Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Nepatríš mi, patríš len sebe. Ja si ťa požičiavam.”
Komunita Saamov, pôvodných obyvateľov Škandinávie, to nemá ľahké. Chovajú soby v krásnej, no drsnej, chladnej krajine, no čelia mnohým problémom, ktoré im komplikujú každodenný život. Nie sú to len ich interné záležitosti týkajúce sa tradícií a postavenia žien v rámci komunity, meniace sa podmienky v dôsledku klimatickej krízy, sťažujúce im starostlivosť o milované zvieratá, ale aj rasizmus, outsiderstvo vo vlastnej krajine a nezáujem autorít riešiť útoky, ktorým musia čeliť. Soby totiž nevnímajú len ako potravu, sú to priatelia, s ktorými ich spája hlboké puto a obetujú im všetko.
Deväťročná Elsa pristihne muža z vedľajšej dediny, ktorého pozná, ako neľútostne zabije jej milované mláďa. Pytliak jej vyhrážkami nahnal strach, preto v sebe roky dusí dilemu, ako sa zachovať. Polícia totiž vraždenie sobov klasifikuje ako krádež, poškodenie cudzej veci (!!!) a prípadmi sa hlbšie nezaoberá. No možno ak by sa našiel očitý svedok, bolo by to inak. Alebo nie?
Pomaly plynúci, pokojne sa rozvíjajúci príbeh ukazuje, aké je to žiť v spoločnosti, ktorá neustále útočí na kultúru Saamov. Tých sužuje beznádej, kruté tragédie, frustrácia, ktorá prerastá aj do ďalších generácií. Mladí sa so smútkom vyrovnávajú ťažko a východisko z bezvýchodiskovej situácie niektorí vidia až v pazúroch smrti.
Ann-Helén Laestadius s citom, nadhľadom, veľmi empaticky vykreslila volanie mladej ženy po spravodlivosti, ale aj konflikt moderného s tradíciami a patriarchálnym dedičstvom. S každou otočenou stránkou narastá mrazivá atmosféra – čo ešte príde? A že toho príde… Drsné, no zároveň krásne rozprávanie inšpirované skutočnosťou o láske k sobom a prírode, ktoré vám ukáže, aké dôležité je porozumenie.
Quo vadis? Kam kráčaš? Poézia, krása tohto sveta hynie, zatiaľ čo surovosť, zvrátenosť a nenávisť víťazí… Grécko je kolískou múdrosti, Rím moci, no svet potrebuje najmä lásku. K čomu smeruješ ty, človeče?
„Pokiaľ ide o mňa, všimol som si jednu vec. Že keď je človek obklopený šialencami, sám šialenstvu prepadne – ba čo viac, nachádza v ňom isté čaro.”
Henryk Sienkiewicz napísal v roku 1896 román, ktorému nemožno uprieť výnimočnú literárnu hodnotu, umocnenú pozoruhodným, sofistikovaným štýlom písania. (K štýlu: ak ste neexcelovali v latinčine, na dejepise a tak celkovo máte pri čítaní medzery, na konci je výživný glosár a vďaka skvelému doslovu Frenkyho Hříbala nasajete historické súvislosti, aby ste sa nezviezli len po povrchu, ale naplno si užili túto klasiku v nádhernom vydaní.)
Diskutuje v ňom o univerzálnych, stále platných hodnotách ako boj medzi dobrom a zlom, slobodou a tyraniou, minulosť a prítomnosť verzus budúcnosť. V pohanskom Ríme vládne Nero, úpadok vtedajšej zhýralej spoločnosti, zdanlivo prekypujúcej životom, je v silnom kontraste s učením raného kresťanstva – na prvý pohľad umierajúcim svetom kvôli prenasledovaniu a mučeniu jeho prívržencov, no v skutočnosti sa naopak rodí a naberá na sile.
Dramatický príbeh lásky medzi rímskym patricijom Marcusom Viniciusom a kresťankou Lýgiou Sienkiewicz vyskladal na sčasti historickom, sčasti fiktívnom, no veľmi vierohodne pôsobiacom pozadí plnom vynikajúcich dialógov, precízne vykreslených postáv, podnetných myšlienok a farbistých opisov vizualizujúcich dobovú atmosféru.
Lahôdka, ani po toľkých rokoch nestráca na svojej sile.
„Teraz sa najviac bojím toho, že tebe a tvojmu bratovi umriem, hoci ešte viac sa desím, že umriete vy mne. Keď sa mi narodili deti, moja vlastná smrť sa mi priblížila, život mi pripadá zároveň dlhší a kratší.”
Máločo zatrasie tak intenzívne vašimi prioritami a doterajšou existenciou, ako keď sa stanete rodičmi. Kjersti Annesdatter Skomsvold v knihe Dieťa prináša obraz, ako sa vaše minulé ja zrazu musí pretransformovať a prijať úlohu materstva, a teda nie vždy je to prechádzka ružovou záhradou. Zrazu čelíte novým strachom, citové rozpoloženie ako na hojdačke, nedostatok spánku sa vám tiež postará o zábavu…
„Na roky, ktoré si človek zo svojho detstva nepamätá, zabudnú aj jeho rodičia, prečo to príroda zariadila takto, prečo prvé roky utajila?”
Dieťa je kniha plná krásnych poetických úvah o živote, ktorý občas zastrú pochmúrne tiene, lásku variujú straty, choroby, osamelosť. V románe sa striedajú krátke pasáže z minulosti s prítomnosťou, dej je druhoradý, skoky v čase reflektujú rozprávačkino rozpoloženie. Vlny šťastia a lásky nahradí smútok, úzkosť, strach, výčitky svedomia, aby vás opäť zaplavil pocit naplnenia.
Matka rozpráva svojmu novonarodenému dieťaťu o živote pred ním, o strachu milovať, no predsa sa odvážiť to spraviť. Pred vami sú rozložené drobné dieliky puzzle, a keď ich poskladáte dokopy, očarí vás pôsobivý obraz, z ktorým sa asi každý rodič dokáže stotožniť. (Niečím mi pripomenula Jenny Offill a jej Odd. špekulácií)
Nie je to však len o pute matky a dieťaťa, autorka si kladie množstvo hlbokých filozofických otázok o tom, ako žiť správne, ako sme bezmocní pred mnohými nástrahami, ako nás vlastné strachy držia na uzde.
„Možno sa touto mojou novou rodinou pokúšam viac alebo menej vedome, vyliečiť rany zo svojej prvej rodiny, z rodiny môjho detstva? Možno preto bolia nové rany dvakrát toľko, pretože nie sú pre novú rodinu iba čerstvou ranou, ale jatria tiež starú ranu pod ňou?
Zvláštne, že kým som si nezaložila vlastnú rodinu, tie rany som si takmer neuvedomovala.”
Táto kniha si rozhodne zaslúži vašu pozornosť. Očarilo ma krásne, poetické a pútavé rozprávanie obohatené o odkazy na iné literárne diela, melancholické a úprimné.
Podľahni vábeniu
mora
a nechaj sa unášať
vlnami…
More
lieči
telo i dušu.
More
dáva,
berie,
volá.
„Vždy tu bude nejaké more, ktoré ťa bude volať, a nič ti nevysvetlí, nepovie ti kde.”
Oceán more je zvláštna kniha. Musíte ju precítiť a naplno sa ponoriť do čítania, aby ste si vychutnali Bariccovo majstrovstvo. Jeho poetická hra so slovami a prekrásny lyrický jazyk vás buď úplne očarí, alebo nechá chladnými, podľa mňa nič medzi tým nie je možné.
Podarilo sa mu vytvoriť úplne magickú, snovú atmosféru a mne sa pri čítaní v hlave odohral ohromujúci film, ku ktorému sa určite ešte budem vracať. Slová sú zbytočné, to si musíte jednoducho prečítať a môj úvodný pokus o naladenie na toto úchvatné dielo ani zďaleka nedosahuje kvality Bariccovho písania, nebojte sa :D
Niekoľko mužov a žien, ktorí na prvý pohľad nemajú nič spoločné, sa náhodne stretlo v tajomnom hostinci Almayer (do ktorého sa chcem nasťahovať, och!) a živelné more, kde sa všetci ocitli, je na prvý pohľad jediným spoločným menovateľom. More im má pomôcť vrátiť sa naspäť do života. Nájde každý tú správnu cestu? A ktorá je tá správna? Ako ju spoznať?
„– Občas si kladiem otázku, čo také tu očakávame.
Ticho.
– Čakáme, aby už bolo prineskoro, madam.”
„Ak je na svete miesto, kde si môžeš myslieť, že si ničím, tak to miesto je tu. Už to nie je zem, ešte to nie je more. Nie je to život falošný, nie je to život pravý. Je to čas. Čas, ktorý plynie. A to je všetko.”
Pred očami sa vám vrstvu po vrstve odohráva úchvatná smutno-krásna mozaika krehkých ľudských príbehov. Román je rozdelený na tri časti: v prvej sa zamilujete do mora a do postáv, v druhej vás zmetie obrovská vlna a pohltí jeho brutalita a v tretej sa hladina opäť upokojí, no zanechá vo vás širokú škálu emócií.
„Vôbec to nie je tak, že život plynie, ako si ho predstavuješ. Ide svojou vlastnou cestou. A ty ideš svojou. A nie je to tá istá cesta.”
Čítať Oceán more pri mori by bolo dokonalé.
„Píšem o svojom otcovi v minulom čase a nemôžem uveriť, že o svojom otcovi píšem v minulom čase.”
„Po zvyšok života budem žiť s rukami napriahnutými za tým, čo už neexistuje.”
Chimamanda Ngozi Adichie sa v útlej, no úprimnej eseji Pár poznámok o smútku delí o pocity, ktoré ju zasiahli po smrti milovaného otca. Je to jej naintímnejšia spoveď, odhaľujúca, čo všetko ňou lomcovalo: pocity hnevu, zúfalstvo, popieranie reality, nekonečný žiaľ...
Krátke kapitoly, nestrojený jazyk, riadky nasiaknuté pestrou škálou úprimných emócií odzrkadľujú, ako sa človek cíti, keď stratí niekoho blízkeho (a keď pohreb skomplikuje pandémia koronavírusu a cesta na večný odpočinok sa posúva…).
Kvôli pandémii otca nevidela niekoľko mesiacov pred jeho smrťou a mnohé plány, ktoré odkladala na inokedy, zrazu smrť neľútostne ukončila.
Z jej slov cítiť obrovskú lásku a úctu k otcovi, ktorý jej do života dal veľa cenných lekcií. Pevné rodinné väzby a útržky spomienok, ktoré sú poctou tomuto obdivuhodnému mužovi, ma dojali. Je to krásna kniha, ku ktorej sa budem v ťažkých chvíľach určite vracať a aj tieto slová píšem s hrčou v hrdle.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Život väčšiny ľudí je tiché zúfalstvo.”
Thomas Newton, mimozemšťan v ľudskej podobe, bol vyslaný na Zem, aby podnikol záchrannú misiu a pomohol svojej rase. Na jeho planéte totiž jadrová vojna takmer spustošila život. Hoci je to sci-fi, psychologická vrstva príbehu dominuje. Čím dlhší čas trávi Newton na Zemi, tým viac sa celá misia komplikuje, ukazuje sa, že roky príprav na domovskej planéte nepokryli všetko, s čím sa na Zemi môže stretnúť a jeho pozoruhodná inteligencia ide vplyvom okolností bokom, aby sa nechal strhnúť ľudskými neduhmi.
„Raz som v New Yorku zašiel do prírodovedného múzea. Veľmi zaujímavé miesto pre… turistu. Prišlo mi tam na um, že ja sám som jediný skutočne unikátny biologický exemplár v budove. Vedel som si predstaviť sám seba naloženého v kadi s nálepkou Mimozemský humanoid. Pratal som sa odtiaľ pekne rýchlo.”
Newton sa točí vo víre závislosti od alkoholu, pocitoch osamelosti, sociálneho a emocionálneho odcudzenia, podozrievavosti, upadá do depresie, pochybuje o sebe a zároveň pozoruje, ako sa aj pozemšťania zrejme vydali na cestu k neodvrátiteľnému sebazničeniu. Podarí sa mu uspieť?
„… veľmi nás desí, keď vidíme, čo sa chystáte urobiť s týmto krásnym, úrodným svetom… Sú chvíle, keď sa nám javíte ako opice vpustené do múzea, ktoré nožmi rozrezávajú obrazy a kladivami rozbíjajú sochy.”
Walter Tevis román Muž, ktorý spadol na Zem vydal v roku 1963, ale stále nestratil silu strhnúť čitateľa ani dnes. Dej nie je zložitý, skôr naopak, no príbeh je pretkaný emóciami a melanchóliou. Newton nie je šťastný, aj keď sa mu darí, no je veľmi sympatický a dostane sa vám pod kožu.
Ak vám sedia hĺbavé, mierne filozofické sci-fi príbehy, bude sa vám páčiť.
Harald Welzer vám v knihe Klimatické vojny vysvetlí, pre čo sa budeme zabíjať v 21. storočí a môžem len konštatovať, že je to naozaj dôležitá a veľmi aktuálna (a temná) kniha. Oplatí sa ňou prelúskať, hoci jazyk je rovnako vážny ako témy, ktorých sa autor dotýka. Aj preto som ju čítala trošku dlhšie, nie je to žiadne oddychové čítanie, vyžaduje si plnú koncentráciu.
„Znášanie následkov klimatickej zmeny nie je spravodlivo rozdelené, reálne to totiž vyzerá tak, že tí, čo ju majú najviac na svedomí, na nej budú škodovať najmenej, ba budú mať najväčšie šance z nej profitovať. Naopak, tie oblasti, ktoré k celkovému objemu emisií spôsobujúcich globálne otepľovanie takmer neprispievajú, budú postihnuté najviac.”
Bohaté a od mnohých problémov (zatiaľ) izolované krajiny sa situácii budú vedieť prispôsobiť oveľa jednoduchšie, disponujú totiž neporovnateľne väčším bohatstvom a technologickými možnosťami ako chudobné krajiny. Tie čelia (alebo budú čeliť) problémom ako hladomor zapríčinený rozširovaním púští a úbytkom zrážok, etnické čistky a genocída, pretože v zhoršujúcich sa podmienkach budú ľudia bojovať o vodu a potravu, o holé prežitie. To, že to nie je sci-fi, môžeme už teraz vidieť napríklad na príklade utečeneckej krízy. Čo sa však stane, keď tých utečencov bude už toľko, že ich nebudeme schopní elegantne prerozdeliť a poumiestňovať do internačných táborov?
Vojny sa často vedú tam, kde sú v stávke priame ekonomické záujmy zúčastnených a v súvislosti s roztápaním sa ľadovcov vzniknú nové zdroje ťažby surovín ako ropa atď. Bolo by naivné myslieť si, že si vyspelé krajiny tieto zdroje nebudú nárokovať, silou nevynímajúc. Okrem toho je asi jasné, že nás nečaká žiadna ružová budúcnosť, spoločnosť sa polarizuje a vojny v rôznych formách jednoducho budú jej súčasťou. Už v minulosti sa vyskytli konflikty, ktoré možno označiť ako klimatické vojny, hoci na prvý pohľad súvislosti so zmenami počasia možno nie je vidieť. Dlhý reťazec príčin a súvislostí však neoklameme, Welzer sa im v knihe dôkladne venuje.
Och, dlho by sa dalo písať o tejto knihe.
Sapiens a neandertálec: rozpravy o živote je príjemné čítanie o ceste do minulosti. S pravekými predkami máme toho spoločného celkom dosť, hoci si život v dobách paleolitu, mezolitu a neolitu predstaviť asi nedokážeme. Ak máte v obľube zaujímavé fakty okorenené humorom, určite si ju prečítajte. Nemusíte sa orientovať v paleontológii, aby ste sa zasmiali. Písaná je veľmi prístupne, pútavo a výsledkom je vydarená zmes vedy, cestopisu a rozprávania, žiadne nudné zdĺhavé výklady, ktoré vás kvalifikujú na vedúceho archeologického výskumu.
Na príkladoch a detailoch z každodenného života autori poukazujú na to, že sa od našich pravekých predkov v mnohých veciach vôbec nelíšime. Vtipné konverzácie o evolúcii a prístupe k životu, o kuriozitách, týkajúcich sa nášho správania, zvykov, jedla, organizácie spoločnosti a rozdelení úloh spolu vedú paleontológ Juan Luis Arsuaga a autor Juan José Millás. Arsuaga ako sapiens dodáva obsah, Millás sťaby neandertálec ho zaobalil do ľahkej, oddychovej formy.
„V návale emócií som paleontológovi takmer porozprával o svojej neandertálskosti, ale ovládol som sa, pretože sme sa stretli len párkrát a nechcel som naňho hneď na začiatku urobiť zlý dojem.”
„Neodvážil som sa opýtať, v čom spočíva schopnosť vnímať symboly, ale pozrel som sa do encyklopédie a zistil som, čo je to symbol. Napríklad zástavy. Mne sa zdalo, že sú to nahovno symboly, ale tváril som sa, že sa o ne zaujímam, aby som vyzeral ako sapiens."
Podľa mňa je to svieže letné čítanie, ktoré servíruje tak akurát faktov v originálnej forme. Teším sa na pokračovanie!
„Život znamená neustálu prirodzenú a spontánnu zmenu. Nestavajte sa jej na odpor – odpor vedie iba k smútku. Dovoľte realite byť realitou. Nechajte veci prirodzene plynúť vpred tak, ako sa im páči."
Tak vraví Lao-c' a britská psychoterapeutka Julia Samuelová túto myšlienku rozvíja na pozadí rozhovorov so svojimi pacientmi. V každej etape života na nás vyskočí niečo, s čím sa musíme popasovať a pochopiť sami seba, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Niekedy to zvládneme lepšie, inokedy by sa možno hodila nejaká nápoveda, aby sme sa nemotali v bludnom kruhu či skúšali metódou pokus – omyl vykorčuľovať z mínového poľa plného prekážok.
Práve takouto nápovedou je kniha Všetko sa raz pominie. Samuelová v nej definuje 5 kľúčových životných aspektov (rodina, láska, práca, zdravie, identita) a citlivo a pútavo píše o svojich pacientoch, čeliacich ťažkým obdobiam v práci, zažívajúcich problémy v láske, vzťahoch a v rodine, hľadajúcich vlastnú identitu či riešiacich otázky zdravia a vážnych chorôb v rodine. Každé posedenie a 8 pilierov, ktoré na základe rôznych výskumov a pozorovania z praxe zhrnula, môže byť inšpiráciou, podnetom na zamyslenie, ako pochopiť seba a svojich blízkych, užitočnou praktickou pomôckou, doslova priateľkou na telefóne v ťažkých časoch pre nás ostatných.
Vďaka rozmanitosti tém si v nej nájdete to svoje, a hoci možno vaše životné cesty vyzerajú úplne inak ako tie, ktoré autorka opísala, jedno majú všetky spoločné – posolstvo, že zmenám sa jednoducho nevyhneme a s krízovými situáciami sa musíme nejako vysporiadať. Bez ohľadu na to, v akej životnej situácii sa práve nachádzate, zrnko nádeje, útecha alebo nasmerovanie sa zíde. Stačí si len nalistovať tú správnu kapitolu.
„Možno každá rodina musí mať takúto poistku normálnosti, niekoho, kto na seba vezme všetky tie útržky šialenstva, čo v sebe nosíme.”
Ostatné dni mi spríjemňoval Pravek a iné časy od Olgy Tokarczuk. Knihu som si vychutnávala ako dezert, pretože je to čarokrásna poézia ukrytá vo forme prózy, „magický realizmus” s vetami, ktoré zasiahnu a prinútia rozjímať nad životom, s mystickou atmosférou, transcendentálnom, kde sa miestami prelína snové so skutočným a doslova nabáda k tomu, aby ste sa ponorili do sveta, ktorý Tokarczuk vytvorila. Ešte aj obyčajný mlynček na kávu vie tak úchvatne opísať a dať mu takú hĺbku, že vás to pohladí na duši.
Pravek a iné časy približuje osudy niekoľkých generácií miestnych rodín a obyvateľov dedinky. Ich všedný život narušia dve vojny a ďalšie udalosti dvadsiateho storočia a oni sa všemožne usilujú nájsť šťastie, pokoj, zmysel života, svoje miesto vo svete.
„Miška sa, ako každý človek, narodila rozbitá na kúsky, neúplná, po častiach. Všetko v nej bolo osve – zrak, sluch, vnímanie, cítenie, prežívanie a emócie. Jej malé telo ovládali pudy a inštinkty. Celý Miškin budúci život mal spočívať s poskladaní tohto všetkého do jedného celku a v následnom pripustení, aby sa to zas rozpadlo.”
Je to príbeh o plynutí času, ľudských osudoch, živote a smrti, pominuteľnosti okorenený symbolmi, dávkou tajomna, ktorý si podľa mňa pýta čitateľa naladeného na rovnakú vlnu. Nádherné!
„Okolo štyridsiatky dochádza k prelomu. Mladosť sa vo svojom napätí, vo svojej sile trápi sama nad sebou. V ktorúsi noc alebo ktorési ráno človek prekoná hranicu, dosiahne svoj vrchol a urobí prvý krok dole – k smrti. Vtedy sa objaví otázka: schádzať pyšne s tvárou obrátenou do temnoty, alebo sa otočiť za tým čo bolo, predstierať, že to nie je temnota, ale iba svetlo, čo zhaslo v izbe“.
„Až tu sa totiž mŕtvi pomaly spamätávali zo života a zisťovali, že stratili čas, ktorý im bol vymeraný. Po smrti objavovali tajomstvo života – no bol to márny objav.”
„Ľudia si myslia, že žijú intenzívnejšie než zvieratá, než rastliny, ba intenzívnejšie než veci. Zvieratá tušia, že žijú intenzívnejšie než rastliny a veci. Rastliny snívajú o tom, že žijú intenzívnejšie než veci. A veci trvajú – a to trvanie je viac život než čokoľvek iné.”
