Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Túto knihu mám chuť objať, aká je nádherná! Elizabeth Strout prináša životný príbeh obyčajnej ženy, ktorá svoje detstvo prežila v obrovskej chudobe, jej osobnosť formovali veľmi svojskí rodičia i súrodenci, dlho čelila nepochopeniu a výsmechu okolia, no napriek tomu sú jej slová plné lásky a pochopenia a ani len netuší, aká je vďaka tomu všetkému výnimočná.
Lucy Bartonová leží v nemocnici, kam ju prišla navštíviť matka. Nemá s ňou ideálny vzťah a vďaka rozhovorom, ktoré vedú, sa nám pred očami vynárajú útržky z minulosti, trpké spomienky, lámanie a spájanie rodinných pút, klebety o spoločných známych a rôzne náznaky, ktoré toho vypovedia dosť. Dotýkajú sa i tém ako AIDS, umenie, kultúra… Lucy hĺba nad vzťahmi s rodičmi, nad svojím manželstvom a deťmi, rozpráva nežne, jemne, bez silených emócií a zbytočných slov, no o to viac vás nechá precítiť každé jedno písmenko. Som v úplnom úžase, ako mi prenikla pod kožu.
„Tu v New Yorku vidím deti plakať od únavy, ktorá je skutočná, a občas od hnevu, ktorý je tiež skutočný. Ale občas vidím dieťa plakať z číreho zúfalstva a podľa mňa je to jeden z najskutočnejích zvukov, aké vie dieťa vydávať. Vtedy mám dojem, že takmer počujem, ako mi v hrudi puká srdce, tak ako sa dá vonku počuť - keď sú tie správne podmienky - rásť kukuricu na poliach mojej mladosti."
Je to príbeh, aký by vám mohla porozprávať napríklad vaša susedka a vôbec nečakáte, že by vás mohol tak zasiahnuť. Lucy Bartonová sa vryla hlboko do môjho srdca a už sa neviem dočkať, kedy si prečítam ďalšie diely.
Lucia Halová text preložila tak krásne, že plynie tak prirodzene, až máte dojem, že v tej nemocničnej izbe sedíte aj vy. Z obálky ide rovnaká nežnosť ako z knihy, úžasné!
Toto je síce už trošku staršia absyntovka, no veľmi dôležitá a aj dnes veľmi aktuálna. Artur Domosławski vám ukáže, ako vyzerá ľudské utrpenie v rôznych kútoch sveta. Obyčajní ľudia, zvalcovaní kolesom dejín, často úplne bezmocní, žijúci ďaleko za hranicami blahobytu v biednych slumoch či brazílskych favelách, diskriminovaní kvôli svojej viere, pohlaviu, farbe pleti alebo sexuálnej orientácii, takí, ktorí nikomu nechýbajú, ak sú zneužití na niečo nelegálne a „náhodou” zmiznú, nevinní ľudia zatiahnutí do vojen drogových kartelov… Toto všetko sa stále deje v 21. storočí.
Dve tretiny populácie trpia nepredstaviteľnou chudobou a autor sa pýta, čo sa stane, keď nám zrazu zaklopú na brány všetci „vojnoví utečenci, ľudia vykorisťovaní a vylúčení, ľudia poznačení nešťastiami, ktoré ich prinútili opustiť svoje domovy a hľadať novú šancu na lepší život”. Ako dlho je takýto stav vôbec udržateľný pre obe strany?
Osudy mnohých vylúčených totiž súvisia s našim bezproblémovým životom viac, ako sme ochotní si pripustiť. Pálčivé problémy v krajinách Južnej Ameriky, Ázie, nad ktorými často mávneme rukou alebo sa tvárime, že neexistujú, lebo však to je od nás strašne ďaleko, sa k nám približujú čoraz rýchlejšie. Domosławski vo svojich reportážach okrem smutným osudov ľudí z okraja spoločnosti venuje pozornosť aj historickému a spoločenskému kontextu, klimatickým zmenám, ktoré majú dopad na každého jedného z nás a núti nás zamyslieť sa nad dôsledkami.
„V živote by som nepredpokladal, že niečo takéto uvidím na vlastné oči. Rozsvietená ulica, po ktorej chodia autá a ženy s kočíkmi, otvorené obchody, hostia popíjajú kávu. Počuť iba dup, dup, dup. Normálne mesto. Stačí prejsť kilometer a pol a človek sa zrazu ocitne na fronte. Chlapi omámení všetkým, čo im prišlo pod ruku, mínomety, obväzy, automatické pušky, normálna vojna. Prejdeš ďalších tisícpäťsto metrov, plné kaviarne. Z tej vojny profitujú všetci.”
Silná kniha s trpkým podtónom, každá jedna stránka je pokropená utrpením. Dajte si ju.
Diplomat je človek, ktorý vás pošle do pekla takým spôsobom, že sa na ten výlet tešíte. No a Keret vám predostrie ľudské zlyhania, vzťahové problémy a všakovaké tragédie tak bravúrne, že sa z nich tiež budete tešiť. Asi tak by som zhrnula Poruchu na kraji galaxie, moje prvé stretnutie s týmto izraelským autorom.
22 krátkych poviedok na rôzne témy, niektoré to ťahá mierne do sci-fi, ďalšie sú trochu absurdné, iné zase dosť realistické, raz sú ukončené celkom jasne, inokedy sa skončia v tom najlepšom a vy môžete len dumať, kam to asi malo smerovať a ako by sa príbeh vyvíjal ďalej…Jedno majú však spoločné - všetky sú brutálne trefné, so skvelou pointou a okorenené humorom - presne takéto niečo som teraz potrebovala čítať. Hotové antidepresívum toto!
„Pamäť je ako oceán. Uvidíte, všetko pomaly vypláva na povrch.”
Tak málo stačí, aby ste povedali naozaj veľa… Elena Ferrante v krátkych zamysleniach nad rôznorodými témami uvažuje o vzťahoch matky a dcéry, priateľstvách, prvých láskach, spánku, strachoch, smiechu, zmenách v živote, výkričníkoch a ďalších záležitostiach, ktoré nám denne prebehnú hlavou…
Žasnem, ako sa jej podarilo doslova pár vetami obsiahnuť toho toľko a tak presne. S úplnou ľahkosťou a prirodzenosťou, ktorá pohladí dušu, zabrnká na tie správne struny a nabáda k zamysleniu. Ferrante píše tak výstižne, že nepotrebuje veľa priestoru, aby pomenovala to, čo prebieha vo vnútri každého z nás a zároveň sa úprimne delí o svoje pocity, myšlienky a postrehy. Každý sa aspoň v jednej z 52 úvah podľa mňa nájde.
Náhodné úvahy sú ako dialóg s blízkou priateľkou, ktorá vám dokonale rozumie. Vy síce len prijímate, čo vám autorka servíruje a možno nie vždy vo všetkom zdieľate úplne rovnaký názor, no inteligentný, úprimný a intímny rozhovor vám dobre padne vždy, keď vám niečo trhá dušu a prežívate náročné obdobie.
„Niekedy si zo mňa uťahujú, pýtajú sa: chceš svet bez prejavov radosti, utrpenia, hnevu, nenávisti? Áno, chcem presne to, odpovedám. Chcela by som, aby na celej planéte už nebol dôvod kričať, najmä nie od bolesti.“
Nielen významné bitky, vojny a ďalšie „veľké udalosti” formovali vývoj ľudskej spoločnosti. O tom, že za pozornosť stoja aj tie malé, na prvý pohľad všedné záležitosti, ktoré tiež v značnej miere popoťahovali za nitky, sa môžete presvedčiť vo veľmi vydarenej edícii Spoločnosť & dejiny.
Tak ako v predchádzajúcich knihách, aj tu si autor posvietil na každodenné starosti bežných ľudí, ktorí sa do dejín nezapísali, ale aj panovníkov, ktorí dejiny tvorili (napríklad aj pri vyprázdňovaní v spoločnosti svojich poradcov). Kam aj kráľ chodí pešo s podtitulom Malá kultúrna história záchodu vám ukáže, ako mali vyprázdňovanie vymyslené v antike, stredoveku a novoveku. Nie vždy ste mali luxus dopriať si chvíľku na záchode osamote. V minulosti ste sa na verejné toalety mohli ísť vybrať loviť napríklad životného partnera či vypočuť si najnovšie diela dobových básnikov. (Dnes si na WC mnohí čítame, tak v tomto sme sa asi ďaleko neposunuli :D)
Dozviete sa, kedy sa na scénu dostal splachovací záchod, ako sme v priebehu rokov pristupovali k hygiene, kam nás naše ehm ehm doviedli, keď ľudstvo začalo fekálie podrobne skúmať, lebo veď epidémie cholery neboli žiadna sranda, a ako vyzeral zápas o dôstojné životné podmienky naprieč kultúrami.
História, ktorú začali písať splachovacie záchody, sa však ešte neskončila. Pestrá paleta problémov, ktorým dnes čelíme v oblasti životného prostredia, nás upozorňuje na to, že aj pri toaletách by veru nezaškodilo porobiť zásadné zmeny.
„Namiesto toho, aby sa čisto organický a domový odpad vrátil čo najskôr a čo najkratšou cestou do prirodzeného kolobehu látkovej výmeny, získava sa až na konci komplikovanou a drahou metódou.”
Ozaj, a počuli ste už o ohnivom záchode?
Zase raz môžem len odporúčať a ak ste nečítali ani predchádzajúce dve z tejto edície, dajte si ich. A tí, čo na dejepise v škole zívali, obzvlášť. Ak máte v okolí niekoho, kto obľubuje vysedávať na záchode, toto je ideálny darček.
Čo si budeme, každého to raz čaká… Dym v očiach vás vezme na výlet do krematória, kde zistíte, čo všetko sa s vami bude diať, keď to už budete mať za sebou. Caitlin Doughty prináša zaujímavú, miestami drsnú, no úprimnú a citlivo spracovanú reportáž o tom, pred čím mnohí tak usilovne zatvárame oči. Vysvetlí vám to ako kamoška, ktorej sa nehanbíte opýtať čokoľvek. A teda pýtať sa nemusíte asi nič, Caitlin vám, s humorom sebe vlastným, osvieti aj to, čo ste netušili, že by vás mohlo zaujímať.
Rôzne kultúry pristupujú k smrti a pochovávaniu svojich blízkych inak. My máme tiež svoj spôsob, no nie vždy to bolo takto. V minulosti sa o zosnulých starala najbližšia rodina - umyli aj obliekli nebožtíka do šiat, pripravili ho na poslednú rozlúčku a pochovali. Dnes málokto z nás umrie doma, častejšie poslednýkrát vydýchneme v nemocnici a k slovu a “špinavej robote” sa dostáva pohrebná služba. Táto naša “vymoženosť” si však berie svoju daň.
“Ak rozkladajúce sa telá zmiznú z nejakej kultúry (to sa nám stalo), ale zároveň ich treba na to, aby tá kultúra ovládla svoj strach zo smrti (to potrebujeme), čo sa s tou kultúrou stane, keď tie telá nemá? Nejde o hypotézu, presne v takejto kultúre žijeme. V kultúre popierania smrti.”
Caitlin Doughty nám chce touto knihou ukázať, že smrť patrí k životu a nemalo by byť tabu o nej rozprávať. Ani o tom, čo sa stane s vašim telom, s vašimi najbližšími, aké sú možnosti posledného odpočinku a že naozaj nemá zmysel popierať smrť a vytesňovať ju niekam preč, kde nie je na očiach. Ľudstvo je totiž posadnuté mladosťou, prirodzené starnutie nás desí.
“Ročne minieme na prípravky proti starnutiu 100 miliárd dolárov, zatiaľ čo 3,1 milióna detí do 5 rokov umrie od hladu.”
Táto kniha vám možno v mnohých ohľadoch otvorí oči.
A musím ešte vyzdvihnúť skvelý preklad Marianny Bachledovej.
Kedy naposledy ste čítali knihu, po ktorej by ste pravdepodobne nesiahli, no nakoniec ste boli príjemne prekvapení a fakt úprimne vás potešilo, že ste sa k nej dostali? Mne sa to stalo s Mechanikom. Ani neviem ako, no zrazu som nonstop okoliu rozprávala o pikoškách, o ktoré sa v knihe “Elvis” naozaj úprimne a pútavo podelil.
Marc Priestley vás vezme do boxov F1 a ukáže vám ich z úplne iného pohľadu, aký len tak bežný smrteľník nemá možnosť zažiť. Televízni diváci vnímajú ako hrdinov predovšetkým hviezdnych jazdcov, no zákulisie je nemenej dôležité a v tejto knihe sa mu máte možnosť pozrieť na zúbok z každej strany.
Pre fanúšikov je to povinná jazda, to snáď netreba zdôrazňovať, ale aj tým, ktorí Formulu 1 ledva zaregistrovali, má Mechanik čo ponúknuť. Nemusíte sa obávať záplavy nudných technických záležitostí, ktorým nebudete rozumieť, pripravte sa skôr na kopu bizarných historiek zo zákulisia F1, na škandál Spygate, zopár pikantných “party hard” príbehov, ktoré len dokazujú, že ten obrovský tlak si treba nejako vyventilovať z hlavy. Pri zastávke v boxe totiž záleží na každej drobnosti, aj to najmenšie zaváhanie môže zvrátiť výsledok a pochovať úsilie celého tímu.
Elvis nevynechal dobré ani zlé časy, napríklad interné súboje medzi Fernandom Alonsom a Lewisom Hamiltonom, rivalitu a často aj prekvapivé gestá medzi konkurenčnými tímami (teraz nasleduje drobný spoiler: McLaren mal počas Veľkej ceny v boxoch zakázanú hudbu a sladkosti. Chalani z Renaultu sa nad nimi zľutovali a vždy vypeckovali reproduktory na maximum, aby dopriali konkurentom trochu zábavy, dokonca aj nejaký ten balíček s čokoládou im prepašovali - milé, nie?).
Priestley sa do tohto sveta zamiloval už ako malý chlapec a jeho príbeh je ukážkou toho, že keď po niečom fakt túžite a makáte na sebe, raz sa to podarí. Vypracoval sa až na mechanika Kimiho Räikkönena a už len kvôli ich vzájomným žartíkom sa knihu oplatí prečítať.
Prvý diel posadil latku veľmi vysoko, okamžite som sa zamilovala a zaradila som ho medzi najobľúbenejšie knihy. Zasľúbené zeme sú pokračovaním príbehov Michela, Francka, Cécile a hrdinov Klubu nenapraviteľných optimistov, no pokojne sa do neho môžu pustiť aj tí, čo ich ešte nepoznajú. Rozsiahly román mapuje životné cesty obľúbených postáv, ich lásky, sny a trápenia na pozadí historických udalostí v búrlivých časoch rozkladu koloniálnych mocností až po pád železnej opony.
“Všetci rodičia zažívajú vzdor svojich detí, ich chuť zbúrať starý svet a vybudovať si nový, lepší život. Zvyčajne tomu ani nevenujú zvýšenú pozornosť, počkajú, kým búrka prehrmí, a keď rebelské roky ubehnú, život sa vráti do starých koľají. Tak to chodí vari vo všetkých rodinách, nie? Inak by sa predsa neudržali pokope.”
Spolu s autorom precestujete Paríž, Alžír, Tel Aviv aj Petrohrad, takže okrem osudov postáv, rodinných tragédií a životných premien si obzory rozšírite aj o dejiny niektorých krajín a možno vás dielo inšpiruje si k historickým udalostiam načítať niečo viac.
Všetci hľadajú nádej, zasľúbené krajiny, no ako to už býva, “Na Zasľúbenej zemi nie je najdôležitejšia zem, ale ten prísľub.”
Jean-Michel Guenassia opäť vyskladal prenádherný príbeh plný krásnych myšlienok. Všetky postavy vykreslil naozaj bravúrne, precízne, uveriteľne a vdýchol im život takým spôsobom, že ich nádeje a trápenia ma doslova pohltili. Počas čítania som sa cítila nielen ako nezávislý pozorovateľ ich osudov, ale aj ako súčasť románu.
“Šťastie neprichádza len tak, musíš ho postrčiť a veriť mu. Veď sa len zamysli, prečo niektorí ľudia uspejú a iní nie.”
“Veriť nestačí, treba chcieť veriť.”
"Ak človek zomrie, nie je to také zlé, dôležité je predtým žiť."
Opäť raz úžasné dielo. Dojme, obohatí, pohladí po duši.
Octavio Paz, mexický básnik a nositeľ Nobelovej ceny, raz napísal: “Samota je najzásadnejšia skutočnosť ľudskej existencie”.
Christopher Knight mal 20, život pred sebou, no jedného dňa zaparkoval svoje auto v lese a odstrihol sa od civilizácie. Na dvadsaťsedem rokov. Nikomu nič nepovedal, ani najbližšej rodine, postavil si skrýšu medzi stromami, ktorá ho chránila pred počasím a poskytovala mu útočisko. Žil podľa vlastných pravidiel, ničím nelimitovaný, spoločnosť mu robili len vtáčiky, lesné zvieratá a knihy, ktoré za tie roky nakradol… Nič viac nepotreboval. Za tú dobu ani raz nepotreboval lekára. Viete si taký život predstaviť?
“Knight žil v špine, ale v skutočnosti bol čistejší než my. Oveľa čistejší. Borovicové ihličie a blato človeka nepošpiní, iba ak na povrchu. Skutočná nečistota, choroboplodné baktérie či zlý vírus, sa bežne prenáša pri kašľaní, kýchaní, pri podávaní rúk a bozkávaní. Spoločenský život sa občas vedie na úkor zdravia.”
Čo niektorých ľudí vedie k tomu odísť do divočiny a uprednostniť život v úplnej samote? Posledný pustovník od Michaela Finkela je nielen skutočným príbehom o Knightovom živote, o tom, prečo sa niektorí rozhodnú vyhýbať sa spoločnosti až takto extrémne, ale aj úvahou o tom, či svet chápe takýchto pustovníkov.
Krádeže, vďaka ktorým si zabezpečoval potravu, ho na jeho nešťastie vrátili naspäť do civilizácie a spravodlivosť ho dohnala zaplatiť svoj dlh spoločnosti. Dokáže sa adaptovať novým podmienkam?
Mnohí z nás si ani neuvedomujú, akí osamelí vlastne sú, hoci žijú v kruhu rodiny a priateľov. Nikdy presne netušíme, čo sa odohráva v hlavách našich blízkych a na skutočne zásadné otázky nášho bytia sme vždy aj tak sami…
Klub nenapraviteľných optimistov je z tých hrubších románov, no už po pár stranách ma mal a bolo mi jasné, že to bude jedna z tých kníh, čo zabrnkajú na tie správne strunky. Chémia jednoducho zafungovala, poriadne som si ju vychutnala a úplne precítila atmosféru vtedajších rokov spolu s osudmi všetkých postáv. Pred očami sa mi odvíjal doslova film a nechcela som, aby skončil.
Neviem sa rozhodnúť, či mi viac prirástol k srdcu dospievajúci Michel, alebo ma dostali strastiplné osudy členov tajomného Klubu nenapraviteľných optimistov - emigrantov z východnej Európy, ktorí museli nechať svoje životy, rodiny a plány v krajine, kde sa narodili, no musia pokračovať ďalej v Paríži v turbulentných časoch alžírskej vojny. Aby toho nebolo málo, ťaží ich aj vina, že oni odišli, ale blízkych nechali za železnou oponou.
Ani “domáci” Michel to nemá práve najľahšie. Jeho príbeh je akási emotívna cesta o tom, ako rodina a okolie vplýva na vývoj toho, čo z človeka môže byť a čo sa z neho napokon stane.
Jedno však viem isto - román je plný prenádherných myšlienok, Guenassia dokázal sviežo zachytiť uvažovanie postáv a zmeny v ich myslení, vyrozprával pozoruhodný príbeh, ktorý nedostanem z hlavy. Problémy v rodine, priateľstvo, láska, túžby a sklamania, životné útrapy, hudba, knihy i hľadanie skutočných hodnôt, ktoré sú často úplne inde, ako ich hľadáme - to všetko tam je bravúrne zachytené.
