Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Niekedy fakt dobre padne vystreliť sa do vesmíru, zasnívať sa a nechať sa unášať víziami budúcnosti. Sir Arthur C. Clarke vám v Stretnutí s Rámom predkladá tú svoju a teda rovno takto na burana poviem, že vám odpáli dekel minimálne do galaxie GN-Z1. V dobe, keď toto dielo písal, boli technológie, ktoré dnes bežne využívame, doslova sci-fi, no napriek tomu dokázal v mysli „zostrojiť” gigantické, technologicky do najdrobnejších detailov neuveriteľne premyslené, doslova dokonalé vesmírne plavidlo, čo aj dnes vyrazí dych a ukáže vám, ako by mohol vyzerať život mimo planéty Zem. Ani z fyzikálneho a konštrukčného hľadiska by ste mu nemali čo vytknúť, všetko sedí. Zimomriavky všade…
Ak milujete vedeckú fantastiku, Rámu musíte čítať. Bodka, koniec debaty. Dej je síce relatívne lineárny, kapitoly krátke, no tá ATMOSFÉRA! Graduje ako graf funkcie exp(x), a to najmä vďaka úchvatným opisom útrob Rámu, ktoré Clarke fakt vyšperkoval. Veda v hlavnej úlohe, bejby!
Koniec koncov, nemusia byť vždy stredobodom pozornosti ľudia. Ráma je naozaj ohromný a všetky klobúky dolu pred Clarkom, že sa pri jeho vytváraní nepobral žiadnymi skratkami, ale dal si fakt záležať. Rámu doslova uvidíte, akoby ste boli súčasťou prieskumnej rakety Endeavour. Dostanete všetko: futuristické vízie, vedu, odvážnych prieskumníkov, vesmír, rakety, záhady. Sme tu sami? Nie sme? A hoci posádka v misii preskúmať neznáme teleso napreduje, čím viac o Rámovi zistia, tým viac otáznikov sa vynára.
Ráma pozbieral všetky zvučné sci-fi ocenenia a hoci už má nejaký vek, sánka dole vám z neho padne aj dnes. Je až neuveriteľné, akú mal Clarke fantáziu a ako dokázal spopularizovať vedu (a keď si spomeniete na objav kozmického objektu Oumuamua, tak ak ste nechytili zimomriavky v úvode, teraz už fakt musíte…).
A tá obálka...
Športový gén alebo Hľadanie hraníc ľudskej výkonnosti je skvelé čítanie, bola som prekvapená, ako ma kniha pohltila, hoci nie som nejaká extra športovkyňa.
David Epstein vám kapitolu po kapitole mení pohľad na svet športu prostredníctvom zaujímavých faktov, výskumov, rozhovorov, skutočných príbehov úspešných športovcov - takých, čo sa držali pravidla o desaťtisíc hodinách a trénovali o dušu, aby boli najlepší, ale aj takých, čo sa na profesionálnu dráhu dostali doslova úplnou náhodou a neskúsení dokázali poraziť ostrieľaných favoritov. Ako je to možné? Majú niečo, čo ja nemám? Alebo to mám a neviem to použiť?
Ak by ste snívali o kariére úspešného športovca s tými najvyššími cieľmi, kedy treba začať s tréningom? Hodím sa viac na basketbal alebo na plávanie? Sú nejaké nápovedy, ktoré vám dajú najavo, v čom máte najväčšie šance na úspech? Je to všetko len o drine a tisíckach hodín prísnych tréningov, alebo závisí od talentu, či raz budete stáť na stupni víťazov a prepisovať svetové rekordy? Alebo naozaj existuje športový gén, ktorý niektorých z nás predurčuje na úspechy, a ak vám ho príroda nenadelila, môžete sa aj na hlavu postaviť a nič?
Odpovede máte v tejto perfektne napísanej knihe. Spolu s príkladmi, ktoré vás občas prekvapia, odkazmi na ďalšiu obrovskú kopu zaujímavých zdrojov. Nejdem vám prezrádzať nič, podľa mňa každý, kto sa aspoň trochu hýbe, by ju mal čítať.
Rodičia s ambíciou, aby vaše deti športovali, možno aj profesionálne, prosím, prečítajte si ju tiež.
„Najťažšie okovy si človek všimne často až vtedy, keď sa z nich vymaní.”
Letné svetlo a potom príde noc sa odohráva v malej dedinke na Islande, no podmienky sú tu poriadne drsné a hŕstka ľudí, pre ktorých je domovom, sa v nej borí so svojimi túžbami, snami a neistotami, láskou a stratami, vášňami, stráži si tajomstvá a hľadá zmysel života. Príbehy, akých sú stovky, tisíce, milióny, Stefánsson zachytil úplne čarovným spôsobom.
„Človek je komplikované stvorenie, hotový labyrint, v ktorom sa dá napriek vysvetlivkám ľahko stratiť."
Ach, tento úchvatný výlet do hláv miestnej komunity, od ktorého som sa nemohla odtrhnúť prvýkrát, druhýkrát a ani tretíkrát, keď som na túto nádheru opäť dostala chuť. Jednoducho sa cítite, ako by ste s obyvateľmi prežívali každú jednu útrapu priamo na mieste a pod kožu sa vám akosi mimovoľne dostáva chlad i hrejivý pocit zároveň.
Na prvý pohľad obyčajné, ničím výnimočné veci, pocity Stefánnson dokáže uchopiť tak poeticky, ľudsky, nežne, že vytvorí naozaj melancholickú atmosféru, do viet vkladá obrovskú hĺbku s obdivuhodnou ľahkosťou a z čítania robí naozajstný zážitok. Toľko krásnych myšlienok obsahuje toto útle dielko...
Na pochmúrne, pomalé jesenné dni ako stvorená!
„Hovor, čo chceš, no nepovedz nič.”
Nič nehovor je jedna z tých hrubších absyntoviek, no ak by vás jej úctyhodné rozmery odradili od čítania, bola by to obrovská škoda. Zaslúži si viac pozornosti!
Americký spisovateľ a novinár Patrick Radden Keefe obetoval niekoľko rokov dôkladnému výskumu, návštevám Severného Írska a rozhovorom, aby v knihe prostredníctvom osobných príbehov zobrazil dlhé obdobie konfliktu z nedávnej minulosti. Práve kvôli spomínanej ľudskej stránke, z ktorej to celé uchopil, sa mi strany otáčali doslova samé a reportáž ma úplne strhla, hoci to nie je ľahké čítanie.
Únosy, násilie, masakry, bombové útoky, zabíjanie, ktorými je nasiaknutá história Severného Írska, sa na spoločnosti hlboko podpísali. Autor s nadhľadom človeka „zvonku” opatrne kráča po mínovom poli a na príbehoch zainteresovaných posúva do popredia otázku, ako sa vyrovnávajú s ohavnými činmi, ktoré vykonávali v mene vyššieho princípu.
„Pre toto sme zabíjali? dumala dookola. Pre toto sme zomierali? O čom to celé vlastne bolo?”
Príbehy mladej vdovy Jean McCornvillovej, matky 10 detí, ktorú pred ich očami unesú a nik ju už neuvidí, sestier Priceových, oddaných IRA, vysokopostaveného člena IRA Gerryho Adamsa, ktorý to dotiahol na politika a tvrdohlavo popiera, že s IRA mal niečo spoločné, a mnohých ďalších aktérov IRA a jej frakciách, špiónoch a donášačoch, ale aj hľadanie hrobov obetí po krajine vám ožije pred očami vďaka úžasnému rozprávačskému talentu autora. Nie je to chronologický prehľad ako z dejepisu, skôr pútavá, prístupne, erudovane (a miestami šokujúco a drsne) napísaná analýza konfliktu, ľudských tragédií, o ktorých je dôležité vedieť čo najviac.
„Väzenie nikdy skutočne neopustíte.”
Horká uhorka a smrtiaca mrkva. Alebo amulety, ,,ktoré obsahovali všetko možné, od lasičej pečene až po hlavu chlpatého pavúka.” Ak to zlyhalo, tak ste nechcenému tehotenstvu mohli predísť chytením žaby, ktorú bolo treba presvedčiť, aby prehltla semienka nasiaknuté menštruačnou krvou a takúto chuderku vyplašenú vypustiť naspäť do prírody. Vybavené! Aj toto boli niektoré z podôb vtedajšej antikoncepcie, to ja len tak, ak by ste sa chceli inšpirovať :P
Nahé sochy, bojové slony a tuční gladiátori vám osvetlia rôzne oblasti grécko-rímskej kultúry, o ktorých sa na hodinách dejepisu nehovorilo. Ale ak by sa hovorilo, isto by ste si z toho obdobia zapamätali viac :D Kniha je plná zaujímavých faktov z oblasti každodenného života, spoločnosti, viery, športu a trávenia voľného času, vojny, politiky a dedičstva Rímskej ríše. Na otázky, ktoré ste sa v škole hanbili spýtať, vám autor pútavo odpovie a dozviete sa naozaj kadečo. Napríklad aj to, že ak máte len kúsok európskej DNA, nie je vylúčené, že váš predok bol rímsky cisár alebo bojovník v Koloseu. Všetci sme teda dedičmi múdrostí a absurdít starovekých Grékov alebo Rimanov, tak prečo sa s nimi lepšie nezoznámiť.
Garrett Ryan napísal súbor vtipných a záživných esejí, anekdot so zábavným aj šokujúcim podtónom, takže spoznávanie vašich predkov je naozaj fascinujúce. Holili sa? Rozvádzali sa? Koľko toho popili? Verili v mimozemšťanov? Ako to mali s časom a dátumom? Na čo im boli bojové slony? Prečo latinčina a nie gréčtina? Prečítajte si!
Super je aj to, že ak by sa vám zišlo oprášiť dejiny klasického sveta, v závere nájdete vraj nezodpovedne krátky, no fakt výživný rýchlokurz do antiky, ktorý spoľahlivo dostane do obrazu aj najväčšieho ignoranta. Komu sa máli, bohatý poznámkový aparát nasmeruje na ďalšie zdroje.
Kniha ulahodí každému milovníkovi pikošiek a histórie písanej inak.
„Oba naše národy sú priateľské a veľkorysé – voči sebe samým. Jeden druhému však ukazujeme svoju najchladnejšiu tvár.”
Dlhé roky trvajúcu konflikt medzi Izraelom a Palestínou je totálnym zlyhaním pochopenia a nárokov druhej strany. Po tom, čo sa mierové rokovania ocitli na mŕtvom bode a zvrtli sa na palestínske povstanie, bombové a raketové útoky z oboch strán, vraždy a stavbu múrov, oddeľujúcich oba svety, riešenie situácie je v nedohľadne. Izraelský spisovateľ Yossi Klein Halevi sa preto rozhodol napísať svojim palestínskym susedom a pokúsil sa z jeho pohľadu urobiť prvý krok – zahájiť dialóg medzi ľuďmi, pretože si uvedomil, že celú tú dobu sa oba národy vôbec nepočúvajú a je nevyhnutné sa vzájomne rešpektovať.
Vo svojich listoch sa snaží síce jednostranne, no o to citlivejšie a úprimnejšie načrtnúť príčiny konfliktu z politického, historického aj náboženského hľadiska. Verí, že cesta k mieru bude pre obe strany síce bolestivá a bude si vyžadovať obrovské kompromisy, no je možná. Dúfa, že vďaka týmto listom nájde u susedov pochopenie, preto ju nechal preložiť do arabčiny a zavesil na mnohé webové stránky, aby našla svojich adresátov.
Niektorí Palestínčania a Arabi mu odpísali. V záverečnej časti prikladá výber z ich odpovedí, niektoré sú súhlasné, iné opisujú situáciu z druhého brehu úplne inak, ako to vidí on a otvárajú priestor na dialóg. Ozval sa mu aj Palestínčan Júsuf Chalír Bašír, autor knihy Slová môjho otca (ktorú si chcem v najbližších dňoch tiež prečítať).
„Ty a ja sme v zdanlivo začarovanom kruhu. Nie v „cykle násilia” – to je povrchná formulácia, ktorá nehovorí nič o tom, prečo náš konflikt existuje, a už vôbec nie o tom, ako ho ukončiť. Namiesto toho sme uväznení v niečom, čo by sa dalo nazvať „cyklom popierania”. Tvoja strana popiera legitimitu mojich ľudí, ako aj moje právo na sebaurčenie a moja strana bráni Tvojim ľuďom v dosiahnutí národnej zvrchovanosti. Cyklus popierania určuje našu spoločnú existenciu, nemožnú intimitu násilia, potláčania, hnevu a zúfalstva.
Je to kruh, ktorý môžeme prelomiť jedine spoločne.”
„Rozhliadnite sa po vašom obľúbenom kníhkupectve – platí to prakticky v ktorejkoľvek krajine –, a zistite si, koľko o Nemecku jestvuje kníh, ktoré by sa nevenovali dvom svetovým vojnám.”
Veľa ich nebude, hoci nejaké lastovičky v poslednej dobe vyšli. Toto je jedna z nich a podľa mňa je veľmi dôležitá.
Americký komentátor George Will sa vyjadril, že dnešné Nemecko je vraj tým najlepším, aké kedy svet zažil, a ak sa pozrieme do jeho histórie, len ťažko by sme hľadali solídne protiargumenty. Za 151 rokov existencie minimálne v polovici obdobia Nemecko kvárili vojny, diktatúry, krajina nesie zodpovednosť za toľko hrôz, na ktoré neradno zabúdať, no napriek tomu sa za relatívne krátky čas dokázala postaviť na nohy a v mnohých oblastiach sa stala príkladom hodným nasledovania… Ako je to možné?
Prečo to Nemci robia lepšie nie je len kniha o Nemecku, venuje sa i situácii v pobrexitovej Británii. Práve na kontraste, ako obe krajiny postupujú pri riešení niektorých pálčivých problémov, ale aj ako k nim pristupujú politici a jednotlivci, výborne vykresľuje, kde má Nemecko navrch. Napríklad taký priemerný dospelý Brit sa môže „pochváliť” asi 4 300 librami v mínuse na kreditke, zatiaľ čo u Nemcov je to niečo nepredstaviteľné.
Nie je to však len mastenie nemeckého ega. Aj oni majú svoje muchy, škandály a chúlostivé záležitosti, ktoré treba riešiť. A v súvislosti s vojnou na Ukrajine sa mnohí s nádejou pozeráme na Nemecko, že po úspešnom zvládnutí utečeneckej krízy, pandémie atď. pôjde príkladom aj teraz.
Kniha je i napriek vážnym témam úžasne napísaná, nabitá množstvom informácií, ľahko čitateľná a miestami i vtipná. Autor pútavým spôsobom opisuje povahu Nemcov a ich postoj k životu, zhrnul cestu Nemecka hlavne od pádu železnej opony, analyzuje a porovnáva jasne, stručne a výstižne – presne ako to mám rada. Veľmi ma zaujali aj časti o kancelárke Merkelovej a viaceré fakty ma prekvapili. Silno odporúčam!
Aj preklad je veľmi vydarený.
„Na druhej strane to nič neznamenalo. Bola to len náhoda.
Možno náhoda nikdy neznamená to, čo chceme, aby znamenala. Pretože keby znamenala to, čo chceme, nebola by to náhoda, však?"
U Ali Smith žiadne slovo nie je náhoda. Všetko má svoj zmysel, vďaka precíznej práci s jazykom každou vetou triafa do slabín našej spoločnosti: ekologických, politických, spoločenských. Nie silene, ale úplne prirodzene upozorňuje na dôležité témy, spôsoby, akými na ne reagujeme a na príbehoch z minulosti nám ukazuje, akí sme krátkozrakí.
Leto je vyvrcholením kvarteta ročných období, v ktorom sa stretávame s témami a postavami z predchádzajúcich častí a vyskladáte si ucelený obraz, všetko lepšie pochopíte, objavíte nové súvislosti, a hoci možno neobjavíte odpovede na všetky otázky, čítanie si vychutnáte. Rovnako ako v Jeseni, Zime a Jari text pretkala diskurzmi o literatúre, umení, úchvatnými slovnými hračkami, ktoré vás donútia zastaviť sa a zamyslieť. Leto sa tiež venuje pálčivým témam (napríklad Brexit, pandémia, izolácia, klimatická kríza), no predsa len prináša nádej, že iný svet je možný. Možno.
„Nemá zmysel žiadať niekoho iného, aby držal váš svet."
„Končí sa život smrťou?
Ako definujeme život?
Ako porozumieť tomu, čo je čas, čo s ním urobíme a čo on urobí s nami?
Istiace lano každého človeka je v nejakom mieste roztrhnuté."
Ali Smith to so slovami vie. Mňa úplne očarila a celé kvarteto ma už čaká v čítačke, raz si ho dám v angličtine.
Americký prezident Donald Trump v roku 2019 podpísal zákon o Vesmírnych silách Spojených štátov. V minulosti niečo také malo miesto len vo vedeckej fantastike, dnes je to realita.
Fred Scharmen vás v knihe Vesmírne sily vezme na fascinujúcu exkurziu tam hore a ukáže vám niekoľko pohľadov na život vo vesmíre od konca 19. storočia až po súčasnosť. Sci-fi príbehy a predstavy raných vizionárov prepletá s vedeckým výskumom a výsledok je nesmierne zaujímavý.
Vývoj ciest do vesmíru sa vždy do nejakej miery spájal so sci-fi a amatérske predstavy nadšencov dokázali významne ovplyvniť výskumy, občas načrtnúť naivné riešenie a popohnať isté myšlienky bližšie k cieľu. V knihe si prečítate o kozmických pretekoch počas studenej vojny aj o prieskumoch vesmíru miliardárov Elona Muska a Jeffa Bezosa, ktorí sa netaja komerčnými ambíciami. Veď prečo by sme si nemohli odkrojiť trošku z koláča nepredstaviteľného množstva surovín, keď doma na Zemi nám už trošku tečie do topánok…
Je správne vymeniť istotu jedného g gravitácie, dýchateľného vzduchu, teplôt, v ktorých dokážeme existovať a ochrany atmosférou a silným magnetickým poľom za lákavé, no neprebádané možnosti? Naše pozemské limity nám zatiaľ neumožňujú taký rozlet, aký sa nám odohráva v mysliach.
Ak sa ľudstvo vydá do vonkajšieho kozmického priestoru a usídli sa tam, čo nám to prinesie? Dokážeme vďaka tomu vyriešiť klimatickú krízu na Zemi alebo si vo vesmíre vybudujeme nový svet a začneme odznova?
Po prečítaní knihy vaša fantázia začne pracovať naplno a asi vás podnieti k rôznym úvahám.
Eichmann v Jeruzaleme - kniha, ktorá v čase svojho vydania rozvírila poriadne vášne a aj dnes, po cca 60 rokoch, má čo povedať. Hannah Arendtová v nej prináša svedectvo o súdnom procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom. Provokatívne. S množstvom podstatných otázok, ktoré zostali nezodpovedané. Upriamuje pozornosť na nedostatky procesu a kritizuje spôsob, akým bol vedený, zatiaľ čo sledujeme, ako Eichmann sedí v klietke z nepriestrelného skla a rozpráva…
Nie je to príjemná kniha, nečíta sa ľahko a niektorí kritici jej vyčítajú zopár nepresností. Ona sama sa neskôr vyjadrila, že podtitul Správa o banalite zla by už asi nezvolila. No je to veľmi dôležitá reportáž, ktorá je portrétom Eichmanna a zároveň historickým svedectvom s obrovským množstvom informácií nielen o nacistickej mašinérii, ale tiež filozofickou úvahou nastavujúcou nemilosrdné zrkadlo našim právnym systémom a modernej spoločnosti.
Arendtovej sebavedomý tón kruto triafa slabé miesta, preto nečudo, že niektoré pasáže boli ťažko stráviteľné a spustila nimi lavínu rozporuplných reakcií. Židovská obec v Amerike ju dokonca poctila exkomunikáciou. Eichmann bol podľa nej nemastný-neslaný úradník, ktorý bezmyšlienkovito prijímal rozkazy zhora a posúval ich dole. Výsledkom bolo vyhasnutie miliónov ľudských životov. Nezodpovedal nášmu typickému stereotypu masového vraha v tomto kontexte, teda sadistického monštra nenávidiaceho Židov, ktorý by svoje obete najradšej sám nakrájal a posolil…
Upozornila na to, že holokaust nebol len židovskou tragédiou, prestavuje niečo, čo ohrozuje ľudstvo ako celok. Poukázala, že motívom budúcich genocíd nemusí byť len ideológia a rasová politika, ale aj nezmyselná byrokracia a deľba práce, karierizmus, politický oportunizmus a nebezpečenstvo predstavujú aj ľudia eichmannovského typu.
Ak sa zaujímate o holokaust, nemala by vám uniknúť.
