Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Temné sekundy sú už šiestou autorkinou knihou s vyšetrovateľskou dvojicou Sejer a Skarre, ale z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že sa nič nestane, ak ste tak ako ja o existencii tých predchádzajúcich nemali šajnu. Akurát sa teda nemôžem sťažovať, že hlavní hrdinovia neboli predstavení podrobnejšie, lebo v tomto štádiu autorka už oprávnene predpokladá, že vám nemusí predstavovať niekoho, s kým ste už šesťkrát skončili v posteli (alebo kde to čítate. Čo? Ja fakt hovorím len o čítaní!).
Karin Fossum nepíše epizódu CSI, čiže sa nemusí snažiť vtesnať svoj dej do 60 minút plus reklamné prestávky - vyšetrovanie napreduje pomaly, stopy žiadne, podozrivý jeden, ktorý nemôže vypovedať, lebo nevie nič schopné povedať, a ani samotné pátranie po Ide dlho neprinesie žiadny výsledok. Čo sa týka rozuzlenia, musím sa pochváliť, že som na to prišla pomerne skoro. Ale už sa učím nebyť sklamaná, keď kniha dopadne tak, ako som si myslela - v Temných sekundách nejde o to, aby čitateľ padol na riť, ale aby pochopil to peklo, ktorým prechádzajú postavy.
Netvrdím, že som si našla novú obľúbenú krimi autorku - predsa len som asi konvenčný fanúšik a skôr vyhľadávam instantný odšťavovač očí - ale Temné sekundy sú zaujímavým dielom, ktoré sa pozerá na zločin skôr z psychologického než napínavého hľadiska. Možno to nebude úplne univerzálna šálka Earl Grey, ale ak nepotrebujete zápletku, z ktorej vás nevymotá ani Poirot s kompasom a "stačí" vám temný príbeh, smerujúci k nevyhnutnému koncu, tak Temné sekundy môžem s čistým svedomím odporučiť.
Toto je jedna z tých knižiek, ktorú by čitateľská obec pracujúca na vymýšľaní subžánrov k subžánrom zrejme označila ako "feel-good". Aj keď sa v nej zomelie viac než jedna negatívna udalosť a postavy sa často cítia všelijako, len nie good, celkovo má takú príjemnú, útulnú atmosféru. Každý občas potrebuje uniknúť do príbehu, kde sa k sebe ľudia správajú pekne.
Autor má krásny štýl, používa neotrepané prirovnania a celkovo sa veľmi dobre číta, len občas akoby do deja spätne dopĺňal udalosti, lebo zrazu zistil, že ide jesť špagety a nemá vidličku. Dôležité rozhovory, ktoré by pomohli dofarbiť dej, sú tak odbité konštatovaním "v noci sme hodili reč".
Príbeh na mňa pri všetkej svojej nežnej mágii nedokázal pôsobiť uveriteľne. Henn aj trochu šprtol lopatou do vlastného hrobu, keď svetácky vyhlásil, že láska na prvý pohľad neexistuje, že láska potrebuje čas, aby sa mohla rozvinúť. S tým súhlasím. S tým, že týždeň je tak akurát, už súhlasím menej, láska nie je hlávkový šalát.
Neviem, možno ma knižka nezastihla v správnom rozpoložení. Možno som naštvaná, že kvôli mne nikto nestavia obrie žeriavy (vtáky, nie stavebné stroje). Alebo Listy na desiatovom papieri skrátka a dobre neboli napísané pre mňa. Ak však máte radi príbehy, ktoré plynú pomaly ako zamrznutá rieka, postavy si k sebe hľadajú cestu, aby potom vzplanuli náhlou vášňou a celé je to hrejivé ako ponožky od babky, potom sa zastavte. Možno sa nájde list aj pre vás.
Autor svoje dielo nazval rozprávkou, ja som v tom videla skôr spoločenskú drámu - týpek vystrnadený na okraj, šikanovaný a neskôr dokonca fyzicky napádaný, klimatický problém s fatálnym dopadom a nevyhnutná spolupráca dvoch sokov, ktorá vyústi do tragického nedorozumenia - do takej útlej knižky dokázal pán Chrobák napchať naozaj dosť, a ešte to aj funguje. Úžasne opísal jednoduché zmýšľanie prostého ľudu - hocijak môže byť proti logike, že za nepriaznivé počasie môže jeden divný samotár, keď sa na tom zhodne pol dediny, tak tá druhá polovica sa pridá.
Jazyk je samozrejme dobový, autentický, miestami lyrický a do veľkej miery archaický. To je v poriadku, rozhodne nie som za to, aby sa klasické diela prepisovali do súčasného jazyka a potom budeme čítať, že Dragona zdisovala celá village, lebo si mysleli že jeho power je extended level. Každopádne by som ocenila zopár vysvetliviek, lebo občas som zmysel slova pochopila len z kontextu - napríklad že rumpálik bude asi poldecák, lebo do kvetináča by si pálenku neliali - a iné výrazy sú pre mňa tajomstvom dodnes (osud nás, čo sme leniví používať gúgeľ).
Draka som si obľúbila a pre mňa za mňa keby aj mohol za sucho (v našom parlamente by to prešlo, lebo globálne otepľovanie je väčší mýtus) - chlap, čo zachraňuje malé lastovičky, si zaslúži moje sympatie. Pripomínal mi Červenákových hrdinov - asociál nahodený do čierneho, čo je síce skúpy na slovo, ale keď raz otvorí hubu, tak aj hluché uši počúvajú. Navyše autor zadelil taký plot-twist, že som sama nevedela, čo si myslieť a trochu som aj ľutovala, že som predsa len na hodine literatúry nedávala väčší pozor.
Follett zakladá svoje príbehy na dôkladnom historickom rešerši a dejové línie rozohráva na pozadí reálnych udalostí, čo dodáva jeho knihám neobyčajne realistický šmrnc. Tentokrát to navyše rozbalil s celou plejádou skutočných osobností, a tak môžeme prostredníctvom jeho rozprávania prizerať zúfalej snahe kráľovnej Elizabeth o pokoj v Anglicku, krvavej vláde španielskeho kráľa Felipeho či neštastnému osudu Mary Stuartovej. Autor bez servítky a cenzúrových kocôčok opisuje upaľovanie, lámanie v kolese, mučenie vodou a podobné lahôdky. Človek by čakal, že čím bližšie k modernej civilizácii, tým normálnejšie sa budú ľudia k sebe správať, no trt makový. Ani nemusíte uctievať iného boha, stačí uctievať toho istého rozličnými spôsobmi a už je oheň na streche. Alebo na hranici.
Priestor dostáva celý dav charakterov, ale nemajte obavy, jednak sú natoľko markantní, že si ich bez problémov všetkých zapamätáte, a jednak autor počítal aj s možnosťou, že sa v nich stratíte ako ja v trojuholníkoch na hrudi Jasona Momou a pomohol čitateľom zoznamom postáv v úvode knihy. Povedala by som, že antagonisti v tejto časti sú najzákernejší, lebo ovaliť po hlave debila s peniazmi je jedna vec, ale poraziť niekoho, kto predvída každý váš krok skôr, než zdvihnete nohu, to už je iná fuška.
Follett spriada príbeh, v ktorom je realita zviazaná s fikciou tak pevne, že ich neoddelíte ani heverom, historické udalosti opisuje pútavo a napínavo výsledkom sú knihy, ktoré sú síce rozsiahle, ale čítajú sa jedným dychom.
Divné počasí obsahuje 4 poviedky, ktoré spája budovanie hororovej zápletky okolo absolútne nehororovej až triviálnej veci, ako je napríklad foťák polaroid (aj keď nutnosť mávať každou fotkou ako keby na vás útočí hejno komárov, aby ste mohli vidieť, že ste zase žmurkli v nevhodnom okamihu, môže pôsobiť dosť strašidelne). Hrdinami sú úplne nehrdinskí, obyčajní ľudia (nie tí Matovičovi), ktorí viac spadajú do partie diskriminovaných outsiderov.
MOMENTKA zachytáva násťročného chalana, ktorý načape svoju niekdajšiu opatrovateľku na ulici v značne zmätenom stave, ako trepe dačo o fotografovi, čo jej kradne pamäť. Alzheimer je predsa len dosť ťažké slovo. Po stretnutí s potetovaným majiteľom zvláštneho modelu polaroidu, ktorý je navyše príjemný ako trieska v konečníku, sa však Mike začína obávať, či je stará pani naozaj obeťou demencie, alebo v tom má prsty kliatba.
NABITO predstavuje vymakaný akčný triler, v ktorom nemávajú búchačkami len tí dobrí. Joe tu majstrovsky špára do ľudskej psychiky, ukazuje, že hrdinov nemusia tvoriť hrdinské činy, stačí verejná mienka, a že tá je verná asi ako profesionálna spoločníčka. A ten koniec! Toto by pokojne mohol napísať Richard Bachman (a ešte ani tam si nie som úplne istá, či by trochu neubral).
V NEBI má zo štvorice poviedok najpomalšie tempo, čím však nechcem povedať, že je nudná. Je to taká sci-fi sonda do predstavy, že mrak, ktorý vyzerá ako UFO, tak nemusí len vyzerať. Joe sa neuchýlil ku konvenčnej podobe zablúdeného frisbee z "neidentifikovateľného" materiálu, ktorý pôsobí a správa sa ako oceľ.
DÉŠŤ najlepšie vystihuje názov knihy - keď začnú z neba padať namiesto vody, prípadne krúpov špendlíky, naozaj sa to dá nazvať divným počasím. Túto poviedku vystihuje rýchle tempo, krvavé scény a prekvapivý záver. Vedela by som si ju kľudne predstaviť rozpísanú do rozsiahleho dystopického románu, ale možno by to potom stratilo ten šmrnc.
Autorka sa výrazne sústredí na myšlienky a pocity, ale nie je to na úkor pútavého čítania. Niekedy už máte dosť pobytu v hrdinovej hlave a máte chuť mu spôsobiť fraktúru lebky zbíjačkou, len aby ste sa zase dostali na svetlo božie, ale Ann Napolitano dokázala dosiahnuť krehkú rovnováhu medzi empatiou s charaktermi a dynamikou deja.
Príbeh je podávaný striedavo s dôrazom na rôzne postavy a mapuje dlhý časový horizont, no nie je to vyčerpávajúce čítanie. Jednotlivé osoby sú výborne vykreslené s ich pochybnosťami, starosťami a vplyvom na svoje okolie. Ľudia v Ahoj, dievčatko nie sú žiadne funkoPop postavičky, ktoré pučia tie svoje chutné oči stále rovnako. Williamova deprimovaná duša sa postupne prepadá do stále hlbšej žumpy, hoci to chvíľu vyzerá, že mu vlastne nemá čo chýbať - nikto však nevydrží žiť dlho sen, ktorý mu nepatrí.
Do popredia sa stavia rodinná súdržnosť, ktorá môže byť zároveň mocná aj krehká, ale autorka sa citlivo dotýka aj ťažkej depresie, rodičovstva a skutočnosti, že ani to plánované nemusí vždy priniesť naplnenie, vyrovnávania sa so stratou, zmierovania sa s vlastnou smrteľnosťou a aj LGBTI tematiky - všetko do deja zapadá nenásilne a prirodzene.
Ahoj, dievčatko bude v čitateľovi rezonovať ako vytrhnutý zub (a občas tak aj bolieť), no zároveň sa číta skvelo, stále sa niečo deje, postavy sú ľudské a uveriteľné a vy im držíte palce, aby konečne našli to, čo hľadajú, keď vyzerajú konsternovane ako buldog v mäsiarstve.
Keby všetky romantické knihy vyzerali takto, ja by som ich hádam aj začala čítať! Keď po sebe začnú žmurkať päťdesiatnici, že tvoj krvný obraz vyzerá akoby ho maľoval Rembrandt,ja im to žeriem aj s navijakom a tabletkami na zníženie cholesterolu. A navyše, v tejto knihe tej prvoplánovej romantiky zase toľko nebolo. Okej, dostaneme tu manželský pár čo sa už tridsať rokov nevie nabažiť mandlí toho druhého, alebo klasické "stará láska má nehrdzavejúcu úpravu", ale nie až do takej miery, aby mi to stihlo prekážať.
Navyše sa autorka okrem romantických vzťahov dotýka prostredníctvom hrdiniek celej škály reálnych ťažkostí. Či už ide o strach o zdravie a život, o vrtkavosť verejnej mienky, problémy v manželstve, nedostatočné sebavedomie alebo vyrovnávanie sa so stratou milovanej osoby - nemala som pocit, že využíva tieto témy len na okorenenie sladkého deja, ale predstavujú neoddeliteľnú súčasť príbehu.
Z knihy sála veľmi príjemná letná atmosféra, dejovou linkou je prepletených viacero tajomstiev, ale odkrývané sú pomaly, asi ako keď sa pokúšate urobiť ropný vrt detskou lopatičkou. Uznávam, miestami je to predvídateľné ako repríza Rosalindy, niektoré "náhody" sú strašne nenáhodné a občas je to také naivnučké, ale no a čo? Nie každá kniha vznikla, aby čitateľa rozobrala na uplakané atómy, niekedy treba aj takúto naivnú rozprávku, kde veci dopadnú presne tak, ako si želáme.
Molly je veľmi sympatická a originálna postava, ktorú nejde nemilovať. Všetko vnímame jej optikou - od zločinu cez stále sa rozširujúci počet podozrivých až po uvedomovanie si vlastnej odlišnosti. Molly síce stále nie je šampiónkou spoločenských interakcií a na sarkazmus potrebuje výstražné cedule ako Sheldon, no zároveň si dokáže všimnúť a spojiť okolnosti, ktoré zvyšok sveta prehliadne ako vínnu mušku na čelnom skle.
Najviac ma bavili Molline spomienky na detstvo v sídle Grimthorpovcov. Ukazujú ju ako neisté, diskriminované dievčatko, ktoré je penalizované za to, že nie je na mentálnej úrovni svojich rovesníkov - a nie v zmysle, že sedí uprostred pieskoviska so slinkou visiacou až na podkolienky, skôr naopak - nemá s nimi o čom, lebo ju viac baví organizovanie zbierky krištáľových zvieratiek než lozenie po stromoch.
Do polovice to bolo pre mňa také nenáročné letné čítanie, milé a pohodové. Lenže potom sa začali vysvetľovať veci a to už som taká spokojná nebola. Niektoré rozuzlenia boli predvídateľné, iné zase také banálne a nenápadité, že Poirot by ich rozlúskol po preflámovanej noci s hlavou pod vankúšom za dve minúty. Do toho prišiel v závere ešte darthvaderovský pseudozvrat, ktorý mi osobne prišiel od veci ako kvetinová výzdoba na výstave buldozérov, a moje dojmy zostali na úrovni priemerného spriemerovaného priemeru.
Vo všeobecnosti ale vravím, že Molly je taká milá postavička, že kvôli nej knihe odpúšťam aj triviálnejší dej. Číta sa ľahučko, je zábavná, je nenáročná, myslím, že na leto naozaj viac netreba.
Samozrejme, príbeh je vo všetkých memoároch podobný - do Auschwitzu nikoho neposielali, aby tam pestoval rajčiny na slnkom zaliatom políčku - no Henry a Dexter zvolili odlišný naratív. Z textu cítiť obrovskú frustráciu, strach, zúfalstvo, nespravodlivosť a v neposlednom rade hnev, no autori to dokázali zjemniť čiernym humorom. Nič nezľahčujú, Henry si robí srandu výlučne sám zo seba, no ešte som nečítala knihu o koncentráku, pri ktorej by som sa miestami začala nahlas smiať. A nie, skôr než sa spýtate, nemám preto výčitky, lebo ak autor vyhlási, že počas liečby svrabu chemikáliami vyzeral ako šmolko, evidentne nie je jeho zámerom, aby ste kvôli tomu tri dni plakali.
Autori sa nesnažia vzbudiť zášť voči nemeckému národu ako takému - naopak, vysvetľujú nemeckú mentalitu, v ktorej je zakorenené rešpektovanie autorít. Čo narobíte, keď je tou autoritou akurát šialený rasistický maliar. Dokonca nehádžu ani nacistov všetkých do jedného vreca (s betónovým kvádrom do rieky), Henry spomína na niekoľko prípadov, keď sa aj nacista dokázal zachovať ako slušný človek so svedomím.
Ak by ste náhodou zvažovali, že si knihu kúpite, lebo "jééééj koníky", tak si vás dovolím upozorniť, že o chove koní tam toho zas tak veľa nie je. Celkovo nič zbytočne nerozmazáva a nenaťahuje svoje spomienky zdôrazňovaním svojej fatálnej situácie - niekoľko otrasných epizód koniec koncov zarezonuje rovnako. Posledná tretina knihy hovorí o jeho živote po oslobodení, rúca mylné predstavy o tom, že sa otvorili brány koncentráku, dnu preniklo slnko a všetko bolo zrazu v poriadku.
Dej má dokonalé trilerové tempo - ani prehnane zbesilá jazda, že si musíte držať oči aby vám ich nevyfúklo z hlavy, ani rozvláčnosť slimáka na horúcom asfalte. Keď sa dianie presunie na Chatu v hmle, udalosti naberú klasický, mrazivý (a nielen preto, že vonku je taká zima, že ani Dedo Mráz by si netrúfol čúrať do kríkov) trilerový nádych, kedy sa Marla síce iba poneviera po prázdnej chate a snaží sa prísť veci na kĺb, ale tempo čítania to nijak nespomaľuje.
Chronológia deja sa odvíja od tajomného "rozhodnutia", o ktorého povahe nemáme ani šajnu, iba že niektoré veci k nemu viedli a iné sa zase od neho odvíjali. Kto vlastne rozhodol o čom, na to si pekne počkajte do posledných strán. Táto kniha patrí do tej kategórie, keď celý čas nemáte šajnu, o čo vlastné beží, až do úplného konca, ktorý vám odpáli vrchol lebky dakam pánu Bohu do večere. Za seba musím povedať, že som od istého bodu tušila, kde je pes zakopaný, ale to je osud pravidelných čitateľov trilerov - my si ten chvost trčiaci z hliny skrátka všimneme skôr.
Fitzek opäť dodal knihe určitú hĺbku tým, že spomenul nezvyčajnú poruchu - tentokrát prosopagnóziu - neschopnosť zapamätať si niečiu tvár - a vystaval na nej značnú časť zápletky. No a potom tiež nenápadne a nenásilne poukazuje na chorobnú moc, ktorú nad nami preberajú sociálne siete.
Je to napínavé, ale nie nasilu, tajomné, ale nie prehnane, rozuzlenie je viacnásobne prekvapivé - a zrejme sa nad ním netreba veľmi zamýšľať do hĺbky aby ste si nezničili dojem - ale vo všeobecnosti dáva zmysel.
