Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Pamätáte si ešte, čo vás bavilo, keď ste mali 4 roky? Ja som vtedy asi za sebou ťahala káčera a padala z trojkolky, ale tuto Max sa s tým netoto a vyprosil si motokáru (ktorá vytiahla 50 km/h :D).
Max Verstappen je meno, ktoré fanúšikom F1 netreba predstavovať a ak aj k nim nepatríte, asi ste ho už niekde zachytili. Holandský novinár André Hoogeboom sa rozhodol zmapovať cestu tohto zázračného dieťaťa a berie čitateľa na fascinujúcu jazdu do sveta, do ktorého len tak bežne nemáte možnosť nahliadnuť.
Maxov príbeh sa číta ľahko a napísaný je zaujímavo. Nie je to biografia, Verstappenovci na knihe nespolupracovali. Okrem toho, Max má v podstate kariéru ešte pred sebou, takže na jeho životopis je ešte priskoro, no je to fenomén pútajúci na seba pozornosť. Veď za krátku dobu v mladom veku dosiahol toľko, čo iní ani za celý život nie.
Maxovi rodičia mali k pretekanie v krvi, otec Jos tiež nie je neznámym pojmom vo svete F1, matka bola úspešná jazdkyňa na motokárach, takže jablko nepadlo ďaleko od stromu. V knihe sa dozviete o tom, ako začínal na motokárach, získal povesť zázračného dieťaťa a zbieral úspechy vo Formule 3, či ako sa dostal do F1, kde debutoval ešte predtým, ako držal v ruke vodičský preukaz, ale venuje sa aj velikánom, ktorí mali vplyv na Maxovo formovanie (Peter de Bruijn, Guide van de Garde, Jam Lammers, Olav Mol, no a samozrejme jeho otcovi).
Ďalšia z kníh, ktoré som netušila, že ma tak budú baviť :)
Aktivity a futuristické plány Elona Muska sa asi nedajú prehliadnuť. Vizionár, priekopník vo viacerých oblastiach od vesmírneho priemyslu až po neurotechnológiu totiž vzbudzuje pozornosť už len svojou osobnosťou. Rozbíja paradigmy, posúva hranice a jeho smelé podnikateľské zámery niekedy doslova vyrážajú dych. Je Musk naozaj génius, alebo je to všetko hlavne o farbistom marketingu?
V knihe Svet podľa Elona Muska od Oliviera Lascara sa vám naskytne pohľad na jeho projekty z vedeckého hľadiska. Písaná je veľmi zrozumiteľne, prístupne aj pre laikov, ľahko a rýchlo sa číta a vďaka nej získate základný prehľad o tom, čo Musk robí a čo chce dosiahnuť. A za akú cenu…
Niektoré jeho projekty totiž pôsobia ako filantropické počiny, no za pozlátkom sa často skrýva aj temnejšia stránka. V prípade Starlinku teda skôr žiarivejšia, keďže družice, ktoré pokryjú celú planétu internetom a zabezpečia pripojenie na sieť pre každého človeka, svetelným vlakom na nočnej oblohe komplikujú astrofyzikom pozorovanie nebeskej klenby. Tí boli postavení pred hotovú vec, žiadna diskusia pred vypustením družíc sa nekonala.
Napriek všetkým inovatívnym myšlienkam Musk nič nepublikuje, aj na technické detaily k projektom je skúpy, takže kvalitu jeho činnosti z vedeckého hľadiska nie je ľahké posúdiť. Okolo seba má tím ľudí, ktorí s ním podstupujú riziká, financie tiež nie sú problém. Otázkou teda je, aké problémy prehliada, aby nebrzdili jeho futiristické plány a čo nás čaká v budúcnosti, ktorú Musk formuje…
Zaujímavé čítanie, netreba sa báť priveľa technických detailov.
Literatúry o tom, že klimatická kríza je vážny problém, ktorým sa treba zaoberať, nájdete mnoho, no zatiaľ žiadna kniha, čo som čítala, nebola taká ako O času a vodě. Ja neviem, ako to tí islandskí autori robia, no dotkla sa ma veľmi. Priala by som si, aby si ju prečítalo (S POROZUMENÍM) čo najviac ľudí.
Všetky čísla, grafy a pojmy súvisiace s klímou, ktoré možno pôsobia abstraktne a neuchopiteľne, (preto ich asi neberieme tak vážne, ako by sme mali), dokázal Andri Snaer Magnason s ľahkosťou pretaviť do úžasného, obohacujúceho a oči otvárajúceho textu, napísaného tak pútavo, že aj ohromujúce informácie a kruté fakty vstrebete s patričným pochopením.
Na konkrétnych prípadoch z autorovej rodinnej histórie môžete sledovať, ako sa mení krehká islandská príroda. Ľudstvo zhypnotizované pokrokom nedokáže myslieť zodpovedne a to, že o sto rokov bude svet, ktorý dnes poznáme, už len bledou spomienkou, nás očividne netrápi a katastrofa, ktorej kráčame oproti, má pre nás len abstraktné kontúry, lebo veď to je už problém budúcich generácií…
Ponorte sa do Magnasonovho textu a objavíte súvislosti, o akých ste možno doteraz netušili. Autor originálnym spôsobom kombinuje poetickosť, úprimné intímne výpovede, stretnutia s Dalajlámom či mytológiu s vedeckými faktami a výsledkom je veľmi, veľmi dôležitá a úžasne napísaná kniha. Nejdem písať viac, fakt si ju prečítajte.
Povedzme si úprimne, ak by okolo niektorých umelcov ochotne neobletovalo služobníctvo, mnohé umelecké diela by asi ani nemohli vzniknúť. Veď skĺbiť kopnutie múzy s varením, upratovaním, nakupovaním a ďalšími domácimi prácami či inými otravnými povinnosťami, to nie je len tak. Mať teda pri sebe niekoho, kto všetky tieto záležitosti elegantne vyrieši, zatiaľ čo maestro môže ľudstvu odovzdávať to najlepšie, čo v ňom je a o nič iné sa nestarať, znie ako dobrý nápad.
Rakúsky autor Dietmar Grieser sa v knihe Dobré duše pozrel na životy tých, ktorých pamiatka by inak zapadla prachom, no pre svojich nadriadených predstavovali doslova pravú ruku, plnili si svoje povinnosti a verne stáli popri ich boku v dobrom aj v zlom.
Niektorí mali to šťastie, že sa so svojím slávnym zamestnávateľom spriatelili a vytvorili si dôverný vzťah, iných ich pán zvečnil na skicách či karikatúrach, keď v sebe objavil talent na kreslenie, no tí, čo pracovali pre trošku paranoidnejších jedincov, občas schytali aj knihu do hlavy a k tomu titul „hovädo alebo beštia”, aby im nebolo ľúto. K Beethovenovi by som si životopis veru neposlala :D
Dobré duše je ďalšia vydarená kniha z mojej obľúbenej edície Spoločnosť & dejiny. 30 stručných portrétov prináša niekedy celkom úsmevné, inokedy dosť poľutovaniahodné príbehy, ktoré vám priblížia životy služobníctva slávnych spisovateľov, hudobných skladateľov, spevákov, filozofov, šľachticov a ďalších osobností z iného uhla pohľadu. Pokojne by mohli byť aj obsiahlejšie, no je mi jasné, že v niektorých prípadoch sa asi nezachovalo toľko informácií, koľko by sa mi páčilo.
Život nám do cesty kadečo primieša. Niektorým nadelí bremeno už od detstva a po troškách naň rokmi nabaľuje ďalšie vrstvy, na iných sa vyzúri neskôr, no nech je už akokoľvek, tak, ako by sme sa mali starať o svoje fyzické zdravie, nemali by sme zabúdať ani na to mentálne. Nie je hanba vyhľadať pomoc, ak nám situácia prerastá cez hlavu a nevieme, ako z toho vykorčuľovať.
Predstavte si, že čelíte smrteľnej chorobe a vaše dni sú spočítané, hoci ste len začali plánovať svoju budúcnosť. Možnože v sebe maskou neprístupnosti a tvrdosti potláčate žiaľ zo straty blízkej osoby, vyrovnávate sa s nečakaným rozchodom a hľadáte liek na zlomené srdce, či bojujete so závislosťou, alebo sa celý život trestáte za chybu z minulosti a nedovolíte si byť šťastní, zatiaľ čo vám nemilosrdne uteká čas. Alebo máte úplne iný problém, no ak by po vás niekto hodil povestné záchranné koleso, neodmietli by ste ho.
Dokonca aj Lori Gottlieb, hoci pracuje ako terapeutka a pomáha ostatným čeliť ich životným výzvam, tiež občas potrebuje postrčiť, zachytiť sa stebielka, keď cíti, že padá. V knihe Možno by si sa mala s niekým porozprávať ukazuje, že nemusíme byť na všetko sami a niekedy stačí úprimný rozhovor (alebo skôr séria rozhovorov). Mňa si našla v ťažkých chvíľach, niektoré príbehy sa ma bolestne dotkli, najmä ten Juliin, no v každom z nich som si našla niečo, čo vo mne zarezonovalo. Možno aj vy v knihe objavíte ten „Ahaa, presne!” moment, ktorý vás niekam posunie, inšpiruje...
Neviem, koľko máte ešte síl sledovať udalosti na našej politickej scéne, ale ak na ňu úplne nehádžete bobky, túto knihu si prečítajte, mnohé vám osvetlí. A navyše je napísaná fakt záživne, aj ťažké, zložité témy majú ľahkú, zrozumiteľnú podobu, takže vám stránky budú rýchlo ubúdať.
Rado Baťo mal vďaka svojim kariérnym možnostiam ako poradca vrcholových politikov dokonalý výhľad na miesta, kam oko bežného smrteľníka nedovidí ani prostredníctvom médií, preto sú Hrobári slovenskej politiky veľmi pútavým čítaním. Priamo z prvého radu na vás vychrli historky a bizarnosti osvetľujúce niektoré veľmi dobre známe udalosti a kauzy, na ktoré sme už možno (radšej) zabudli, alebo jednoducho vám len tak bez varovania vybije poistky a nebude sa vám chcieť veriť, že to naozaj… („Daj tam také tie naše slová a emócie.”).
Nie sú to klasické suché politické memoáre plné kydania bývalých zamestnávateľov, s ktorými dennodenne spolupracoval (zákulisné pikošky sú z môjho pohľadu starostlivo vyberané, aby ladili s hlavnou témou, nenájdete tam žiadne nasilu bulvárne senzácie, akých by určite mohol minimálne za hrsť pridať, ak by chcel odhodiť diskrétnosť bokom). Baťo ako pridanú hodnotu ponúka aj slušnú analýzu toho najdôležitejšieho, čo formovalo predchádzajúcu dekádu slovenskej politiky a ukazuje príčiny, prečo len dobrý úmysel bohužiaľ nestačí na to, aby sa veci na Slovensku otočili lepším smerom.
Príbehy o tých, čo to s nami mysleli dobre, si zaslúžia vašu pozornosť a verím, že môžu prispieť k zvyšovaniu politickej gramotnosti (och, kiežby!). Páči sa mi, že Baťo píše úprimne, aj on si uvedomuje, že nie je neomylný, preto jeho výpovede pôsobia celkom dôveryhodne, a hoci s ním nemusíte vždy úplne súhlasiť, ponúka ucelený pohľad na fungovanie politiky a štátu, na absurdnú realitu, v ktorej musíme žiť. Plus ak čítate s porozumením, dostanete aj celkom fajn lekciu z politickej stratégie.
Hoci má William Wisting na konte už sedemnásť prípadov, toto je môj prvý kontakt s ním. Už bolo načase sa s ním trochu oťukať, keď mu to tak ide.
Zosuv pôdy v jednej z obytných štvrtí Larviku pochová niekoľko domov, záchranná akcia je úspešná, katastrofa si našťastie nevyžiadala žiadne obete, všetko vyzerá relatívne v poriadku a nič nenasvedčuje tomu, že by situácia mala zaváňať nejakými komplikáciami. Ibaže by nie. Predsa len sa na mieste objaví mŕtvola neznámeho muža, ktorý to mal za sebou už pred zosuvom. Ak doteraz kniha plynula miernym tempom, v tomto momente začína naberať na obrátkach.
Názov našepkáva, že Jorn Lier Horst si na nás prichystal niečo viac ako len taký typický priamočiary prípad vraždy. Nejdem prezrádzať detaily, aby som vám nekazila zábavu, ale ak máte chuť na dobre napísanú, napínavú sympatickú detektívku, ktorá zatne aj do chúlostivých záležitostí a nedovolí vám pustiť knihu z ruky, kým vám to celé autor nerozmotá pred očami, Zradca vám ponúkne presne to, čo hľadáte.
Ľudia berú drogy už od praveku, to je fakt. Niektorí cez víkend v kluboch či doma s priateľmi len tak pre zábavu, iní v nadmernom množstve a v nie takých nablýskaných podmienkach. Asi ale neberú do úvahy, ako sa k nim drogy dostanú a koľko ľudí pri ich výrobe trpí. „Čo by ste povedali na hnutie, ktoré by presadzovalo fairtrade kokaín, heroín a marihuanu?”
Drogy sú biznis, v ktorom sa točia neskutočné peniaze, to je ďalší fakt. Antony Loewenstein sa v knihe Vojna proti drogám pozerá na zúbok drogovej infraštruktúre, opatreniam zameraným na boj proti drogám, o tom, kto z tejto vojny profituje a kto ťahá za kratší koniec.
Je nutné podotknúť, že popkultúra nám krutú realitu trochu romantizuje. Ak ste videli seriál Narcos, asi tušíte, o čom hovorím. Zaostalá, korupciou prehnitá Kolumbia vďaka starej dobrej pomoci amerických agentov DEA oseká chápadlá kartelov. Zdalo by sa, že to bola vojna proti drogám, no v skutočnosti to bola vojna o drogy.
V USA existuje od 70. rokov 20. storočia vojna proti drogám ako politická stratégia, ktorú nasledujú aj viaceré európske štáty. Na početných príkladoch v mnohých krajinách však môžeme demonštrovať, že tento prístup zlyhal, priniesol obrovské vlny násilia a ľudí vo väzení, diktátorské režimy, nárast počtu závislých. Vedie prohibícia k zníženiu spotreby drog? Viď Portugalsko, ktoré v 2001 dekriminalizovalo všetky drogy a výsledkom bol pokles v najrizikovejších skupinách. Čo nie je ilegálne, prestáva byť lákadlom.
Kniha je síce napísaná trochu „suchšie”, no je plná zaujímavých informácií a postrehov, takže sa ju oplatí prečítať, ak vás táto problematika zaujíma.
P.S.: V Medellíne si môžete dať trip (nie taký!) po domoch, v ktorých sa ukrývala rodina narkobaróna Pabla Escobara. Prevedie vás ním sám účtovník a brat Pabla, Roberto.
„Odteraz budú slová môjho otca mojimi vlastnými slovami. Budem ich šíriť rovnako ako on na svojej milovanej zemi rozosieval semienka a potom ich prebúdzal k životu. Budem hovoriť za nás oboch.”
Slová môjho otca je prekrásne, citlivo a inteligentne napísaná kniha o tom, aké to je vyrastať v pásme Gazy počas druhej intifády v podmienkach, aké si ani predstaviť nevieme. No je to aj príbeh o vzťahu otca a syna, o zmätku, nádeji a odpustení so silným mierovým posolstvom.
Po prečítaní knihy Listy môjmu palestínskemu susedovi som mala o izraelsko-palestínskom konflikte obraz viac-menej z jednej strany, Júsuf Chalíl Bašír ukazuje pohľad z tej druhej. A hoci sa mi Listy veľmi páčili, Slová ma dostali oveľa viac.
Júsuf vyrastal v rodine váženého učiteľa, ktorý viedol svoju rodinu k ľudskosti a úcte k tradíciám. Aj keď sa Bašírovci na dlhú dobu stali väzňami vo vlastnom dome, pretože ho obsadila izraelská armáda, na ponižovanie a obmedzovanie slobody odpovedal otec mierumilovne a pokojne. Mladý Júsuf jeho postoje nie vždy chápal, no táto kniha je úžasnou ukážkou toho, ako v sebe dokážeme niesť vnútorný mier, pokoj a pochopenie pre druhú stranu, akokoľvek ťažké to je.
Júsuf v sebe vďaka otcovi objavil ľudskosť, odpustenie údajným nepriateľom a nádej, že so Židmi v budúcnosti dokážu spolunažívať v harmónii. Jeho negatívne aj pozitívne skúsenosti s Izraelčanmi mu pomohli pochopiť, že nie všetkých možno hádzať do jedného vreca.
Úžasná autobiografia, na ktorú rozhodne len tak nezabudnem.
Už vybavím len tento jeden posledný kšeft a kašlem na to. Budem si užívať zaslúžený dôchodok, idylku niekde na pláži. Niečo také si myslel Billy Summers, povolaním nájomný vrah, bývalý ostreľovač, keď súhlasil s posledným džobom. Ale viete, ako to občas chodí – ak sa má niečo pos..ť, prečo nie práve pri poslednom raze, všakže…
Stephen King asi nepotrebuje špeciálny úvod, no je nutné podotknúť, že v tomto románe naozaj šikovne predviedol svoje rozprávačské majstrovstvo. Billyho príbeh nie je len taký jednoduchý lineárny akčný thriller, ponúka oveľa viac. Billy je sympaťák (áno, stále hovorím o nájomnom vrahovi :D), má svoje zásady, guľku vám do hlavy vpáli iba ak ste naozaj zlý človek. V takých prípadoch vie zobrať spravodlivosť, ktorej títo hajzlíci unikajú, do vlastných rúk…
Svoje traumy spracúva v knihe, ktorú píše a čitateľ tak má možnosť spoznať jeho trpké detstvo a zážitky z Iraku, aby lepšie pochopil jeho uvažovanie a motívy. Kingovi sa podarilo vytvoriť presvedčivý psychologický portrét človeka so zmyslom pre spravodlivosť, no formovaného neľahkým životom. Aj ostatné postavy a dialógy sú skvelé, atmosféra napínavá, príbeh má dojímavé posolstvo, takže táto tehlička veľmi rýchlo odsýpa.
Stephen King sa v románe dotýka aj niektorých pálčivých tém: kopne si do Trumpa, poukazuje na nenávisť voči imigrantom, dotýka sa problematiky začlenenia sa do života vojnových veteránov, ktorí to po návrate domov nemajú vôbec ľahké (teda niežeby vo vojne mali).
A ako to teda dopadne s tým Billym? Prečítajte si :)
