Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
prial by som si viac paperbackov od slovenských vydavateľstiev :)
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
ká znepokojivá a trúchlivá kataklizma ľudských osudov. Tam, kdesi v opustenej a zabudnutej osade, kde po vysťahovaní za lepším životom zostalo len pár obyvateľov, sa deje hotové dopustenie a úzkostná pliaga. Holota biedy ide ruka v ruke s pachtením po peniazoch, ktoré sú pre zostalých zúfalcov pustatiny jediným východiskom z otrhanej reality a mizérie. Prísľub svetlej budúcnosti vidia v svetáckom a bystrom navrátilcovi, ktorému neváhajú zveriť svoj existenčný kapitál a podujať sa na experiment. Čakajúc na svojho vykupiteľa, si obyvatelia krátia chvíle v krčme a spriadajú sieť intríg, aby sa ich zaslepená nádej beztak utopila v smole.
.
.
Krasznahorkai na začiatku každej kapitoly navodzuje silnú a sugestívnu atmosféru. Dusivé napätie sa nesie všetkými stránkami knihy zadrapujúc sa každou scénou do kože. Zneužívanie chudoby a bezvýchodiskovosti poukazuje na psychologickú manipuláciu postáv. V existenciálnej rovine má ich odovzdanosť až trpko-smiešny a absurdný charakter. Takýto ukážkový mesiášsky model (nikto vám nevie dať viac, ako ja sľúbiť) je do očí bijúci a čoraz viac prítomný v rétorike súčasných populistických politikov. Bezbrehé balamutenie mozgov pri živenom strachu je stále veľmi nebezpečným nástrojom moci.
Preto považujem toto dielo za skvelé a jeho odkaz za jednoznačne nadčasový.
.
Slovenský preklad Tímei Beck sa mi čítal hladko a prirodzene.
Veľmi odporúčam.
Výborné narábanie s postavami žien troch generácií jednej rodiny. Premenlivo odhaľujúce sa zákutia ich myslí pôsobia veľmi pravdivo a zároveň rozrušujúco. (Ich) Zamlčané komplexy, či láska, sú ako (ich) tretie osoby minulého času, ktoré sa znepokojivo vynárajú v životoch ako emočné jazvy.
Skvelé. Túto knihu som si po Žitkovských bohyniach a Bielej vode odkladal. Po pár rokoch čo ju mám na poličke, prišiel jej čas a musím len konštatovať, že príbeh je silný, Gerta je výnimočná a láska k Tučkovej potvrdená!
Takmer po 20tich rokoch som sa znova opýtal prachu a Fante/Bandini mi dal opäť dávku originálneho psychologického realizmu. K tomuto americkému autorovi som sa dostal (asi podobne ako mnohí) skrz Bukowského a tentokrát som si ho vychutnal v skvelom preklade Tomáša Hučka.
.
Dojmy sú po takej dobe (a vekom samozrejme) úplne odlišné, no nie oslabené. Vtedy som búrlivú literatúru vyhľadával a nevedel sa jej nabažiť. Teraz sa k nej občasne prinavrátim a uznanlivo vhliadam a vynárajú sa mi slová:
Ponurá neistota
Nenápadný úsmev
Láskavá naivita
Rozhnevaný boj
Z vnútra strachu
Taká je pravá tvár
Snílka prachu
Na nič sa nehrá
Nič neskrýva
Je skutočná
.
(Ask the Dust, 1939)
Ženy, ktoré zostali, stelesňujú svedectvo o dopadoch migrácie v rôznych kútoch sveta. Tento citlivý reportážny dokument Magdalény Rojo sonduje príbehy žien, ktorých muži odchádzajú v snahe zabezpečiť rodine lepší život či v snahe o prežitie vôbec.
.
Prehlbovanie ekonomickej nerovnosti (nekontrolovaným globálnym kapitalizmom) smeruje k neustále rastúcej migrácii. Tá sa dedí a vetví s novými generáciami ako migračná tradícia.
.
Osud žien v patriarchálnej spoločnosti krajín s vysokou chudobou alebo populáciou (ako v knihe spomenuté Mexiko, Senegal, Etiópia či India), je neveselý.
Ženy sú ponechané napospas. Prežívajú z kompletnej závislosti od mužov, preberajú zodpovednosť za rodiny, pričom ich paradoxne takýto spôsob života trvalo udržiava v nerovnoprávnosti. Sú odkázané na vzťahy na diaľku, opustené na mesiace, roky a niekedy navždy.
.
Migrácia je častým javom aj vo vyspelejších krajinách a stačí k tomu existencia regionálnych rozdielov. Reportážny príklad nám autorka kladie rovno z pred nosa, ako je sťahovanie východu na západ v rámci Slovenska či pendlovanie za prácou v rámci EU.
Aj ja som príkladom migranta z východu, i keď v mojom prípade neboli pohnútkom peniaze či lepšie pracovné vyhliadky, ale láska. Taká, pre ktorú zatiaľ na východe nie je miesto, ale to je už iný príbeh alebo nie?
.
.
Táto výborná absyntovka sa mi čítala náramne dobre a rýchlo a dokumentárny zážitok znásobili krásne fotografie Noela Rojo.
Pri takýchto knihách som prv veľmi zvedavý a hladný po informáciách a potom ma div neklepne z toho čo sa dozviem. Moje bezprostredné pocity po dočítaní sú dosť rozhorčené.
Tiché jaro je zrejme najdôležitejšia kniha o životnom prostredí. Carsonová ju napísala pred 60 rokmi a jej odkaz dnešku ostáva ten istý.
A síce, dôležitosť toho, ako Zemi rozumieme, ako sa o ňu staráme, ako ju našimi rozhodnutiami ovplyvňujeme a konečne pochopiť, že my týmto nerobíme láskavosť Zemi, ale naopak vyhovujeme sami sebe.
(Asi ste zachytili termín antropocén, terajšie geochronologické obdobie, keď človek vplýva na planétu tak ako samotné geologické pochody.)
.
Predmety výskumov a dôkazov uvedených v knihe môžu byť dnes už menej aktuálne, nakoľko sa prístupy dobou zmenili, no ekoproblémy sa skomplikovali a sú stále prítomné a dôsledky fatálnejšie.
Už v minulom storočí sa vedelo, že ak bude konzum spoločnosti a priemysel bezlimitne využívať prírodu a popri tom ju prehlcovať chemikáliami (pesticídmi, herbicídmi, fungicídmi) a odpadmi, bude to smerovať len a len k našej záhube.
.
Dosť sa čudujem, že ešte nevznikol z tých všetkých jedov, ktorými tak dôkladne zásobujeme Zem, nejaký “antropocíd”, zatiaľ ako si tu takto veselo hopkáme po Zemi, alá svet gombička, veď ja som človek, kto je viac.
A ono to pritom už pravdou vlastne je. Ekologické zmeny ticho a pomaly spôsobujú zmeny biologické. To, čo do zeme vkladáme, to všetko končí v nás samých, cez to, čo vypestujeme, jeme, pijeme a dýchame. Ľahkovážnosť k tomuto elementárnemu faktu len svedčí o našej nepoučiteľnosti a zaslepenosti.
.
V súčasnosti je ekológia jednou z výrazných politických tém. Malo by nás to smerovať k tomu, aby sme neriešili osobné či národnostné rozdiely, kultúrno-etické rozdiely, ale naopak riešili globálne alarmy, jedným z ktorých environmentálny stav je.
Hovorím o našom dlhu voči planéte a vyvarovať sa pri tom tvrdeniu, že ja sám aj tak nič nezmôžem.
Púčekové potulky sú mi také blízke, akoby boli moje vlastné. Karpaty som si prvoplánovo a cielene nosieval na výletiky do Malých Karpát, až sa z toho stala tradícia. Čítal som si ich priebežne, po troškách od minulého roka a k niektorým pasážam sa opätovne vraciam. Veľmi sa mi páči táto kniha a pre rok 2023 je pre mňa pomyselným finalistom Anasoftlitera.
Duch miesta, čaro krajiny a charakter ľudí je možné pri cestovaní dobre, ak nie najlepšie, spoznať na odľahlých perifériách, v skrytých mestečkách a dedinkách, a to mimo lesku turistických zón, kde vás nezavedie žiadny bedeker, ale iba túlavé topánky. Svedčí o tom aj táto krásna kniha vnímavého Andrzeja Stasiuka.
.
Jeho osobné cestovateľské zápisky naprieč juhovýchodnou Európou (počnúc Slovenskom) sú výrazne opisné, poetické a autentické. Navodenie atmosféry cez pachy, chute a najmä zrak Stasiukovho pozorného dokumentárno-fotografického oka, na mňa pôsobilo pri každom jeho kroku a zavše sa ma cez jeho slová dotkol genius loci.
.
Pri čítaní som mal stálu potrebu prezerať si mapy a vyhľadávať tak spomenuté miesta, ktoré som doteraz nepoznal. Najväčšiu zvedavosť vo mne vyvolávali potulky po Albánsku, Rumunsku a Moldavsku.
Hneď by som sa pobral obzrieť si albánske cestičky, ktoré stráži dvojhlavý orol tejto prehliadanej krajiny Balkánskeho polostrova, alebo by som zašiel pokochať sa krásou východno-južnej časti Karpatského oblúka, ktorý sa hadí k Starej planine, alebo by som sa neváhal stratiť v rozľahlej moldavskej nížine, tam, kde zdanlivo nič nie je, a potom sa nechal opäť zliať v delte Dunaja, ktorý od nepamäti starostlivo napája Čierne more.
.
Veľmi som rád za túto knihu.
Cesta do Babadagu mi inšpiratívne rozcestovala dušu.
.
Námet cestopisu výborný a samotný príbeh by bol super, ak by jeho vyrozprávanie nebolo také ťažkopádne a mierne kostrbaté. Chápem, že tieto prežité cestovateľské memoáre písal autor s odstupom času a vo vyššom veku, no mohlo to byť pri tom výrazne opisnom texte aj o niečo viac dobrodružnejšie. To mi značne uberalo na dojme a čítalo sa mi to teda ťažšie.
.
(skôr 3* ako 4*, ale prižmurujem oko;)
Le Tellier sa mi v tejto rovine páči väčšmi. Zvláštne prepletená romanca, ale žiadna limonáda. Spôsob vyrozprávania z nadhľadu mi navodzoval pocit, že pozerám scény hry s komentovanými titulkami.
Páčili sa mi osobnostné profily postáv v medziľudských trajektóriách. Tie sa občas len tak mihnú vedľa seba, bez následkov a občas pretnú, ovplyvňujú a menia rozohrané karty života, nehovoriac o tom, čo sa môže diať, keď sa prehodnocuje láska. Ale dosť o tom, dajte si…
