Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
19.10.1940: „…každé ráno podpaľujem v kachliach vlaňajšími novinami a vždy na krátky okamih zahliadnem, ako sa optimistické titulky menia na dym.”
Orwellovu tvorbu mám rada, preto som na jeho Denníky bola veľmi zvedavá. Písal ich v rokoch 1931 až 1949 a sú plné úvah, pozorovaní, postrehov, dojmov a nápadov, z ktorých potom vycházdal pri písaní románov, esejí a ďalších prác. Zachytávajú dobovú atmosféru a jeho osobný život, názory a presvedčenia.
Prekvapilo ma, aký život Orwell viedol. Zápisky začínajú jeho „bezdomoveckou etapou”, keď si namiesto pohodlného zamestnania vybral túlať sa po krajine a za pár drobných zarobených na chmeľových brigádach žil s chudobou v drsných podmienkach.
Neskôr sa síce zamestnal ako učiteľ na súkromnej škole, no pre zdravotné problémy s prácou skončil a opäť sa vydal do terénu spoznávať život anglických robotníkov a baníkov v priemyselných oblastiach, aby získal materiál na ďalšiu tvorbu.
Denníky postupne reflektujú meniacu sa Európu, k podľa mňa najzaujímavejším častiam patria zápisky z I. a II. svetovej vojny, ktoré tieto časy zachytávajú z pohľadu bežných ľudí, obklopených propagandou, ako vtedy žili, ako reagovali na nálety, ako rozmýšľali… Presne také tie detaily, ktoré sa na hodinách dejepisu nerozoberajú, no veľa povedia o tom, ako veľké udalosti dejín ovplyvňujú životy jednotlivcov.
Niektoré Orwellove názory ma celkom prekvapili, fascinovalo ma však hlavne to, ako svoje každodenné skúsenosti pretavil do svojich diel a skvelý bol aj edičný predslov, krátke poznámky ku každému obdobiu denníkov, a tiež chronologický prehľad jeho života a tvorby na záver. Zaujímavé čítanie!
O Benovi Gurionovi, otcovi moderného Izraela, som doteraz moc nevedela, kniha čakala na svoju chvíľu na poličke už dosť dlho, no práve teraz som usúdila, že nastal čas…
Okrem životného príbehu Bena Guriona sa Anita Shapira venuje aj historickým a politickým udalostiam vedúcim k vzniku Izraela, takže tu nájdete veľmi zrozumiteľným spôsobom podané všetky podstatné informácie, aby ste porozumeli kontextu. Oplatí sa prečítať si ju, pochopíte genézu niektorých konfliktov a nevyriešených problémov, dnes čoraz pálčivejších.
Oceňujem, že muža, ktorý patrí medzi najvýznamnejších politikov 20. storočia, Shapira opísala ako bežného človeka s kladnými, ale aj zápornými vlastnosťami, takže jeho životopis nie je žiadna nudná oslavná óda. Predtým, ako sa z neho stal štátnik vedúci svoj ľud k vytvoreniu štátu Izrael, autorka bez príkras ukazuje napríklad jeho výbušnosť, sebeckosť vo vzťahu k otcovi a sestrám a ďalšie tienisté stránky, nielen tie hodné obdivu.
Mnohé jeho rozhodnutia a činy stále vyvolávajú vášnivé debaty a hoci bol Ben Gurion hlboko ponorený do židovskej histórie a náboženského učenia, bol tiež veľmi otvorený nežidovskému svetu a vedomostiam, ktoré mohli získať od iných národov.
Kniha je ľahko čitateľná, plná zaujímavostí a veľmi poučná, pokojne by mohla byť ešte obšírnejšia, takže ju odporúčam všetkými desiatimi.
Sú knihy, ktoré môžem bez problémov čítať cestou autobusom, no a potom sú knihy, pri ktorých potrebujem ticho ako vo vákuu. Perlmannovo mlčanie patrí do druhej skupiny a rovno hovorím, že je to náročná kniha, vyžaduje si čas, precítenie a dokonalé pochopenie každej vety, ale odmení sa vám neopísateľným pocitom, že ste prečítali niečo hodnotné. Zdolala som ju už dávnejšie, no nedokázala som nájsť tie správne slová a dlho vo mne doznievala…
Pomaly sa rozbiehajúca, hlboká sonda do vnútorného sveta uznávaného literárneho vedca Philippa Perlmana vám fakt nedaruje nič len tak a budete potiť krv. Doslova vás vcucne do mysle Pearlmanna a vy s tým nič nebudete môcť urobiť, len to celé precítiť a prežiť nefalšované zúfalstvo s ním.
Po smrti manželky v nezávideniahodnom rozpoložení Perlmann organizuje medzinárodné sympózium a všetko, čomu doteraz nedokázal povedať nie, sa na neho v tú najnevhodnejšiu chvíľu zosype. Hlavný hrdina čelí frustrácii, smútku, vyhoreniu a v hlave sa mu striedajú pocity vlastnej zbytočnosti, najhlbšie túžby, boje s očakávaniami akademikov, ale aj bizarné nápady, ako vykorčuľovať z problémov, do ktorých sa rúti…
Ako už je u Merciera zvykom, cestu do zákutí roztrieštenej ľudskej duše a hľadania rovnováhy medzi obrazom, ktorý o sebe vytvárame, zamlčanými emóciami a tým, čo naozaj drieme v našom vnútri, lemuje krásnymi filozoficko-psychologicko-lingvisticky ladenými metaforami vytvárajúcimi napätú atmosféru, takže to jednoducho nevzdáte, kým sa vám neminú stránky.
Prekladanie tejto knihy muselo podľa mňa fyzicky bolieť. Klobúk dolu!
Srdcovky Nočný vlak do Lisabonu alebo Váha slov síce táto prvotina neprekonala, no ak dostanete chuť na náročnejšie čítanie, prídete si na svoje.
Uličky pamäti patria medzi najkrajšie knihy, aké som tento rok zatiaľ prečítala. Drsné podmienky favely, ktorá má byť zbúraná a zaniknúť, v tomto románe stoja v ostrom kontraste s úprimnými medziľudskými vzťahmi a životnými príbehmi jej obyvateľov, zo všetkých síl sa snažiacich vytvoriť si lepší svet.
Favela, ktorú Conceiço Evaristo krásnym, poetickým jazykom opisuje, už existuje len v jej pamäti. Musí to byť zvláštny pocit prechádzať sa po miestach, kde ste sa hrávali, prežili detstvo, mladosť, no tie územia sa stratili v prachu, zbúrali ich, nahradili ich iné stavby a vy si už len hmlisto spomínate, kde kedysi stál váš dom…
V románe odohrávajúcom sa v 50. - 60. rokoch minulého storočia veľmi citlivo odkrýva smutné osudy Afrobrazílčanov, z ktorých však napriek tomu sála ľudskosť a nádej. Rozprávačka, trinásťročná Maria, spája jednotlivých členov komunity a približuje, ako čelia nútenému vysťahovaniu zo svojich domovov a každodennej realite tvorenej biedou, hladom, násilím, alkoholizmom, ale aj starostlivosťou, láskou, radosťami a súdržnosťou.
„Bola taká mladá a už naozaj žila. Mnohým veciam už azda rozumela, ale v skutočnosti toho ešte chápala málo. No vedela, že všetka ta bolesť nepatrí len jej. Bolo nemožné nosiť ju na pleciach roky rokúce. Vedela o životoch, ktoré sa odohrávali v tichu. Vedela, že to všetko musí dať von, ale ako, ako? Mladú Mariu osud opracovával železom a ohňom.”
Maria dáva hlas všetkým, ktorí ho nemali, na ktorých spoločnosť dávno zabudla a o ich osudy sa nezaujímala. Nechajte sa previesť uličkami favely do intímneho sveta vylúčených so svojimi snami…
„Treba žiť. Života je dostatok. Život nemožno premárniť v biede.”
Postsedliakov som si dávkovala postupne a som veľmi rada, že som ich dočítala ešte pred voľbami. Anotácia je sľúbná a veľmi výstižná, Juraj Buzalka sa kriticky, miestami aj satiricky pozerá na naše ilúzie o sebe, o našich dejinách, kľúčových osobnostiach minulého aj súčasného života od Štúra po Fica a o tom, ako si myslíme, že funguje svet.
Hoci častokrát v podstate nehovorí nič nové, niekedy je fakt dobré, ak vám to celé niekto pekne zhrnie na jednu kôpku a vy máte podnet na zamyslenie. V mnohých pasážach budete súhlasne prikyvovať a rozhodne ide o publikáciu, ktorá by nemala ujsť vašej pozornosti, najmä ak sa zaujímate o slovenskú spoločnosť a o to, ako ju zmeniť, alebo aspoň nasmerovať k svetlejšej budúcnosti.
Prvá polovica knihy sa mi čítala trošku ťažšie, no oplatilo sa ňou prelúskať, pretože veľmi pekne zmapovala povahu našej spoločnosti a to, prečo je taká, aká je, prečo sa tu fašistom tak darí a prečo ich ľudia volia. Buzalka ako antropológ vidí do našich hláv, odpovie vám na otázku, prečo sú „naši ľudia” takí populárni, hoci majú poriadne za ušami a ľudia im to tam hodia aj napriek kauzám, ktoré by v civilizovanom svete nemali ani existovať.
Alebo ako je možné, že v duchu hesla „miluj blížneho svojho či láske k veriacim” u nás máme problém prijať katolíckou cirkvou starostlivo vybraný malý počet migrantov-kresťanov na obec s rovnakým vierovyznaním (keď už teda odlišné je absolútne no go). Dotýka sa aj rodinkárstva, udavačstva, vylúčenia a integrácie Rómov a ďalších aktuálnych tém. Naozaj sme takí nesolidárni, sprostí alebo v čom je háčik? Prečítajte si, zistíte, kto sú to tí postsedliaci a vôbec nemusíte súhlasiť s každým názorom autora, aby ste si text užili, hoci bude mať často trpko-ironickú príchuť…
„Preto je celý vesmír ticho, oci. Všetci sa pred nami skrývajú. Teda aspoň tí, čo majú dosť rozumu.“
Ak máte chuť na krásny, intímny, hlboký a dojímavý mnohovrstvový príbeh o rodinnej tragédii, nádherne opísanom vzťahu otca a syna, ale aj mnohých problémoch súčasného sveta, utekajte po Zmätenosť.
Už od prvých strán mi bolo jasné, že toto je čítanie presne pre mňa. Otec, astrobiológ a vdovec, hľadajúci život na iných planétach, začína rozprávanie výletom do divočiny, kam berie svojho deväťročného syna. Jeho výchova nie je jednoduchá, je to veľmi vnímavý chlapec hlboko spojený s prírodou, pôsobiaci ako bytosť z iného sveta. Veľmi citlivo reaguje na osudy ohrozených zvierat, nespravodlivosť a krutosť, vtedy je doslova neovládateľný. Pre problémové správanie ho podmienečne vylúčia zo školy a otec hľadá riešenia, ako mu pomôcť.
Powers pútavo kombinuje krásne opisy prírody, krehkosť bytia, pátranie po tajomstvách života vo vesmíre s ľudskou arogantnosťou, nezodpovednosťou, kvôli ktorej naša planéta trpí a čelí ekologickým katastrofám. Postupne jednu po druhej odhaľuje rôzne vrstvy a je na vnímavosti čitateľa, aby si ich všetky vychutnal.
Na pozadí intímneho príbehu otca a syna vzdáva hold aj kultovým sci-fi dielam Kvety pre Algernona či Solaris, ja som tam cítila aj Tuláka po hviezdach a spomenula som si aj na Stephena Webba a jeho výbornú knihu Kde tedy všichni jsou?. Všetky odporúčam.
Zmätenosť patrí k tomu najlepšiemu, čo som tento rok zatiaľ čítala.
Domov od Judith Hermann je pokojná, melancholická, pomalým tempom plynúca hĺbavá kniha o žene, ktorá po odchode dcéry z domu a rozvode uzatvára jednu životnú etapu a otvára druhú, no zároveň hľadá samu seba. Núti vás premýšľať, čítať medzi riadkami a hľadať to dôležité, presne ako hlavná postava.
„Otis tvrdí, že deti v človeku prebudia pocity, potom odídu a ponechajú ho s emóciami pod odkvapom. (...) Prvý večer bez nej, keď si zbalila pár svojich vecí a rozlúčila sa s nami. Slušne sa poďakovala a zrazu bola preč. Obaja sme sa na ňu dívali z okna, zhodli sme sa na tom, že má peknú, slobodnú, rovnú, sebavedomú, dokonca trocha vyzývavú chôdzu. Potom zahla za roh a zmizla. Sadli sme si ku kuchynskému stolu, ktorý nám pripadal príliš veľký, otvorili sme si fľašu vína a neskôr Otis vyslovil tú vetu – nie zatrpknuto, skôr zarazene.”
Začína odznova v starom dome na pobreží na neznámom mieste, doslova v sparťanských podmienkach, no slobodná. Dialógy sú stručné, často veľa neodhalia a dotvárajú zvláštnu atmosféru, ktorá sa vinie celým dielom. Svoj príbeh rozpráva prostredníctvom vĺn spomienok pretkaných existenciálnymi otázkami o vlastných koreňoch, ich dôležitosti, úvahách o domove, rodine, vzťahoch.
Postupne prijíma nové prostredie, púšťa si do života nových ľudí, skúša, zisťuje, koľko voľnosti človeku treba k spokojnému životu, o čo sa môže oprieť, keď sa život preklopí do záverečnej fázy.
Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia je prvotina nórskej autorky Kjersti A. Skomsvold a hoci je to útla knižka, ponúka plné priehrštie úvah o živote, smrti, medziľudských vzťahoch, hľadaní samého seba, osamelosti, o stope, ktorú tu po sebe zanecháme.
Je to taká správne iná, zvláštna, no dojímavá knižka. Hoci opisuje scény zo života starej dámy, utiahnutej outsiderky čakajúcej na smrť, vďaka tomu, ako citlivo, pútavo autorka pomocou jednotlivých zdanlivo nesúvisiacich scén okorenených trpkým humorom a iróniou postupne odkrýva jej príbeh, si k nej podľa mňa nájde cestu aj mladší čitateľ.
Vyberám pár citátov na opísanie atmosféry a viac už nejdem ani písať, najlepšie si ju aj tak vychutnáte bez nejakej väčšej prípravy, len sa nechajte unášať pôvabným príbehom Mathey.
„Chcela som mu povedať, ako ho mám rada, no namiesto toho sa dozvedel, že vlani zabili žraloky sedem a hriankovače štrnásť ľudí.”
„Dívam sa do okien bytov naproti. Zvláštne, žije tam toľko ľudí a nikto z nich sa nepozerá k nám, tak načo sú vlastne susedia? Blúdia po bytoch a predstierajú, že nezomrú, ale oni zomrú, zomrú aj tí v obchode a ten starý pán s chodúlikom už asi aj zomrel. Pokoj nech ťa sprevádza, tak veľmi nám však chýbaš.”
Hľadáte tip na dovolenkové čítanie? Radosť čítať túto biografiu! Gerald Donaldson prostredníctvom spomienok, vtipných a poriadne korenistých historiek, rozhovorov s rodinou, kolegami a priateľmi Jamesa Hunta prináša celistvý obraz neobyčajnej životnej cesty tohto kontroverzného a talentovaného pretekára. Bez zbytočného velebenia alebo zatvárania očí nad jeho démonmi ukazuje, aký bol James Hunt nielen z profesionálneho hľadiska, ale aj z ľudskej stránky.
A je to riadna jazda! Z Hunta podľa mnohých nikdy nemal šancu byť profesionálny pretekár (prezývka “Hunt the Shunt” nevznikla len tak náhodou) a on v roku 1976 porazil Nikiho Laudu a vyhral majstrovstvá sveta Formuly 1.
Obdivovala som, s akým odhodlaním preskákal cez všetky problémy v začiatkoch a išiel za svojím snom. Huntova cesta však nie je len o prekonávaní prekážok, ale aj o užívaní si života naplno, a tým naplno myslím bujaré večierky v 70. rokoch, kde nebola núdza o ženy a hektolitre alkoholu, návykové látky.
Tlak, ktorý na pretekoch zažíval, predsa nejako musel vyvážiť… „Pred každými pretekmi som bol nervózny, zvlášť keď boli pre mňa dôležité… Než som vôbec nastúpil do auta, ogrcal som všetko naokolo a na rošte zo mňa zostala len trasúca sa troska.”
Bezpečnostné štandardy boli v tých dobách predsa len iné ako dnes a škaredé nehody neboli výnimočné. Aj Hunt sa občas skrvavený nevyhol hospitalizácii. „V snahe rozveseliť ho najali kolegovia z Formuly 3 Jamesovi „špecialistku” s odbornými znalosťami v oblasti starostlivosti o zranených jazdcov na nemocničnom lôžku. Keď sestrička vstúpila do izby, šokovaná našla Jamesa, opäť s veľkým pivom v ruke, a dámu uprostred špeciálnej a intímnej liečebnej procedúry.”
Veď vravím, rozhodne sa nebudete nudiť… ;)
Atmosféra, akú Olga Tokarczuk od prvej strany dokáže navodiť, ma nikdy nenechá chladnou, takže jej knihy zvyčajne zhltnem na jeden nádych. Navyše, ak to celé pôsobí od začiatku tak trochu tajomne, ako keby kdesi z tmy niečo sledovalo každý krok hlavného hrdinu a napätie postupne graduje, fakt sa nedá inak.
Jemne hororový, pochmúrny román Empúzion s nádychom magických prvkov toho však ponúka oveľa viac. Na pozadí príbehu mladého študenta Mieczysława Wojnicza, ktorý sa prichádza v septembri 1913 liečiť do sanatória pre pľúcne choroby uprostred hôr, máme možnosť sledovať, ako sa mužské osadenstvo penziónu pri poháriku miestneho likéru ponára do diskusií a intelektuálnych polemík o dôležitých témach, otázkach meniacej sa politickej mapy Európy, rozmachu technológií a kultúry, rozvoji psychoanalýzy, kľúčových otázkach týkajúcich sa rovnosti, práv žien. Hoci tie nie sú v románe v podstate prítomné, tvoria jadro celého diela.
Prelínaním rôznych žarnov Tokarczuk dala vyvrcholeniu celého príbehu tú správnu bodku. Za mňa super, zase raz originálnym spôsobom prepojila aktuálne témy s prírodou, temnotou, magickosťou, hoci inak ako v dielach, ktoré som od nej už čítala. Veľmi zaujímavá kniha.
„Každý z nás je potenciálny blázon, chlapče. Norma je utópia. Každý z nás sedí obkročmo na hranici medzi vlastným vnútorným svetom a svetom vonkajším a nebezpečne balansuje. Je to veľmi nepohodlná pozícia a len nemnohým sa podarí udržať rovnováhu."
