Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Históriu pre zaneprázdnených 2 som si veľmi užila. Po výbornej jednotke som mala veľké očakávania. Kniha je opäť ako bonboniéra, z množstva tém a textov od slovenských autorov a autoriek si môžete vybrať, na čo máte akurát chuť, nemusíte čítať v danom poradí.
Je to vynikajúco a prehľadne spracovaná publikácia o svetových, ale aj slovenských dejinách vhodná pre všetkých, je napísaná veľmi kvalitne a prístupným, zrozumiteľným jazykom, takže po jej prečítaní budete bohatší o kopu zaujímavých faktov a pikošiek, ktorými môžete ohurovať okolie. Mnohé z nich vrhnú svetlo aj na dnešné vojenské konflikty.
Dozviete sa napríklad to, prečo vlastne je Západ bohatý, ale Východ chudobný, spoznáte príbehy niektorých významných žien v dejinách, ktoré velili armádam či mali pod palcom mocné kráľovstvá. Nevynechali ani rôznych hrdinov a antihrdinov, cisárov, tyranov, diktátorov, prečítate si tiež o rozšírených mýtoch o faraónovi Tutanchamonovi, pozriete sa na zúbok viacerým známym aj menej známym záhadám a tragédiám, ale autori neobchádzajú ani každodenný život naprieč dejinami.
Prečo vlastne už nepíšeme klinovým písmom? Odkedy dostávame za alkohol za volantom pokuty? Prečo za Francúzsko hrajú toľkí hráči tmavej pleti? Pozornosti sa dostalo aj našej najobľúbenejšej droge (káve, ak by ste náhodou nevedeli :D) alebo Halloweenu. Je to diabolský sviatok a máme ho bojkotovať? Veď si prečítajte.
„V priebehu rokov som sa totiž naučil, že by sme s pochvalou nemali šetriť, ani pri pacientoch, ani pri priateľoch, ani pri kolegoch. Ak ma šesťdesiat rokov blízkeho pohľadu na ľudské ťažkosti a zápasy niečomu naučilo, tak poznaniu, že vonkajšie zdanie sebaistoty a úspešnosti má neraz veľmi málo spoločné s tým, ako sa človek vo svojom vnútri cíti. Nikdy neviete, kto zúfalo potrebuje počuť pochvalu alebo pocítiť lásku."
Irvin D. Yalom veru nemladne, s deviatimi krížikmi na chrbte si uvedomil, že pamäť mu už neslúži, no svoje terapeutické skúsenosti ešte nechce vešať na klinec. Keďže si ani s poznámkami už príbehy pacientov nepamätá, namiesto dlhoročných sedení sa rozhodol ponúkať pacientom jednorazové hodinové konzultácie.
Je to obrovská výzva mať na zblíženie sa s pacientom, vypočutie si jeho problémov, odhalenie súvislostí a nájdenie východiska len šesťdesiat minút. Dá sa to vôbec za takú krátku dobu?
To, ako sa v zrýchlenom čase dokázal Irv popasovať s touto revolučnou metódou, si prečítate v knihe Hodina srdca. Ruku k dielu priložil aj jeho syn Benjamin, ktorý do hry vstupuje akurát, keď jednému z najpopulárnejších svetových psychiatrov dalo telo stopku.
Yalomove knihy sú pre mňa vždy obohacujúcim čítaním, v mnohých príbehoch nájdem nejaký kúsok puzzle, popostrčenie, keď mám pocit, že sa v živote strácam. Veľmi príjemná kniha.
70 rokov po prvom stretnutí s Rámom sa opäť do našej slnečnej sústavy blíži záhadný objekt vytvorený mimozemskou civilizáciou. Tím odborníkov a vedcov sa chystá ho preskúmať, zistiť, či sa líši od prvého Rámu a pokúsiť sa nájsť odpovede na otázky, ktoré prvá výprava nezodpovedala.Tentokrát sú pripravení, pretože dôkladne poznajú závery prvej expedície. Záhadné vesmírne plavidlo má však pre posádku pripravené nejaké prekvapenia, navyše, príbeh nečakane posunú aj konflikty medzi členmi výpravy.
Ráma II je napísaný inak ako prvá časť. Pochopiteľne, keďže k Clarkovi pribudlo ešte jedno meno, Gentry Lee, aj strán je o poznanie viac. Kým v jednotke ľudská zložka v podstate len prispievala k tomu, aby naplno vynikol lesk a tajomnosť Rámu, v dvojke dostali postavy omnoho viac priestoru a do útrob Rámu sa prepracujete, až keď sa s nimi zoznámite a nahliadnete aj do ich minulosti. No a potom sa začnú diať veci…
Prvé strany sa mi čítali trochu ťažšie, z jednotky som bola zvyknutá na trochu iný štýl, ale potom sa to rozbehlo a zvyšok som dočítala skoro na jeden nádych.
„Nie je čas na iné, len na lásku.”
Putovné kino pána Saita je výnimočná kniha s úžasnou atmosférou, v ktorej by som chcela ešte dlho existovať. Ľúto mi zostalo, keď mi došli stránky a už teraz viem, že sa k nej budem pravidelne vracať, zaradila sa k tomu najlepšiemu, čo som čítala.
Originálny životný príbeh okúzľujúcej temperamentnej Fabioly a jej dcéry Lity pretína pestrá zmes jedinečných postáv a bizarných okamihov, aké vie namiešať vari len sám život. A hoci Annette Bjergfeldt vytvorila román od reality trošku farbistejší, v dobrom slova zmysle naivnejší, ľudskejší, pohodovejší, práve v tom je kúzlo knihy.
S ľahkosťou, nevinnými detskými očami rozoberá každodenné aj náročnejšie témy, ukazuje, že každý, so všetkými svojimi slabými aj silnými stránkami má v komunite svoje nenahraditeľné miesto.
A autorkin jazyk, och Polovicu knihy mám v telefóne odfotenú, toľko krásnych viet mi pohladilo dušu.
Viete, ako vzniká polárna žiara? Alebo gejzír? A čo dúha? Tieto, ale aj mnohé iné fascinujúce prírodné úkazy môžete s trochou šťastia pozorovať napríklad na Islande. Mňa tento výnimočný ostrov priťahuje ako magnet, aj teraz mám pred očami niektoré scenérie, ktorými je povestný a raz by som ich veľmi rada videla na vlastné oči.
Ak máte chuť spoznať Island trochu inak, doslova od čias, kedy sa formoval do dnešnej podoby najmä z geologického hľadiska, mohla by vás zaujať kniha od Martina Pročku Island Jedinečný ostrov.
Dozviete sa, či bol vždy krajinou ohňa a ľadu s drsnými podmienkami na život, ale pozriete sa aj na to, čo túto krajinu pravdepodobne čaká v budúcnosti…
Možno aj vďaka nej lepšie pochopíte, čo sa v poslednej dobe na ostrove deje, keďže sa v spojitosti s erupciou teraz častejšie objavuje v správach.
Musím vyzdvihnúť aj krásnu obálku, samozrejme tiež vnútro plné krásnych farebných fotografií a ilustrácií.
„Život je prikrátky na to, aby sme ho premárnili náhlením.”
Kult rýchlosti ovládol snáď každú oblasť našich životov, diáre máme plné a ponáhľanie sa často vnímame ako jediný efektívny spôsob riešenia situácie, či už je to presun z bodu A do bodu B, varenie, v podstate hocičo….
Ozaj, a čo s tými pár ušetrenými sekundami, ktoré získame, keď prekročíme rýchlosť a riskujeme, že nebezpečnou jazdou možno skrátime niekomu život?
Nad touto, ale aj ďalšími otázkami súvisiacimi s časom a našim vzťahom k nemu sa zamýšľa Carl Honoré. Chvála pomalosti ponúka prierez históriou zrýchľovania od dôb, kedy sme začali merať čas a ako sme túto obrovskú zmenu vlastne vnímali, predstavuje filozofiu pomalosti naprieč celým svetom aplikovateľnú na viacero aspektov ľudského života: stravovanie, prácu, šport, voľný čas, výchovu detí, sex…
Dostanete plno podnetov na zamyslenie, možno inšpiráciu, že sa to dá aj inak a prečo sa to oplatí. Asi všetci si uvedomujeme, že čím rýchlejšie, tým lepšie nebude tá najideálnejšia cesta, ak berieme do úvahy napríklad zdravie, no dozvedela som sa aj nové veci, ktoré ma celkom prekvapili a nikdy mi vlastne nenapadlo nad nimi uvažovať (časť o vážnej hudbe, nejdem prezrádzať viac).
Za mňa príjemná letná oddychovka, ktorá sa oplatí prečítať.
Pre Olgu Tokarczuk mám slabosť, to vravím hneď na úvod, veď aha:
„Každý človek v sebe nosí počiatky rôznych osobností, sú to akoby klíčiace zárodky úplne iných, potenciálnych ľudí. Ľudský život rozvíja len ten zárodok, ktorý sa stáva nadradenou, kompetentnou osobnosťou. Tie ostatné v ňom však spočívajú ďalej, hoci sú nedozreté, neúplné, sotva načrtnuté, ale stále veľmi konkrétne. Keď táto vedúca osobnosť z nejakých dôvodov slabne, tie ostatné sa dostávajú do popredia. Preto vzniká šialenstvo, pocit pomätenosti, roztrieštenosti. Odtiaľ prichádza aj láska, lebo občas sa stáva, že osoby, ktoré v živote náhodou stretneme, sú nám prekvapujúco podobné, príbuzné zárodkom, ktoré nosíme v sebe.”
„Nejestvuje skutočné sebaodhaľovanie, keď sa v nás odhaľuje len dospelý. Byť dospelý znamená vždy zostávať v maske. Človek skutočne dospelý sa redukuje na dieťa, v ktorom je jeho počiatok. Len toto dieťa obsahuje celú našu pravdu, lebo celá naša pravda spočíva v samote, opustenosti, stratených ilúziách, detskom očakávaní pozornosti od celého sveta. Tu sa začína mudrc, veľký politik, obyčajný človek, každý. To, čo sa neskôr deje v živote, je dialóg ustavične vedený so sebou samým ako dieťaťom.”
Hoci Putovanie ľudí Knihy nepovažujem za jej najlepšie dielo, stále sa je na čo tešiť, lebo ona píše tak bravúrne a osobito, že aj jej nákupný zoznam musí byť literárny zážitok.
Vo svojom debutovom románe čitateľovi predostrela obrovské množstvo motívov a podnetov na zamyslenie, výsledkom je pútavý „road trip” poriadne rôznorodej skupinky ľudí odohrávajúci sa okolo roku 1685. Román nie je len o dobrodružnom putovaní za Knihou životných právd a tajomstiev, ale aj o vzťahu človeka k bohu, o láske, alchýmii, konflikte racionálneho a mystického, o existencii človeka, zmysle života…
Postavy ani dej vlastne ani nie sú dôležité, tvoria hlavne pozadie pre úvahy o predostretých témach a poukazujú na hlavné posolstvo knihy že podceňujeme cestu, keď sa snažíme niečo dosiahnuť, sústredíme sa len na to, či sa nám to podarí, nie na to, ako nás tá cesta vlastne posunula. No a záver, och, ten bol skvelý! Určite sa k nej opätovne vrátim.
„Čo je horšia predstava? Stratiť dieťa, alebo žiť s vedomím, že vaše dieťa je schopné vraždiť?"
Takmer desaťročná Ida, veselé, pohodové dievčatko, sadá na svoj nový žltý bicykel a ide si kúpiť sladkosti. Keď sa dlhšie nevracia, jej matka si začne robiť starosti. Obvolá známych, obchod, kam Ida išla, no nikto ju nevidel. Najhoršia nočná mora všetkých rodičov sa začína, zúfalá matka nahlási zmiznutie dcéry a rozbieha sa pátranie. Čas beží, no vyzerá to tak, že Ida sa aj s bicyklom vyparila bez stopy…
Karin Fossum v krimi príbehu Temné sekundy predvádza pôsobivú psychologickú štúdiu charakterov. Hoci postáv nie je mnoho, ani žiadne brutálne scény či krvavé drámy vám nevyrazia dych a podozrenie, čo sa stalo, sa u mňa dostavilo po pár stranách, napriek tomu som knihu nedokázala odložiť. Prečo? Ako? To sú otázky, na ktoré nebudete poznať odpoveď až do konca a budú vás držať v napätí.
Spisovateľské umenie Karin Fossum je vo vykreslení psychológie postáv, ponorenia sa do ich myšlienkových procesov a motívov zločinu. Výborná jednohubka a skvelý doslov!
„Aké to je?” spýta sa. „Čo?” spýtam sa. „Byť ako ty,” povie. „Aké to je,” spýtam sa, „byť ako TY?” Mykne plecami. „Normálne. Jednoducho som.” „Ja tiež. Jednoducho. Pre mňa to nie je nič. Len pre ostatných to je niečo.”
Tak toto bolo fakt silné! Kniha krvi rozhodne patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo som zatiaľ stihla v tomto roku prečítať. Hneď na úvod poznamenám, že asi neosloví každého, je náročnejšia, nemá výraznú dejovú líniu, ale dostal ma výnimočný štýl a forma (a preklad, akože fuuu, musel dať fakt zabrať).
Jazyk diela je rovnako fluidný ako hlavná postava, nebinárna osoba, ktorá sa necíti byť ani mužom, ani ženou. Kim de L'Horizon sa točí predovšetkým okolo otázok sebaurčenia, identity, hľadá svoje korene najmä po ženskej línii rodokmeňa a zamýšľa sa nad rodinnou históriou, tajomstvami, strachom, tomu, čo k nám patrí, kam patríme my…
Od malička má silný vzťah ku krvavému buku, stromu, ktorý nesie viacero metafor a Kim ich postupne odhaľuje.
Kniha krvi búra predsudky, učí tolerancii a vyvedie vás z miery. Určite stojí za pozornosť, ak sa rozhodnete dať jej šancu, prelúskajte sa ňou s otvorenou mysľou a nevzdajte to na polceste, fakt sa oplatí ju prečítať celú, aby všetko dávalo dokonalý zmysel. V závere som bola úplne nadšená.
Na Chimamandinu tvorbu mám slabosť. Hoci pochádza z diametrálne odlišného prostredia, jej texty sú vždy veľmi silné, oči otvárajúce, dlho vo mne doznievajú hlboké posolstvá, ktoré nesú, odnášam si z nich veľmi veľa. To, čo máš okolo krku, zbierka 12 poviedok, mi tiež veľmi sadla, pretože nevybočuje z jej štandardov (v tom najlepšom zmysle slova) a Chimamanda v nich servíruje majstrovsky napísané texty.
To, že aj na malom priestore dokáže fantasticky a neskutočne trefne vyjadriť silné pointy, spracovať komplikované a neľahké témy, o ktorých by sme mali viac hovoriť, je jej ďalšou silnou stránkou, ktorú predviedla aj v tejto zbierke.
Hoci sú poviedky plné príkladov rasizmu, komplikovaného postavenia žien v spoločnosti, nevery, manželských problémov, vzťahov, otázok emigrácie, prispôsobovania sa v novom prostredí a inej kultúre, hľadania svojej identity a miesta vo svete, utrpenia, strachu a ďalších náročných tém, spracovala ich s ľahkosťou, bez zbytočnej vaty, no povedala všetko podstatné…
Jej poviedky sa napriek ťaživým témam čítajú ľahko, príbehy hlavných postáv sa mi odvíjali pred očami ako film a každou jednou poviedkou mi úprimne, no zároveň veľmi citlivo naservírovala a zavŕtala do hlavy osudy ľudí z inej kultúry. Silno som ich precítila a na niektoré z nich len tak nezabudnem. Určite sa k nej ešte vrátim.
