Miškine knižky Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Čítam, keď mám čas. A niekedy aj vtedy, keď nemám.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Miškine knižky Moje aktivity
Milé a príjemné, miestami aj vtipné. Takto mal byť napísaný, resp. preložený Veľmi tajný spolok svojráznych čarodejníc (a áno, tu bola nadávka, ale na rozdiel od spolku aj použitá adekvátne). Roztomilý príbeh o nečarodejníkovi, ktorý sa po smrti babičky, svojej jedinej príbuznej, chce dostať znovu k mágii a rozhodne sa uchádzať o zamestnanie pri tej najmocnejšej čarodejnici. Jeho nápad funguje, prístroj, čo zostrojil, ukazuje magické siločiary, energetické línie, z ktorých čarodejnívci čerpajú silu pri kúzlení. Akurát, že je to zakázané. Šéfka je však tak trochu rebelka a zákony občas rada prekročí. Kým sa to neprevalí… Roztomilý pár učňov, ktorých som si zamilovala. Ich neistota, zraniteľnosť, miestami socialna fóbia, či iné psychické problémy boli vykreslené uveriteľne, len som čakala, kedy si uvedomia aj vzájomnú príťažlivosť. Navzájom sa neuveriteľne dopĺňali, bolo to rozkošné. Páčilo sa mi aj nenútené zastúpenie LGBTI+ komunity. Celé to bolo o hľadaní svojho miesta vo svete, domova, ako aj prijatia odlišnosti (a tým nie je iba iný spôsob vnímania mágie, či spolužitie magického a reálneho sveta). Odporúčam priaznivcom kníh TJ Klune.
Prečítané, ale že by som z príbehu bola načisto odviazaná, to nie. Možno nepoznám toľko mýtov a príbehov o Mesiaci, no z príbehu si najviac odnášam dojem nevyváženosti. Mýtus je v pozadí, viac sa tu sústredí autorka na vnútorné monológy dievčaťa, ktoré chce zachrániť matku, no zároveň nič nevie. Budovanie sveta je len zbežne spomenuté (skadiaľ sa berie životná sila?), na môj vkus nedostatočne. Hlavná hrdinka je síce ponižovaná a šikanovaná, no napriek všetkému všetky úlohy zvládne rýchlejšie a lepšie ako tie osoby, čo sa dlhoročne pripravujú, prípadne majú storočné skúsenosti. Má všetky (klišé) predpoklady na favoritku, vzťahy medzi postavami sú málo rozvité (nemajú vlastne na čom stavať, miestami uplynie veľa času a nič sa medzi nimi nezmení a potom sú spolu pár dní a zrazu sú tu silné city?!). Asi si nechám pokračovanie ujsť...
parvitas
parvitas
05.01.2024 4 z 5
Vyzerá to ako klišoidný príbeh o “páchaní dobra" medzi osamelými cudzincami, ktorí si vylejú svoje srdce na stránkach denníka. A vyzerá to, že sú úprimní. Zošit bol ponechaný v kaviarni, no putuje cez viaceré ruky a my sa tak dozvedáme o pisateľoch viac a viac. Miestami to vyzeralo, že presne odhadnem, ako sa to skončí, ale pribeh ma v istom okamihu aj prekvapil. Na plný počet hviezdičiek to nie je, ale mám po dočítaní dobrý pocit. Keby to bol film, ako starnúceho umelca by som si predstavovala niekoho ako je Martin Short, jemu by sa tie výstredné obleky brutálne hodili.
Na knihu som sa tešila, lebo milujem príbehy odohrávajúce sa v antickom prostredí s gréckou mytológiou. A ženským hrdinkám vždy fandím.
(No táto sa zdá byť byť prekvapená z vlastnej krásy a príťazlivosti... ok, ale až toľkokrát? A keď už je na výprave týkajúcej sa záchrany celého sveta, naozaj k tomu treba primiešať romantiku?)
Bohovia, ktorí slabnú, keď sa v nich neverí, je motív nekonečnekrát obohraný. Lokálpatriotizmus, resp. sebaobetovanie sa pre vyššie dobro a záchranu milovanej vlasti, kde ťa aj tak nikdy nebudú brať ako plnohodnotného člena, je tiež silná vec, ale zase sa to opakuje.
V knihe Dcéra Sparty je to celé v červeno-zlatom odtieni.
Silná ženská hrdinka s nie úplne pozemským pôvodom vyhrá nad mužmi, nad bohmi, nad príšerami, nad niektorými sa aj zľutuje, a tak sa občas zaviažu, že jej prídu na pomoc, keď to bude potrebovať. Asi v druhom dieli, keď vyjde. Toľko k deju. Veď akčné je to dostatočne, krátke tiež, takže mi prečítanie trvalo len nejaké slabé dve hodinky... ale nejako som si to neužila, dej bol predvídateľný, lebo aj nepriatelia boli tí klasickí, čo by ste predpokladali...
Deje sa jej toľko vecí, že jedna by sa aj zbláznila (premeny milovaných na zvieratá, spolupráca s bohom lásky, vyhrážky, úteky, bitky a výhry), proste Dafné si nemá kedy ani vydýchnuť... koná neuveriteľne impulzívne, nespolupracuje, aj keď sa to neuveriteľne často zdôrazňuje, aké je to potrebné... No just nie. Jednoducho všetko kĺže len po povrchu. Niektoré veci sú nekonzistentné - dokonca aj taká obyčajná vec, ako putovanie je raz božsky jednoduché, inokedy im trvá týždne, liečenie a kúzlenie detto.
Tak nízko položenú latku (leží v prachu na zemi, vlastne sa len okrajom dotýka sandálov), čo sa týka gréckej mytológie, som už dávno nevidela. Žiadne poučenie, alebo hlbší význam, keď sa jej niečo podarilo, keď dosiahla nejaký míľnik.
Akoby som čítala tínedžerskú fanfikciu, kde sa autorka nedrží predlohy, lebo sa jej nechce a len matne okolo nej lavíruje. A áno, aby to dávalo zmysel, ešte si to okomentuje a ospravedlní aj v predhovore. Nie, nevadí mi, že nechala umrieť postavy inak ako je v klasických gréckych bájach a povestiach (Tézeus, Sfinga, Minotaurus), ale vadí mi nulový vývoj hlavných postáv (Dafné a Apolón majú iný príbeh v predlohe) a áno, je tu aj vlk... klasický YA zaláskovaný trojuholník, len bez upírov a vlkolakov, aj keď teda trochu nadprirodzena a bĺch tu je. Okrem spaľujúcich pohľadov sa tu koná len samá akcia a preskakovanie v deji, vláčenie sa krížom cez mapu (inak, tá aj so slovníkom sú fajn bonusmi tejto knihy). Niektoré veci sú nedoriešené (Tébsky mor), iné len naznačené (rodičia), niekde sa preskočí celá časť, ostane len putovanie a horúce dotyky. Nie, neslintajte, naozaj ide len o dotyky a horúcu pokožku. Občas aj krv a ichor. Vlastne, miestami som mala pocit, akoby som hrala Assassin's Creed Odyssey - čo misia, to nová lokácia, postup v hre deji a následné získanie ocenenia od spolupútnika Apolóna/oslobodenie múz = získanie bodov a skúseností... Dokonca aj bonusy sú akoby z nejakej hry - či už ide o zázračné vyliečenie smrteľných zranená, samomysliaca ochrana (midasov dotyk), zbrane s neskutočným potenciálom.
Ale aby som len nekritizovala. Najviac z celej knihy sa mi páčila Kréta a jej vládca. Tak má vyzerať pravý tyranský panovník. Aj keď bol tiež vlastne len takou jednostranne vykreslenou postavou, pripadal mi asi najľudskejšie a hlavne v tom svojom presvedčení zotrval.
Prečítajte si, ak chcete, ale ak nie, tak nie. Neprídete o veľa.
Spojiť dejinné udalosti 1938-1968 prvým septembrom je geniálny nápad. Trojicu priateľov z rozdielnou národnosťou (Čech, Žid, Maďar) spája láska k spolužiačke. Ona je však oproti nim nevýrazná postava a závažné rozhodnutia väčšinou necháva na nich. Každý z chlapcov bol ako postava z románu o storočnom starčekovi, či Forrestovi Gumpovi, lebo sú pri pomerne významných dejinných udalostiach. Ich postupné odovzdávanie štafety náklonnosti k Márii je voči nej ponižujúce, ešte šťastie, že si to žieňa vlastne ani veľmi neuvedomuje a nedostáva v knihe výrazný priestor, funguje len ako múza a inšpirácia. Všetky ostatné, reálne ženy, ktoré im prejdú náručami a posteľami, sú len takou výplňou, kým sa ich zbožňovaná nedostane na rad. A potom sa rozhodne, ako sa rozhodne. Doslova paradoxy doby...
Kniha sa venuje obdobiu pred, počas, aj po druhej svetovej vojne, a ako chalanov nesie osud po svete, sledujeme na pozadí ich životov politické procesy, pretvárku, udalosti v Maďarsku, komunistické heslá, emigráciu aj návraty, budovanie Izraela, špionáž, americký sen, je toho naozaj veľa. Bavili ma epizódky s paštétou, paranoidným prezitentom aj rakvami, či názvom operácie.
Ak sa niekedy bude plánovať dotlač, uvítala by som slovník, resp. preklady cudzojazyčných viet pod čiarou, alebo na konci knihy. Ja viem, v dobe mobilov, kde si viete zapnúť aplikáciu, ktorá rozpozná každý cudzí jazyk a vzápätí ho aj preloží, je to už jednoduché, ale aj napriek autentickosti ma to vyrušovalo pri čítaní. Pri knihe už nechcem používať iné zariadanie, či prácne si vyhľadávať jednotlivé slová, aj keď z kontextu zmysel viet pochopím.
Justine mi občas prišla hrozne stará na 21-ročné dievča. Akoby prebrala vek a starosti svojich klientov niekoľkonásobne. Zároveň je tak nesmierne obetavá (aj voči nim, aj voči bratovi/bratrancovi), že jej proste chcete dopriať kúsok šťastia... Držala som jej palce, pri písaní príbehu, pri jej tajnej láskej, pri jej očarení vnukom Hél?ne. Nevšimnutie si, koho máš pred sebou je asi pomerne ľudské. A v tomto príbehu aj časté. Navyše začne pátrať po rodinnom tajomstve.
V domove dôchodcov, kde pracuje, sú nedele návštevnými dňami. Niektorých klientov však nenavštevuje nik, aj keď majú žijúcich príbuzných. Trhá to srdce.
Kým sa raz neozve neskorý nočný telefonát, že ich mama/otec zomrela/zomrel, ale nech prídu ráno vybaviť formality. Aké je prekvapenie príbuzných, že si nájdu svoju staručkú maminu živú? A jej obrovskú radosť, že ich vidí? Je to úľava aj sklamanie na jednej strane a neskutočne to staručkých povzbudí. Predsalen prišli. Nezabudli! A niekedy je to aj fajn, príbuzní si vstúpia do svedomia a prídu zas a znovu.
Pri čítaní som si veľmi priala, aby na tajomstvo prišla práve ona sama. Kto je ten tajomný dobrodinec, nočný oznamovateľ? Je to odvážny nápad, pretože aj napriek šoku a bolesti pre budúcich pozostalých to má zmysel - je to pre dobro klientov domova dôchodcov Hortenzia. Názov zariadenia je symbolický, pretože aj význam kvetu hortenzia má dá vyložiť rôznymi spôsobmi - ako symbol vďačnosti, odpustenia, pokoja a mieru, ale zároveň aj bezcitnosti a nezáujmu.
Ako sa predo mnou rozvíjali ľudské osudy, postavy vyslovene ožívali. Ich emócie, láska, obavy, strata, nádej, všetko sa miešalo dohromady. Nečakala som toľko prepletených vzťahov, toľko tragédií a vášní.
Hél?ne, ktorá nevedela čítať a čajka, ktorá ju sprevádza životom mala najdojemnejší príbeh. Jules a jeho rodina zase najprekvapivejší. Justinin milý bol zase neuveriteľne vytrvalý.
Kniha, ku ktorej sa budem chcieť vrátiť, ktorú chcem vidieť sfilmovanú a rozprávať sa o nej. Je plná láskavosti, smútku a vzájomnej súdržnosti.
Oplatí po sa nej siahnuť, dáva nádej, že prekážky sa dajú prekonať. Ja som si ju zamilovala.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Brr, keď si spomeniem na začiatok, ešte teraz mi po chrbte bežia zimomriavky. Môže za to mrazivá zimná atmosféra, ale aj klasický hororový základ; chata bez signálu vysoko v horách, okolo len pusté lesy, sneh a niečo tam chodí a chce sa dostať dnu.
Priateľka zo sna šepká. Jasné, občas je námesačná, má poruchy spánku... Ale toto je omnoho desivejšie, keď si uvedomíte, že vlastne niekomu odpovedá na nástojčivé otázky, a najmä stále divnejšie.
A nie, neprestáva to, ani keď sa vrátia do civilizácie. Kde je bezpečnejšie ako doma?
O strašiakovi, ktorý ich máta, o lapačoch snoch a o mieste, kde sa všetky tajomné veci nachádzali, im niečo málo povedia domorodí Američania. Ale aj oni sú pomerne skúpi na slovo, pretože o zle, ktoré sa v lesoch skrýva, nechcú rozprávať, aby na seba neupriamili pozornosť... Tým, ktorí sa im pokúsia pomôcť, sa to stáva osudným. Je to až stereotypné, že zomierajú domorodci, čo niečo vedia.
Kým to bolo klasické začínajúce strašenie, kde som nevedala, či halucinuje autor, alebo je za tým jeho snúbenica, dalo sa to. No postupne sa objavila desivá postava, nápisy, cudzí hlas... no, už to začínalo byť viac bubáckejšie... ale potom sa to celé zopakovalo a zase a zase. Áno, je tu veľa akcie, v každej kapitole sa niečo deje a čitateľa to drží prikovaného na mieste. No práve zacyklenie knihe ublížilo, takže som unavená z toľkého opakovania. Začalo to ale parádne, ale autor to mal nechať ako poviedu, resp. novelu. A nie každé vysvetlenie je vhodné. Prvá polovica je fajn, no záver je nepresvedčivý. Veľa vecí je nedovysvetlených, alebo majú mätúci význam (prsteň, lapače snov), neochota indiánov poslať bubáka späť, ale aj posadnutosť, ktorá sa končí rozuzlením tajomstva istého čísla? Akože len tak? Som sklamaná kvôli nevyváženosti príbehu.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Asi som sa nechala ovplyvniť názormi z inej recenzie a po Skrinke času som siahala s vysokými očakávaniami. Ale je taká... no by som to povedala... meh. Očakávanie úplne nesplnila. Nie je zlá, ale druhýkrát ju už čítať nebudem.
Za prvé, tematicky nie je nová, knihy s podobnou tematikou poznania, kedy človeku skončí život, som už pár čítala.
Na konci umrú ako prví a Na konci obaja naozaj umrú (Adam Silvera). A trochu sa podobá aj knihám, kde iba jednotlivec vie, kedy kto umrie - napr.: Čísla 1-3 (Rachel Ward), Kdy (Victoria Laurie), Predpoveď (Darren Sugrue), Colorblind (Siera Maley), Machine of Death (Ryan North), Blackbirds (Chuck Wendig), Life-Line, poviedka z knihy Kompletní historie budoucnosti (Robert Heinlein) a určite je ich ešte veľa.
Dalšie, čo knihe vytknem, je jej repetitívnosť. Áno, máme tu viac postáv a aj ich osudy sa prepletajú ako také vrkôčiky, ale furt sa tam točí to isté dookola. Pradená osudu sú však neúprosné, občas ten život skončí aj skôr, ale kniha nie... Napriek častému striedaniu krátkych kapitol je mimoriadne rozvláčna. Viac-menej sa venuje postavám, ktoré majú krátku šnúrku, alebo teda poznajú niekoho s kratším povrázkom a ich reakciám. Iste, sú tu rôzne ľudské osudy, na ktoré sa nahliada z odstupu (rozprávanie z pohľadu 3. osoby). Už po pár stranách mi začali splývať, pôsobia tak trochu ako filmové strihy, ale toto nie Kingovka, kde napätím nedýcham, kde sa postupne vykresľujú hlboko trpiace postavy, aby ich vzápätí pripravilo niečo o život...
A úplne najviac ma sklamalo, že okolo tajomstva objavenia drevených škatuliek z nezničiteľného materiálu, ktorý sa na Zemi doteraz nevyskytoval, ostalo ticho. Akože každého to zaujímalo, ale nakoniec sa nič nezistilo, akurát, že odteraz sa pre každého dospelého v čase dovŕšenia 22 rokov kdekoľvek na Zemi v rovnaký čas (neberie sa ohľad na časové pásma, alebo nedostupný terén) objaví jeho konkrétne meno a povrázok, čo určuje dĺžku života.
A všetci po tom prestali pátrať a pôvod sa nerieši. Boh, mimozemšťania? Alebo krutý sociálny experiment nejakého excentrika, či skupiny? Akože nájdeme si nový problém a tie ostatné (rasizmus, sexizmus, homofóbia a iné formy útlaku či diskriminácie) už budú zatlačené do úzadia? Nájde sa niekto, kto je výnimkou z pravidla a nemá svoju skrinku? Unikol by cez časové pásma... či do vesmíru, do ponorky ešte pred dovŕšením 22-ky a... a nič. Nevieme, tento aspekt ostáva nevysvetlený a ja som naozaj sklamaná. Autorka opúšťa globálne problémy, ostáva pri malých osudoch. Kto sa pozrie, bude odteraz žiť s vedomím času svojej smrti. Alebo aj nie. Nepomohlo nič, ich osud sa nezmení. (Aha, teraz mi napadlo, ešte si pozrite filmy Nezvratný osud, tam sa smrť občas podarilo okabátiť.)
Do toho sa vyťahujú sociálne a politické problémy, no už od polovice knihy viete, ako a či sa daná postava poučí a príde k poznaniu, že život je len jeden a nezáleží na jeho dĺžke, ale na kvalite. A hodnota človeka nezáleží od jeho veku, alebo či skoro zomrie... Podstata milovať a byť milovaný, ktorú po stáročia parafrázujú mnohí umelci a vplyvné osobnosti, má stále svoj význam. Rozdelenie spoločnosti a reakcie ľudí sú v podstate celkom slušne odhadnuteľné. Keďže mená postáv si už po mesiaci vôbec nepamätám, je to iba ok čítanie.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Syn podsvetia ma bavil omnoho viac ako Dcéra zimy. Známy svet slovanských božstiev a bájnych bytostí ostáva, príjemným bonusom je mix postáv a ich spoločný cieľ. Vlastne, dobrodružné výpravy sú vždy skvelá forma, ako postupne do príbehu vniesť rôznorodosť, akciu a zmenu. Humoru mohlo byť trochu viac, lebo niektoré časti si ho priam pýtali. Človek, alkonosta, lešij, rusalka a besomar sa trmácajú do pekla v snahe doviesť tatkovi jeho vzdorujúceho syna, čo sa nechcel stať následníkom… No, kto už chce vládnuť podsvetiu, že? (Ambiciózna Morena nech sa nehlási, aj tak je prvá v rade.) Ako to už býva, občas spolupracujú, občas sa bránia, niekedy vysvetľujú, spomínajú, či bojujú s démonmi spomienok, ale aj s tými skutočnými. Mačka, čo si chodí, kam chce, stratené kľúče (aj so zámočníctvom) a roztancované kvietky (že niekto pil kvitnúci čaj?), domový škriatok, ktorý všetkých nachová a nič za to nepýta a drak, ktorého čestne porazíte v kartách. Je toho samozrejme viac, okrem motívu rodiny, strateného srdca (to bolo naozaj prudko romantické, len sa mi ku koncu v hlave ozývalo Elsiným hlasom “Let It Gooooo”), postupného rozkladu sveta, keď sa naruší rovnováha,(aj keď príbehovo o strome nikto neprekoná knihu Tobiáš Lolness) by som sa chcela podobnou atmosférou nadchýnať aj ďalej. Ak hľadáte podobné knihy, slovanský folklór a legendy nájdete v knihách od Andrzeja Sapkowského, no podobne o slovanských motívoch píšu aj Karherine Arden, Naomi Novik a Zuzana Kuglerová. Užite si čítanie!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Pripomínala mi inú knihu o liečiteľke - o Vimke - od Alexandry Pavelkovej. Víle, ktorá prisahala, že bude pomáhať bez ohľadu na to, kto je zranený. Ok, no tu je to bosorka... Hlavná hrdinka sa konečne vymanila spod matkinej navlády, a keďže zložila pri prijímaní vedomostí nezvyčajne silnú prísahu, pomáha raneným a biednym. Samozrejme, niekdy vie viac, ako obyčajní ľudia tušia. Neprišla o všetky schopnosti, len sú pomerne obmedzené.
Inak mi Henika svojou akčnosťou pripomínala trochu poviedkovú Celaenu Sardothien, tá sa tiež s ničím nepárala a šla rovno na vec. Idem-riešim. So Zaklínačom to nemá spoločné prvky, tam by som súvis nevidela. Prekliate dieťa je v každej druhej fantasy... Okrem poslušnej kobyly, ale táto tu neznáša mužov. Čiže je celkom jedinečná.
Zrušenie rádov vzdelancov a liečiteľov istým kráľom, ktorý sa rozhodol vládnuť absolutisticky, nie je tiež nič nezvyčajné. Sama si vybrala svoje poslanie, zároveň chce pomôcť kamoške čarodejnici, resp. učnici, ktorá je zakliata na straku. Kamufláž so začiernenými krídlami by neoklamalo ani dieťa, ale čarodejnice áno? Hm, dobre. Trochu mi to chýba taký ten ľudský element kazivosti. Všetko do seba jednoducho zapadá, akoby to bolo vopred pripravené, príbehy v poviedkach idú hladko. No keby som si nezapísala, o čom kniha bola, asi by som ju pomaly ale isto vypustila z hlavy. Nie je to výrazne zapamätateľný príbeh, ale prečítala som ho za deň, čítal sa mi naozaj dobre. Dám však šancu aj pokračovaniu, ak bude.
3,5*
