Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Rozprávali ste sa už s rodičmi tak naozaj o starnutí? O tom, ako si predstavujú posledné roky života, čoho sa obávajú, čo si prajú a čo určite nie?
Niekedy rodičia prichádzajú o sily aj zdravie postupne, drobné zmeny nastávajú nenápadne, no môže sa stať, že im do života zrazu skočí vážna choroba či úraz a už nebude priestor na citlivé a pomalé diskusie, situácia si bude žiadať riešenia hneď. Možno potom zistíte, že vlastne ani netušíte, čo od vás čakajú, čo požadujú a aby toho nebolo málo, aj váš vzťah sa bude meniť, pretože ich kognitívne schopnosti sa budú zhoršovať, tvrdohlavosť stupňovať a komunikácia občas škrípať…
Práve na toto vás chce kniha Naši rodičia starnú od nemeckej novinárky Peggy Elfmann pripraviť v predstihu. Autorka ponúka cenné rady a nápady, ako viete rodičom pomôcť s praktickými záležitosťami (napríklad aké dokumenty treba mať po ruke a hoci sa autorkina a slovenská realita v niektorých detailoch líši, nezaškodí si pripomenúť, na čo všetko je dobré myslieť). Nájdete tu 50 tipov na to, aké aktivity môžete spolu robiť, aby ste spolu prežili príjemné chvíle, uľahčili si starostlivosť o blízkych, ale aj dokázali precítiť pocity svojich starnúcich rodičov a nepripravovali ich neúmyselne o dôstojnosť.
Obyvatelia imaginárneho ostrova si žijú svoj pokojný život, až kým more nevyplaví na breh 3 mŕtvoly. Pripravovaný projekt kúpeľov by aféra s mŕtvymi migrantmi mohla ohroziť… Čo by sa vlastne stalo, ak by táto „drobnosť” zostala tajomstvom medzi starou učiteľkou, ktorá mŕtvoly objavila, starostom a zopár svedkami? Veď nikomu chýbať nebudú, z ostrova nepochádzajú, rozruch okolo nich by nabúral plány…
Kto by si ale na začiatku predstavil, kam to celé môže zájsť...
Claudel si zobral na mušku zbabelosť, pokrytectvo, chamtivosť, ľahostajnosť a temné zákutia ľudskej povahy, aby vytvoril temný, postupne gradujúci príbeh s nadčasovou pointou, pichľavým posolstvom a výnimočnou atmosférou, ktorý by sa mohol odohrať kdekoľvek.
Vynikajúca psychologická analýza bezmenných postáv, neúprosný rozprávač, skvelé myšlienky… Philippe Claudel ma úplne dostal. Pri čítaní mi hneď napadlo, že ak by sa príbehu chytil šikovný režisér, ani by som nedýchala.
„Niektoré slová stavajú múry, ktoré iné slová nikdy nedokážu zbúrať. Myslíte si, že ľudská bytosť má rada, keď jej v zrkadle ukážu jej vlastnú mrzkosť?”
Ľudovít Štúr raz o tejto knihe takto riekol: „Dejenia našô naozaj sú šľachetnô, vlastne MEGA.” I múdro riekol, fakt :D Epizódy z rozhlasovej relácie HistoryCheck_FM dostali knižnú podobu a sú plné krátkych pútavých príbehov, pikošiek a „fun facts“ z histórie, ktoré vás pobavia, prekvapia, ale aj poučia.
Dočítate sa o výnimočných ženách (napríklad Churchillovej obľúbenej špiónke), o výnimočných mužoch (viete, ako nevidiaci Matej Hrebenda učil národ čítať?), vede, vedcoch a vedkyniach (prvý let, transfúzia krvi atď), o vojnách a konfliktoch (počuli ste už o vojne o vedierko?), trošku viac o II. svetovej vojne (príbeh o skutočnom mužovi, ktorý neexistoval, ste už zachytili?), ale minulosť formovali tiež zvieratá (mačky bojovali proti nacizmu, fasa, že?). Autor neobchádza áno veci každodennej spotreby (odkedy na všetko používame izolačnú pásku a prečo vlastne jazdíme vpravo?), no a nesmie chýbať ani jedlo…
Texty sú len stručnými a náhodnými výsekmi z dejín pre laickú verejnosť, avšak napísané veľmi prístupným jazykom, takže knihu viete podstrčiť aj väčším deťom a nenápadne im takouto formou možno vštepiť lásku k dejepisu. Históriu v akejkoľvek forme (z dôveryhodných zdrojov samozrejme) si potrebuje naša spoločnosť pripomínať ako soľ, takže som veľmi rada, že Jakub Drábik napísal popri odborných publikáciách o fašizme aj takúto ľahko stráviteľnú knihu, ktorá môže byť odrazovým mostíkom k niečomu „serióznejšiemu".
Ja som nadšená, Dejiny sú MEGA!
„Niekedy je potrebné nechať pluh, odhodiť modlitebnú knižku, zatvoriť kostoly a chytiť zbrane. Niekedy je potrebné vyjsť do polí a zabíjať, aby sa zabíjanie nestalo pravidlom."
František Švantner mi zbierkou Dáma pripomenul, že ak si chcem prečítať niečo skvostné, nemusím nutne siahať po zahraničných autoroch. Aj doma totiž máme poklady, ktoré treba objavovať.
Vďaka Sol Noctis vyšla jeho posledná zbierka v novom, krásnom šate obohatená o ilustrácie Matúša Ďurčíka a nachádza sa tu aj 6 poviedok z ranej tvorby (sú rovnako úžasné ako zvyšok knihy). Kniha je zameraná na človeka vo vyhrotených situáciách s dôrazom na dôkladne prepracovanú psychológiu a vnútorný svet postáv, ktoré pod tlakom okolností riešia morálne dilemy. Hoci sa orientuje na tragédie minulého storočia, aj dnes sú mnohé témy aktuálne: nezmyselnosť vraždenia, vojny, chudoba, rodina, vzťahy, láska, egoizmus… toto všetko sa nás stále týka a hĺbka, s akou sa autor s témami popasoval, je obdivuhodná.
Navyše, Švantnerov jazyk je nemenej úchvatný, kniha je plná podnetných myšlienok, krásnych viet a obrazných pomenovaní často ostro kontrastujúcich s bolestivou tematikou. Moje srdiečko sa pri čítaní silno rozbúchalo, pretože nechal naplno vyniknúť pôvabnosť slovenčiny. Klenot to je, fakt!
Ani nedokážem vybrať, ktoré novely ma zasiahli najviac. Asi Ľudská hra, Kňaz, Sedliak, List… no každá jedna vo mne bude dlho rezonovať a určite sa k nim ešte vrátim.
„Človek by mal vždy trochu viac dúfať, ako sa trápiť.”
Kaviareň bez mena je kniha, ktorá ma opantala svojou melancholicko-nostalgickou atmosférou a zanechala vo mne veľmi príjemný pocit. Ani neviem ako, a ocitla som sa vo Viedni v roku 1966, keď sa Robert Simon, príležitostný robotník na trhovisku, rozhodne splniť si sen a otvoriť si malú kaviareň. Viedeň sa po vojne stavia na nohy, aj Robert sa necháva strhnúť vlnou optimizmu a tým, že všade vzniká niečo nové.
Do kaviarne si veľmi rýchlo nájdu cestu rôzne zaujímavé postavy, takže sa ponoríte do pestrých príbehov obyčajných ľudí vtedajšej doby, so zatajeným dychom počúvate ich roozhovory a prežívate s nimi ich túžby, sny, lásky, nádeje, ale aj problémy, trápenia a životné prehry. V kaviarni nachádzajú dočasné útočisko, akúsi komunitu, ktorú potrebujú, aby sa ľahšie vyrovnávali s nevyhnutnými zmenami, koncom jednej éry a začiatkom novej.
Aj z lingvistického hľadiska je tento útly román vydareným dielom, už pri prvej knihe, ktorú som od Roberta Seethalera čítala (Celý život), som obdivovala, s akou ľahkosťou skladá slová do viet a ako prirodzene text plynie. Oplatí sa prečítať, je to krásna, „pomalá” kniha napríklad ku kávičke a koláčiku.
Taliani milujú olivový olej a ročne skonzumujú až 600 000 ton domáceho oleja čo najlepšej akosti. Vyprodukovať však dokážu len 300 000 ton ročne, a to ho ešte (ako inak, v extra panenskej podobe), dodávajú do sveta.
Počkať, to mi nevychádza… Nuž, to, že niečo je zle, si všimne aj luxemburský šéfkuchár Xavier Kieffer, ktorý sa opäť raz zhodou náhod nie úplne z vlastnej vôle stane detektívom. Popri riešení prípadu nám tento sympatický, technicky nie veľmi zdatný gurmán, ktorého si nejde neobľúbiť, poodhalí aj rôzne gastronomické zaujímavosti. Rovno vravím, hladní knihu do rúk ani neberte. Sliny budú tiecť potokom, nehovorte, že som vás nevarovala.
Smrtiace olivy ale ponúkajú viac, ako len pútavú kulinársku krimi dajú facku vašej romantickej predstave o lokálnom oleji z idylického olivového hája rodinnej farmy v slnkom zaliatom Taliansku. Tom Hillenbrand príbeh síce vystaval na fiktívnej kriminálnej zápletke, no nezaprie v sebe ekonomického novinára, vytvoril veľmi realistickú schému celosvetového podvodu s olivovým olejom, takže vás donúti trochu popremýšľať nad tienistými stránkami gastronómie.
Veľmi ma táto séria baví, teším sa na ďalší diel.
Pyrrus je planéta, na ktorej je asi každá forma života od trávy po živých tvorov pre ľudí smrteľná. Pyrrusania teda od malička neustále bojujú so svojím okolím, po stáročia sa vyvíjajúcim desivou rýchlosťou. Od malička sú nonstop v strehu, aby prežili, musia vyhladiť nepriateľské formy života a kolonizovať planétu, inak nemajú šancu.
Lákalo by vás ísť sa tam pozrieť? Jason dinAlt si jednoducho nemohol pomôcť, odložil pud sebazáchovy bokom, nechal v sebe zvíťaziť zvedavosť a išiel si vyskúšať silu 2 G aj ničivú faunu a flóru na vlastnej koži. A zvrtne tam toho trošku viac, keď už tam prišiel...
Príchodom Jasona na Pyrrus nadobudne príbeh rýchly spád. Kniha nie je hrubá, tak vám tu nebudem kaziť prekvapenia, ale okrem dobrodružnej sci-fi sa na stránkach skrýva aj ekologické posolstvo a dodnes aktuálne fenomény hodné zamyslenia. Harrison ukazuje, že násilie a agresia nie sú jedinou cestou, akou sa dá budovať vzťah k okoliu, pretože veci sa vedia ľahko vymknúť spod kontroly. Hľadanie iných perspektív a porozumenia medzi rôznymi kultúrami by možno tiež stálo za pokus…
Fajn čítanie :)
Nič netušiace obete v rôznych európskych mestách sú terčom poriadne drsnej hry, ktorá koluje darknetom. Komplikovaný prípad dostane na starosť dvojica vyšetrovateľov, no kým prídu veci na kĺb, bude to poriadne drsné…
Krátke kapitoly sa postarali o svižné tempo, takže je ľahké nechať sa knihou strhnúť. Od začiatku som mala pocit, akoby sa mi pred očami odohrával napínavý film, Jan Beck sa témy chopil šikovne a hoci mi hneď nebolo jasné, čo a prečo sa deje, postavy postupne odhaľovali svoju trošku, aby všetko do seba začalo zapadať.
Len podotknem, že niektoré postavy (hlavne Mavie, Krakauer, ktorým som silno držala palce) mi boli dokonca omnoho sympatickejšie ako vyšetrovateľská dvojica, snažiaca sa brutálnu hru zastaviť.
Hra je fajn jednohubka pre silnejšie žalúdky a hoci by si záver podľa mňa zaslúžil ešte trošku pozornosti, milovníci thrillerov a krimi si prídu na svoje.
Ak máte chuť vybrať sa na jedinečnú cestu po strednej a východnej Európe a spoznať jedinečný charakter bohom zabudnutých dediniek, kde akoby zastal čas, kútov sveta, kam noha bežného turistu len tak nezablúdi, túlať sa po cestičkách, čo chýbajú na mapách, doslova všetkými zmyslami sa nabažiť zvláštnej atmosféry, ktorá pohladí dušu každého vášnivého cestovateľa, siahnite po knihe Cestou do Babadagu.
Poetickým jazykom Andrzej Stasiuk krásne vystihuje duch každého miesta, ktorým na svojej inšpiratívnej ceste prechádza. Všetkým zmyslom lahodiace opisy krajiny nabudili moju predstavivosť a túžbu obuť si túlavé topánky. Okrem krajín ako Albánsko, Moldavsko, Maďarsko či Rumunsko autor spomenie aj Slovensko. Nejde však len o obyčajný cestopis, je to aj náhľad do myslí a životov ľudí, desaťročia žijúcich pod sovietskou nadvládou.
Zaujímavé čítanie
„Och, ľudia stále potrebujú nezvyčajné veci, zázraky, šialenstvo. A načo? Aby ešte horlivejšie akceptovali svoj bežný život.“
Ako táto žena píše! Olga Tokarczuk v útlom románe E.E. rozpráva príbeh mladučkej Erny, prostredníctvom ktorej prehovára množstvo duší…
Na pozadí Erninho príbehu sa odvíjajú témy ako smrť a posmrtný život, manželstvo, materstvo, miesto žien vo vtedajšej spoločnosti. Otvára aj otázky o tele a duši, freudovskú psychoanalýzu, uzatváranie sa do seba, prerod mladej dievčiny na ženu a hľadanie svojho miesta vo svete, ale aj o zneužívaní energie iných…
Útly román toho v sebe skrýva toľko. A tak krásne to Tokarczuk napísala. Čítanie jej kníh je pre mňa vždy úžasným zážitkom.
„Úsmev na jej tvári stuhol. Teraz uvidela svoj život ako kôpku navrstvenú práve z takýchto nepodstatných vecí: nožničiek na nechty, natáčok, gumiek na zaváraninové poháre, špendlíkov, ihlíc, sponiek, flakónikov… Zrazu sa slzy samy spustili do výstrihu, vytvorili nezachytiteľný náhrdelník.“
„Vari sa dá prerozprávať bolesť hlavy alebo úzkosť, ktorá stíska srdce tesne pred zaspaním, alebo pocit nekonečnej samoty, keď sa človek pozerá na mesiac?“
„Ako veľmi sa kedysi mýlil, keď si myslel, že ľudia nechcú umierať, chcú žiť večne.“
