Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
O knihách, čo ma zaujali, píšem aj tu: https://www.instagram.com/monikabelinova/
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Couchsurfing je jako bonboniéra. Nikdy nevíš, co ochutnáš.” Ak vás láka zbierať zážitky a cestovať po svete bez toho, aby ste museli príliš siahnuť do vrecka, couchsurfing sa hlási o slovo. Stačí si zvoliť destináciu, vybrať si hostiteľa, ktorý vás ochotne nechá prespávať na gauči a môžete začať spoznávať vzdialené kultúry na vlastnej koži.
Nemecký novinár Stephan Orth sa presne takto vydal na desaťtýždňovú cestu po krajine, o ktorej koluje množstvo rozporuplných informácií. Za úlohu si dal nahliadnuť do ruskej duše, spoznať mentalitu obyvateľov tejto obrovskej krajiny a zo svojich ciest si poskladať vlastný portrét Ruska. Svoje zážitky spísal v cestopise Couchsurfing v Rusku Aneb jak jsem málem začal rozumět Putinovi.
Nie je žiadnym tajomstvom, že v Rusku je alkohol národnou drogou č. 1 a dôvodom, prečo sa ruskí muži dožívajú v priemere o 12 rokov menej ako ženy. A tiež má podiel na tom, že sa tu vynikajúco darí obchodom s kvetmi, keďže kytica kvetov je spôsob, akým si opití muži doma žehlia situáciu. „Ve tři hodiny ráno je v Petrohradu snažší sehnat pár čerstvých růží než čokoládovou tyčinku nebo krabičku cigaret.”
„Větou „To je prostě Rusko!” se dá vysvětlit spousta věcí, pro které jinak žádné rozumné vysvětlení není.”
Rusko tvorí množstvo autonómnych oblastí, rozlohou väčších ako niektoré európske krajiny. Prelína sa tu toľko mikrosvetov a mikrokultúr, takže ťažko tu budeme škatuľkovať či čakať homogénnu populáciu a univerzálny portrét, ktorý by platil na každú jednu oblasť.
Autor svoj denník z tripu okorenil o fotografie a občas zaznie aj vtipná poznámka či bizarný príbeh. Ako oddychovka, ktorá vám síce nedá kompletný obraz o Rusku, no dotkne sa života, tradícií, politických názorov bežných ľudí a trochu aj histórie, je to príjemné čítanie.
„Sme deťmi platňovej tektoniky.” Korene máme všetci vo východnej Afrike, voda, ktorá tvorí naše telá, kedysi tiekla Nílom, síru v proteínoch našich vlasov vychrlili sopky. Lewis Dartnell v knihe Pôvod ponúka pohľad na naše dejiny z iného uhla, cez optiku geológie.
Veľmi zrozumiteľne vysvetľuje, ako sme sa objavili na Zemi, prečo práve v Afrike, aký je pôvod prvkov v ľudskom tele, ako sme vďaka meniacej sa klíme prešli od kočovania k poľnohospodárstvu, ale aj to, ako sa rozvíjala demokracia a že na objavy nových krajín a rozvoj obchodu mali vplyv vzorce prúdenia vzduchu.
Hoci stále existujú otázky, na ktoré nemáme jednoznačnú odpoveď, je fascinujúce ponoriť sa do histórie ľudstva po inej osi ako tej, kde je v centre pozornosti človek, panovníci, vojny, ako sme zvyknutí. Geomorfologické, klimatické procesy a vývoj planéty významným spôsobom modifikoval ľudskú históriu a čítať o tom, ako sa ľudia prispôsobovali meniacim sa klimatickým podmienkam je nesmierne obohacujúce.
Ľudstvo dnes využíva tretinu zemskej pevniny na poľnohospodárstvo, ťažíme viac materiálu, ako prúdi vo všetkých riekach dokopy a priemysel uvoľňuje do ovzdušia viac CO2 ako sopky. Nedávno sme síce otočili situáciu a získali nadvládu nad prírodou, no „Zem vytvorila javisko pre príbeh ľudstva a krajina a jej zdroje naďalej riadia ľudskú civilizáciu. Zem nás stvorila.” Aj dnes má posledné slovo ona…
V každej jednej knižnici by mala mať táto úžasná kniha čestné miesto.
Dávno som mala čítať túto knihu. Bála som sa, že jej nebudem rozumieť, že sa v nej (nie veľmi znalá ruských pomerov, politiky a ekonomiky) stratím, tak som ju vždy len s rešpektom obchádzala a utierala z nej prach, odhodlaná, že raz do nej možno dorastiem. Nebuďte ako ja. Do tejto knihy netreba dorásť, treba ju čítať!
Ruský novinár Michail Zygar si dal obrovskú prácu, aby čo najobjektívnejšie podal informácie o všetkom podstatnom, čo sa v Rusku za posledné dekády vlastne deje a prečo sa to deje. Rozpletie sa pred vami obrovský labyrint vzťahov, osobností okolo Vladimíra Putina a dostanete vyčerpávajúcu odpoveď na legendárnu otázku „Who is Mr. Putin?”
Autor vychádzal z početných zdrojov, udalostí, ale aj osobných rozhovorov s dôležitými ľuďmi z najbližšieho Putinovho okolia, aby vytvoril komplexný obraz politiky Kremľa a Putinovej cesty k moci. Dozviete sa, ako a prečo sa spočiatku liberálny a prozápadne orientovaný prezident otočil na autoritatívneho vládcu vystupujúceho proti Západu, zistíte, že pred vojnou v Ukrajine Putin varoval už v roku 2008, pochopíte zmýšľanie Rusov, pretože na mnohé udalosti sa pozriete ich očami, to všetko zarámované v širšom kontexte, aby ste si mohli vytvoriť vlastný názor.
Všetci mocní Kremľa mi rozbili moje naivné ružové okuliare na márne kúsky. Je to perfektne spracovaná a veľmi cenná, pútavo napísaná reportáž, z ktorej behá mráz po chrbte.
Ruský prírodovedec a anarchistický filozof Peter Kropotkin vo svojom diele Vzájomná pomoc: Faktor evolúcie ilustruje dôležitosť spolupráce v ríši zvierat, ale aj v rámci ľudských spoločností. Hoci kniha vyšla už v roku 1902 a napísaná bola ešte o dekádu skôr, predstavuje dôležitý míľnik vedeckého skúmania spolupráce a altruizmu. Aj dnes stoja základné autorove argumenty na pevných základoch. Vďaka tomu, že jej jazyk je veľmi prístupný a nájdete v nej mnoho zaujímavých faktov, sa pri čítaní nudiť nebudete.
Autor na početných príkladoch nielen zo zvieracej ríše ukazuje, že hlavným zákonom prírody nie je vojna všetkých proti všetkým. „Vzájomná pomoc je rovnako prírodným zákonom ako vzájomný boj…” Nie súťaživosť, ale najmä vzájomná pomoc, spolupráca, solidarita a spoločenskosť sú podľa neho hnacou silou evolúcie, čím poukazuje na to, že prežiť nemusia len tí najsilnejší. No ani opačný extrém, že spoluprácu motivuje čistá láska, nie je správny.
Súťaživosť má tiež významný vplyv na rozvoj, no práve spolupráca medzi malými a slabšími zvieratami, a tiež život v spoločenstvách, sú absolútne nevyhnutné pre prežitie. Ani u človeka to nefunguje inak. Vojny nikdy v histórii neboli normálnym stavom, ľudia vždy uprednostňovali mier pred bojmi. Niekedy si okolnosti vyžadovali migráciu a s ňou spojené násilie, no pre prežitie našich predkov bola nevyhnutná predovšetkým vzájomná pomoc, čo ilustruje aj na príkladoch spolupráce medzi primitívnymi národmi.
Kropotkin sa netají kritikou štátu, keď zavedením súkromného vlastníctva zničil dôležité inštitúcie vzájomnej pomoci, teda naše evolučné dedičstvo. Takisto ukazuje, že anarchizmus netreba chápať ako chaos bez pravidiel, ale zdôrazňuje silu kooperácie, solidarity so slabšími. V dobe, kedy sa do popredia tlačí silný individualizmus, je jeho stále veľmi relevantné a jasné posolstvo potrebné viac ako inokedy. Vzájomná pomoc jednoducho je kľúčom k prosperujúcej budúcnosti.
Knihu si určite prečítajte, ak chcete lepšie pochopiť ideologické boje, ktoré zvádzame, a vedecké chápanie evolúcie. Tieto témy sú aj v súčasnosti veľmi aktuálne.
Klimatická zmena je v poslednej dobe dosť skloňovaný pojem, nepochybne aj preto, že začína dosť podstatne ovplyvňovať naše životy. V histórii ľudstva ale už takýchto klimatických zmien bolo niekoľko a vo výraznej miere ovplyvnili vývoj a rozkvet starých civilizácií. Alebo spôsobili ich kolaps.
Keďže sa nás táto téma bytostne dotýka, nahliadnuť do minulosti a zistiť, čo všetko mohla spôsobiť práve meniaca sa klíma, ako sa so situáciou (ne)dokázali vyrovnať vtedajší obyvatelia planéty, nie je veru na škodu.
Klíma priamo a nepriamo ovplyvňuje toho toľko, že by vám častokrát ani nenapadlo označiť ju ako jednu z možných príčin daného javu. Napríklad také sucho v tradičných obilniciach sa tiež podpísalo na tzv. Arabskej jari, výkyvy klímy majú so vznikom španielskej chrípky či pandémiou moru tiež mnoho spoločného. Vzostup a pád Veľkej Moravy detto. Aj migrácia národov (napr. Hunov, Vikingov, križiacke výpravy) súvisí s meniacimi sa klimatickými podmienkami. Dokonca aj genocída v Rwande má súvis s klímou, povedali by ste?
V tejto knihe nájdete výborne spracovaný prehľad toho najdôležitejšieho od staroveku, stredoveku až po novovek. Zístíte, ako klíma „pomohla” k vynájdeniu šampanského, kedy ľudstvo objavilo, že si vieme zohriať planétu, a kedy nám cvaklo, že to nie je možno až taký super nápad a mnoho ďalšieho. Ja som ju uprednostňovala aj pred prácou a teraz budem do konca týždňa makať ako makak, ale stálo to za to, vôbec mi to nie je ľúto :D
Vydanie tejto veľmi potrebnej a fantasticky spracovanej knihy som podporila na Startlabe a neskutočne som sa na ňu tešila, preto keď prišla, všetko išlo bokom. Výrazne predčila moje očakávania. VY-NI-KA-JÚ-CA publikácia! Odporúčam všetkými desiatimi.
Nedávno som čítala Mechanika a hoci by som sa nenazvala fanúšikom F1, knihu som si veľmi užila. Nemilosrdný šampionát, ktorý Števo Eisele označil za formulovú bibliu, preto prirodzene upútal moju pozornosť a sama som bola prekvapená, ako som ju takisto doslova zhltla.
Ako nie veľmi zorientovanej osobe mi dosť pomohol slovník kľúčových postáv a pojmov a stručný náhľad do histórie F1 počas Brawnovej éry. Na úvod úprimne priznávam, že fanúšik si z knihy odnesie asi oveľa viac ako ja, no aj napriek tomu to bolo pre mňa cenné, obohacujúce čítanie. Brawn totiž v úprimnom rozhovore s Adamom Parrom vyložil karty na stôl a analyzoval svoje úspechy, ale aj zlyhania a pútavo odhalil stratégie, ktoré ho z nuly vystrelili až na vrchol.
Veľmi na mňa zapôsobilo, že napriek dosiahnutým úspechom z jeho slov cítiť skromnosť a úctu ku kolegom, ale aj súperom: „Nechcem, aby vášeň z pretekov pokračovala aj po nich. Chcem rešpekt od svojho súpera a chcem prejaviť rešpekt svojmu súperovi a najmä chcem byť schopný stretnúť sa s ním na letisku a dať si pohár vína bez nejakého silného podtónu.”
Kniha je pre nadšencov tohto rýchleho športu rozhodne povinnou jazdou, odhaľuje fungovanie F1, súťaživosť medzi tímami, to, prečo to niekomu vyšlo a niekomu nie, čo robil napríklad Michael Schumacher inak, že bol taký úspešný a mnoho iného. Avšak má čo ponúknuť aj tým, čo sa o svet formule doteraz nezaujímali. Brawn sa totiž drží mantry, že v živote dostanete viacero šancí, no ak na ne nie ste pripravení, nedokážete ich využiť. V knihe svoje stratégie rozobral zo všetkých strán, takže jeho recept na úspech môžete aplikovať v akejkoľvek oblasti.
„Niekedy som strašne unavený. V duši – aby som bol presný. Vďaka tvojej pomoci sa vydavateľstvu znova darí. Napriek tomu sa mi to niekedy vymyká. A ťažko mi padne aj to, že mnohé veci sa jednostaj opakujú. Stále rovnaké procesy, niekedy aj rovnaké slová, tie isté gestá. Akoby život pozostával len z rituálov. Keď idem večer hore do bytu, mávam pocit, ktorý som prv nepoznal: mám všetkého dosť. Rozumieš mi?"
*
„V tomto okamihu mám pocit, akoby som od narodenia čakal na to, kedy sa už začne život. Ako keby som nikdy nebol celkom v prítomnosti, nikdy celkom prítomný vo vlastnom živote. Lenže na čo som čakal? Čo by mohlo byť na tom začiatku – čo je tou prítomnosťou, v ktorej by som bol ochotný bez výhrad povedať: Teraz žijem a tak je to dobre. Netuším – a som z toho zhrozený, som zhrozený z toho mimovoľného čakania, ako aj z toho, že netuším – je to zvláštna, mätúca forma ničnetušenia.”
*
„Čo človek čaká, keď sa vráti na miesta svojho niekdajšieho života? Spomienky. Zaiste. Silné, farebné zážitky doplnené niekdajšími náladami. Zaiste. Lenže čo čaká od tých spomienok? Na čo nám sú? Aby sme pocítili, že vo svojom vnútri siahame ďaleko do minulosti, že sme v nej doširoka zakorenení, a aby sme cítili svoju vnútornú rozľahlosť. Je to ono? A má nám to pomôcť, keď sa v myšlienkach usilujeme siahať čo najďalej do budúcnosti?”
Ešte dlho by som tu mohla vypisovať citáty, ktoré sa mi dostali pod kožu. Váha slov je plná krásnych myšlienok a filozofických úvah o človeku, domove, spoznávaní samého seba a nachádzaní zmyslu života. V centre pozornosti sú slová, ich významové odtienky, ale aj obrovská sila, ktorú majú.
Veď si len predstavte, že vám lekár oznámi krutú diagnózu a zostáva vám len zopár mesiacov, kým vydýchnete poslednýkrát. Pre mnohých je to príležitosť zamyslieť sa nad doterajším životom, zhodnotiť ho a zvyšný čas využiť naplno. Potom si možno spomeniete na chvíle v minulosti, keď ste sa nevedeli dočkať, kým budete mať isté časti života už za sebou a zrazu vám to celé pripadá neuveriteľne hlúpe…
A čo ak boli kruté slová lekára len omylom? Ako to mení situáciu?
Pascal Mercier v tomto nádhernom diele vzdal hold slovám úžasným spôsobom. Ukáže vám radosti a trápenia prekladateľa, vydavateľa a ak milujete jazyky a pokojne plynúce knihy s hlbokým filozofickým posolstvom, prídete si na svoje. Neviem si predstaviť, že by sa toto dielo volalo inak.
Už ste čítali krimi, na konci ktorej ste sa fakt schuti zasmiali?
Pri obracaní strán tretieho dielu kulinárskej krimi vám budú slinky tiecť síce o niečo menej ako v prvých dvoch prípadoch (ale to je dobre, nemusím toľko žrať :D), no Tom Hillenbrand opäť precízne zamiešal kvalitné suroviny, aby vám naservíroval delikatesu hodnú haute cuisine. Veď kombinácia sympatických postáv, správnej dávky napätia, luxemburských uličiek a tienistých stránok gastro priemyslu okorenená štipkou humoru vonia výborne, no nie?
Knihu zlupnete na posedenie, no jej trpká príchuť vám chvíľu zostane na jazyku a prinúti vás premýšľať. Ukradnutá úroda má zatiaľ asi najväčší spád a tentokrát vás Xavier Kieffer, povolaním šéfkuchár, vo voľnom čase nešťastník, čo sa vždy ocitne tam, kde sa niečo nekalé zomelie a zvedavosť mu nedovolí nechať to tak, vezme na exkurziu do zákulisia hedžových fondov a špekulatívneho vysokofrekvenčného obchodovania na burzách, kde sa to neetickými investičnými stratégiami len tak hemží. Výsledkom týchto špekulatívnych procesov sú nielen výkyvy v cenách mnohých potravín, ale v mnohých regiónoch až hladomor. A na odľahčenie dostanete aj zákulisie bláznivej kuchárskej šou a recept.
Neklesajte na duchu, ak sú pre vás burzy, matematika a hackeri španielska dedina, ani Xavier nebol veľmi v obraze, ale s pomocou pár priateľov sa šikovne zorientoval… Autorovi sa podarilo podať príbeh veľmi uveriteľným, pútavým, no zároveň nepredvídateľným spôsobom, takže až do rozuzlenia celého prípadu som nemala ani potuchy, kto ťahá za nitky. Celé dobre, mňam!
A obálka je prekrásna!
Thorkild Aske je vynikajúco napísaná postava, ktorá rozdáva sarkastické poznámky na počkanie, takže si ho veľmi ľahko obľúbite. Možno ho už poznáte z predchádzajúcich dielov (Zajtra mi budeš chýbať, Stretneme sa v raji), no ak aj nie, v krimi románe Neprebudíme sa sa mu pozriete na zúbok a nepochybujem o tom, že si získa aj vás.
Bývalý vyšetrovateľ s pohnutou minulosťou má čo robiť s vlastnými démonmi, a aby toho nemal na pleciach náhodou málo, so sestrou (čo mala doma s manželom tiež trošku konflikt) sa vracia na rodný Island, kde jeho otca, fanatického bojovníka za panenskú islandskú prírodu s podobne zaujímavou minulosťou, odsúdili za vraždu mladej milenky. Jednoducho rodina na pohľadanie :D
Aby Thorkild prišiel na to, či je otec vinný, bude sa treba trošku pohrabať aj v dávnych tajomstvách, ktoré niektorí v záujme svojho psychického zdravia radšej zamkli na desať zámkov. Ako príbeh graduje, mŕtvoly začnú doslova vypadávať zo skríň, takže môžete v mysli rozpletať poriadne klbko, ak chcete odhaliť vraha. Ten sa vám občas provokatívne pripomenie v kapitolách písaných kurzívou.
Pochmúrna, melancholická atmosféra Islandu šikovne dopĺňa dejovú líniu, vnútorný svet postáv a medziľudské vzťahy. Vtipné poznámky len tak lietajú vzduchom, silné environmentálne posolstvo románu dodáva vážnosť. Príjemné čítanie do jesenných dní.
A tá obálka!
Nájde sa aj u vás v okolí niekto, kto stále s nostalgickou iskrou v oku básni o tom, aký bol život v ZSSR úžasný a kiež by sme sa tak vrátili do starých dobrých čias? Dajte mu prečítať túto knihu, lebo ak by mu náhodou zlatá rybka splnila prianie, je dosť možné, že by len naprázdno preglgol…
Nie je to kuchárska kniha, ale recepty v nej nájdete (a určite ich vyskúšam!). Ani učebnica dejepisu, ale o tom, ako sa žilo v Sojúze, najmä obyčajným ľuďom, sa z nej dozviete naozaj veľa. Anna von Bremzen v Umení sovietskej kuchyne šikovne kombinuje rodinnú históriu so siedmimi dekádami veľkých dejín Sovietskeho zväzu cez pokrmy symbolizujúce každé obdobie a výsledkom je originálne, tak akurát sentimentálne rozprávanie, ktoré osvetlí vzostupy, zvraty a pády tejto obrovskej krajiny veľmi sympatickým spôsobom.
Autorka s matkou pripravujú kulebiaku, bliny, botviňu („Ona fakt existuje mimo literatúry?”) a mnohé ďalšie jedlá z obdobia od boľševickej revolúcie, medzivojnových hladomorov, rokov vojny cez sovietsku spoločnosť až po tú ruskú a na pozadí gastronómie odhaľuje spoločensko-politické súvislosti naozaj pútavým štýlom.
Sami sa rozhodnite, či sa pri čítaní budete smiať alebo plakať, najmä pri opisoch komunálnych bytov so spoločnou kuchyňou pre mnohé rodiny či časoch, keď boli potraviny na prídel. Čo sa pre priemerného obyvateľa Moskvy zmenilo dnes?
Vynikajúce čítanie, vtipné a smutné zároveň, ktoré ma bavilo viac, ako som čakala.
