od manžela, že o čom to čítam!?
Bavili ma interakcie medzi “bohatým hajzlom” Erichom a nedostupnou Lesiou, všetky tie okolnosti dohody, keď sa Lesia snažila hádzať Erichovi polená pod nohy.
Bolo to fajn, bolo to šteklivé a záver bol teda že wau! Hodnú chvíľu som si lámala hlavu ako chce autorka premostiť prvú a druhú knihu (ktorá je už na ceste), ale takýto záver som veru nečakala. Fakt som zvedavá na dvojku a teda aj na rozuzlenie príbehu. Dúfam, že to nebude také to americké klišé, lebo doteraz sa mi príbeh páčil.
IG: Môj knižný svet
Obálku knihy má na svedomí opäť Laura Vaculová a musím povedať, že znovu podala 100%ný výkon a je to jednoducho pastva pre oči. A myslím, že znalcom série Katja nebude robiť problém uhádnuť, ktorá knižná postava dostala čestné miesto na obálke.
Magické relikvie II. majú komornejší priebeh, tým však netvrdím, že by ste zívali samou nudou. Naši protagonisti sa jednoducho potrebovali trochu nadýchnuť, hoci o oddychu nemohlo byť ani reči a venovali sa predovšetkým plánovaniu a taktizovaniu. Celý tento diel smeruje k (veľmi v to dúfam) veľkolepému finále a Natali našim obľúbencom (Katji a Argosovi) pripravila nejeden krušný moment, kedy sa museli rozhodnúť ktorou cestou sa vydať.
Magické relikvie II. ukrývajú mnoho krásnych myšlienok, ktoré uzreli svetlo sveta prostredníctvom rôznych postáv - nemenovanej stareny: „Ľudia do nášho života prichádzajú a zase z neho odchádzajú. Niekedy sú v ňom dlhšie, inokedy iba na okamih. Čo je dôležité, sú pocity, ktoré v nás zanechajú.” alebo prostredníctvom Svaroga: “Šťastie je voľba, nie príležitosť.”, či prostredníctvom magickej Ursy: “Nie je sila bez slabosti, tak ako nie je život bez smrti.”
Už v predchádzajúcej časti prešla Katja prerodom z rebelantskej princezničky v magickú bytosť, avšak až v tejto časti úplne dospela a stala sa z nej ozajstná kráľovná - hoci svoju korunu si ešte bude musieť vybojovať, ale jej rozhodnutia a činy majú už kráľovský nádych. Tento jej prerod ma nesmierne teší, lebo keď si spomeniete na moje prvé recenzie k tejto sérii, tak som občas mala chuť Katju vyzauškovať a dohovoriť jej, aby sa nesprávala ako pubertálne decko!
Predom prechádzajú aj ostatné postavy, niektoré sa vyfarbia v pozitívnom a niektoré skôr v tom negatívnom svetle, ale opäť som asi najviac fandila Dajkinovi - tento mladý, utáraný čarodejník je jednoducho môj obľúbenec a dúfam, že si ho ešte dostatočne užijem v poslednej časti.
A aby ste si nemysleli, že táto časť je len o taktizovaní a splietaní tajných plánov, tak sa pripravte na to, že záver je opäť divoká jazda! Milujem Nataliine akčné scény, ktoré dokáže vykresliť tak, že máte pocit akoby ste sa nachádzali po Katjinom boku, držali v ruke meč a bojovali spolu s ňou proti všakovakým magickým príšerám či nespočetnému vojsku. Nuž a epilóg!? Ten ma jednoducho obral o schopnosť reči - bol úchvatný! Je to óda na prírodu, život, ľudstvo ako také a v neposlednom rade je to objasnenie základov celého príbehu podaním magickej Ursy.
Dovolím si tvrdiť, že touto knihou Natali tromfla nielen všetky predchádzajúce časti ale i sama seba!
A na záver ešte dodám, že takto som vnímala príbeh hneď po jeho prvom prečítaní: „S istotou môžem povedať, že táto časť, teda Magické relikvie II, má predpoklad stať sa najlepšou časťou série. Má to spád, je tu láska, nenávisť, taktika, boje a čo si ako čitateľ veľmi cením sú interakcie (niekedy veľmi vtipné) medzi postavami. Milujem Svaroga a jeho ironické poznámky, zbožňujem Dajkina za jeho nevinnosť a húževnatosť, Katja konečne dospela, aleluja!"
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Občas siahnem po knihách z poličiek pre YA či NA a čoraz častejšie sa mi stáva, že akosi neviem prísť na chuť tejto literatúre. Netuším, či novodobé autorky píšu knihy tohto žánru (kde v popredí stojí násilie, mizogýnne správanie, toxické vzťahy, fyzické či sexuálne napadnutie, znásilnenie, bondáž, skupinový sex alebo nebodaj incest) lebo je o ne taký záujem, alebo sa len snažia zaujať mladé, myslím, že predovšetkým čitateľky a nezaujíma ich, koľkokrát prerazia morálne či iné dno.
Už na jeseň som čítala (a nedočítala) niečo podobné - Haunting Adeline a toto nemalo od toho ďaleko. Od nedočítania túto knihu zachránil iba fakt, že som bola zvedavá, za čo sa skupinka fešných bad boys dostala do väzenia. Pre tých, čo netušia o čom vlastne táto kniha je, objasním aspoň v skratke obsah: Ona, Erika, je už roky buchnutá do staršieho brata svojho priateľa. On, Michael, patril medzi Jazdcov, bandu privilegovaných chalanov bohatých rodičov, čo sa nevmestili do kože a bol spomínaným objektom Rikiných vlhkých snov.
Ako som spomínala vyššie, niektorí Jazdci skončili vo väzení a mala byť za to zodpovedná Rika. A títo chudáci po prepustení z väzenia existovali iba preto, aby sa tejto slečne pomstili a pripravili ju o všetko čo vlastní. Aaaale, aké prekvapenie na záver: Rika je v tom nevinne, tak si poďme dať sex v trojke v saune! (Škoda že autorka nevyužila aj Rikine ústa, mohla mať ešte o jedného chlapa viac!) A rozmýšľam nahlas: Bola autorka niekedy v saune!? - Je tam totiž pekelne teplo a teda ja tam ledva existujem a už len pri myšlienke na sex kolabujem, nieto ešte ho tam aj robiť…
Waldo, hlavná postava tejto knihy, je drzý, lenivý, rozmarný, anarchista a provokatér. Teda aspoň taký bol. Teraz je už len provokatér a ako s obľubou o sebe hovorí: “Posledných desať rokov upadám, slabnem. Kokaín mi zničil srdce - mám stent. A väčšinu chorôb: cukrovku, rakovinu prostaty, žalúdočný vred, počiatočné štádium sklerózy multiplex, zápchu, hnačku a len jeden zdravý bedrový kĺb, kašeľ, trpím fóbiami, závislosťami, obsesiou a hypochondriou. Inak som v skvelej kondícii.”
Je ženatý s oveľa mladšou a ešte stále atraktívnou ženou, Zee. Zee sa stará o Walda už niekoľko rokov. Avšak Waldo nadobudne dojem, že manželka ho podvádza s Eddiem, ktorý je im “vyše tridsať rokov viac než známym a menej než priateľom”.
Príbeh ako taký neurobí dieru do sveta a nie je ani ako novo objavená Amerika. Téma nevery, mladej manželky a starca tu už bola v rôznych podobách. Čím však táto kniha zaujme je jej britký jazyk, satira, akou autor opisuje vzniknutú situáciu tejto trojice, je to irónia a sarkazmus. Autor pranieruje nielen jednotlivých protagonistov ale kritizuje i celú spoločnosť:
“Stratili sme vzťah k pravde a hodnotám. Stali sme sa otrokmi…”
“Čoho?”
“Prchavých vášní. Sexuálnych fantázií, peňazí.”
Dvadsať krátkych kapitol, niečo cez 130 strán, môžete zhltnúť ako jednohubku, alebo si ju vychutnať počas dvoch-troch večerov, kedy budete krútiť hlavou nad starým Waldom, smiať sa s ním, držať mu palce a nakoniec i trochu smútiť…
Podľa mňa táto kniha rozhodne stojí za prečítanie.
“… žijeme ako ťažné kone a kvalita nášho života sa stráca.”
*
Kto by to nepoznal. Ráno vstať, ísť do práce, cez deň vybaviť tisíc vecí, vyzdvihnúť deti zo školy, krúžky, domácnosť a večer si líhame do postele k niekomu, komu sotva rozumieme, koho už takmer nespoznávame.
K partnerovi, manželovi, pred x rokmi spriaznenej duši…
*
Rutina, odcudzenie, nuda, absentujúca empatia, rezignácia… Zavítali i k nám, medzi štyri steny nášho bytu, usídlili sa v obývačke na gauči, každý večer si líhali medzi nás do postele. A čo bolo najhoršie, nikto zo zúčastnených, teda nás dvoch - manžel a ani ja, sme si to roky nechceli pripustiť.
*
“Rezignácia nastupuje vtedy, keď dlhodobo necháme vznikajúce problémy neriešené a iba ich zúfalo prežívame.”
*
Medzičasom sme prešli už celkom slušný kus cesty, poopravovali sme čo sa dalo a v mnohých ohľadoch nám bola nápomocná aj táto kniha: UMENIE BLÍZKOSTI.
Čítali sme ju obaja. Obaja sme si z nej veľa odniesli (snáď stovka použitých lepiek hovorí sama za seba), prisvojili, pretavili do nášho každodenného života.
Malá, milá a poetická kniha o prírode, jej neskrotnej sile a divokosti, o kopcoch a údoliach v Strážovských vrchoch a Malej Fatre, o vlkoch, rysoch, jeleňoch a nás - ľuďoch.
V Denníkoch domorodcov spoznávame Sveťa, takzvaného “posledného mohykána”, ktorý bojuje za vlky, rysy a iné lesné zvieratá, bojuje proti zberatelom trofejí - poľovníkom. Na ceste divočinou mu robí spoločnosť Naďa a občas jej dcéra.
Denníky domorodcov poukazujú na rôzne ekologické problémy, ktorých pôvodcom sme my, ľudia - častokrát bezohľadní mamonári, bez hlbšieho vnímania celku, bez vízie budúcnosti…
-
“Všetko, čo nás učili, bolo falošné. Zem musí byť slobodná, ak ľudstvo nechce úplne zošalieť.
Len v najhlbšej divočine sa môžeš stať plne človekom. Rozkvitnúť, vzlietnuť, zapustiť korene. Prúdi ti v žilách.
Noc aj deň majú nadelené rovnako.
Nikdy nás nedostanú. Počúvaj.
Vzdor. Láska. Odvaha. Prosté bytie. Dobrosrdečnosť a súcit.
Sme kmeň divochov.
Pred nami sú táboriská. Svieže rána. Domov je tam, kde sa prikrývaš hviezdami.”
“Dá se skutečně láskou omluvit cokoli?”
-
Pošťákova snoubenka patrí k tým smutno-krásnym príbehom, ktorých sú tisíce, pripomína vám stovky iných a predsa sa od ostatných líši v mnohých aspektoch.
-
Pošťákova snoubenka začína tam, kde končí Podivuhodný život osamelého pošťáka, vracia čitateľom postavy z prvej časti románu a dovoľuje im druhýkrát vstúpiť do sveta lyrickej prózy, japonských haiku…
Tanja je mladá servírka, ktorá sa už v prvej časti zaľúbila do Biloda a Pošťákova snoubenka je príbeh vyrozprávaný z jej pohľadu. Autor sa však neobmedzuje iba na udalosti z prvej knihy, rozvíja ich ďalej, občas zachádza do krajnosti, či ešte kúsok ďalej. Niektoré momenty sa môžu zdať pritiahnuté za vlasy, ale povedzme si na rovinu - nebýva niekedy láska sebecká ba až šialená?
V druhej časti tejto duológie sa haiku nachádza už v menšej miere ako v prvej časti, napriek tomu majú silnú výpovednú hodnotu. Hlavne záverečné haiku uchváti čitateľa svojou ponurosťou a nezvrátiteľnou jasnozrivosťou. A hoci by som pre tentokrát dopriala hlavným postavám happy end v americkom štýle, autor mal s nimi iné úmysly…
-
“Kolu šťasteny
které se věčne točí
nelze uniknout
Vířící jako voda
když potká kámen
čas jde ve smyčkách”
Gothikana sľubuje príbeh o tajomnej, morbídnej, strašidelnej a hlbokej láske, ktorá prekvitá na tých najnepravdepodobnejších miestach. Človek by si myslel, že je to kniha ako stvorená na obdobie Helloweenu: temná atmosféra, záhadne miznúci ľudia a študenti páchajúci nezmyselné samovraždy a do toho temný Vad Deverell, ktorý vyzerá ako zosobnenie dievčenských tajných snov.
Tu však prichádza moje ale…
Strašidelný faktor 10% vs. červená knižnica 90%.
Óóóó môj bože.
Ak už kniha dostane nálepku NA resp. pre dospelých, tak očakávam, že obsah ponúkne aj niečo viac ako len (vopred sa ospravedlňujem za neprístojný slovník) šukačku od začiatku po koniec! Autorka urobila z knihy brak typu Harlequin!
-
„Drž se ode mě dál, malá vráno," utrousil a bezmála ji svlékal pohledem. „Můžeš si myslet, že jsi siréna, která vábí námořníky do záhuby... ale já nejsem žádný obyčejný plavec. Jsem krvežíznivý pirát a ze všech sil se snažím tvé písni odolat. Pokud přistanu u tvého ostrova, nemilosrdně ho vyplením a připravím tě o vše, na čem ti záleží. Dobře se rozmysli, než se na mě znovu dlouze zadíváš."
-
Toto je jeden monológ z mnohých, kde sa Vad Deverell prezentuje ako nafúkaný alfa samec a pri ktorých ma obchádzala ľahká nevoľnosť. Do toho som sa musela pousmiať nad autorkinou nedôslednosťou - v kapitole č. 11 Vad tvrdí že je zdravý a podstúpil vazektómiu a o pár strán ďalej Vad naplnil Corvine ústa až po okraj svojim semenom!
*
Čo chválim je prepracovaná obálka a oriezka CZ verzie, ktorej dcéra dala prednosť pred SK verziou. Čo ma však celkom nemilo “prekvapilo” bol český preklad univerzity - “Nikdyvíce”! Asi nikdy nepochopím túto obsesiu a snahu českých prekladateľov prekladať akékoľvek názvy, či už zmysluplné alebo aj úplne nezmyselné do češtiny. Kniha by bola celkom fajn, keby autorka viac vybudovala temnú atmosféru, ktorá sa v knihe nachádzala len ako chabá kulisa a viac popracovala na mysterióznych prvkoch, ktoré mali svoj pôvod v histórii hradu. Myšlienka bola skvelá, len ako som už spomínala vyššie, tak príliš veľa sexuálnych scén knihu vážnym spôsobom degradovalo na úroveň brakovej literatúry.
Ako pozitívum vnímam rozuzlenie príbehu, ktoré som nečakala a kladne prekvapilo.
Necelé tri mesiace dozadu som od Fitziho čítala Pozvánku - vtedy ma jeho krkolomné zvraty neveľmi nadchli, ale odfajkla som si to ako oddychovku, ktorá sa číta takmer sama a ak čitateľ nemá potrebu vŕtať sa v deji ako v pohánkovej kaši, tak si príbeh relatívne aj užije.
Nuž a inak to nie je ani pri Darčeku, kde sa dej vyvíja sľubne.
Milan Berg stojac na semafore zahliadne vystrašené dievča v aute. Všetko nasvedčuje tomu, že sa jedná o únos. Avšak Milan nie je schopný si prečítať volanie o pomoc, ktoré dievčina pritláča na okno auta. Milan je totiž analfabet…
A v tomto bode začína šialený boj s časom a o život neznámeho dievčaťa. Fitzek buduje príbeh, kameň po kameni stavia, tvorí, ťahá múry veže. Táto sa však čoraz viac podobá tej šikmej veži v Pise, kde hrozí, že sa každú chvíľu zrúti. Nuž a inak to nie je ani s príbehom. Keď si poviete, že už teraz to musí prísť, že rozuzlenie trileru je na dosah ruky, tak autor nechá vežu spadnúť, vystavaný príbeh rozdrví na prach a kocky hodí znovu… To čo bolo biele je odrazu čierne a čo bolo čierne je odrazu šedé. Cca 50 strán pred koncom som sa cítila ako Alenka v ríši divov a nestíhala som oči otvárať. Všetko bolo inak. Len neviem či to bolo aj dobre.
S Fitzekom mám taký ten “love-hate relationship” - každú knihu začínam čítať s nadšením, ale v poslednej dobe sa mi stále zriedkavejšie stáva, že ju s rovnakým nadšením aj dočítam. Občas mám pocit, že Herr Fitzek má potrebu tromfnúť sám seba a v snahe ohúriť čitateľa zachádza do takej kombinatoriky, že aj matematickí savanti by sa zapotili pri jeho knižných zvratoch.
Ale aj napriek tomu, že pri každej ďalšej Fitzekovej knihe krútim hlavou ako sova a obočie mám permanentne vystrelené až pri korienkoch vlasov, tak aj napriek tomuto opätovne siaham po jeho knihách. Sú oddychom, aj keď teda čím ďalej uletenejším.
