Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Na začiatku vám autor prezradí, ako sa nakopnúť. A nemyslí tým špeciálnu jogínsku pózu obsahujúcu vlastnú pätu v oblasti, kam s obľubou posielame tých, čo až tak v obľube nemáme. Vysvetľuje, čo môžete vyskúšať, aby ste zo všednej úlohy urobili zábavnú, zlepšili si pracovné vzťahy (prípadne aj tie súkromné), a celkovo mali zo seba lepší pocit. Nie všetci sme však tvory vytrvalé, preto druhá časť ponúka spôsoby, ako poraziť strašiaka menom prokrastinácia. V tretej časti sa potom dozviete, že ani s produktivitou to netreba preháňať a ktoré činnosti najlepšie poslúžia na dobitie bateriek. V závere každej kapitoly navyše nájdete stručné zhrnutie, keby ste potrebovali trochu osviežiť pamäť.
Čo na tejto knihe nesmierne oceňujem je Aliho ľahký, priateľský, láskavý a veľmi vtipný štýl. Namiesto toho, aby do čitateľa hučal, že je lenivé prasa a má konečne začať makať, opisuje vlastné skúsenosti, keď sa jeho život neuberal želaným smerom. A ani sa vás nesnaží presvedčiť, že ak nie ste spokojní s vlastným životom, treba ho od základov prekopať, dať výpoveď, rozviesť sa, predať psa, vraziť úspory do startupovej firmy zameranej na alternatívne spôsoby pestovania tekvice, alebo si oholiť hlavu a utiahnuť sa do budhistického chrámu v Himalájach, kde strávite dvadsať rokov mlčanlivou meditáciou o zmysle života. Aliho odporúčania sú príjemne jednoduché, ľahko implementovateľné a pritom transformačné (to múdre slovo mám od neho. Niečo sa na mňa nalepilo).
Aby som tu nežvanila len tak do vetra ako Gizka o novej panvici s nepriľnavým povrchom (to ma ešte nevidela robiť palacinky), prezradím vám, aké zmeny sa pokúšam do svojej existencie zaviesť ja. Napríklad sa učím bojovať s najvyšším štádiom prokrastinácie, bezduchým čumením do mobilu. Vďaka tomu som síce objavila toho kučeravého sympaťáka, čo dokáže zaspievať Nickleback ako Sinatra a Sinatru ako Ozzie, ale vo všeobecnosti mi to až tak veľa nedáva. Autor na toto odporúča odinštalovať aplikácie z mobilu, ja som pristúpila k miernejšej verzii a iba som si ponastavovala režimy, kedy mi to nemá bzučať a blikať a volať po pozornosti.
Od prvej po poslednú stranu sa v tejto výnimočnej knihe stále niečo deje, autor rozohráva jednu napínavú zápletku za druhou, žiadna však nepôsobí, že sa snaží namontovať raketový pohon na fúrik. Dej sa odohráva v priebehu 40 rokov, čiže v stredoveku za ten čas stihli zvrtnúť aj tri generácie. A tiež to predstavuje viac než dosť času na vytvorenie postáv, s ktorými sa zžijete ako s ergonomicky tvarovaným kreslom. Alebo budete dúfať, že na ďalšej strane už konečne spadnú ksichtom do kotla s kyanidom.
Na veky vekov môžete čítať pokojne aj bez predchádzajúcej prípravy a pôjde vám to jedna radosť. Mňa však fascinoval posun nielen celkovej spoločnosti, ale aj kontrast osôb zastávajúcich jednotlivé posty oproti ich predchodcom. Keby opát Phillip videl, čo za zberbu sa rozlieza jeho krvopotne postavenou katedrálou, asi by si to hodil z veže, lebo je s tým menej práce ako obracať sa v hrobe. Každý stará o vlastné záujmy a snaží sa ich presadiť na úkor ostatných. A kým sa oni handrkujú, svet zachváti morová epidémia a zrazu majú všetci iné starosti. Alebo žiadne, lebo kolektívna imunita v tomto prípade fakt nefungovala.
Samozrejme, ani v tejto časti nemôže chýbať záporák, z ktorého by sa aj Sauron zgrcal (keby oko dokázalo grcať). S veľkou mocou prichádza veľký kretén, ktorý ani nemusí mať špeciálne nadanie, stačí byť v pravý čas na pravom mieste, prípadne vytiahnuť niekoho z rieky.
Ken Follett opäť ponúka príbeh plný zrady, zapamätateľných postáv, realistických dejových kulís a lásky, ktorá má ustlané skôr na makadáme než na ružiach.
Táto knižka si závejom len tak pohodovo vykračuje než že by uháňala so snehovou frézou. V texte sa strieda klasické rozprávanie s Pisárovými zápiskami, a nakoľko je to služobník boží, tie majú dosť filozofický a teologický nádych. Výhodou sú krátke kapitoly, vďaka ktorým sa aj opisnejší a pomalší dej číta ľahko. Nehovoriac o tom, že samotná kniha je štedro vybavená dobovými ilustráciami (absolútne úchvatnými a perfektne ladiacimi dobovými ilustráciami), ja som ju zhltla za dva dni, takže zdatnejší čitateľ to má na pár hodín.
Spočiatku pozvoľné tempo naberie rýchly spád, keď Pisár vyrieši záhadu vinárskej osady - na môj vkus mu to všetko docvakne priskoro, ale možno mu len závidím, že na rozdiel odo mňa si nemusí vedenie namotávať na nápravu z traktora. Nedôjde na žiadne krvavé scény, ešte aj tie mŕtvoly sú také zmrznuté, že by sa v nich krvi nedorezal, no rozuzlenie dáva zmysel a je do určitej miery aj šokujúce.
Úplný záver nadobúda charakter legendy - dôjde k udalosti, ktorá sa vymyká ľudskému chápaniu. Priznávam, že za iných okolností by som možno bola aj naštvaná, ale tu sa mi to celkom hodilo. Tajomný osamelý hrdina, ešte tajomnejšia osamelá osada, v ktorej nič nie je s kostolným poriadkom, a nie len preto, že poriadne kostoly ešte nevynašli, znesie aj záver, ktorý sa nedá vysvetliť vedeckými postupmi.
Okej, nasledujúce riadky sa budú niesť v duchu výraznej subjektívnosti a môžete ich mať na obežnej dráhe Uránu (sciftípek), ale ja som sa tak nevedela začítať. Najprv Mark nechápe, potom sa jemu rozsvietilo, ale to som zas nechápala ja a niekedy sme nechápali spolu. Ale zase musím priznať, že keď príde na teóriu relativity a akékoľvek časové posuny, tak som mentálne na úrovni škrečka v zaseknutom koliesku a len sa čudujem prečo sa to nehýbe. Rozprávačov humor to u mňa dosť zachraňoval, tu sa kniha naozaj približovala tvorbe Andyho Weira a keď prinútil AI asistenta aby sa pretransformoval na Emily Blunt a ešte aj tej potom nadával, fakt som sa bavila.
Mark prichádza na to, čo nie je s kostolným, vesmírnym ani všeobecným poriadkom a jeho zistenia ho šokujú, no v podstate väčšinu času sedí na zadku, rozpráva sa s Emily Blunt a ona mu prehráva videá zo Zeme, ktoré dávajú čoraz menší zmysel. Toto na mňa tak celkom nefungovalo, predsa len potrebujem v tej nebeskej ničote trochu viac akcie. Tá sa síce v závere dostaví, ale celkovo rozuzlenie a vysvetlenie bolo pre mňa také že prídete na kačacie hody a dostanete zobák.
No napriek tomu, že ja tu vyznievam dosť ufrflane, Paradox je určite knihou, ktorá si zaslúži pozornosť. Spája v sebe klasický vedecký podtext overených sci-fi klasík od majstra Clarka a spol. s moderným, svižným a humorným rozprávačským štýlom Andyho Weira a ak nie ste ako ja, že potrebujete vysvetlenie aj k tvaru rolky z toaletného papiera, tak by vám mohol brnknúť na správnu strunu.
Príbeh je citlivý a osobný, ale autor nezdržiava trojhodinovými exkurziami v hrdinovej hlave. Napriek tomu, že si postavy nenechávajú svoje myšlienky pre seba, dej napreduje dynamicky a svižne a celé je to výborne vyvážené.
Adamova dejová linka ma strašne srala. Pretože si nemyslím, že autor niečo preháňal a nasilu dramatizoval - práve naopak, bez príkras ukázal, aké je to byť gejom v spoločnosti, ktorá vás prehliada ako duševne chorého, alebo vystrkuje na okraj ako zhýralé monštrum, pre ktoré neexistuje priestor. Nesnaží sa nastavovať nemilosrdné zrkadlo homofóbom (hoci by si zaslúžili uvidieť tie svoje zdeformované bigotné gebule bez skrášľovacích filtrov), no férovo ponúka pohľad z druhej strany. Adam zažíva prchavé chvíľky ukradnutého šťastia a prvé lásky, aby ho svet vzápätí zase presvedčil, že naň nemá nárok.
Kamilov príbeh zobrazuje mladého muža (hej, má tridsať, decko jedno), ktorý navonok vyhral nad všetkými predsudkami a dosiahol úspech, no v skutočnosti nežije naplneným životom, aj keď sa snaží sám seba presvedčiť o opaku.
Obávam sa, že očakávať, že si Hľadanie Adama prečíta práve tá skupina, ktorej by tento príbeh najviac otvoril oči, je ako ponúkať kormoránovi manifest o škodlivosti nadmerného rybolovu, ale to nič nemení na skutočnosti, že čím viac podobných kníh bude vychádzať, tým silnejší bude hlas spravodlivosti a rozumu. Frankie ponúka veľmi silné, miestami náročné a pohlcujúce čítanie, ktoré dokáže zarezonovať v každej otvorenej mysli.
Toto bola tak nádherná kniha! Väčšinou mám plné ústa rečí (a ešte kadečoho, lebo som pažravá), ale táto úžasnosť ma nechala úplne bez slov. Očakávala som milé, detské, miestami možno trochu melancholické fantasy (lebo však kto by čítal anotáciu keď je v názve Vládkyňa vetra), ale jediná fantázia v knihe je tá Tobiasova - utiahnutá, zranená, zabudnutá fantázia, pochovaná pod nánosom prachu z domova zničeného bombami. Vládkyňa vetra ponúka citlivý príbeh malého chlapca, ktorý sa postupne učí opäť si otvoriť srdce novým zážitkom a priateľstvám, a pritom pomôže urobiť to isté ľuďom vo svojom okolí.
Tobias je rozkošný rozprávač. On síce je taký malý frfloš a často koná unáhlene ako odbrzdená lokomotíva na strmom svahu, ale nad všetkým prevláda jeho dobrosrdečnosť a ohromná vnútorná sila. Keby nebol odhodlaný a tvrdohlavý, nemuselo by to dopadnúť tak, ako sa na správny letný príbeh patrí. Záver milujem najviac, to, ako sa autorka a ilustrátorka vzdali svojich úloh, nastavuje knihu v úplne inom svetle.
Lisa Aisato je kúzelná. Inak to opísať neviem. To nie, že sa čitateľ pozerá na jej maľby, práveže mám pocit že tie ilustrácie sa pozerajú na vás. Viem, že konštatovanie, že kniha na vás hľadí, znie prinajlepšom mierne schyzofrenicky, ale každý, kto kedy videl aspoň jednu knihu ilustrovanú touto nevšednou umelkyňou, mi zrejme dá za pravdu. Postavy majú živé oči, ktoré verne odzrkadľujú ich emócie, a celé strany nepôsobia staticky, ale dojmom zastaveného pohybu.
Tretie súborné vydanie príbehov o černokňažníkovi Roganovi, potomkovi Černoboha a vytrvalom bojovníkovi s chamraďou ľudského aj neľudského pôvodu, obsahuje zbierku poviedok Vojna s besmi, román Prízraky na Devíne a zbierku noviel (aspoň myslím, moja kamoška Ivka by vedela, ja strieľam naslepo a tvárim sa múdro) Ostrov bohýň.
Vo Vojne s besmi bude Rogan viesť...wait for it...vojnu s besmi v najrôznejších podobách. Nikdy ma neprestane baviť, ako Ďuro privádza k životu najrozličnejšie potvory zo slovanskej mytológie, aby ich potom Rogan mohol od života odviesť. Skúsené oko môže v príbehoch šípiť istú repetatívnosť. Mne to však vôbec neprekáža, pretože je jednak prirodzené, že si Roganove potulky udržujú určitý kolorit - ono by bolo dosť divné, keby zrazu zapichol Krutomor do stohu slamy a dal sa skladať origami - a okrem toho si aj tak každý príbeh zachová zapamätateľnú originalitu. Takže si tu užijete plnokrvný (aj krvi plný) zombie príbeh okorenený jašteričím národom, rande s bludičkou, príbeh o rusalkách s ekologickým nádychom (tá je moja obľúbená. Nikto na nikoho neziape ako sa opovážil, ale aj tak chytí za srdce) no a áno, Rogan si užije tiež, papľuh neverný.
Prízraky na Devíne sa začínajú sťa rozprávka. Krásna dedička kňažského stolca (vždy som sa pozastavovala nad tým, ako sa sedí na stolci. Ja by som z neho druzgla trikrát za jedno dopoludnie) si za svojho choťa vyvolí toho, kto zbaví Devín zúrivého strašidla, čo považuje trhanie hláv za olympijskú disciplínu a snaží sa trénovať na kvalifikáciu. Rogan síce nie je z tých, čo by sa hrnul do rozdávania ruží pre nevestu (navyše v tomto príbehu je akurát aj pod chomútom. Hovorím, papľuh), ale keď ho Nitrianske knieža požiada o výpomoc, neváha. Nie preto, že by sa zrazu videl v roli kupliera, lenže kde sa čerti ženia, tam chce ísť za svedka.
Rogan je nadprirodzene ľudský sympaťák, s neochvejnými hodnotami, no nepôsobí prehnane pozitívne, v boji je neľútostný a neohrozený, ale to neznamená, že si občas nevyváľa svoju mužnú brbradu s masívnou sánkou v prachu, a jeho konverzácie s Goryvladom ma prestanú baviť, keď Jason Momoa prestane byť sexy.
Prvá polovica knihy je príjemným rodinným románom, možno nepatrne okoreneným štipkou tajomna. King naozaj nie je z tých, čo by podcenili dôkladnú prípravu a už po troch stranách začal po čitateľovi hádzať zombie mačky. On vás pekne nechá spoznať, precítiť a obľúbiť si postavy, pochopiť ich vzájomné vzťahy a hĺbku citov, ktoré jeden k druhému pociťujú.
Bolo zaujímavé sledovať, ako sa zmenila moja čitateľská optika v priebehu rokov. Kým počas prvého čítania som miestami nechápavo zdvihla obočie - také to skeptické "toto by nikto s kúskom mozgu v lebečnej dutine neurobil" - teraz som to už dokázala pochopiť. Viem, že by to urobil. Aj keby ho to malo zabiť. Aj keby vedel, že ho to zabije. Nechal by sa pokrájať na kocky do psej konzervy, zavrieť do nádrže s pyraňami na steroidoch a počúvať pri tom audioknihu statusov Ľuboša Blahu. A to, čo by z neho zostalo, by to urobilo.
Števo v tejto knihe vlastne ani nepotreboval hmotného záporáka, čo by sa zakrádal stranami ako klebetnica pod plotom, hoci naznačil určitú entitu ťahajúcu za nitky. V Řbitově si však vystačil s mierou zúfalstva, akú ešte ľudská myseľ dokáže uniesť.
V dnešnej uponáhľanej dobe si človek ťažko hľadá čas sám na seba, a o to ťažšie je nájsť si ho pre iných. Nehľadiac na to, že môže ísť o osobu, ktorá by na svete ani nebola, keby ste sa tak nerozhodli (alebo keby ste nepodcenili dôležitosť chráneného styku, ale o tom inokedy). Zabudnuté deti však nie sú iba o tom, že po návrate z práce, upečení štyroch koláčov, natočení vlogu o delenej strave a pokropení izbovej kveteny dáte dieťaťu do ruky tablet, aby sa váš srdcový tep ustálil na prežiteľnej úrovni.
Alfréd Zabudnutý je zabudnutý v najdoslovnejšom význame. Jeho otec sa vybral na služobnú cestu a Alfrédovi venoval menej pozornosti než tamagočimu. Alfréd uvažuje, ako dlho dokáže prežiť na suchých cestovinách bez elektriny a financií, keď mu tajomný návštevník prehodí nutrične vyváženú večeru cez poštovú schránku. V duchu hesla "keď nič nemáš, nemáš čo stratiť" sa rozhodne dobrodinca konfrontovať a naďabí tak na Amandu, výstrednú dámu, ktorá má viac výnimočných schopností, než že dokáže z jablka vykúzliť večernú hostinu s 10 chodmi.
Táto knižka je tak úžasná. V podstate je nekonečne smutná - bez príkras ukazuje nefunkčné rodiny, v ktorých deti trpia pre ignoranciu, únavu, či dokonca závislosť svojich rodičov. Anja Portinová však dokázala takéto tragédie jemne postriebriť rozprávkovým čarom, ktoré obsahuje štipku mágie a štedrú porciu elementárneho ľudského dobra. Obávala som sa, či Zabudnuté deti nebudú podprahovou motivačkou pre zaneprázdnených rodičov, no autorka sa prihovára práve deťom, ponúka im roztomilý príbeh plný nádeje, láskavého humoru, jabĺk a priateľstva.
Zabudnuté deti nemajú v čitateľovi vzbudzovať naivnú dôveru, že keď už svet stojí naozaj za starú deravú bačkoru, stačí počkať, kým vám cez schránku nespadne do lona jablko a nový život. Knižka citlivo a sympaticky poukazuje na to, že kým človek nestratí sám seba, nikdy nie je úplne stratený, a že pokrvná rodina nie je nutne tá, do ktorej musíte patriť. Odporúčam každému malému či veľkému čitateľovi, ktorý túži po milom pohladení pre dušu s hlbokým posolstvom.
Na rovinu hovorím, že táto kniha mi dala zabrať a bez hanby priznávam, že to mohlo byť skôr mojimi ustrelenými očakávaniami. Lebo darmo, keď je reč o Grékoch a ich bitkách, tak ja aj tak vidím chlapíka v plátovej sukničke čo máva odseknutou hlavou pred prerastenou chobotnicou, a v tomto prípade sa autor viac než na krvavé lázne zameral na politické a sociálne prostredie. Náhľady do života v starovekom Grécku boli super. Autor zdôraznil dôležitosť divadla nielen pre kultúrny a spoločenský život, ale aj pre politické postavenie - zjednodušene, robiť sponzora autorovi hier mohlo byť odrazovým mostíkom k rozhodujúcejším funkciám. Alebo cestou do pekla a na ulicu, ak bola hra prepadák. A hoci bola grécka armáda vysokoorganizovaným profesionálnym útvarom, to, že sme na jednej lodi, neznamená, že aj sme na jednej lodi.
Čo ma však rušilo, boli tematické a časové skoky a neuzatváranie jednotlivých vedľajších dejových liniek (tu musím podotknúť, že ide o prvú časť série, takže mnohé veci sa zrejme vysvetlia neskôr). Aj Sparte by som dopriala viac priestoru, než dostala, hoci tuším, že ešte riadne zamieša pexesom v pokračovaní.
Ak máte radi historické fikcie úzko naväzujúce na skutočnosť, ale nepotrpíte si na obrazy vyhreznutých čriev a ľavého pľúcneho laloku napichnutého na bronzovom oštepe, Lev je rozhodne kniha pre vás. Príjemne spája hodinu dejepisu s čitateľnosťou beletrie, aj keď u mňa tá čitateľnosť trochu pokrivkávala - to je len subjektívny názor.
