Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Som knihomoľ odkedy som sa naučila čítať a bez mučenia priznávam, že trpím aj bibliosmiou. Milujem staré knihy, nové knihy a čítačku u mňa nenájdete. Potrebujem cítiť vôňu knihy :)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto je jedna z kníh, ktoré mám doma skutočne veľmi dlho. Niekoľkokrát som ju otvorila, začala čítať a zas som ju zavrela. No nedokázala som ju posunúť ďalej. Akoby som podvedome cítila, že ešte na ňu nie som pripravená. Predvčerom som ju otvorila, začítala sa a včera večer bola dočítaná. Vlastne zhltnutá. Príbeh Malíř vzpomínek nie je pre každého. Ako hovorí anotácia, nájdete v ňom veľa histórie. Bryan je maliar. Nie obyčajný. Maľuje spomienky. Svoje vlastné. Od detstva trpí vidinami, ktoré sú „výletmi“ do jeho minulých životov a tak mnoho času strávil po rôznych psychiatrických ústavoch. Obrazy maľuje v nádeji, že niekto pochopí ich význam, pretože zažíva to isté. A tak stretáva Linz. Dievča, ktorému sa od detstva opakuje sen v ktorom horí na hranici. Potom maliar usporiada výstavu. Na jednom z obrazov je dievča, horiace na hranici.
Páni, tak toto bolo! Milujem knihy, kde sa prelínajú časové obdobia. Príbeh sa odohráva v súčasnosti, no prepletajú sa ním historické obdobia, udalosti, ktoré sa naozaj stali, niektoré osobnosti, ktoré ozaj žili... Možno to pôsobí ako romantická kniha, kde sa dvaja hľadajú v plynutí času, ale vôbec to tak nie je. Táto linka je úplne v úzadí. V jednom zo životov si totiž Bryan spomenie na laboratórium, na výskum, na iných vedcov a na liek, ktorý vymyslel. Liek, ktorý mal pomôcť v boji s Alzheimerom, ale stalo sa niečo, s čím nik z vedcov nepredpokladal. Časti životov sa po kúskoch prepletajú a čitateľ tak dostáva informácie postupne.
Príbeh je vrstvený a miestami zložitejšie vystavaný, nie je to klasické oddychové čítanie. Nariek tomu sa to čítalo skoro samo a skutočne som nemala potuchy, ako to celé napokon dopadne. Ku koncu navyše prišiel zvrat ktorým mi autorka kompletne nabúrala teóriu okolo jednej postavy. Kniha je navyše plná rôznych zaujímavých myšlienok a objavia sa tam šaolinskí mnísi, seppuku, bohyňa Maat, či Puškin :) A to je len zlomok veľkého kruhu spomienok.
PS: Mnoho vecí som si musela googliť. Navyše – autorkina teória o tom, čo sú v skutočnosti pyramídy ma úplne dostala. Aj tu som použila google. On vedel, ja nie :D
PS 2: Pocit, ktorý po dočítaní mám je porovnateľný s tým, ktorý som mala po pozretí filmu Atlas mrakov.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Prečítané za dva dni. To teda bola jazda. Príbeh sa nebabre. Vraj lovestory dvoch zloduchov. Páni! okamžite ma vrhol do deja a hneď sme spoznali prvého zloducha. Alessandra po noci strávenej s nápadníkom dostane žiadosť o ruku a nápadníka pošle kadeľahsie. Má vyššie ciele. Zbaliť kráľa, zabiť ho a nechať si jeho kráľovstvo. Vlastne...všetky jeho kráľovstvá. Čo bude trocháriť.
Alessandra je silná, odvážna a emancipovaná hrdinka hneď je však jasné, že je celkom iná ako hlavné hrdinky bežných fantasy príbehov. Je mrchavá, vypočítavá a intrigánska, ale žrala som ju.
Od prvej chvíle, ako vstúpila do paláca bolo jasné, že nebude tancovať ako pravidlá pískajú a aj preto si ju kráľ všimne. Keby len všimne. Dá ju zavolať do paláca a navrhne jej dohodu. Skvelý obchod a ona po ňom skočí.
Kniha sa čítala naozaj dobre a rýchlo. A skutočne bola v istom smere originálna. Alessandra si sama navrhuje šaty, mení módu na dvore a vplieta sa do intríg a splieta svoje vlastné.
Tieňový kráľ sa vyfarboval postupne, ona bola raz dva jasná ako slnko.
Musím však povedať, že som čakala viac fantasy a viac temno. V tomto boli moje očakávania naplnené slabšie. Temno tu bolo viac v tom zle, čo sa okolo nich šírilo a ku ktorému aj sami radi prispievali. Nebolo to temné v pravom slova zmysle. Ale tie tiene, čo sa plazili po kráľovi...hmmm.
Miestami som sa aj bavila, Alessandra je ozaj originálna hrdinka. Veď ktorá iná, keď má na dosah kráľa vandruje kdekade s inými chlapmi, pije pivo na boxerských zápasoch a nakoniec sa aj sama zapojí? Že schytá opicu a monokel je nutné zlo.
Čo mi trochu chýbalo bolo viac opisov. Často boli scény ako z rýchlika a nestihla som si ani skúsiť predstaviť prostredie, palác, záhrady...Alessandrine modely boli detailnejšie popísané.
Suma sumárum čítanie som si fakt užila. Lenže...
Nedá mi nespomenúť to a všimla som si, že na to upozornili v recenziách viacerí. Keby to bola literatúra pre dospelých tak super, dospelý človek by mal byť uvedomelejší a oddeliť knižný svet od reálneho. Lenže toto je young adult a to mi trochu vadí. Pätnástka zabije chalana, ktorého milovala a ktorý ju nechal. A v príbehu je to v pohode, dokonca prezradenie Tieňoveho kráľa a Alessandru zblíži. Však aj on je zloduch. To je iba jeden príklad. Viem, že je to iba príbeh, no trochu ma to zarazilo.
Určite však čítanie stálo za to, je v ňom plno úžasných myšlienok o ženách, o tom čo oni nesmú a u mužov sa to berie úplne normálne. Alessandra je fakt svojská, emancipovaná, neberie si servítky pred ústa a robí si po svojom.
A ešte taký detail. Tieňového kráľa sa nik nesmie dotknúť a ak sa dotkne on tak iba v rukavici. Čo samozrejme robilo priestor takej malej vzrušujúcej hre.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Uvažujem, ako ohodnotiť túto knihu. A skutočne neviem, či som viac spokojná, alebo nespokojná. Na jednej strane musím povedať, že ma to ťahalo čítať ďalej. To záhadné zmiznutie. A to je kameň úrazu. Autorka rozbehla línie na všetky svetové strany a ja som každú chvíľu mala iného "podozrivého". Avšak tie neustále odbiehačky od hlavnej zápletky ma časom jemne iritovali. Ale vravela som si dobre, určite to má nejaký zmysel. Hm...
Na strane druhej, som si väčšinou čítanie naozaj užívala. Viktoriánske obdobie dodalo príbehu čarovný šmrnc. Korzety, pančuchy, opis vyučovania telesnej výchovy, klobúčiky, čaj a hortenzie..... alebo veci, ktoré niektoré dievčatá chceli robiť, alebo hovorili a tým celkom nezapadali do svojej doby.
Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že sa cítim "podvedená". Všetko to tajomno, čaro, závan minulosti a záhady.... na konci vplyvom toho, ako to bolo ukončené a ako sa zápletky rozbehli všetkými smermi.... to akosi celé vyšumelo do stratena. A nepomohla tomu ani záverečná reč prekladateľky o poslednej vynechanej kapitole. Možno, keby ju kniha obsahovala, nebola by som z konca taká sklamaná. Hoci... ak by po celej knihe, ktorá má isté krimismerovanie odrazu prišlo to, čo autorka spracovala v nevydanej kapitole....nie som si istá, ako by som to vzala ako celok. Zrejme by som však bola omnoho spokojnejšia ako naozaj som. Pretože krimismerovanie celého príbehu pretkaného záhadou zmiznutia dievčat ústi do konca, ktorý ma jednoducho neuspokojil.
Avšak... môže to vyznieť, že sa mi kniha ako taká nepáčila, no nie je to tak. Ak opomeniem to, čo som čakala a to, čo som dostala.... celá tá viktoriánska doba, atmosféra a postavy ma naozaj bavili.
Škoda toho konca. Ale chápem, že v 70tych rokoch v Austrálii, by jej žiaľ neprešiel. Bolo by však fajn, keby sa teraz, keď už by to možné bolo, kniha vydala aj s poslednou kapitolou. A moje šialené ja milujúce nadprirodzeno by bolo možno vrchovato spokojné :D
PS: Pozrela som si trailer na seriál. Spôsobil mi príjemné zimomriavky. A nakoľko som knihu prečítala už pred časom, nedokážem záhadu zmiznutia dievčat pustiť z hlavy. Aj pre ten nevydaný koniec, ktorý mi tak chýba :)
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Ani neviem, čím začať. Knihu som dočítala iba nedávno a ešte vo mne doznieva. Príbeh ma k sebe pripútal od prvej strany. Mám rozčítané iné knihy, ale toto bolo návykové. Ťahalo ma to čítať ďalej a teraz, keď je príbeh dočítaný, napadá mi, že je to jedna z tých kníh, ktoré keď zatvoríte máte chuť poriadne sa nadýchnuť a omnoho viac si uvedomujete, akí ste šťastní. A nie len preto, že poznáte parfum, vtáky, ruže, či cukríky. Príbeh je desivo realistický a zároveň z neho prší poetika. Ružové lupene tečúce spolu z riekou kamsi preč do zabudnutia som mala pred očami akoby boli živé....
Príbeh vnímame cez troch ľudí. Spisovateľku, R. a starca. Nemajú mená, sú to iba nositelia posolstva. Vlastne posolstiev... Bolo deprimujúce čakať, čo ďalšie zmizne a vnímať, ako sa s tým kto vysporiada. Dejom sa prelína aj kniha, ktorú spisovateľka píše a aj tá nám má čo povedať. Paralely s totalitnými režimami sú zrejmé, ale do popredia vystupuje i iný fakt. Zabúdanie na minulosť sa nám môže stať osudným. A nie len preto, že si raz nemusíme spomenúť ako voňajú ruže, či ako znie zvuk z harmoniky.
Kniha bude zrejme vo mne doznievať ešte nejaký čas a budú sa vynárať ďalšie a ďalšie posolstvá, ktoré táto výnimočná spisovateľka ukryla do stránok tohto príbehu. Nečudujem sa, že zbiera ocenenia, jej príbehy nesú v sebe výnimočné posolstvo a sú nadčasové. Stratila som prehľad, čie knihy si vyslúžili česť byť vo Future Library, ale myslím, že táto autorka tam nesmie chýbať.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bola naozaj zaujímavá dobová freska. Čítala som ju dlhšie, pozerala si fotky a uvažovala aké farby asi mali a ako vyzerá konkrétne miesto v Košiciach dnes :) Ak by sa dalo cestovať časom, určite by som si rada pozrela Košice na prelome storočí.
Autorka si dala ohromnú prácu, keď vyskladala na pozadí doby nielen záhadnú L. ako ju označoval Márai, ale aj jej i jeho rodinu. Nie je to suchý výpočet rokov a tvárí, autorka okolo nich ovinula "živý životopis" a ja som mala pred očami starý svet a ľudí v ňom. Dámy, ktoré sa angažovali v ženských spolkoch na podporu chudobných a vojnových sirôt, pánov v oblekoch, ktorí korzovali Széchenyiho parkom a rozoberali veľkú politiku.
Spomienky Sándora na stretnutia s Lolou v Berlíne a jeho opisy bláznivých maškarných bálov ma šokovali. No môže to byť aj tým, že často máme skreslenú predstavu o minulosti a o tom, že bola iba "slušná" :)
Ilona, alias Lola, hoci sme sa o jej živote pred Máraiom dozvedeli celkom dosť, ostáva tajomnou ženou. V pozadí, v tieni svojho muža, čo však neznamená, že to bola sivá myš, zamilovaná do veľkého autora. Rodičia, hlavne otec, bol proti tomu, aby si vzala za muža "pochybnú existenciu". Z dobových zápisov, denníkov, listov, úryvkov z kníh.... sa dozvedáme čo to, o žene, ktorá stála po boku spisovateľa viac ako 60 rokov, napriek trpkým udalostiam, ktoré ich postretli. Dočítala som sa, kde a ako študovala, či to, že pochádzala zo skutočne bohatej rodiny, nielen preto, že chodievali na dovolenky do Tatier i k moru. Okrem toho sa čitateľ dozvie o bežnom živote na začiatku minulého storočia, či o trávení voľného času v Košiciach. Zaujal ma napríklad i taký fakt, že mala dvojfarebné oči :)
Suma sumárum, to bolo naozaj zaujímavé čítanie, s úžasným fotografickým materiálom, dobová sonda do života na prelome storočí, do života dvoch rodín a ich známych, či priateľov. Neviem sa zbaviť pocitu, že je mi Loly ľúto, aj keď podľa toho, čo som sa dočítala, to nebolo krehké žieňa, zrejme vytušila, "do čoho ide", keď si vzala Sándora. Nemohla ale vedieť, čo všetko ju s ním čaká a aké trápenia ju postretnú. Musela to byť skutočne silná žena.
Nedá mi nespomenút ešte jednu vec, čo ma úplne zarazila. Uvažujem, či mal Márai divný zmysel pre humor, alebo... neviem... to vyjadrenie mi prišlo odporné, aj vzhľadom k tomu, že Ilona pochádzala zo židovskej rodiny a jej otec zomrel v lágri.
"L. receptár. Pred štyridsiatimi rokmi začala zbierať recepty. Rukopisný zošit s otrhaným obalom. Písali doň mnohé: L. potom jej mama, moja matka, priateľky...Vedľa receptov je meno autora: Vilmina rada, ako piecť pagáče. (Vilmu neskôr upiekli v Osvienčime.)"
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Toto bolo moje prvé stretnutie s Mornštajnovou a musím povedať, že je to právom Pani spisovateľka. Hoci dej má málo priamej reči strhol ma so sebou od prvej strany. Príbehy Maje a Magdalény boli také živé, surové a neprifarbené. Prežívala som každú stránku a nebola si istá, ktorú z postáv ľutujem viac. Na obe autorka naložila vrchovato.
Život vo väzení bol mučivo jednotvárny, sivý a beznádejný. Pri zdravom rozume Maju držali iba listy od rodičov, ktoré, ako mnohé iné veci v príbehu, klamú telom. Musí byť hrozné žiť v dobe, kedy netušíte, či môžete veriť kolegom v práci, susedom, či členom vlastnej rodiny.
Magdaléna žije v Ozdravovni, ktorá je v podstate čosi ako detský domov. Žije tam od štyroch rokov a bolo desivé sledovať, čo na nej režim napáchal. Ešte aj ako dospelá sa nedokázala vymaniť z dogiem, ktoré jej vtĺkali do hlavy. Čítala som jednu recenziu na knihu a bolo tam napísané, že príbeh nevaruje iba ukolísava... nesúhlasím. Toto bol strašný varovný prst. Decká sú tvárny materiál, stačí sa pozrieť, čo napáchal štát na Hitlerjugend. Opisy z „decáku“ boli strašidelné. Výchova bez lásky, s kopou pravidiel a s inými deckami, ktorých sa musíte naučiť báť a poslúchať. Nechávať si myšlienky pre seba (prípadne žiadne nemať) a celý čas sa triasť kto vás nahlási a za čo. Depresívny je aj fakt, že dieťa nemuselo urobiť celkom nič, hlásenie mohlo byť falošné a už to s ním išlo. Celý príbeh ma vtiahol od prvých strán a bol jedným z tých, ktoré som nedokázala odložiť.
Na druhej strane od dystopickej časti som čakala viac. Dej sa vyvíjal, roky plynuli, ale svet okolo postáv sa nemenil. Sem tam sa spomenul mobil, či internet, ale týkalo sa to len niektorých ľudí, takže info z deja rýchlo odplávalo. Chýbalo mi posunutie doby v rámci toho, že uplynulo viac ako dvadsať rokov. Keby som nevidela roky na začiatku kapitoly, mám pocit, že sa to stále deje v jednom čase. Podľa mňa sa aj totalitný režim dokáže niekam rozvíjať za istých okolností. Keď niekedy vidím, čo všetko ľudia píšu na FB.... Od toho ako žijú, čo doma majú, kam chodia, ako dlho sa zdržia, s kým sa stretávajú, čo čítajú až po názory a myšlienkové pochody, ani špiónov by zrejme nebolo treba. To je len primitívny príklad. Nejde len o technickú stránku, celkovo som čakala, že totalitná budúcnosť sa niekam posunie, možností by bolo určite dosť. Ak je to dystopia a našťastie!!! alternatívna budúcnosť.... logicky to očakávam.
Čo mi však prekážalo viac bola temnota a depresia, ktorá z príbehu sálala. Nečakala som dúhové mosty a sladký happy end, lenže tu nebolo ani svetlo na konci tunela a to ma mrzelo. Úplne chápem, že životy mnohých ľudí v tej dobe neboli prechádzka ružovou záhradou, ale tu bolo tak málo svetlých momentov, že som ich poriadne nepostrehla a už boli preč, alebo fakt neboli. A to je škoda, lebo myslím, že žiadna doba nie je iba čierna. Možno to bol autorkin zámer, no ja som súcitila s postavami, ktoré mali na sebe naložené viac než dosť a nielen hlavné, ale aj vedľajšie. V niektorých prípadoch mi navyše chýbali informácie. Veľmi ma zaujala postava Jany a napriek tomu, že s Magdalénou boli s jednej Ozdravovne, Jana bola očividne myslením niekde celkom inde. Zaujímalo ma pozadie. Kto a ako spôsobil, že režimu neverila. Tiež som v podstate nepochopila, prečo sa tak veľmi pokúšala pomáhať Magdaléne, keď očividne nenašli spoločnú reč ani názory. Navyše, ak bola Magdaléna tak veľmi ovplyvnená a ak všade bol samý udavač, ako to, že sa Jana nebála, že ju nahlási?
Napriek tomu všetkému sa znova vraciam k začiatku. Príbeh bol napísaný tak úžasne, že som nevedela prestať čítať. Osudy postáv sa ma hlboko dotkli. Človeka, ktorý poriadne nezažil minulý režim (narodila som sa v roku 1984), musí absolútne desiť, čo dokáže napáchať propaganda a vláda pod rúškom toho, že vám chce dobre a najlepšie vie, čo si máte myslieť. Napriek výhradám nedokážem dať príbehu menej ako päť hviezd, lebo suma sumárum, toto bolo skutočne Dielo. Od začiatku až do konca depresívne ako šľak a odporne realistické.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihu som zhltla za víkend. Keďže je v nej mnoho úvah a motivačných záležitostí, užijú si ju filozofi aj ľudia, čo od príbehu čakajú viac ako oddychovku. Nemám rada motivačné príručky, ale v beletrii mi to vôbec nevadí, práve naopak. Nora je od začiatku depresívnou bytosťou, ktorá sa rozhodla zomrieť. V prvých kapitolách sledujeme ako sa prehlbuje jej depresia, pocity menejcennosti a ľútosti. Bolo zaujímavé sledovať jej prechod jednotlivými "knihami", ako sa veľmi pomaly menili jej pocity voči iným i jej samej. Dej bol vystavaný veľmi zaujímavo a bola som zvedavá, čo ju čaká v ďalšej "knihe". Ja sama som sa neskôr zamýšľala nad tým, akými rôznymi smermi sa mohol uberať môj život :) Občas boli tie myšlienky dosť znepokojujúce :D V každom prípade sa kniha čítala naozaj dobre, páčilo sa mi koľkými rôznymi smermi nechal autor Noru "cestovať" a aké rôzne poznania jej to prinieslo. Koniec bol uspokojivý, vytušila som, ako sa Nora zachová a zrejme by som konala rovnako. V každom prípade bolo zaujímavé dejom sledovať úplný prerod jej osobnosti. :)
Číst víc
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Túto knihu som prečítala pomerne rýchlo. Zaujímalo ma, čo sa stane ďalej tak v historickej ako v súčasnej časti. Bola som zvedavá, prečo miznú knihy a kto je za tým. V historickej som "vinníka" odhalila skôr. Aj jeho motív. V súčasnej som mala trochu výhrady pretože som nepochopila ako jednoducho najali nového človeka do rodiny pričom ho poriadne nepreverili. V historickej časti sa mi veľmi páčilo časti o fungovaní knižnice aj o tom ako vyzeral život v tej dobe v NY. Aj pre chudobných. A aj pre ženy. Autorka nás hlbsie previedla bojom žien za lepšie postavenie a dovolila nám nahliadnuť aj do ich vtedajšieho myslenia. Bolo zaujímavé sledovať zhromaždenia žien, ktoré chceli viac toho, čo my dnes berieme ako samozrejmosť.
Čo má osobne mrzelo bolo to, ako dopadli Jack a Harry. Jacka som od začiatku vnímala ako dobrú postavu, Laura od neho dostala omnoho viac ako bežná žena v jej dobe. Napriek tomu, že veľa pracoval a písal knihu, bol jej oporou, dovolil jej študovať, podporoval ju v jej snoch. Nezaslúžil si to, čo mu za to urobila. Určite bolo super, že sa snažila niečo dosiahnuť, len sa mi zdalo akoby jeho a deti úplne nechávala za sebou, akoby povýšila svoje sny nad nich. Doplatil na to aj Harry.
Napriek tomu sa mi však kniha čítala dobre a určite ju odporúčam. Obdivovala som Laurinu odvahu aj keď som nie vždy súhlasila s jej názormi a konaním.
Ďalší úžasný príbeh zo sveta rodu von Barevanson. Krásny Hyeronym s jemne strašidelným zámkom, Saskia s vlasmi, ktoré majú svoje farebné obdobia; jej komplikovaná sestra Kornélia, ktorá sa zožiera a potrvá dlho, kým čitateľ pochopí, že to nie je iba vedľajšia postava, čo má za úlohu v príbehu otravovať vzduch pesimizmom; wiccanka Justína s tarotovými kartami a zvláštnou úlohou v celom príbehu...
Postavy z rodu sa nevymykajú svojej barevansonovej charakteritike z predošlých kníh. Je to celá paleta negatívnych vlastností, podivínskych pováh a charakterových čŕt. Vždy si užívam vstup do každého nového zámku, zbožňujem Linin štýl písania. Vychutnávam si bizarné a absurdné detaily, zrkadlá, ktoré krvácajú, podivínov, ktorí z nich sledujú Saskiu, či desivú sieň plnú mĺkvych temných stúh visiacich odkiaľsi zhora, či knihy viazané v ľudskej koži.
Páči sa mi atmosféra príbehu i vykreslenie postáv. Hyeronym bol úžasná postava. Keď ho Saskia spoznáva, tuší, že začať si s ním, je ako provokovať tmu, aby ju zjedla. Napriek tomu, nechať sa „zjesť“ je úplne lákavé a neodolateľné :)
Veľmi sa mi páčila aj myšlienka toho, ako sami budujeme svoje temné kruhy, hovieme si v nich a tvárime sa, že je to vina osudu. Trpíme dokola, kým nám dôjde, že iba my sami dokážeme prelomiť bludný kruh dlho nabaľovanej negativity.
Obálky sú čerešnička na torte. Obrovsky sa teším na ďalší zámok!!!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Zvládla som asi pol knihy a zvyšok som si nechala dopovedať kolegyňou. V decembri mám chuť na vianočné oddychovky a tak po nejakej siahnem. Táto má úžasné recenzie, ale mne nesadla. V prvom rade hlavná postava Jane mi nebola sympatická. Jej správanie, konanie... čakala som, že sa to čítaním zmení, ale nezmenilo. Vadila mi aj istá prvoplánovosť - sivá myška, casanova. Akosi som od začiatku tušila, že to nedopadne dobre... Vadilo mi aj to, ako všetko okamžite so seba zapadalo a vychádzalo. Jane potrebuje utešiť, hneď je tam Ben, potrebuje ísť autom do zapadnutej dediny, hneď je tam Philip. Hľadá nejaký dom z vojny, on stále stojí. Hľadá listy v komíne, stále tam sú...
Okrem toho v mnohých knihách je podobný model. Na začiatku sa žena rozíde s mužom a na nátlak, či dobrovoľne ide na nejakú cestu, kde sa má z toho spamätať. Sú lepšie knihy; aj s týmto modelom.
Bavili ma opisy Nórska a atmosféra krajiny, jedlo a podobne. Asi siahnem po inej vianočnej oddychovke, ešte je december, ešte stíham :)
