Miškine knižky Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čítam, keď mám čas. A niekedy aj vtedy, keď nemám.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Miškine knižky Moje aktivity
Ako sa kuchárovi darí vyriešiť kulinárske zločiny s medzinárodným presahom? S trpezlivosťou a bohatstvom vplyvných, ktorým záleží na vyriešení vraždy a očistenie mena. Xavierov mecenáš má peniaze, ktoré pomáhajú pri pátraní. Pri slávnostnej večeri, na ktorú bola pozvaná len vybraná klientela, zomrie svetoznámy japonský kuchár. Xavier má nenápadne vypátrať, kto a prečo ho zabil. Suši som jedla len raz, alebo dvakrát, nepoznám preto všetky názvy a spôsoby prípravy, preto ma potešilo, že som sa dozvedela kopu nových vecí. V závere je aj super pomôcka - slovníček, ktorý vysvetľuje rôzne frázy a jedlá. Pri pátraní sa náš hlavný hrdina, dozvedá podrobnosti o tuniakoch modroplutvých, ktoré sú na pokraji vyhynutia a zátroveň sú najobľúbenejším mäsom na sushi. Obchoduje sa s nimi za milióny jenov, tie najdrahšie a najťažšie sa predali aj za niekoľko stotisíc eur. Falšuje sa všetko, ale ako sa dá sfalšovať, či vypestovať viac ako stokilová ryba?! Ľahkosť, s akou nachadzal indície a ľudí ochotných mu pomôcť, bola trochu pritiahnutá za vlasy. Ale asi mu pomáhalo to, že bol z branže, nepôsobil ako policat, len ako jedlík s miernou nadváhou, čo miluje dobré jedlo. A toho tu bolo naozaj mnoho. Odporúčam čítať po jedle, alebo počas neho, lebo toto som hladná nedokázala. ;)
Čo ma však prekvapilo, bol spôsob jedenia strnádky, brr, toto je jediná vec, ktorej by som sa dokázala vyhnúť, keďže sa mi inak pri čítaní zbiehali slinky. Odporúčam ako nenáhlivú a pokojnú detektívku.
Táto časť ma bavila zatiaľ najmenej. Kuchárska súťaž, burza s obilím, hackeri a vražda, pri ktorej bol Xavier takmer posledným svedkom. Celé to bolo, akoby si tieto ingrediencie náhodne určila umelá inteligencia a autor sa z toho už len pokúšal navariť niečo zmysluplné. Záverečnej ochutnávačke neviem prísť na chuť - ubieha to skrátka rýchlo a zbesilo. Chvíľami mi to pripomína ten vtip o dieťati, ktoré sa snaží natlačiť plastovú abecedu do nesprávnych políčok s popisom, že nie je múdre, ale zato veľmi silné… hlavne, že to vychádza. Zaujímavá je tu jedna geniálna postava a ako funkčný asperger mala kopu možností. A áno, jednou z nich je aj umrieť… Celé mi to napokon prišlo prekombinované a vôbec som sa nedozvedela, či vôbec Xavierov kamoš na tej burze s hovädzím mäsom zbankrotoval, či nie. Vzťah s Valeriou je tiež taký nemastný-neslaný a nemala som pocit, že by jej hrozilo až také nebezpečenstvo, keďže ani Xavier to tak neprežíval. A naozaj niekto nepozná známe postavy z antickej mytológie? Som si myslela, že to patrí k všeobecnému rozhľadu. Niet divu, že sa hl. postava uchyľuje ku snom… asi sa to vysvetlí ľahšie, ako keby mu do hlavy hodili knihu a tá sa náhodou otvorí a vylúšti vďaka tomu geniálnu šifru.
Body naviac však dávam za krásnu obálku slovenskému vydaniu. Spolu s predchádzajúcou časťou tvoria vydarený set.
Krátka novela, ktorá núti k zamysleniu. Mať odvahu a byť láskavý. A nie iba vo vianočnom období, kedy človek akosi citlivejšie vníma všetky tie maličkosti. Hlavný hrdina, otec piatich dcér, sa rozhodne podeliť sa aj o to málo, čo má... Rozhodne sa nezatvárať viac oči nad tým, čo sa deje za múrmi kláštora.
Írske magdalénske práčovne boli zatvorené až v roku 1996, dovtedy tam trpelo viac ako tridsaťtisíc nešťastných slobodných žien a matiek, mnohé z nich prišli o deti, aj o život...
Tajomstvo šeptúch, žien-liečiteliek v regióne Podlasie (medzi Poľskom a Bieloruskom) ma neohúrilo, už som o ňom počula dávnejšie. Aj keď sa tu ponúka podobnosť so žítkovskými bohyňami, v takých bohom zabudnutých pohraničných oblastiach sa určite podobnému remeslu venuje dosť žien. Fascinácia hmlami a močiarom, táto línia už bola zaujímavejšia (aj s možnými mŕtvymi, ktorí sa potrebujú vyrozprávať tomu, kto ich vidí a počuje). A príbeh kamarátiek; jedna je hrobárova dcéra - (aké symbolické), druhá rozprávačka, ich dospievanie a túžba uniknúť... reálnejšie a bolo vidno, ako sa autorka inšpirovala vlastnými skúsenosťami (Bravo, Kenvelo...hm, ale aj Kaufland?) Trochu smutné porovnávania, miešanie dvoch svetov, modernosť a tradície, viera a povery, živí a mŕtvi... Asi najviac mi zo všetkého učarovala poetickosť a praktickosť zároveň (charakteristická lavička žialiacich), svojské postavy, no s hlavnými hrdinkami som sa nezžila. A asi nemám rada mokrade. Nesadla mi, ale je možné že v inom rozpoložení, by som si tento magický realizmus užila viac.
Absolútne skvelé a vtipné. Dávno som sa takto nebavila. :)
Poďakovanie je top, kľudne si ho prečítajte ako prvé.
Podivná doba je novinový plátok, ktorý má pomerne nezvyčajné články; o posadnutom záchode, únosoch UFO a iných podivnostiach, ktoré nepôsobia dvakrát reálne. Hľadanie prvého zamestnania je momentálne pre Hanu absolútnou nutnosťou ako sa uživiť, keďže už sa musí starať sama o seba a nie je bohatá. Podpálenie domu, kde ju manžel podvádzal, si v životopise neuvádza, ale bola z toho veľká aféra. No určite nečakala takýchto rôznorodých kolegov. Svojrázny, večne opitý šéf, ktorý sa dokáže postreliť vlastnou mušketou, ale nedokáže bojovať so zúfalstvom vlastných spomienok. Redaktori, z ktorých jeden viac verí v duchov a druhý v mimozemšťanov, sa akýmsi vhodným spôsobom dopĺňajú. Potom je tu Grace, vševediaca sekretárka, čo má poruke božskú trpezlivosť a šálku čaju. A minimálnu toleranciu k nadávkam. (Krémové sušienky len pre vyvolených.) Mrzutá pubertiačka, ktorá sa neodlepí od svojho telefónu, ale vie to s grafikou a zamestnaná je tu odvtedy, ako sa vlámala do bývaleho kostola, kde redakcia sídli. Sadzač Manny, ktorý všetkých prekvapí okrem nahoty aj niečím iným (a s ním aj znepokojivý stroj, ktorý vás pozoruje). Fotograf, ktorého ešte neprijali, ale je aspoň vytrvalý. Do takehoto chaosu je Hana vhodená a musí sa zorientovať. (Kúpa donutov pre kolegov je dobrý krok.) A ako s tým súvisia úmrtia, na ktoré polícia nepodáva logické vysvetlenia? Toto všetko a ešte viac postupne odhalia v Podivnej dobe! Kúpte si vlastný výtlačok! (A aj keď inzerujú kadečo, neodporúčame ‘milostné náčinie’ pani Wilkinsovej, to je na vašu zodpovednosť.)
Láskavá starostlivosť niekedy spočíva v tom, postarať sa o blízkych bez toho, aby ste sa ich dotkli. Nech sa nerozsypú na prach. Nechajte ich rozprávať, pripraviť vám jedlo, alebo vás poslať nevrlo preč. Priatelia, susedia, rodina v tomto malom mestečku sa navzájom poznajú asi lepšie, ako si to oni sami myslia. Hlavná hrdinka Luisa opisuje povery, malé zázraky, aj tie väčšie, tajné lásky, aj tie verejné. Má najlepšieho priateľa, ktorý ju zodvihne vždy, keď mu to povie. A babku Selmu, ktorej sny o zvláštnom zvierati, africkej okapii, ktoré nikdy nevidela naživo, vždy len v sne, znamenajú, že niekto zomrie. Preto sa prepíli posed, a preto sa posed aj opraví. Preto sa píšu listy plné slov "nikdy" a "vždy", ktoré doteraz neboli vyslovené, a potom sa zase vyťahujú z poštárovho vreca, keď nebezpečenstvo pominie. Smrť je opísná s neskutočnou ľudskosťou, bolesť je znesiteľná, keď ti ju pomôžu niesť najbližší... a to doslova. Babička s vnučkou sú si nesmierne blízke. Magickosť tejto knihy je maličkostiach, v jemnom humore, v poznaní slov, na ktoré majú odvahu. Aj keď sú si vzdialení tisícky kilometrov, dobrodružstvo si nemôžu vždy vybrať, no pustiť k sebe kúsok svet áno. Bezpodmienečná láska je tu, keď sa hľadá Aljaška, opravuje sa prepadnutá podlaha, alebo keď sa zapletá do vencov, či dvíha sa k nebu. Navonok niečo nesúrodé, no funguje perfektne. (Ako okapia.) Rada som si vypočula zaručené rady od poverčivej Elsbeth, prečítala začiatky vyznaní v listoch od optika, ktorý sa snaží vidieť to, čo v budhizme ostáva skryté, plašila srnku, nech ju nezastrelia, či nechávala odkazy na nevyspytateľnom odkazovači.
Ak sa vám páčila kniha Tři jablka spadlá z nebe (cz) alebo Z neba spadli tri jabká (sk), túto knihu si zamilujete. Ja som si ju šetrila a čítala na dovolenke niekoľko dní. Rozosmiala ma, aj rozplakala, určite sa k nej ešte niekedy vrátim.
Ťažké, surové a depresívne čítanie. Číra hrôza. Autorka hovorí priamo a bez obalu s obeťami vojnového sexuálneho násilia. Christina Lamb sa vydala do krajín, ktoré boli zmietané vojnou a hovorila priamo so svedkami i obeťami. Niekedy bola jediná, kto ich vypočul...Nepredstaviteľná bolesť, ktorú zažívajú ženy, na ktorých sa podpísali okrem násilného zásahu do telesnej a duševnej integrity aj hanba a odsúdenie (mnohokrát aj vlastnou rodinou, či komunitou). Mnohé majú vyhasnuté oči, doslova zomreli vo vnútri, no ich mená na žiadnom vojnovom pomníku nebudú... Znásilnenie využívajú bojujúce strany s cieľom ponížiť bezbranných, ukázať svoju moc, rozšíriť svoju DNA... a páchajú ho na ženách i deťoch bez rozdielu veku. (A áno, násilie sa nevyhlo ani mužom.) Plakala som, keď som čítala ich príbehy, hrozné je to čo i len čítať... A tá zúrivosť, bezmocnosť, čo tie netvory spravili bábätkám... Toľko utrpenia žien, dievčat a dokonca bábätiek v rôznych kútoch sveta, v súčastnosti aj v minulosti... od Rwandy, Nigérie, Konga, krajín bývalej Juhoslávie, Sýrie, Iraku, Bangladéša, Mjanmarska, Argentíny, Ukrajiny, násilie páchané členmi ruskej, či japonskej armády, kde ozbrojení muži používali (a stále používajú) znásilňovanie ako formu genocídy, etnického čistenia, vyhrážania, ponižovania a demonštrácie moci.
Niekto hovorí, že vražda je najväčší hriech, ale tým pádom to pre obeť skončí. Žiaľ, týmto spôsobom sa okrem tela, neuveriteľne doráňa aj duša a to utrpenie vie len málokto vytesniť. Už len kvôli úcte k obetiam je dôležité o tejto "vojnovej zbrani" hovoriť a konať, a najmä verejne odsúdiť a potrestať vinníkov. Lebo málokedy sú tieto zločiny vôbec zaznamenané a málokedy potrestané. Za vinných považujme aj tých, ktorí vinia obeť...
Ale je tu malé svetielko nádeje... lekár (Denis Mukwege), ktorý zachraňuje zranené deti, získal Nobelovu cenu mieru, či organizácie, ktoré pomáhajú obetiam.
--
P.S. Podobne píše aj Svetlana Alexijevič.
Dobré to bolo... teraz som to dočítala a musím sa priznať, že som si chvíľu (zvrátene
to zabíjanie aj užívala. :)
Aj keď si nemyslím, že by sa toľkým ľuďom podarilo nestať sa cynickými netvormi a nenašli by v tom zabíjaní istú formu potešenia. Že to nazývajú kosenie je také alibistické. Ale tak ma prekvapilo, že regulácia pôrodnosti nebola prísnejšia... ale zase potom by nevznikol tento príbeh. No, každopádne, bolo to zaujímavé.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Známa otázka, kto stráži Strážcov? :) Resp. Koscov? Kto je ušľachtilejší a ctihodnejší? A ako sú individiality medzi nimi, tak sa aj spoločenstvo koscov rozdeľuje.... lebo niektorí presadzujú Goddardov smer. Bezuzdne si užívať zabíjanie a zrušiť obmedzenia, či pravidlá.
Nimbus tu dostal viac priestoru, táto entita sa mi páči, miestami má zmysel pre humor, počítač, či sieť, ktorá si uvedomuje zodpovednosť, má svoje vlastné pravidlá a dodržiava ich, zamýšľa sa nad tým, či je božstvom, alebo nie... ale nakoniec aj tak ide o ľudí a tých má rad/rád/rado. Sakra, neviem aký rod má určený. Asi on. No, každopádne, páči sa mi viac, ako ľudské postavy. :) Jeho spôsob žiaľu je, že vyvolá dážď. No nezasahuje. Len pozoruje...
A tu je ten problém. Keď sa vysvetlil princíp fungovania sveta (znovuoživovanie, regulácia pôrodnosti neexistuje, ale smrť áno, jednotlivé krajiny, ktoré dostali špeciálne povolenie byť iné, ale bez vlády a podobne), príde mi fantastické, ako to celé môže fungovať, keď na to Nimbus dohliada. A ako ľahko sa to môže zrútiť, alebo ako to nefunguje, keď si zámerne nejaké oblasti nevšíma... Prípadne reaguje neskôr.
Plusovým bodom sú opisy dvoch knižníc. :) (Ja viem, knihovník sa nezaprie.) Alexandrijská knižnica (čo je novovybudovaný div sveta, aby mali ľudia čo robiť a teraz sú tam aj denníky koscov) a Kongresová knižnica (zámerne spustošená, neudržiavaná, už len digitalizovaná troska, no v podzemí sú nejaké knihy pohádzané kade-tade, ale podľa opisu by sa v nej podľa mňa nenašlo tak ľahko to, čo hľadali. Chcela by som vidieť ten systém, keby boli bez ladu a skladu nahádzané len tak... asi fakt zázrak treba.
A teraz k osobám. Anastázia si zvyká na svoje nové zamestnanie, stáva sa z nej pomaly hviezda, lebo chce robiť veci ináč. Dáva svojim obetiam čas, aby si upratali záležitosti a tiež im dovolí vybrať si spôsob smrti. A Rowan je zase samozvaný rytier pomstiteľ, teda kosec-zabijak koscov, až kým nepadne kosa na kameň. (Toto prirovnanie som chcela už použiť dávno!)
Keďže záver prvej časti bol prekvapivý, musím sa priznať, že som niečo podobné čakala aj teraz. A dostala som mega akciu a plno mŕtvych. :) Potápajúci sa ostrov a hladné žraloky! Akurát mi trošku vadili niektoré nelogické časti v závere: znovuoživený Goddard by podľa mňa neovládol a Rowana zabil hneď a navždy, možno aj po dlhšom mučení... a nie trapné súboje... ale dobre. Malo sa tam prejaviť to iné telo. Alebo ako sa ostrov zrazu začal kaziť. Bolo to spomenuté len tak pomimo, že ako k tomu došlo. A tiež som si od Purity sľubovala viac.
Samozrejme, že na tretí diel netrpezlivo čakám, aj keď mám akúsi predstavu, ako sa to skončí...
Knihu aj s predchádzajúcimi časťami som aj predala a dokonca o tejto som ani nemala chuť si niečo zapísať. Nebavilo ma to ukrutne. Umelá inteligencia, cesta a úniky na poslednú chvíľu. Také predvídateľné, žiaľ.
