Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
3 x Áno
Mohol som toto prečítať v jeden deň? Áno.
Mohol som si Bessona okamžite obľúbiť? Áno.
Zaraďujem túto knihu medzi moje tohtoročné topky? Áno.
Philippe Besson vyrozprával príbeh zo svojej mladosti. O Thomasovi, sebe, prijatí, neviditeľnosti citov a nespôsobilosti lásky.
Vďaka skvelému prekladu Márie Ferenčuhovej (poetky, prekladateľky a filmovej vedkyne) som knihu úplne precítil. Výrazovú intímnosť viet, raz odzbrojujúco strohých a inokedy mäkko rozpínajúcich, prirodzene a citlivo vyskladala do tej najdôvernejšej formy. Všetko krásne ladilo a pevne sa uložilo do silného čitateľského zážitku.
Len som ťa miloval je dojímavý príbeh o vysťahovaní bosnianskych detí do Talianska. Záchrana pred vojnou odlúčila emigrované deti od rodín, no mnohé z nich boli vyňaté z detských domovov. Práve takéto osudy sleduje tento príbeh, dvojnásobne vykorenené deti, ktoré stratili pôdu pod nohami a pre ktoré sa rodičia stali len bledými spomienkami.
Omar, Sen, Nada, Ivo a Danilo sa ocitli v cudzej zemi medzi mníškami, v inštitútoch, školách a pestúnskych rodinách a ich jedinou oporou je vzájomnosť. Naučiť sa žiť nový život, dospieť s novou identitou či zažiť lásku však nie je také jednoduché. Najmä, keď nie ste ani prízrakom, ani hrdinom, len zabudnutým komparzom vo vojne.
.
Bolo to citlivé a smutnopekné čítanie, pri ktorom sa mi vynárali spomienky na návštevu Sarajeva spred 10 rokov. Spomienky na obrovské množstvo budov s postrieľanými fasádami. Spomínam si na zvieravý nepokoj a smútok, ktorý sa ma zmocňoval pri pohľade na toto memento. Vojna v Bosne a Hercegovine počas 90. rokov predošlého storočia zjazvila tvár krajiny, no predovšetkým zanechala stopy na vyhasnutých a vykorenených životoch. Preto je dôležité, že vznikajú knihy ako táto, o zabudnutých deťoch a udalostiach dejín, na ktoré by sa zabudnúť nemalo.
Jelena Kosťučenko má môj veľký obdiv. Novinárka a nasledovníčka zavraždenej Anny Politkovskej v knihe ,Moja milovaná krajina’ prináša silné svedectvo o súčasnom Rusku. Svojimi zápiskami a investigatívnou prácou pre niekdajšie posledné nezávislé noviny Novaja gazeta odvážne odkrýva nánosy zažratého brudu svojej milovanej krajiny.
.
V prvej z dvoch línií knihy približuje podstatu putinovského Ruska. Popisuje dobu zoštátňovania, tajnej služby, zásahov v Čečensku, ropnej korupcie, ekologickej pohromy a fašistického imperializmu na Ukrajine.
“Máme jedinečnú možnosť vidieť, ako vzniká monštrum, ktoré teraz zanecháva svoje stopy v Kyjeve, Buči či Irpini - a ako núti celý svet báť sa budúcnosti.” (Svetlana Alexijevič o tejto knihe).
Druhá línia knihy je mozajkou reportáží posledných dekád. Príbehy o ľuďoch z odľahlých miest, vymierajúcich dedín, osád pôvodných kmeňov, ale aj o udalostiach z hlavného mesta. Sú zaostrené na okraj spoločnosti, vydedencov, občanov druhej kategórie či nepriateľov Ruska. Osamotené ženy, deti v ústavoch, lovci sobov, alkoholici, kamionisti, starí občania, prostitútky, kvír ľudia, samovrahovia, čudáci, ktorí nepijú vodku, aktivisti a novinári. To všetko sa zlieva do mraku autokracie. Obe línie hovoria zdanlivo o úplne odlišných kruhoch, no zapadajú do seba ako puzzle toho istého obrazu.
.
Pri čítaní som celý čas rozmýšľal či sa v tej krajine má vôbec niekto dobre. Mám pocit, že z každého kúta obrovskej zeme zíva len bieda a frustrácia. Kde tu sa vynára smutná ozvena zašlej pýchy prezlečená za hrdosť, no na povrch vychádza najmä zatrpknutosť a zúfalstvo, ktoré sú napokon zmanipulovane otočené proti vymyslenému nepriateľovi.
.
.
Výborné.
Divoké labute ma ohromili. Napriek romantizujúcej (každopádne veľmi peknej) obálke to nie je žiadna oddychovka, ale silný autobiografický dokumentárny román, ktorý zachytáva šialené 20. storočie Číny. Japonská okupácia, občianska vojna, nástup fanatického komunizmu, hladomor, Maov kult osobnosti, kultúrna revolúcia, teror červenej gardy, vykonšpirované kapitalistické cesty, brutálne verejné obžaloby, vysídľovanie mládeže a spoločenská rehabilitácia. Nedotknuteľný, neomylný a absolútny Mao a šialená autokracia. Totalita, ktorá naháňa strach. Mega román, ktorý radím k tohtoročným topkám.
Cez tri životné príbehy opernej divy Viardotovej, jej manžela a jej milenca Turgeneva, Figes približuje kultúrnu epochu 19. storočia a historické zmeny Európy. Rozmach železníc a tlače prepojili krajiny a celý kontinent premiešaval kultúrny turizmus. Vznikali prvé bedekre (Baedeckrove turistické príručky) a už vtedy sa hovorilo, že komerčný turizmus zabíja Európu.
Figes ako špecialista na ruské dejiny ukazuje, ako bola táto krajina hladná po západnej kultúre a chcela byť jej dôležitou súčasťou, na rozdiel od jej moderných dejín… Masívna kniha, no číta sa veľmi dobre.
Na odľahlom severe Nórska prišla dedina Vard počas búrky o 40 mužov. Za bleskov ich zlhtlo temné more a z noci na deň ženy ostali bez mužov, sestry bez bratov a deti bez otcov. Morom vyplavené telá pokryli rubáše z tulenej kože a osamoteným ženám, poháňaným hladom a zúfalstvom, neostávalo nič iné, len nachádzať silu v sebe a jedna v druhej.
Ženská sila však nebola v súlade s mužskou nadradenosťou. Nasilu vydobitý patriarchát cirkevných kruhov, prezlečený za božiu milosť, vynášal rozsudky bez ohľadu na to, čo je pravdivé. Najľahšie bolo nepohodlné ženy označiť, obviniť z čarodejníctva a upáliť...
Veľmi pekný román s historickým základom zo 17. storočia o pute medzi ženami, láske a zatemňujúcom strachu.
“Všetky dnes opisujú búrku rovnako, ten príbeh už prešiel toľkými jazykmi, až zdrsnel, jeho ťažké hrany sa obrúsili ako morské sklo.”
Posledná kniha Paula Austera bola pre mňa tou prvou z autorovho diela. Avšak hneď po prvých stranách som sa však nemohol ubrániť pocitu niečoho známeho, akejsi povedomej asociácie, až mi to napokon docvaklo. Voľný štýl textu a samotný autorov jazyk mi v niečom pripomínali Juliana Barnesa. Tento čisto subjektívny pocit ma veľmi teší a povzbudzuje k ďalším knihám Paula Austera, ktoré som si medzičasom zaobstaral.
.
Sedemdesiatnik Seymour Baumgartner, bývalý profesor filozofie, v jeseni svojho života prehodnocuje prítomnosť opakovaným ponáraním sa do minulosti. Zblízka premieta životné skúsenosti, akoby rozprával príhody pri prezeraní starého fotoalbumu. Najčastejšie a najdôležitejšie rozpomienky sú spojené s jeho zosnulou manželkou. To zásadné v jeho bytí smeruje k dvom kľúčovým momentom, ktoré formovali všetko ostatné: k okamihu, keď ju stretol, a okamihu, keď ju stratil. Ponurejší závan osamelosti v príbehu triezvo vyvažuje nádej, chuť nových dní a prísľub života.
.
Baumgartner je útla kniha, no napriek malému počtu strán som si ju dávkoval po troškách. Príbeh je jednoduchý a zároveň intenzívny, priamy aj kľukatý, smutný aj úsmevný, veľmi prítomný a inokedy zastrený nostalgiou spomienok. Je existenciálne hĺbavý a pravdivý, ako život vie byť, so všetkými odtieňmi, ktoré k nemu patria. Malá veľká kniha, ktorá stojí za to.
Keď som otvoril túto knihu, jej príbeh hneď od prvého momentu ožil hmýrivými farbami a omamnými vôňami orientu. Postavy sa sprítomňovali, miesta sa stávali hmatateľnými a cez poetické opisy som sa dokonale vhĺbil do scén a vnímal krásu detailov. Vyše týždňa som sa takto premiestňoval v čase a mieste. Cestoval som po juhu Indie, aby som počas ôsmich dekád 20.storočia prežil tento trojgeneračný rozvetvený román. Stal som sa svedkom lások aj smútkov a pocítil som dôsledky kolonializmu aj vplyv kastovného systému.
.
Príbeh sa rozvíja v dvoch časových osiach, ktoré sa opakovane striedajú aj pretínajú v desiatich častiach knihy. Na západnej strane južnej Indie, v Kerale, košatie rodokmeň indickej rodiny a paralelne na opačnej strane krajiny, v Madrase, hľadá svoje poslanie mladý glasgowský doktor. Verghese je výborný rozprávač a v kombinácii s početnými kapitolami dodal obom dejovým osiam dobrú dynamiku. Strany mi plynuli samé a čítanie tejto peknej knihy som si užil a dobre si pri nej oddýchol.
.
Zmluva s vodou je príťažlivý príbeh o medicíne, viere a najmä o láske. O láske takej silnej, že obyčajný človek má pocit, že sa mu deje niečo neobyčajné.
Skvelá dokumentárna reportáž sne Seierstad opäť o niečo viac približuje krajinu, ktorej preumravnená viera drží jej nedemokratické opraty. Tri osobné, chronologicky vyskladané príbehy zachytávajú kultúrno-politické premeny Afganistanu za posledných 50 rokov. Príbeh aktivistky v exile, príbeh člena Talibanu a príbeh dievčaťa, ktoré túži po vedomostiach v krajine, v ktorej nie je miesto pre vzdelané ženy. Afganci je silná absyntovka s trpkou príchuťou beznádeje.
Melancholické minipríbehy Záchranky sú na prvé 3 pohľady ako nesúrodé a nesúvisiace poviedky. S každou prečítanou časťou sa však rafinovane poprehadzované fragmenty vyskladávajú do celistvejšieho obrazu. Náhodné prepojenia ľudských osamelostí sa postupne ľahko pretínajú, akoby do istej miery všetko so všetkým súviselo. Nenápadné osudy rôznych postáv nesú v sebe niečo znepokojivé, predurčené a izolované v akejsi potrebe narušiť denné mechanizmy. Do popredia prepájajúcej kulisy (záchranky) sa dostávajú ich osobné rozpoloženia, spochybnenia, zaváhania, povšimnutia, ale aj irónia života.
Spleť nálad dotvára autorov jednoduchý, priamy jazyk, ktorý na mňa miestami pôsobil až úsečne. Obrazy, atmosféra a odkazy myšlienok tak rezonovali o niečo viac. Vďaka súdržnému prekladu Evy Lavríkovej, som si trefnosť a hĺbku tohto nápaditého textu ozaj užil. Harstadova Záchranka sa mi páčila a jej bonusom je, že sa nad jej príbehmi dá premýšľať osve aj dokopy.
Vyskúšajte.
