Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som knihomoľ odkedy som sa naučila čítať a bez mučenia priznávam, že trpím aj bibliosmiou. Milujem staré knihy, nové knihy a čítačku u mňa nenájdete. Potrebujem cítiť vôňu knihy :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Po tejto knihe som siahla zo zvedavosti. Autora poznám podľa mena, ale zatiaľ som od neho nič nečítala. Pritiahlo ma to, že kniha sa odohráva počas druhej svetovej vojny, v Ľubľane a že je o trochu excentrickej dáme z vyššej spoločnosti, ktorá chodila na prechádzky s krokodílom :) Namotalo ma to. Nečakala som však, že dostanem to, čo som dostala a myslím, že mi Veronika, jej muž Leo, slúžka Joži, či sedliak Ivan z mysle tak skoro nevymiznú.
Kniha nie je hrubá, no príbeh je ... veľký. Vidíte nádhernú slovinskú krajinu, bavíte sa na klavírnom koncerte na zámku, trpíte zimou s partizánmi v studených horách... Príbeh začína rozprávať Stevo. Mladý dôstojník, ktorý mal rád kone a vďaka tomu sa zoznámil s Veronikou. Je to ako mozaika a začína ju skladať práve Stevo. Spoznávame Veroniku i pochabý cit, pre ktorý ušla od manžela a potom sa k nemu vrátila. Dozvedáme sa tiež, že jednej noci spolu so svojim manželom Leom zmizla a zľahla sa po nej zem. Potom skladačku berie do rúk Veronikina mama Josipina. Znova o kúsok viac poznávame Veroniku... Dokopy päť ľudí, ktorých ovplyvnilo to, že poznali Veroniku pridáva svoj príbeh súvisiaci s mladou ženou.
Príbeh je miestami tragický, piati aktéri spomínajú na vojnu, či na povojnové časy, kladú si mnoho otázok, z ktorých na mnohé nemajú odpovede, alebo sa boja ich zisťovať. Vracajú sa k starým udalostiam a uvažujú, čo spravili, čo nespravili a mali; aj to, aké následky mali ich činy. Od začiatku to bolo to ako motýlie mávnutie krídlami, o ktorom si človek myslí, že nie je dôležité, ale zrazu čoraz viac naberá na sile a zmení sa na hurikán. Udalosti v príbehoch sa prepletajú a dávajú čoraz väčší zmysel...
„A já sleduju svůj obličej v zrcadle a vím, že nic už není, není Veronika, není král, není Jugoslávie, svet sa rozpadl na kusy, jako to popraskané zrcadlo...“
„Zkrvavený obličej mého přítele, jemuž ze rtů bublala pěna a on, ještě než umřel, řekl – zasraná válka!“
„Budovy rostou z rozvalin, život se probouzí a jde dál, co se stalo, stalo se, co pohřbily bomby a rakety je pohřbené.“
„Mladí už o našem boji nic nevědí...“
„Za tohle jsme bojovali?!“
Dnes v noci jsem ji viděl je silný príbeh, žije vám v hlave, lebo Drago je neskutočný rozprávač. Ste tam, s nimi, v studených horách, v loveckej búde a spolu so strážcami si zapchávate uši, lebo to, čo sa deje, nedokážete stráviť.
Do knižky som šla s tým, že viem, že je podľa skutočných udalostí. Ale až po dočítaní som zistila, že žena na obálke je skutočná „Veronika“, hoci mladá žena zo skutočného príbehu mala iné meno. Tento detail robí príbeh ešte silnejším, lebo sa dívate na tvár ženy a v hlave vám beží celý dej od začiatku až po koniec... A vy už viete...
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bolo skutočne chutné čítanie v mnohých ohľadoch.
Mina po strašnom trapase, ktorý nejaká dobrá duša, čo si hovorí kamoš, zavesí na FB, odchádza do Švcajčiarska k svojej kmotre. Tam sa snaží (aj pomocou motivačnej príručky) skľudniť svoju hŕŕŕ povahu, no Luke, ktorý jej pripadá ako jej odraz v zrkadle, jej to neuľahčuje.
Hoci spočiatku mi Mina nebola zvlášť sympatická, časom som si na jej hŕŕŕ povahu zvykla. Zato Luke mi bol sympatický od prvého stretnutia vo vlaku. Príbeh sa odohráva na snehu i v horskej chate, kde vládne Amelia, ktorú som si naozaj obľúbila a aj jej obchodné praktiky :) Ľuďom u nej bolo dobre a ja by som si tiež prisadla do spoločenskej miestnosti a pri kozube si dala koláčik a kávu. Čítanie som si užila, len som si musela k nemu dať čokoládu alebo kávu, alebo capuccino :)
Páčilo sa mi vykreslenie prostredia, na tom si autorka dala skutočne záležať. Nebolo to iba o snehu, čokoláde a syroch, šlo to do väčšej hĺbky. Od knihy som čakala oddych a ten som dostala. Čítala som ešte Kaviareň v Kodani a ďalšie oddychovky od Julie som nemala v pláne. No... Minina sestra Hannah mi bola veľmi sympatická a aj jej cesta do Írska, takže je možné, že siahnem aj po ďalšej knižke :)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Takýmto knižkám sa hovorí jednohubky, ale toto by bol trpký koláčik. Čosi cez sto strán. Nepripadalo mi to ako testament, skôr ako spoveď. Objavili sa tam udalosti z biblie ako svadba v Káne, kde Ježiš premenil vodu na víno, či zmŕtvychvstanie Lazára. Lenže dej sa nezameriaval hlavne na udalosti ale na pohľad starnúcej matky, ktorá strašným spôsobom prišla o syna. Bolo to trpké, zúfalé a také ľudské, myšlienky a pocity z úplnej hĺbky Máriinej duše. Miestami sa to naozaj čítalo veľmi ťažko, keď opisovala ako ho pribíjali na kríž, či keď kričal, keď už na ňom visel... Mrazivá výpoveď matky.
"Bol to ten chlapec, ktorého som porodila, a teraz bol bezbrannejší ako vtedy."
"...lebo neukrižovali mňa a neumieram ja..."
"...myšlienky naňho ako na dieťa, na súčasť môjho tela, keďže jeho srdce vyrástlo z môjho srdca..."
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Túto knihu som obkukávala odkedy vyšla, no bála som sa po nej siahnuť, lebo mi v mysli defilovali strašidelné, psychopatické obrázky, ktoré nápadne pripomínali starý horor Silent Hill :D No napokon som sa odhodlala a urobila som dobre. Dávam ju do „šuplíka“ s nápisom – nedalosaodtohoodtrhnúť!
Rok 1959, malá ospalá dedinka Silvertjarn. 900 obyvateľov zmizlo bez stopy. Už prológ hádže návnadu. Dvaja muži, čo vošli do dediny, ticho ako v hrobe, nikde nikoho, len o stĺp na námestí je priviazaný človek, ktorý sa už rozkladá. A v budove školy plače dieťa.
O 50 rokov neskôr sa tam chystá partia mladých. Alice je mladá filmárka, ktorá chce natočiť dokument a možno i vypátrať, čo sa mohlo stať. Časom čitateľ zisťuje, kvôli čomu ktorý člen partie súhlasil s týmto výletom a tiež sa odhaľujú ich vzájomné vzťahy. Niektoré súvislosti prekvapia.
Odsýpa to rýchlo, partia vstúpi do mesta, rozdá si vysielačky, lebo nie je signál a hor sa do dobrodružstva. Chvíľami som mala černobyľský pocit, keď opisovali spráchnivené dlážky, olúpané rámy okien a podobné veci. Vo vysielačkách počujú divný smiech, či dych. Ani na chvíľu som sa nenudila. Príbeh bol vyskladaný veľmi dobre a nútil ma čítať ďalej.
V knihe je aj línia historická (zastúpená v menšej miere) a tak čitateľ pomaly preniká do tajov mestečka a jeho obyvateľov.
Niektoré veci som odhadla, iné vôbec, ale to mi nevadilo. Keď partii vybuchlo uprostred námestia auto, pochopí, že tam fakt nie sú sami. Následný dej bol masaker! Nečakala som, že to autorka potiahne práve takýmto smerom. A predstava, že tam TO bolo celý čas, kým oni spali v stanoch na námestí mi spôsobuje husiu kožu.
Určite odporúčam, ja som knihu zhltla za dva dni. Vraj bude i film, ale na ten odvahu isto nepozbieram :D Bude to pekne nechutný horor :D Nejde mi do hlavy, že práve severania „vynašli“ hygge :D
Tento príbeh bol čarovnou cestou. Už od prológu, v ktorom sa mladá žena po pohrebe v záhrade plnej jesene, hmly, svetielok; čo vyzerajú ako svetlušky; a prazvláštnych zrkadiel stretáva s podivnou dámou v dobových šatách, ktorú v zrkadle nevidno. Mladá Kasandra von Barevanson od nej dostáva zvláštny dar a netuší, kým táto zvláštna žena je.
Kasandra mi bola nesmierne sympatická od prvej chvíle. Príslušníčka modernej šľachty, starého rodu, plného mizantropov, introvertov a iných „indivíduí“. Von Barevansonovcov som si obľúbila už v Haďom zámku a veľmi kvitujem, že sa čitateľovi vôbec nesnažia zapáčiť. :) Sú takí... svojskí, svojhlaví, dokonalo nedokonalí. Kasandra má v sebe ľadový pokoj a mužskú eleganciu. Gráciou, aristokratickým povýšenectvom a svojou hrdou povahou si ma hneď získala. Je to nádherná postava :) Prirodzene mi strašne imponovalo i to, že má nádherný starý zámok, parádnu knižnicu, záhradu plnú hmly, svetielok a zrkadiel, gotickú spálňu s rokovým rokokovým stolíkom, havrana a cigarety fajčí zásadne v špičke.
Muž s bielymi vlasmi, ktorý sa objaví v jej živote a vtrhne doň doslova na drzovku a s dôrazným nesúhlasom svojej kolegyne Vandy aj majiteľky zámku, bol príjemným osviežením po všetkých klasických mužských hrdinoch v knihách.
...to najhoršie sa mi už stalo... nie je len prázdna fráza zo záložky ku knihe. Časť knihy, v ktorej sa Natan vracia v spomienkach k časom, kedy bol ešte hnedovlasý, mi spôsobila zovretie hrdla a zimomriavky.
Čítanie som si nesmierne užívala, milujem spôsob akým Lina skladá slová do viet. Jej opisy miest ma prenášali v deji do izieb zámku, chodieb, či do záhrady. Dej spočiatku plynie ladne a pokojne, hoci čitateľ tuší, že za zdanlivým pokojom postáv niečo určite je.
Ľudské vlasy v stene, vlčie preludy, ale aj city, ktoré vznikajú aj tam, kde by ste ich vôbec nečakali. Odporúčam milovníkom zvláštnych príbehov, ktoré v sebe nesú atmosféru bizarnosti, tajomna i temna. Ja sa už teraz neviem dočkať ďalšieho z príbehov zo sveta von Barevansonovcov. Milujem to, že Lina udalosti nepredkladá gýčovo ani pateticky, jej štýl písania je taký osobitý a ja začínam byť na ňom závislá. Jej knihy o von Barevansonovcoch sa nečítajú, ale vychutnávajú ako káva... hoci mne skôr pripadajú ako absint v elegantnom poháriku so štylizovanou lyžičkou na striebornom secesnom podnose.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bola jedna z tých kníh, čo vám zamotajú hlavu a vy neviete prestať čítať. Kto je Emma? (v rodine žiadna nebola) Ako s tým súvisí Kepler? (síce je už mŕtvy ale očividne súvisí s každou ženou z denníkov) A prečo, dočerta, nemám doma ani jednu pralinku? (to bude asi tým, že chudnem. :D Ale poporiadku.
Kniha ma okamžite vtiahla do deja. Príbeh začína dojímavým listom, ktorý píše matka dcére. Urobila niečo zlé a list je ako malá spoveď. Potom sa dej presúva do súčasnosti. Anna Keplerová rozumie čokoláde, vyrába ju i predáva a otvára už druhý obchod. Dej je prešpikovaný čokoládou! Okrem čokolády má aj druhú vášeň. Ruže. Po smrti dedka s ktorým mala pekný vzťah a ktorý ju toho veľa naučil, nielen o čokoláde, zdedila krásnu Ružovú vilu. V strašnom stave. Vrazí do nej každý cent, do nej i do záhrady. A pri prácach v nej narazí na schránku. Šperky, listy zviazané stužkou, množstvo vytrhaných popísaných stránok a zopár iných drobností. S pomocou najlepšej priateľky Hanky, ktorá vlastní kníhkupectvo, stránky roztriedia a zistia, že ich chcel niekto zničiť. Pri čítaní zápiskov rozplieta Emma príbeh troch žien. Heleny (koniec 19. storočia) , jej dcéry Emmy (medzi vojnami) a vnučky Charlotte (druhá svetová), ktoré žili v Ružovej vile. Anna je zmätená, lebo vilu im podľa zákona vrátili, ale ani jedna zo žien nepatrí do jej rodiny. Ako je možné, že je Ružová vila ich? Rodičia sa o tom baviť nechcú, na zmienky o vile sú alergickí a otec mal s jej dedkom veľmi zlý vzťah. Príbeh je tak zapletený, že som sa občas stratila v tom, ktorá kamarátka ku ktorej žene z minulosti patrí. Napriek tomu to bolo dobre vystavané a veľmi pútavé. Nie je to sladká oddychovka, ale ani typický „vojnový“ román.
Anna pri čítaní vypátra nielen tajomstvá troch žien, ale aj svojho dedka. A nie vždy sú tie tajomstvá pozitívne a vnučke môžu ublížiť a rozbiť jej obraz, ktorý o dobrom dedkovi mala. Páčilo sa mi, že to nebolo drastické, ako mnohé vojnové knihy (nie koncentračné tábory) ale bolo to miestami surové. Bol to skutočne živý príbeh, rodinná sága, kde sa ženy veľmi trápili a prežili veľa zlého. Robili chyby, mnoho chýb a to postavy v tejto knihe ešte viac poľudštilo.
Zápisky z denníkov sú v takom zdobenom fonte, čo pôsobí ako písané písmo a nebol to dobrý ťah. Vyzerá to krásne, ale pri čítaní to často ťahalo oči. Vadilo mi tiež, že občas bol dej tak strašne spletený, že som sa v niektorých drobnostiach fakt stratila, a to som knihu stiahla za víkend. Tiež som občas nechápala konanie hlavnej postavy. Ale dokopy ako celok to bol skutočne zaujímavý príbeh a hoci ženy často konali impulzívne, alebo nedomyslene, so strašnými následkami, na konci si poviete, že ich nemôžete súdiť. Boli to ich životy a oni ich žili najlepšie ako vedeli. A Heleny mi prišlo naozaj ľúto. Čoho je schopný človek, ktorý po niečom túži tak veľmi, až ho z toho bolí srdce i duša?
Originálny názov je Ženy z Ružovej vily a ten sa mi páčil viac.
PS: milovníci čokolády, čo sa po celú knihu budú oblizovať, si na konci nájdu zopár receptov na Annine pralinky :)
Po Ružovej grófke a jej ružiach som siahla po silných ženách a ich jabloniach. Knihu už mám doma dlho a keďže mi naposledy moja prváčka urobila kôpku na čítanie, idem v nej zaradom. Príbeh Jabloňové lásky je príbehom niekoľkých žien jednej rodiny, ktoré nemali na ružiach ustlané, ale rozhodli sa nepoddať sa. Boli silné, odolné a húževnaté, s dobrými podpornými koreňmi... ako tie jablone.
Príbeh začína v súčasnosti Simonou. V Bratislave prišla o vzťah, o prácu i o mamu a tehotná sa vracia domov na Gemer. Jej starká tam má penzión a pri ňom jabloňový sad. Okrem príbehu sa dozvedáme o odrodách, o pestovaní, o problémoch, s ktorými zápasia pestovatelia.... Simona sa nevie zmieriť so stratou milenca a v tejto časti mi už mierne liezla na nervy. Lenže... na druhej strane je to ukážka toho, ako veľmi sa dokáže „ponižovať“ zamilovaná žena ???? Do jej príbehu sa postupne vplietajú ďalšie. Na povale nájde denník svojej prapraprastarej mamy Terezy, ktorá bola vydatá za dedinského rechtora. Bol zlý, trápil a bil deti a bola to ozaj výrazná postava. Dozvedáme sa tiež o tom, že už v tomto období mala rodina sad a neskôr i budovu papierní, z ktorej je v súčasnosti penzión. V deji sa striedajú časové roviny – Simonina a Terezina, neskôr sa zoznamujeme s jej dcérou Klárou, ktorú musela opustiť, s jej vnučkou Marínou a vnukom Jakubom a napokon bližšie so starkou Angelikou a Simoninou mamou Danielou.
Príbeh plynie rýchlo, hlavne historické časti nabádajú čítať ďalej a dozvedieť sa, ako žili ženy Simoninho rodu kedysi. Páčilo sa mi, že každá z nich mala zasadený svoj strom, ktorý ju vystihoval a ktorý zasadil pre ňu nejaký muž. Otec, manžel, či milenec. Pri každej žene bol aj podrobný popis konkrétnej odrody jablone, čo teda spôsobuje, že sú to nielen príbehy o ženách, ale dozviete sa tu čo to i z jabloňového sveta.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Naozaj zaujímavá kniha, bohatá na fotografický a obrazový materiál. Chotekovú som zatiaľ poznala len Žofiu, lenže po prečítaní vidím, že by sme mali poznať aj Máriu Henrietu. V zahraničí ju poznajú viac. Po jej smrti jej meno i práca upadli do zabudnutia, čo je veľká škoda.
V knihe je v jednotlivých kapitolách popísaný jej život, rodokmeň, či jej vášeň pre divadlo. Nevydala sa a nemala deti, hoci sa špekuluje o nemanželskom synovi a mužovi, nie zo šľachtického stavu.
Veľká časť knihy je venovaná samozrejme jej pestovateľskej činnosti. Grófka našla záľubu v ružiach a postupom času vytvorila obrovské rozárium, ktoré jej kde kto v zahraničí závidel. Poznala sa s rôznymi dôležitými mužmi v tejto oblasti. Ruže nielen pestovala, ale aj krížila a obchodovala s nimi. V kruhu pestovateľov ruží bola taká známa, že po nej pomenovali niektoré odrody.
Hoci vlastnú rodinu nemala , bola veľmi duchovne založená a starala sa o všetkých, čo to potrebovali, aj prispievala finančne na charitu. Koniec jej života je poznačený zlými udalosťami. Lepšie to nebolo ani po jej smrti. Vďaka omylom bola jej práca pripisovaná niekomu inému, v spisoch jej dodatočne odnímali grófsky titul, rozárium rozdelili a darovali. Ale koniec knihy ma naozaj dojal, do Dolnej krupej raz v 90tych rokoch zavítal človek, ktorý „vrátil“ grófku a jej prácu domov :)
Kniha sa môže páčiť milovníkom historických faktografických kníh a milovníci ruží môžu ochkať blahom :)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Príbeh sa odohráva v ústave pre choromyseľné Salpetriere v roku 1885. Čitateľ je rovno vrhnutý do deja, do života v „blázinci“.
V krátkom príbehu nám autorka nielen že ponúka náhľad do psychiatrického zariadenia v 19 storočí, ponúka nám aj zopár príbehov žien, aby nám ukázala, ako ľahučko sa žena dostala do tohto zariadenia, ako tam prežíva a tým ilustruje, kde mala žena v tej dobe miesto a ako sa zaobchádzalo s takými, ktoré si dovolili vybočiť.
Kniha je útla a možno niekomu bude pripadať, že príbehy sú akoby nedokončené, ale mne sa to nezdalo. Bolo to ako sonda, ako nahliadnutie do toho času, k dievčatám, do ústavu. Autorka zbytočne nerozpitváva príbehy dievčat, mne to ani nebolo treba. Cítila som znechutenie nad dobou, ktorú museli žiť a bolo mi ľúto dievčat, žien, ktoré žili v ústave a ktoré sa už nikdy nedostali von.
Eugenie tam poslal otec. Uvedomila si totiž, že dokáže niečo, čo iní nie. V tej dobe jasná cesta do Salpetriere. Hnevala som sa na babičku, že za jej láskavou tvárou sa ukrýval zlý človek, pretože jej muselo byť jasné, čo vnučke prezradením tajomstva spôsobí.
Louise je mladučká, naivná a sníva o tom, že ju lekár požiada o ruku. Veď jej to predsa sľúbil.
Genevieve je sestra, prísna a racionálna, ale Eugenie naruší jej rovnováhu i skalopevné názory.
Therese je bývalá prostitútka a je tam tak dlho, že si nespomína kedy tam prišla. A nechce odísť.
Pretože keď sa za mnohými raz zavrela brána Salpetriere, bol to pre nich koniec. Ak by sa aj zázrakom dostali von, rodina ich už dávno zavrhla. Nemali sa kam vrátiť.
Pri čítaní sa u mňa striedali mnohé emócie a najčastejšie to bol hnev a znechutenie. Pacientky boli pre mužský lekársky zbor iba choromyseľné schránky, ktoré môžu skúmať. Nezáležalo na tom, či sú naozaj choré, pre nich všetky boli. Eugenie nie je chorá a na jej príklade pekne vidno, že je fuk, čo žena robí, keď sa tam raz dostane. Muž lekár sa na ňu díva blahosklonne ako na idiota a čím viac stúpa jej hnev, tým je mužom jasnejšie že je pomätená. Nemôže byť predsa iba normálne naštvaná, že ju považujú za choromyseľnú. Desivá doba, v ktorej sa žena dostala do ústavu kvôli veciam, ktoré sú dnes liečiteľné a liečia sa a ženy nie sú považované za pomätené preto, lebo ich trápi popôrodná depresia, melanchólia, epilepsia... Lenže aj iné veci dostali ženy do ústavu. Stačilo, že chceli začať nosiť nohavice a povedať svoj názor. Je desivé, koľko žien bolo neprávom poslaných sem.
Liečebné metódy v ústave pre tie, ktoré by liečbu naozaj potrebovali sú iný príbeh a mnohé z nich sú nehumánne a zbytočné. Doktor Charcot, ktorý vystupuje v románe a robí slávne prednášky s hysterickými ženami naozaj existoval a naozaj ženy počas hysterického záchvatu predvádzal ako v cirkuse. U niektorých záchvat vyvolal.
Bál samotný bol ako prehliadka exotických zvierat. Parížania sa zišli, aby si prezreli „tie šialené ženy z ústavu“. Z príbehu šiel smútok a beznádej, lebo ak sa tam už žena dostala, mala mizerné vyhliadky na to, že múry ústavu opustí a ak aj áno, v Paríži vonku, vo svete, kde vládol otec, brat, manžel.... proste muži... mala chabé vyhliadky na dôstojný a slušný život.
Príbeh je síce vymyslený, ale všetko okolo toho nie. A práve preto si čitateľ môže na konci klásť otázku koľko takých Eugenií žilo za múrmi Salpetriere v skutočnosti, lebo ich tam zavrel otec, manžel, brat, lebo boli jednoducho nepohodlné?
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bola naozaj krásna, lahodná a atmosférická jednohubka. Ten jazyk! Tie slová! To prostredie! Ešte aj opis počasia ma cez stránky preniesol do dediny a videla som domčeky, prírodu, cítila dusno pred búrkou... Opisy prostredia ma tiež vnášali do deja. Vedela som si predstaviť aj tie vyšívané vankúše. :)
Príbeh má niekoľko línií. Dospelá Hana prichádza do Ábelovej a spomína na predvojnové časy. Tie tvoria druhú líniu. 16 ročné dievča, gymnazistka, ide s pamätníkom po prvý raz navštíviť svoj veľký idol. Cítila som jej nadšenie, jej obdiv voči pani spisovateľke. Nenájde však iba svoj idol, ale niečo omnoho viac. Vytvára sa dlhoročné a krásne priateľstvo. Vďaka tejto útlej knižne máme možnosť spoznať dve spisovateľky ako obyčajných ľudí. 16 ročná Hanka ešte nemá potuchy, kým sa raz stane a Timrava už vo svojom vysokom veku nepíše. Rada usporadúva hostiny pre mladých a do rána sa s nimi zabáva. Máme možnosť obe vidieť pri obyčajných činnostiach, kedy Timrava Hanku učí napríklad aj tomu, aké halušky sa varia k paprikášu, alebo keď si Timrava robí tajné zápisky a Hana predpokladá, že určite znovu píše. Alebo keď vyhýbavo odpovedá o jedinákoch z Ábelovej.
Súčasťou knihy sú aj fotografie a list, ktorý písala Timrava Hanke po vojne. Aj ten ilustruje výnimočné priateľstvo dvoch žien z celkom odlišných generácií. Bolo to naozaj krásne čítanie a hoci mnoho kníh po prečítaní posúvam ďalej, túto si rozhodne nechám.
