Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Grafický román Luca De Santisa rozpráva príbeh o tom, ako sa dvaja priatelia Nico a Rocco rozhodnú natočiť dokument zachytávajúci udalosti odohrávajúce sa v rokoch 1938 až 1943 v Taliansku za čias fašistickej vlády Benita Mussoliniho. Ten totiž tvrdil, že zavádzanie opatrení proti homosexuálom nie je potrebné, pretože v Taliansku sa títo muži nenachádzajú. Za oponou klamstiev sa však skrývala krutá realita. Veľa talianskych homosexuálov bolo nedobrovoľne odvlečených od svojich rodín a umiestnených do vyhnanstva na Tremitské ostrovy, kde boli označovaní ako nepriatelia vlasti a režimu.
Príbeh sa odvíja v dvoch časových líniách. V tej prvej sa nachádzame v roku 1987 s dvoma dokumentaristami, ktorí sa snažia presvedčiť jedného z posledných preživších - Antonia Angelicolu, zvaného tiež Tonka, aby vyrozprával príbeh svojej násilnej internácie na ostrov Tremiti. Antonio najskôr nechce pretože na toto obdobie spomína so smútkom a bolesťou. No napokon sa rozhodne o minulosti prehovoriť a my sa tam ocitneme v roku 1938, kedy Antonio žijúci v talianskom Salerne od svojich ôsmich rokov pracoval v matkinom krajčírstve kde ho všetci poznali a on poznal ich. V meste vládla priateľská, rodinná atmosféra. Až do momentu, kedy nástup režimu zaviedol fašistické opatrenia a v rámci toho bol Antonio a mnohí ďalší odvedení na ostrov slúžiaci k väzneniu homosexuálne orientovaných mužov. Antonio rozpráva o tom čo sa dialo na ostrove, o vzťahoch medzi spoluväzňami i ich väzniteľmi a pod.
Vizuálna stránka tohto grafického románu pozostáva prevažne zo žlto-čiernych ilustrácií. Po obsahovej stránke je to veľmi zaujímavé čítanie, ku ktorému je, vzhľadom na tému, potrebné pristupovať veľmi citlivo. Dej sa nesústreďuje len na bolesť a krivdy, ktoré boli na ľudoch spáchané, no odhaľuje identitu všetkých tých, ktorí boli prinútení žiť v tichu v dobe, ktorá odmietala akceptovať ich existenciu. Téma internácie homosexuálov v Taliansku mi bola až doteraz neznáma. Vďaka tejto knihe som sa o nej dozvedela po prvýkrát, no určite si musím ešte niektoré veci doštudovať. Skvelý grafický román obsahujúci dôležité odkazy aj do budúcna.
Nie som vyštudovaný literárny kritik aby som mohla recenzovať tvorbu Jozefa Mokoša, ale z pohľadu laika však s určitosťou môžem povedať len toľko, že čítanie tejto poézie bolo tak neuveriteľne krásne, jemné a precítené, že som si niektoré pasáže musela čítať stále dookola. Z Mokošových básní sála ľúbostný cit, venovaný nielen žene, ale aj rodnej zemi, národu či vlasti.
“Človek je stvorený pre lásku a láska pre človeka...
Chcel by som byť osožný ako pohár vody,
ako rozkrojená hlina,
ako strapec divokého vína.
Pre teba, zem moja hnedá a zelená,
pre teba, zem moja teplá, ako srsť jeleňa..."
Kniha je rozdelená na 3 časti. Prvá časť obsahuje samotné dielo Jozefa Mokoša, ktoré pozostáva zo zbierok Praskanie krvi, Jesenné litánie, Pribúdanie kruhov a Písan(ie)é do snehu. Druhá časť je venovaná pohľadom recenzentov a recenzentiek. A posledná je zameraná na básnickú tvorbu J. Mokoša.
Keď sa vrátime k druhej časti knihy, tak je naozaj zaujímavé pozorovať fakt, ako sa na Mokošove básne pozerali ostatní recenzenti. Každý v nich nachádzal niečo odlišné, uchopil či pochopil ich po svojom. Je krásne vidieť tú rozmanitosť mysle, keď si pri čítaní rovnakého textu predstavujeme odlišné obrazy.
Kniha je doplnená magickými ilustráciami Miloša Koptáka. Celú knihu hodnotím ako veľmi vydarené umelecké dielo, obsahovo i graficky.
"Jednotlivé momenty spája všetko to, čo súvisí s príbehom lásky človeka k jednej žene. Táto kniha je pokus vymknúť sa z rámca obyčajného románu. Tú knihu píšem pre teba a písanie mi spôsobuje fyzickú bolesť."
Viktor Šklovskij bol sovietskym spisovateľom, literárnym a filmovým teoretikom, či predstaviteľom ruského formalizmu. Jeho kniha Zoo alebo Listy vôbec nie o láske, ktorú napísal počas berlínskeho exilu v roku 1923 zažíva návrat do slovenskej literatúry po takmer 55 rokoch. Vznikla na pomedzí prvej a druhej svetovej vojny, kedy spoločnosť zažívala obrovskú roztrieštenosť a vtedajšia situácia spôsobila presun masívneho počtu ľudí do rôznych krajín. Román sa odohráva v Berlíne, kde žila ruská komunita situovaná v okolí berlínskej zoologickej záhrady.
Muž píše žene, ktorú miluje, no tá mu zakazuje písať o láske. A tak píše o inom. A tak trochu o láske. Listy adresuje istej Ale, teda v skutočnosti Else Triolet, francúzskej spisovateľke, ktorá mu lásku neopätovala. Milovala iného, no ten sa zaľúbil do jej sestry. Neopätovanú lásku teda cítiť z každej strany. Autor listov - pod príkazom nepísania o láske, píše o spoločensko-kultúrnom živote vo Weimarskej republike v čase tzv. zlatých dvadsiatych rokov. Píše listy, no paralelne vedie rozhovor so sebou samým či s ďalšími postavami ruskej literatúry. Spomína významné osobnosti ruských dejín a zároveň s nimi zoznamuje i čitateľa. Píše o svojom živote v Rusku i Berlíne a občas, keď mu adresátka jeho listov odpíše, svoje slovo písať o láske poruší.
"Som veľmi sentimentálny, Aľa. To preto, že beriem život vážne. Možno je sentimentálny celý svet. Teda ten svet, ktorého adresu poznám. Ten, čo netancuje foxtrot."
Možno povedať, že knihu je veľmi ťažké žánrovo uchopiť. Z časti ju možno chápať ako autobiografický román alebo denník, či listový román. Isté však je, že núti čitateľa premýšľať nad tým, či je budúcnosť iná ako jej predchodkyňa minulosť, alebo naopak, zostáva rovnaká, s minimálnymi obmenami.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Kniha Gigantická zlovestná brada rozpráva príbeh Davea, obyvateľa vždy dokonale upraveného a usporiadaného ostrova "Tu", o ktorom by sa dalo povedať, že je miestom s hlboko zakoreneným strachom z chaosu a neistoty z vonkajšieho sveta s názvom "Tam". Dave pracuje v kancelárii, spracúva dáta a vytvára tabuľky a grafy. Monotónny sled jeho života pozostáva z pár dookola opakujúcich sa činností, ktoré v závere dňa končí svojou obľúbenou činnosťou - kreslením toho čo vidí z okna a počúvaním svojej obľúbenej piesne. Jedného dňa sa stane niečo šokujúce - pre Davea a neskôr i pre celú spoločnosť. Na jeho hladkej tvári oplývajúcej len jedným jediným chlpom zrazu vyraší veľké strnisko a potom i obrovská ba priam gigantická brada. Tá je aj napriek vládnym opatrenia nezastaviteľná a postupne zaplní Daveov dom a neskôr i mesto a do večne upravenej spoločnosti zavedie chaos.
Keď sa mi dostala do rúk táto kniha, najskôr som si myslela, že to bude vtipné a pohodové čítanie. No práve naopak. Kniha v sebe obsahovala oveľa zmysluplnejší a hlbší príbeh so silným posolstvom. Je akýmsi komentárom k strachu z neznámeho, strachu, ktorý vedie obyvateľov ostrova "Tu" k tomu, aby stagnovali, uzatvárali sa do seba a odmietali vyjsť zo svojej komfortnej zóny. V knihe možno pozorovať aj spôsob, akým spoločnosť zaobchádza s tými, ktorí zrazu začnú vyčnievať z davu a odmietajú podrobiť sa stavu, ktorý daná komunita považuje za akceptovateľný. Kniha je zážitkom i po vizuálnej stránke. Čiernobiele snímky sú jednoduché a zároveň odvážne, vyvolávajúce spleť rôznorodých pocitov od radosti až po úplnú bezmocnosť. Každá kresba zameriavajúca sa na najmenšie detaily, bola zároveň malým umeleckým dielom. Gigantická zlovestná brada bola úžasná čo sa týka vizuálu aj samotného príbehu.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Debutové dielo britského autora Johna Fowlesa bolo napísané začiatkom 60. rokov a dodnes vzbudzuje v čitateľoch vlnu zdesenia i obdivu. Kniha Zberateľ v prvej časti rozpráva príbeh mestského úradníka Fredericka Clegga, ktorý vo svojom voľnom čase zbiera motýle a je chorobne zamilovaný do Mirandy - študentky umenia. Neopováži sa k nej priblížiť nakoľko má nízke sebavedomie a tiež sa obáva, že by Miranda odmietala tráviť čas s nevzdelaným a chudobným mužom. Všetko sa však zmení v momente, keď Clegg vyhrá v lotérii veľkú sumu peňazí a kúpi si odľahlý dom na vidieku. Mirandu nakoniec skutočne unesie a zároveň dúfa, že ak ju bude držať v zajatí dostatočne dlho, Miranda sa do neho nakoniec zamiluje. V druhej časti prechádzame do vnútorného sveta unesenej kde sledujeme Mirandino zúfalstvo a myšlienky prostredníctvom útržkov tajného denníka, ktorý si začala viesť pár dní po svojom zajatí. Miranda píše striedavo o prítomnosti, v ktorej vidíme priebeh tých istých dní, ale z pohľadu obete, a zároveň sa v spomienkach vracia do minulosti, kde hovorí o svojej láske k umeniu, ľuďom - konkrétne k jednému, a k životu ako takému. Rovnako ako motýle, tak aj Mirandu Clegg pozoroval, skúmal a neskôr i chytil ako svoju trofej, ako niečo čím sa môže kochať, držať v zajatí. Clegg však videl len Mirandinu vonkajšiu krásu. Pod povrchom sa skrývala žena s citom pre umenie, veľmi inteligentná, idealistka a intelektuálka, trošku naivná no odhodlaná a sebavedomá neustále napredovať a dosahovať v živote to o čom sníva. Oproti tomu môžeme pozorovať ako sa z nečinného Clegga následnom rýchleho obohatenia stane "muž činu", ktorý si za peniaze dokáže urobiť niečo, čo by si nikdy ako chudobný dovoliť nemohol. Fowles napísal toto dielo z perspektívy únoscu a unesenej, násilníka a obete, z pohľadu muža nižšej vrstvy, slabo vzdelaného a ženy, strednej triedy, intelektuálky, z pohľadu zberateľa a svojho motýľa...Fowlesov Zberateľ v sebe ukrýva množstvo skrytých významov a núti nás hlbšie premýšľať, vyvoláva v nás pocity, otvára rany, je prekvapivý a mrazivý vo všetkých najlepších a najhorších smeroch. Zberateľ zostane v útrobách mojej mysle dostatočne dlho, ak nie navždy.
Mnohé životné príbehy tých, ktorí na vlastnej koži zažili jedno z najhrôzostrašnejších období v dejinách ľudstva zostali nevypovedané. Príbeh boxera Hertzka Haftu, ktorý v koncentračných táboroch pôsobil ako bábka v rukách dozorcov, však nebol medzi nimi. Na mnohé roky však život tohto muža upadol do zabudnutia. Preživší, vrátane Haftu boli traumatizovaní a nedokázali o utrpení hovoriť. Postupne však historiografia holokaustu a tiež športová žurnalistika priniesla na svetlo sveta túto dôležitú tému. Tému nútených boxerských zápasov v koncentračných táboroch, ktoré prežil naozaj len málokto.
Mladý šesťnásťročný Hertzko Hafta sa ocitol v koncentračnom tábore. Počas jeho pobytu si jeden z dôstojníkov SS všimol jeho silu a prinútil ho zúčastňovať sa na boxerských zápasoch na život a na smrť. V koncentrákoch boli zadržiavaní a ponižovaní viacerí boxeri z celej Európy a ich úlohou bolo zabávať väzniteľov pästnými súbojmi. Aj napriek neľudskému zaobchádzaniu a nehumánnym podmienkam sa Hertzkovi napokon podarilo utiecť a emigrovať do Ameriky. Tam pôsobil ako profesionálny boxer, no spomienky na minulosť ostali po dlhé roky skryté. Až do momentu, kedy sa Hertzko rozhodol rozpovedať tento príbeh svojmu synovi.
Grafické zobrazenie tak desivej a traumatizujúcej životnej etapy človeka sa Reinhardovi Kleistovi podarilo naozaj majstrovsky. V čiernobielych obrazoch dokonalo zachytáva výrazy tvárí jednotlivých postáv, až z toho v niektorých momentoch doslova mrazí. V závere knihy sa nachádza aj zhrnutie Haftovho príbehu, ktorý výborne dopĺňa ilustrovanú časť knihy. Okrem iného v nej nájdeme aj ďalšie životné príbehy boxerov, ktoré vďaka tejto knihe nezostali zabudnuté. Aj napriek tomu, že Boxer je jednou z kníh, neľahkou na čítanie a hlboko vás emocionálne zasiahne, je to umelecké dielo hodné pozornosti každého čitateľa.
Záverečný diel sezónneho kvarteta bol pre mňa opäť pohladením duše. To ako píše Ali je nezameniteľné a vždy veľmi originálne. S apelom na súčasné problémy, vyjadrujúca potrebu postaviť sa voči nim a začať konať tak, aby sa svet stal iným miestom pre život. Lepším ako je teraz. Ak nie o veľa, tak aspoň o trochu. Taká je Ali a jej literatúra. Súčasná, aktivistická, ktorá núti premýšľať o svete, v ktorom dnes žijeme a jeho bizarných výkyvoch, ktorých príčinou sme len a len my. Ľudia. Vo svojich knihách nastavuje zrkadlo spoločnosti, ktorá pasívne reaguje na nadchádzajúce udalosti týkajúce sa nás všetkých.
V Lete sa stretávame opätovne s postavami, s ktorými sme sa zoznámili už v predošlých dieloch, ale sú tu zobrazené v inom kontexte a v inej situácii, takže nie je vôbec pravidlom, čítať knihy podľa poradia ročných období. Tie sú cyklické. Pre niekoho môže byť Leto koncom, pre iného naopak začiatkom. Hlavnú líniu tvorí rodina Greenlawovcov. Grace je matkou, ktorá sa snaží udržať rovnováhu medzi potrebami svojich detí - envirometalistky Sachy a intelektuála Roberta. Deti vychováva sama, jej manžel sa od nich odsťahoval a so svojou novou priateľkou žijú v susedstve. Do ich života vstúpia Art a Charlotte (ktorí sa spomínajú v Zime) a majú namierené do Suffolku aby navštívili istého veľmi staručkého pána Daniela Glucka (známeho z Jesene). Greenlawovci sa ich rozhodnú sprevádzať. Sú vedení najmä Robertovou túžbou vidieť bývanie slávneho Einsteina. Jednotlivé príbehy sa paralelne prelínajú a v ďalšom sa stávame svedkami Danielových spomienok na život v internačnom tábore a tiež spoznáme jeho sestru Hannah a jej život počas druhej svetovej vojny. Ali prepletá jednotlivé príbehy veľmi nenásilne a z jednej scény nás prirodzene uvedie k ďalšej, podobne ako keď ste na pláži a prichádza vlna prílivu, ktorá pohltí tú ďalšiu.
Leto sa nečítalo ľahko, ani rýchlo, no práve v tom tkvie jeho pointa. Treba tomu dať čas, venovať každej vete malú chvíľku, zastaviť, premýšľať a precítiť tak naplno individuálne momenty, myšlienky a postrehy, dialógy či monológy, ktoré sú prínosom pre súčasnú literatúru i život samotný. Krásna bodka Ali.
Stabilné zázemie a milujúce rodinné prostredie nie je pre každého samozrejmosťou. Ani pre nášho hlavného hrdinu pojem rodina nepredstavoval útočisko, kam by sa mohol skryť pred okolitým svetom a láskavé pohladenie rodičov by zahnalo všetko zlé. Ba naopak, u neho návrat domov, za jeho chladné múry, vyvolával strach. Strach z otca, ktorý ho týral, strach z miestneho strážnika, ktorý si naň "brúsil zuby". A tak sa rozhodol pre veľmi odvážne, no zároveň jediné možné riešenie, ktoré pripadalo do úvahy. Útek. Jeho cesta nebola ľahká, čelil nielen neustálemu prenasledovaniu, ktoré podnikli muži z dediny a na sile mu nepridávala ani horúčava či hlad a smäd. Počas svojej cesty spoznal pastiera kôz, staručkého muža, ktorý aj napriek svojmu veku vykazoval veľa sily a odvahy. Chlapca si vzal k sebe, a aj keď sa na nič nepýtal, vedel že je v ohrození a musí mu pomôcť ujsť pred nebezpečenstvom.
Nádherný srdcervúci príbeh stvárnený prostredníctvom veľavravných ilustrácií, občas skutočne desivých, vyvolávajúcich v samotnom čitateľovi pocity smútku i zdesenia z toho, kvôli čomu musel chlapec utiecť a čo všetko zažíval počas skrývania sa pred nebezpečenstvom, ktoré predstavovali tí, ktorí ho mali najviac chrániť. Aj keď je kniha textovo veľmi skromná, vizuálna stránka príbehu všetko dopĺňa a vnímavý čitateľ dokáže z dômyselne vyskladaných obrazov pochopiť všetko, na čo chcel autor poukázať. Umelecké zobrazenie v tejto knihe oslovuje nielen samotnú myseľ čitateľa, no dokáže zamestnať všetky jeho zmysly. Táto kniha doslova zaútočí na našu psychiku a zanechá v nás množstvo pocitov, cez smútok, hnev a odpor, až po nádej, empatiu a vieru, že dobro v ľuďoch ešte stále pretrváva.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bola veľmi krásna kniha, ktorú budem čítať asi každý rok niekedy na prelome jesene a zimy. A prečo? Lebo tento príbeh bol naozaj magický a výborne sa hodil do sychravého a chladného počasia, kedy máme chuť ľahnúť si pod deku s horúcim čajom a dobrou knihou - presnou takouto, ktorá je vo svojej podstate miestami i smutná, ale tiež oddychová, plná živých opisov úprimného dospievajúceho dievčaťa, ktoré má tak trošku bujarú fantáziu a strach z cintorínov i duchov.
Mladé štrnásťročné dievča menom Eyja sa s rodičmi presťahuje do nového bytu. Všetko by bolo v úplnom poriadku, keby výhľad z jej izby nebol priamo na cintorín. Navyše si jej otec v starožitníctve kúpil kreslo, po ktorom vždy túžil, ale Eyji na ňom niečo nesedí. Pôsobí na ňu hrôzostrašne a má pocit, že keď sa nikto nepozerá, kreslo svojím spôsobom ožíva. Alebo sa to deje len v jej hlave? Všetko sa ešte viac zamotá, keď v útrobách kresla nájde staré listy. Medzitým sa však Eyja snaží zapadnúť v škole, nájsť si kamarátky, viac spoznať okolie. Popritom stretáva chlapca menom Sölvi, ktorý sa jej zapáči. Sölvi je tak trochu podivín, nemá mobil, ale vždy sa s Eyjou stretne aj bez toho, aby sa na tom vopred dohodli. Podnetov k zapájaniu našej fantázie je tu teda neúrekom a my spoločne s Eyjou zažijeme veľmi zaujímavý príbeh.
No darmo, títo islandskí autori "to vedia". Navodiť v čitateľovi tú pravú chladnú atmosféru, aj pokiaľ sa nachádza doma pekne v teplúčku. Celý príbeh je vyrozprávaný z pohľadu štrnásťročnej Eyji a jej opisy a vnímanie reality presne korešponduje s jej vekom, nič nie je silené a opisy jej pocitov mi prídu uveriteľné. Jej rozprávanie je priamočiare, úprimné a nič zbytočne "nenaťahuje". Čo sa mi tiež páčilo, bol jej krásny vzťah s rodičmi. V knihe sa stretneme s viacerými témami, akými sú láska, či už medzi rodičmi ale aj priateľmi, duševnou i fyzickou stratou, vyrovnávaním sa s novým prostredím a nazrieme tiež do histórie a jej nevypovedaných tajomstiev. Aj keď je kniha určená primárne mladším čiateľom, myslím si, že je to výborné čítanie pre akékoľvek vekové ročníky.
V rovnakej atmosfére, ktorá sprevádzala prvú časť tejto knihy, pokračujeme aj v jej ďalšej časti, s príznačným názvom Stíhači 2, ktorá časovo plynule nadväzuje na jej predchodkyňu, pretože od poslednej udalosti, ktorá sa v prvej časti odohrala neubehol takmer ani jeden deň. Darmo, Stíhači nudu rozhodne nepoznajú.
V tejto časti sa stretneme s našimi Stíhačmi nielen na ľadovej ploche, ale i mimo hokejového štadióna. Dostanú totiž za úlohu (konkrétne - Mrkva - a to pre jeho priebojnosť a organizačné i manažérske vlohy) nájsť mladé hokejové talenty, ktoré by mohli využiť svoj športový potenciál a ďalej tak reprezentovať Banskú Bystricu. Mrkva sa do toho pustí, ako inak, s obrovským entuziazmom a nasadením, a zároveň si nemieni nič zjednodušovať, ba práve naopak, mladé hokejové talenty sa rozhodne nájsť tak trochu po svojom. Samozrejme, nevyhneme sa vtipným a úsmevným situáciám a tiež zistíme, že keď si Mrkva niečo zaumieni, tak pre to urobí aj nemožné.
Druhá časť (plánovanej trilógie) priniesla presne to, čo som čakala a na čo som sa aj tešila. Vykreslenie priateľských vzťahov na štadióne i mimo neho, sprevádzané dobrosrdečnosťou a detskou hravosťou našich hlavných postáv sú doplnené veľmi dynamickým dialógmi s humorným výsledkom, ktorý nepôsobí nanútene a silene, a výrazy vyskytujúce sa v texte známe pre istý okruh ľudí (v našom prípade sú to hokejisti) prirodzeným spôsobom ponúkajú čitateľovi autentický náhľad do skupinky tímových hráčov zapálených nielen pre šport, no najmä pre férovosť a priateľstvo. Každá postava má svoju zvláštnu črtu a detailne premyslený charakter, a každé jej konanie nie je ponechané náhode, ale presne korešponduje s jeho povahovými črtami. A teda aj napriek pomerne väčšiemu počtu postáv sa čitateľ v texte "nestratí" a to práve vďaka vyššie uvedenému. Mám rada tento inteligentný a najmä nikoho neurážajúci druh humoru a pozitívnu energiu sršiacu z knihy. Nuž zostáva len jediné, a to počkať si na ďalšiu časť, ktorá bude, pevne verím, zavŕšením celej "série". Už teraz sa teším.
