Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Josip Plečnik bol slovinský architekt a urbanista, ktorý svojimi návrhmi výrazne prispel k súčasnému vzhľadu niekoľkých historických pamiatok a budov nielen v rodnej Ľubľane, ale i v Prahe či Viedni kde istý čas pôsobil. V súčasnosti uznávaný architekt nebol vždy tak oceňovaný ako dnes. V dobe jeho pôsobnosti mu podkopávala nohy nielen široká verejnosť, ale dokonca aj okruh jeho kolegov. Jeho príbeh, od ranného dospievania až po skon, nám v podobe grafického románu prinášajú Blaž Vurnik a Zoran Smiljanić.
Josip nám o svojom živote rozpráva zo svojej perspektívy. Pozeráme sa tak na to, kým bol, ako tvoril či ako videl a vnímal umenie. Sme svedkami jeho rozhodnutí a občas i toho, ako premýšľa o ich možných alternatívach. Josip sa narodil do remeselníckej rodiny, ale svoju lásku k umeniu a etike si presadil do takej miery, že sa mu podarilo vymaniť z generačnej tradície remeselných prác, ktorá sa dedila z otca na syna a šiel študovať architektúru. Jeho začiatky neboli vôbec ružové, koniec koncov za uznanie a presadenie svojich návrhov bojoval celý svoj život. V chronologickej postupnosti sa dozvedáme o dielach, ktoré navrhol a o okolnostiach, ktoré tomu predchádzali. Okrem života tohto pozoruhodného muža, spoznávame aj jeho učiteľov, spolužiakov, kolegov a neskôr aj žiakov, ktorých učil, a ktorí s ním prichádzali do úzkeho kontaktu, čím sa nám ponúka reflexia o tom, ako nás ako jednotlivca definujú situácie, v ktorých sa ocitneme, a ľudia ktorých za svoj život stretneme.
Okrem životopisnej línie príbehu nesmiem zabudnúť ani na tú grafickú, ktorá bola v skutku ohromujúca. Čo strana, to kresba premyslená do tých najmenších detailov. Myslím, že Plečnik by bol na toto dielo hrdý. Bohužiaľ už sa to však nedozvieme. Výborná kniha, vďaka ktorej som (ako to ja hovorím) zas o niečo múdrejšia.
Vidina lepšieho života či nútený odchod zo zeme, ktorá pre nich začala predstavovať nebezpečenstvo - aj to boli príčiny, kvôli ktorým mnohé národy prichádzali na ostrov Ellis Island. Úspešný príchod na ostrov však automaticky nezaručoval pobyt na území USA. Prisťahovalci museli prechádzať určitým druhom profilovania akými bola napríklad kontrola psychického stavu či testy inteligencie, ktoré pre mnohých znamenali odmietnutie a vyslanie naspäť do svojej rodnej krajiny. História tohto ostrova má svoje tienisté i svetlé stránky. Mnohí pracovníci, ktorí zabezpečovali plynulý chod imigrantov sa naozaj snažili pomôcť či už po materiálnej alebo psychickej stránke. Ich príbehy a príbehy mnohých iných nám vo svojej knihe "Ostrov kľúč" prináša poľská reportérka Malgorzata Szejnert. Dôkladným štúdiom naprieč archívnymi záznamami, nahrávkami a ďalšími inými zdrojmi, nám prináša historický prierez udalostí odohrávajúcich sa na prisťahovaleckej stanici Ellis Island od začiatku, kedy patril domorodým obyvateľom, cez migračné vlny počas svetových vojen až po súčasnosť, a prepletá ich s osobnými príbehmi i fotografiami prisťahovalcov, ale aj zamestnancov, komisárov či zdravotného personálu ostrova. Prináša pohľad na to, s čím všetkým sa museli počas rokov obe strany ("domácich" i "prišelcov") vysporiadať - či už to boli rôzne choroby a z nich vyplývajúce pandémie a karantény alebo vzrastajúci antisemitizmus a zavedenie národnostných kvót. Kniha je skutočne nabitá rôznorodými informáciami, no nie je to len akýsi mechanický zber údajov a faktov. Szejnert do jednotlivých príbehoch vkladá hĺbku, srdce a emócie. Jej výklad umožňuje čitateľovi pochopiť aké pocity ľudia zažívali po príchode na ostrov a s čím všetkým museli (aj vnútorne) bojovať. Pocity nádeje i dezilúzie. Smútok, vyčerpanie či strach, no aj prísľub lepších zajtrajškov. Príbeh ostrova Ellis Island ovplyvňoval celé krajiny a výrazne zasiahol osudy jednotlivcov či skupín. Ostrov kľúč je vynikajúca kniha, ktorá by nemala ujsť vašej pozornosti.
Kniha Wojciecha Tochmana bola veľmi ťažká. No nie štýlom, akým bola písaná, ale príbehmi, ktoré priniesla. Ten ťaživý pocit na duši, ktorý sa vynáral vždy s každým jedným príbehom, každým jedným osudom človeka, umáraného vlastnou existenciou, sa dá len veľmi ťažko opísať. Napriek tomu však hľadáte nádej a veríte, že raz bude dobre. A človek dosiahne pokoj, zmierenie a plnohodnotný život, na ktorý má právo. No Kambodža vyvracia všetky naše ideály.
Poľský novinár a reportér Wojciech Tochman nás zoberie priamo do jadra skorumpovanej a režimom zdevastovanej Kambodže, v ktorej sa jej obyvatelia a celá spoločnosť ešte stále nevyrovnala s následkami genocídy za vlády politického diktátora Pol Pota. Autor cestuje po boku psychiatričky Sody Ang a my tak spoznávame osudy ľudí, ktorý sa pod tiahou minulosti nedokázali vyrovnať s jej následkami, ktoré sa odzrkadlili na ich psychickom stave a tak svoj život preživajú vo väzení, ktoré pre nich pripravili tí najbližší. V Kambodži sa duševné choroby liečia uväznením v klietke či na reťaziach. Doktorka sa snaží pomôcť pravidelnými návštevami sprevádzanými diagnostikou a nasadením príslušnej liečby v podobe medikamentov. Niektorým sa dá ešte pomôcť, iným žiaľ už nie. Ale Sody Ang to nevzdáva a svoje návštevy opakuje, pozoruje pokroky, či naopak zhoršenie.
Na pozadí životných príbehov jednotlivcov nám autor prináša komplexnejší pohľad na všeobecné problémy spojené s touto zemou. Dozvedáme sa o nízkej životnej úrovni, chudobe, nedostatočnej lekárskej starostlivosti vrátane ochrany duševného zdravia, nehygienických podmienkach v akých obyvatelia žijú, o nútenej práci, detskej práci, znásilneniach, medziľudských vzťahoch, ktoré sú plné napätia a minimálneho prejavu emócií. Z obyvateľov neustále cítiť hrôzu, strach a nebezpečenstvo vyplývajúce z genocídy za čias Pol Potovho režimu. Pre mňa bola táto kniha absolútny masterpiece medzi reportážnou literatúrou, ktorú som tento rok čítala. Silná, ťažká, trýznivá, podávajúca svedectvá o dušiach ľudí, o katoch, ktorí stále žijú spolu medzi obeťami, jeden vedľa druhého, a aj keď režim skončil, v ich mysliach neskončil nikdy.
"Smútok je krutá forma výchovy. Človek pochopí, aké môže byť trúchlenie nemilé a koľko je v ňom hnevu. Zistí, ako naňho môžu pôsobiť vlažné prejavy sústrasti. Uvedomí si, do akej miery smútok tkvie v jazyku, jeho zlyhaní a lapaní po ňom."
Strata milujúcej osoby je veľmi traumatizujúcou udalosťou, obzvlášť keď sa jedná o vášho rodiča. Tento smútok nikdy z nás celkom nevymizne. Objaví sa vždy v okamihu keď sa náš život vráti zdanlivo do normálu a potom sa nám opäť vynoria spomienky vyvolávajúce v nás neskutočnú túžbu prežiť okamihy v nich opätovne. Ale nemôžeme, pretože človek, ktorý bol ich súčasťou už nie je. Chimamanda vo svojej útlej knihe prináša osobnú výpoveď svojich myšlienok, pocitov a emócií, ktoré ňou lomcovali a lomcujú po smrti jej otca. V istom zmysle to môžu byť memoáre a zápisky spomienok na udalosti, ktoré s otcom prežila, na druhej strane je to akási pocta človeku, ktorého si celý život nesmierne vážila a milovala. "Pár poznámok o smútku" je vľúdna, citlivá a intímna spoveď, v ktorej nám Chimamanda odhaľuje kúsok svojho boľavého ja. Úžasné, smutné čítanie.
Politicky a sociálne orientovaný román Johna Steinbecka sa odohráva v Amerike, v čase vrcholu hospodárskej krízy v 30. rokoch minulého storočia. Kniha sleduje cestu Jima, mladého muža z chudobnej rodiny, ktorý neskrýva svoje pohoršenie zo systému a vníma ho ako sociálne nespravodlivý. Pridá sa ku skupine štrajkujúcich, ktorí sú odhodlaní nastoliť spravodlivé platové podmienky pre zberačov jabĺk. Tým bolo po príchode oznámené, že vopred dohodnuté mzdy za zber úrody sa budú znižovať. Robotníci sú pohoršení z tejto situácie, no zároveň bezmocní voči tomu niečo podniknúť. Pracovať predsa musia aj za mizerný peniaz aby dokázali uživiť svoje rodiny. Jim s jeho parťákom Macom ich však vyburcujú k tomu, aby sa postavili voči svojim zamestnávateľom. Situácia je vážna a štrajkujúci musia tvrdo bojovať za dosiahnutie svojich cieľov. Padajú ostré slová, napätie sa zvyšuje a prvotne nastolená jednotnosť sa pod tlakom vyvolaným zo strachu o život i majetok pomaličky rozpadá. Proti štrajkujúcim stojí nielen polícia, ale celý štátny systém, ktorý je navrhnutý tak, aby čo najviac okliešťoval a skôr prikazoval ako dovoloval. To že Steinbeck píše naozaj výborne a navyše v sú v jeho dielach obsiahnuté dôležité a naliehavé témy je nám už všetkým známe. V tomto románe sa dotýka stupňujúcich sa ťažkostí migrujúcich robotníkov nižšej triedy, dlhodobo pretrvávajúcej slabo platenej práce, z ktorej vyplýva chudoba a hlad, či neustále podriaďovanie sa autoritám v podobe polície, strážcov a vlády. Autor výborne vykresľuje psychológiu manipulácie a dôležitosť získavania verejnej mienky a poukazuje na tienisté stránky klamlivej propagandy. Takmer celá kniha je založená na neustálych a intenzívnych dialógoch hlavných postáv a autor veľmi obratne odoláva pokušeniu komentovať dej a necháva čitateľa aby si utvoril vlastný záver o tom, kde je skutočné vykorisťovanie a či je jeho nasadenie ako prostriedku na dosiahnutie cieľa ospravedlniteľné.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Pamätám si, že na hodine dejepisu sme raz dostali za domácu úlohu zostaviť rodokmeň svojej rodiny. Nebolo to pre mňa náročné, nakoľko som mala dostatok informácií o svojich predkoch či už vo forme fotografií, záznamov v matrike a z rozprávania najbližších. Čo však v prípade, ak chcete vypátrať svojich predkov, no jediné čo poznáte je len ich meno? Autorka Nina F. Grünfeld sa v diele Frida pokúša vypátrať svoju starú mamu a priniesť tak jasnejší obraz o tom kto bola táto žena a aký bol je život.
Úloha to bola neľahká, nakoľko o živote Fridy existovalo len veľmi málo záznamov, a ak aj nejaké boli, Nina sa na niektorých úradoch stretla s veľkou neochotou poskytnúť akékoľvek informácie. Našli sa však aj tí, ktorí chceli pomôcť v pátraní a poskytli jej aspoň to málo zdrojov, ktoré mali k dispozícii a tak na základe podrobnej štúdie archívnych dokumentov, v ktorých bolo zaznamenané Fridino meno, skladá mozaiku najpravdepodobnejších udalostí, ktoré zažila počas života jej babička. Frida nebola žiadny anjelik. Živila sa prostitúciou kvôli čomu mala neustále problémy s úradmi a veľmi často sa musela sťahovať. Neskôr sa jej narodilo dieťa (otec autorky), ktorého sa zriekla a dala ho na adopciu. Jej meno sa našlo aj na zozname deportovaných do koncentračných táborov, takže bolo zrejmé, že tam bola Frida odvedená na nútené práce.
Autorka prepletá životný príbeh Fridy s obrazom predvojnového a neskôr i okupovaného Československa. Dozvedáme sa o každodennom živote obyvateľstva a ich medziľudských vzťahoch, o napätej politickej situácii v krajine, o nástupe Hitlera k moci a následne aj o zaobchádzaní so židovským obyvateľstvom. Frida je emocionálne zničujúci a dojímavý príbeh o ťažkých rodinných vzťahoch, vplyve detstva a vojnových tráum na formovanie osobnosti a celého života. Aj napriek tomu, že sa autorke podarilo objaviť doteraz neznáme fakty o svojej starej mame a tak pridať ďalšie čriepky do mozaiky, z ktorej sa skladal príbeh jej tragického života, stále zostáva veľa medzier, ktoré treba zaplniť. Je možné, že o pár mesiacov, rokov či desaťročí budeme svedkami pokračovania tohto príbehu, ktorý bude doplnený o nové informácie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Poľská reportérka a spisovateľka Katarzyna Boni nás vo svojej reportážnej knihe zavedie na miesto, kde je medzi realitou a utópiou len veľmi tenká hranica a záleží na čitateľovi, na ktorú stranu sa prikloní alebo bude na pomyselnej hrane balansovať aj po dočítaní knihy. Čo je vlastne Auroville? Ako funguje a akým problémom musí čeliť? Na tieto i ďalšie otázky sa autorka snaží nájsť odpovede prostredníctvom príbehov obyvateľov Aurovillu, no tiež osobných skúseností, ktoré tam ako dobrovoľníčka zažila.
Na okraji púšte v Tamilnáde, neďaleko bývalej francúzskej kolónie Puduččéri vyrástlo mesto, ktoré malo patriť všetkým a zároveň nikomu. Jeho zakladateľkou bola Mirra Alfassa, zvaná tiež Matka, ktorá sa už v detstve odlišovala od iných svojím veľkým duchovným zanietením. Verila, že je predurčená na veľké veci. Auroville v jej víziách malo byť mesto, kde by rozdielne kultúry mohli vytvoriť novú civilizáciu žijúcu v harmónii a kde základom bude uvedomelosť a duchovno, ktoré sa v dnešnom svete už vytráca. Auroville malo byť miesto pokúšajúce sa naplniť ideály ekologického a duchovného života, miesto kde sa hmota spojí s nehmotným a vznikne nový, lepší, dokonalý svet.
Katarzyna vo svojej knihe však nič neidealizuje. Rozpráva príbehy obyvateľov, staviteľov, prišelcov, ktorí v honbe za lepším životom obetovali všetko. Aj keď zdá sa, oni to za obetu nepovažovali. Kniha, rozdelená do troch častí, prináša čitateľovi komplexný obraz mesta postaveného uprostred ničoho. V úvodnej časti sú to práve príbehy konkrétnych Aurovillanov, ktoré nám ako tak umožnia pochopiť vznik a fungovanie mesta. V tej druhej sa autorka na vlastnej koži ocitá v meste ako dobrovoľníčka a snaží sa hľadať odpovede na nespočetné otázky, ktoré v nej Auroville vyvoláva. Posledná časť je venovaná samotnej zakladateľke Aurovillu - Matke - a obsahuje prierez jej života a pôsobenie v meste, ktorého polohu sama určila na základe svojej vízie. Nebolo tomu tak dávno, kedy Auroville oslavoval 50. výročie vzniku. Idylickosť tohto mesta je však len zdanlivá, pretože o pokoji, duchovne, láske, pokroku, nezávislosti či energickej samostatnosti sa vždy ľahšie hovorí než sa vykonáva.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Dve ženy, ktorých príbehy sa odvíjajú v rôznych časových rámcoch, a ktorých životy spolu nijako nesúvisia. Zdanlivo. Obe sú však silné, nezávislé a rozhodnuté pre svoje rodiny obetovať čokoľvek. Renita D'Silva nám prináša príbeh zasadený do vojnového obdobia (prvej i druhej svetovej vojny) až po relatívnu súčasnosť, v ktorom čitateľovi veľmi citlivo odkrýva neuveriteľne silné spojenie medzi matkou a dieťaťom.
Počas rozsiahleho bombardovania príde Clara o celú svoju rodinu a tak sa presťahuje do Anglicka k tete kde sa musí starať o domácnosť a zarábať peniaze. Pracuje ako zdravotná sestra v nemocnici a keď tam raz privedú zraneného Inda, nikto ho kvôli jeho farbe pleti nechce ošetriť, okrem Clary. Tá si však k nemu vytvorí veľké citové puto a po pár rokoch, keď sa náhodne stretnú a on ju pozve do Indie pracovať ako zdravotnú sestru, neváha. Sklamanie príde v momente keď zistí že je ženatý. V slabej chvíľke podľahnú obaja pokušeniu, z ktorého sa narodí synček. Clara odchádza naspäť do Anglicka kde porodí. Stretáva sa však s opovrhnutím a rasizmom namiereným voči jej synovi a tak ho pošle naspäť k otcovi do Indie.
V súčasnej dejovej línii sa dozvedáme o Indire, ktorá celý život bojovala s predsudkami, že na vedúcej pozícii veľkej firmy v Indii nikdy nemôže byť žena. Tvrdo pracovala, aby prerazila až na úplný vrchol pracovného rebríčka, no jej ambície ju doviedli až k tomu, že ignorovala svoju rodinu. Teraz ju strach o to, že ju stráca vedie k prehodnoteniu svojich priorít. Väčšina knihy sa sústredí na Claru, občas len jednou kapitolou, nás autorka vtiahne do krízy, ktorá sužuje Indiru.
Dieťa vojny bola niekedy surová a bolestivá, inokedy nás vtiahla do krás farbami a vôňami hýriacej Indie. Autorka na pozadí príbehov Clary a Indiry predostiera čitateľovi pálčivé problémy, rezonujúce v spoločnosti nielen v minulosti, no žiaľ i v súčasnosti. Tým nám chce možno naznačiť, že aj keď sa spoločnosť v oblasti rasizmu, šovinizmu či rodovej rovnosti posunula smerom vpred, ešte stále sa máme v čom zlepšovať. Dieťa vojny je krásnou historickou romancou o sile lásky, materinského puta, bolesti z odlúčenia i vytrvalosti, nádeji a boji voči predsudkom.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihy od autorky Agathy Christie nemám až tak dobre načítané ako skôr napozerané ich sfilmované verzie. Keď som bola menšia, tak sa naša nedeľa niesla v znamení obedu, po ktorom sme sa presunuli k televízii a čakali, aký zamotaný prípad bude riešiť pán Hercule Poirot či slečna Marplová, na ktorých sme si zvykli a považovali sme ich za ústredné postavy Agathiných detektívok. Keď som však zistila, že v knihe Muž v hnedom obleku nevystupuje korpulentný a vždy bezchybne upravený gentleman, či húževnatá a energická staršia dáma, bolo to pre mňa príjemné prekvapenie.
Pri energickosti však ešte zostaneme, nakoľko mladá Anne Beddingfeldová, ktorá je ústrednou postavou tejto detektívky, ňou doslova srší. Po smrti svojho otca sa rozhodne cestovať, no keď sa stane svedkom veľmi zvláštnej nehody, ani len netuší, aké nástrahy si pre ňu život pripravil. Polícia celú vec uzavrie ako nehodu, ale Anne videla niečo, čo ostatní nie a vedela, že za tým všetkým sa skrýva niečo záhadné. V momente, keď zahliadla muža blížiaceho sa ku koľajám, uvidela v jeho tvári vystrašený pohľad, akoby uvidel ducha a hneď po tom, ako vošiel na koľajnice a nevyhol sa prichádzajúcemu vlaku, príde k jeho bezvládnemu telu muž, ktorý skonštatuje smrť. Z kabáta mu však vypadne zašifrovaný odkaz, ktorý zobral mŕtvemu a Anne sa rozhodne tohto muža vypátrať.
Najväčšia časť knihy je vyrozprávaná z pohľadu našej hlavnej hrdinky, no do deja zasahujú aj denníkové zápisky istého sira Eustacea Pedlera, ktoré umožňujú čitateľovi vidieť príbeh aj z inej perspektívy. Autorka postavu Anne pojala veľmi svojsky, bola odvážna a vtipná, no niekedy trošku naivná a nezodpovedná. Po jej boku však čitateľ zažíva zábavné dobrodružstvá. Mám pocit, teda aj napriek nie úplnej znalosti Agathiných diel, že toto bola trošku uvoľnenejšia, zábavnejšia a sviežejšia verzia jej kníh. Nechýbala však akcia, dejové zvraty a zaujímavé vyvrcholenie zamotaného príbehu. Osobne si myslím, že Agatha napísala oveľa napínavejšie knihy v štýle pre ňu špecifickom, ale pokiaľ máte radi dobrodružstvá, romantiku, záhadné vraždy a iné tajomstvá, potom je táto kniha pre vás stvorená.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Projekt vlk je výborná reportážna kniha, ktorú dôkladne spracoval švédsky novinár Lars Berge. Na základe štúdií vo vyšetrovacích spisoch, ktoré pojednávajú o tragédii v zoo Kolmrden, výpovedí svedkov na súdnych procesoch a rozhovoroch so zainteresovanými osobami, približuje čitateľovi čo najpravdepodobnejší obraz toho, čo sa v jeden osudný deň stalo zoologičke a vlčej sprievodkyni Karoline.
"Intímny kontakt s vlkom" bol v zoo Kolmrden vyhľadávanou atrakciou. V iných zariadeniach tohto typu totiž nebývalo zvykom, že by mali návštevníci možnosť vstupovať do vlčieho výbehu či dokonca sa vlkov priamo dotýkať. Hrozilo im nejaké nebezpečenstvo? Vedenie tvrdilo, že nie. V osudný deň mala ošetrovateľka Sofie o Karolinu obavy. Mala ísť nakŕmiť vlkov, no dlho sa nevracala. Keď ju Sofie išla hľadať, naskytol sa jej obraz, na ktorý do smrti nezabudne. Karolinu našla mŕtvu vo vlčom výbehu.
Autor na pozadí útoku vlkov v zajatí predostiera však oveľa hlbší problém, ktorý sa dotýka samotnej morálky človeka v súvislosti s jeho pôsobením v prírode. Podrobne skúma nielen samotnú tragédiu, no rozprávanie plynule prepája s históriou vzniku zoo, rozhovorom s jej zakladateľom, a približuje nám prirodzený spôsob života vlkov nachádzajúcich sa vo voľnej prírode. Analyzuje príčiny, kvôli ktorým prišla Karolina o život a prípad prirovnáva k iným, ktoré sa odohrali napríklad v zábavnom komplexe Seaworld, kde kosatka Tilikum napádala a často i usmrtila svojich cvičiteľov. Zameriava sa tiež na tému samotných "hláv" celého biznisu a spôsoby, akým tragédie jednoducho "zmietli pod koberec". Obrovské prúdy ziskov, aké im zvieratá prinášali nesmeli byť za žiadnu cenu ohrozené. Životy cvičiteľov a ošetrovateľov, ktorý vstupovali do výbehov bez akéhokoľvek zabezpečenia boli v ohrození každý jeden deň. V neposlednom rade nám Lars Berge ponúka obe strany názorov. Sú zástancovia toho, že vlk, ale i iné dravce sú v zajatí neškodné, tí druhí sa prikláňajú k tomu, že gény a prirodzené pudy dravca jednoducho nikdy nevymiznú. Projekt vlk prináša svedectvo o tom, že ak sa človek začne povyšovať nad zákonmi prírody, stáva sa z neho hrozba pre spoločnosť i pre seba samého.
