Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Keira a ja je nádherným, poetickým vyznaním lásky štvornohému neposednému klbku. Noel nezvolil klasický rozprávačský štýl, ale lyrické verše, ktoré skladajú nežný príbeh. Keira mu kladie rozkošne detinské otázky, ktoré sú vo svojej podstate nekonečne múdre, len sa treba vedieť prestať brať vážne. Ono je to celé také pohladeníčko - áno, asi 10x som mala guču v hrdle (a nielen preto že stále niečo žeriem a nie vždy to dostatočne požujem), ale táto kniha vôbec nie je smutná, aj keď obsahuje aj melanchóliu. Je to nádherná oslava priateľstva a spolupatričnosti a je úplne jedno, či máte psa, škrečka ale kapskú kobru (len upozorňujem, že to posledné zrejme nie je veľmi legálne).
Navyše, príbeh dopĺňajú prekrásne, umelecké ilustrácie Laury McKendryovej, ktoré robia z Keiry výnimočné dielko. Knihou vás sprevádzajú vtáky, ktoré môžete naháňať, zablatené labky, milióny farieb. Áno, aj temnota, no spolu s ňou žiara hviezd. A viete ako sa hovorí, kým nezapadne slnko, nie je vidno hviezdy.
Tak šup, utekajte objať svojho psa, škrečka a kapskú kobru (opatrne, prosím) a užite si citlivý príbeh. Áno, bude vám z neho aj smutno, ale takým tým dobrým, očistným spôsobom. Nič netrvá večne, ale večnosť je zložená zo spomienok.
Veľmi sa mi páčilo, ako autor vykreslil Kalu. Ono sa často stáva, že v strede diania je osôbka, ktorú každý obdivuje, ale čitateľ veľmi nechápe prečo, lebo je to melodramatická sebestredná chudera. Kala je však absolútne okúzľujúca. Mladé dievča, dokonalé vo svojej nedokonalosti, drsné a zároveň nekonečne krehké, odvážne aj láskavé, proste baba, ktorú chcete za kamošku. Úplne som chápala, že jej zmiznutie zamávalo životmi všetkých. Walsh majstrovsky stvárnil Kalin vzťah s jednotlivými členmi partie - romantický bol iba jeden - aby bolo čitateľovi jasné, že bez nej zostala v ich existencii diera veľká ako Štrbské pleso.
V rozprávaní sa striedajú Helen, Mush a Joe, prítomnosť a minulosť, ale nebojte sa, nie je v tom bordel ako na zasadaní parlamentu, Walsh to má všetko pekne upratané. Rozprávači sa snažia vyrovnať so súčasnými problematickými životmi a zároveň spomínajú na mladosť a Kalu. Samozrejme som si najviac obľúbila Musha. Ten sa po nehode, ktorá mu znetvorila tvár (a tým nemyslím jednu sexy jazvu na líci ako má Žofré. On je skôr Harvey Dent, chudák) uzatvoril do seba a do maminej kaviarne, ale keď ste raz dobrák, darmo sa budete tváriť ako stojan na bicykle.
Rozuzlenie ma prekvapilo, čo hodnotím ako veľké plus knihy, lebo väčšinou začnem cítiť polievku skôr, než uvidím sporák. Kala je originálny, napínavý, temný, zaujímavý, svižný triler, ktorý na pozadí konvenčného zmiznutia (chápete, v každom druhom trileri niekto zmizne, tak preto konvenčný) rieši silu priateľstva, súdržnosť rodiny, zaslepenú túžbu po uznaní a dedičnosť traumatizujúceho zážitku.
V rozprávaní sa striedajú perspektívy viacerých postáv, no nikomu z nich nevidíme do hlavy natoľko, aby sme nepotrebovali baterku, a jednotlivé vrstvy príbehu sa odhaľujú, objasňujú a prepletajú len veľmi pomaly. Samotný dej je napriek tomu dostatočne dynamický na to, aby si udržal plnú čitateľovu pozornosť (aj za cenu prázdnych hrncov. True story).
Učím sa neposudzovať konanie postáv z trileru podľa svojich preferencií. Jedna vec je tá, že keby sa správali ako ja, ten najväčší plot twist by prišiel v momente, kedy by si v decembri vzali členkové ponožky namiesto hrubých. No a po druhé, v trileri málokedy vystupujú ľudia s dokonale usporiadaným životom a racionálnym vnímaním - takže ak chce byť Jakub princ, čo namiesto stratených črievičiek zbiera mobily, nech sa páči.
Do troch štvrtín som bola nadšená. Páčilo sa mi, ako autorka spájala viacero dejových línií do jednej, ktoré spolu prispeli k tragickému smerovaniu, páčilo sa mi, že za každou okolnosťou sa skrývali ešte ďalšie, že vždy, keď som mala pocit, že už máme všetky dieliky, vyšlo najavo, že skladáme úplne iný obrázok. Viki je taký malý Fitzek, dejovými zvratmi naozaj nešetrí - a to bol v mojom prípade, rovnako ako pri Sebim, nakoniec kameň úrazu. Posledné veľké odhalenie už bolo na mňa priveľa a spätne mi nezapadlo tam, kam malo, ale dakam za skriňu.
Ak milujete Fitzeka, Viki musíte dať šancu. Vyberá si náročné témy, ktoré však dokáže kvalitne spracovať, a vidno, že celý dej knihy má poctivo premyslený.
Vedeli ste, že mačky mali rozhodujúcu úlohu v priebehu Druhej svetovej vojny? Čo má spoločné agent s povolením zabíjať s operencami? Tušili ste, že Coca Cola stvorila Santa Clausa? Alebo, že pod pojmom "Satanov nápoj" sa neoznačovalo nič alkoholické?
Jakub Drábik sa nesnažil zostaviť ďalší vyčerpávajúci historický almanach, naopak, jeho cieľom je priblížiť zaujímavé míľniky dejín tak, aby boli stráviteľné pre čo najširší okruh historických gurmánov. Krátke úderné anekdoty vás uvedú do problému, ale nestihnú z neho vyrobiť naozaj problém. Pobavilo ma zistenie, že lord Byron mal slabosť pre rovnaké psie plemeno ako ja - novofundlanďanov, a ešte viac kapitola o dopade kozmonautského ega na močenie v beztiažovom stave. Zistila som, že kečup pôvodne vôbec nebol z rajčín, že vojna sa dá viesť aj kultivovane alebo že klávesnica, na ktorej píšem tento text, vlastne nedáva zmysel. Dejiny sú MEGA sú v skratke mega zbierkou faktov, ktoré vás nikdy nezaujímali, až do momentu, keď ste zistili, že sú zaujímavé.
Kniha sa zaoberá historicky dôležitými osobnosťami aj živočíchmi, významnými aj menej významnými konfliktmi, vedeckými objavmi aj náhodnými vynálezmi, mňamkami, hoaxami, špeciálnymi dátumami a napokon nevšednými epizódami dejín. Vďaka tomuto členeniu a krátkym kapitolám - žiadna nezaberá viac než jednu stranu - sa číta naozaj výborne. Jediné, čo ma rušilo, bolo trochu zmätočné usporiadanie kapitol v rámci časti - napríklad som čítala o staroveku, z ktorého som sa presunula k Druhej svetovej vojne a odtiaľ zase na Island 10. storočia. Ani Marty McFly by to nepokryl. Podobne mi prekážalo, keď sme sa bavili o Nórskom antifašistickom hnutí so spinkami, potom sme skočili k dvom ďalším témam a vzápätí sme sa vrátili k Nórskemu antifašistickému autobusu. Potom to bolo konzistentné ako puzzle zložené zo štyroch rôznych obrázkov.
Občas som mala problém uveriť, ale autor má všetko podložené dohľadateľnými zdrojmi, takže niečo na tom musí byť - aj na americkom vojakovi, čo bol taký sprostý, že ho ani Vietnamci nezabili. Ak nehľadáte podrobný historický rešerš, ale zábavnú a zároveň poučnú knihu, verte, že Dejiny sú MEGA!
Teraz učiním vlastné škandalózne prehlásenie! Lisa Jewell strčí Fitziho do vačku! Geniálne sa hrá s atmosférou, nepotrebuje ukončiť každú kapitolu novou a novou návnadou, aby si udržala čitateľovu pozornosť. Aj keď sa do polovice knihy vlastne nič zlé nestane, smerovanie a nádych deja vás nenechá na pochybách, že už o chvíľu sa to celé zosype ako veža postavená z pingpongových loptičiek (bez chemoprénu, nepodvádzame, áno?).
Neraz som túžila schytiť Alix za tie jej dokonalé plecia, poriadne ňou potriasť a skríknuť jej do ksichtu, nech už konečne tú zasranú vyžírku pošle kade ľahšie, ale nemôžem sa sťažovať, že nechápem, prečo to aj neurobila. Jewell si dáva záležať na logike konania svojich postáv a aj keď sa práve nesprávajú ako z príručky pre dlhý a spokojný život, ona to dokáže uspokojivo vysvetliť.
Dej je zložený z klasického er-rozprávania, scén z Netflixového dokumentu a úryvkov z Alixinho podcastu s Josie. Už to dáva tušiť, že sa neskôr niečo sakramentsky dokafre, nikto predsa netočí dokumenty o spokojných rodinách s hybridnými autami a elektrickými zubnými kefkami. Graduje veľmi nenápadne, rozhovory dvoch žien majú čoraz ostrejší charakter, vzájomná nevraživosť je čoraz markantnejšia.
Never jej ani slovo je dokonalou knihou na sychravé jesenné večery. Budete napätí, vystrašení, znechutení, naštvaní a vo finále vám dekel ustrelí niekam na Kamčatku. A mimochodom, oceňujem meno Alixinej mačky.
Hlavným hrdinom je Jan Bezzemek, ktorý je presne taký ten arogantný, bezohľadný, egoistický zmrd s dobre utajovanými zásadami a ešte viac inkognito dobrým srdcom, ktorého nejde nemilovať. Teda, asi ide, hlavne keď vám práve trhá hlavu od tela, aby si doplnil energetické zásoby vašou Rh pozitív, ale to čitateľovi našťastie nehrozí, takže k nemu pokojne naďalej prechovávajte sympatie.
Dej je brutálny, akčný, dynamický, plný krvi, sexu, krvi, chľastu, krvi, atómových hríbov, krvi a ufónov. Samozrejme sa pod tým všetkým skrýva hlboká myšlienka, hlásajúca dobro v každej živej bytosti a jej napojenie na kolektívne vedomie zodpovednosti a spirituálnej súhry...dobre no, teraz si robím prdel, je to proste jedna krvavá rezanica, kde sa v dialógoch viac vyskytuje výraz "kurva" než "ďakujem". Vadí mi to? Ani najmenej. Človek občas skrátka potrebuje vypnúť pri knihe, ktorá má len pobaviť a nekladie si vyššie ciele.
Autor má výnimočný talent na nezvyčajné prirovnania a väčšina z nich bola fakt vtipná, ale občas toho na mňa bolo už priveľa. Rozumiem, že najjednoduchším spôsobom, ako oživiť text, je šupnúť tam nejakú tú šťavnatú paralelu, ale ono netreba špeficikovať, že zábradlie bolo pokrivené ako úradníkov charakter a schody chýbali ako svedomie politika, keď stačilo povedať, že celé schodisko bolo rozjebané na maderu.
Príbeh je plný výbuchov, nečakaných obratov (čo oceňujem, skutočne nečakané, žiadne prvoplánové plot twisty z Aliexpresu), temných tajomstiev a do toho všetkého dokázal autor zbíjačkou natĺcť ešte aj romantiku, ktorá mi neprekážala. Seriózne, potrebujete viac argumentov?
Každý chce všetko okamžite a málokto má trpezlivosť hľadať pointu ako ihlu v kope špendlíkov (v sene ju pri svojom šťastí nájdem hneď, stačí si do neho sadnúť). Dlhé texty sú tolerované čoraz menej, a čo nie je tolerované, to je ignorované. Podľa autorov sme síce prešli obrovským technologickým, pracovným a sociálnym vývojom, ale naše komunikačné schopnosti zostávajú stále na jednej úrovni. Ak nechceme byť prehliadaní, musíme sa naučiť podávať informácie (tramtadadá) stručne a jasne.
Najskôr mi dovoľte zdôrazniť, že ide o moje výsostne subjektívne postrehy. To, že kniha nefungovala na mňa, vôbec neznamená, že nebude fungovať vám.
Pri knihách o osobnom rozvoji mám rada, ak sú písané takým tým odľahčeným, priateľským a ústretovým štýlom. Tuto kolektív autorov vo mne vyvolával akurát tak úzkosť (ich softvér sa síce volá Axios, ale moja hlava ho vytrvalo nazývala Anxious. To nebude náhoda). Mala som pocit, že ma stále upozorňujú, aby som už toľko nežvanila (nevravím, že nemajú pravdu, ale príjemné to nie je). Ich princípy sú rozhodne efektívne, no ich dodržiavanie eliminuje z konverzácie také to ľudské teplo. Napríklad, keď meníte plány na poslednú chvíľu, tak nie je nutné sa ospravedlniť, len oznámiť, že namiesto k susedom sa majú hostia dopraviť do Paríža, au revoir et bon voyage!
A druhá vec, čo mi nesadla, bolo to, ako sa autori ustavične vracali k zdôrazňovaniu vlastných úspechov a vymenovávaní výhod svojho softvéru. Ako keby som čítala informačnú brožúrku k Axiosu, čo zabili poslednou kapitolou, kde nabádajú, aby ste si na ich stránke vyskúšali softvér Axios.
No zase aby som len nefrflala, našli sa aj veci, ktoré ma zaujali. Napríklad kapitola u využití princípov Stručne a jasne na sociálnych sieťach alebo kapitola o prospešnosti používania smajlíkov. Graficky je kniha tiež veľmi podarená, je plná ilustračných obrázkov, ktoré skvelo dopĺňajú text. Na začiatku každej kapitoly sa dozviete, koľko slov obsahuje a koľko času vám asi zaberie - skrátka je fér, že o princípoch Stručne a jasne nielen hovorí, ale ich aj dodržiava.
Ráma II. je veľkolepé medzihviezdne predstavenie s dôrazom na jednotlivcov, ich ľudské nešvary a egoistické sledovanie vlastných zámerov. Postavy sú omnoho detailnejšie vykreslené a nie všetci sú ctihodní vedci, ochotní položiť svoj vlastný život na oltár poznania a ešte prihodiť poukážky do Lidla, aby málo nebolo. Jediný, kto mi tam nedával zmysel, bola kozmonautka Irina, ona by mohla figurovať ako názorné vysvetlenie pojmu "byť niekde do počtu".
Autori neodbili tých 70 rokov tým, že si všetci žili svoje životy, akoby sa nechumelilo - do histórie zapísali obrovskú ekonomickú krízu, pri ktorej pôsobí aktuálne zdražovanie ako párcentová záležitosť, vytvorili katolíckeho mučeníka, vysvetlili kolaps počítačových systémov - no skrátka, svet počas čakania na Rámu nesedel na riti, ale sa radšej presunul do nej.
Opisy vnútorného prostredia Rámu sú tentokrát striedmejšie - predsa len si na to Clarke posvietil dosť podrobne už v jednotke - a dej sa viac orientuje na konanie jednotlivých aktérov. Príde aj na zopár drsnejších scén (nie veľmi. Krv bude striekať, ale nepôjdeme sa pozrieť zblízka) a celkovo sa príbeh vyznačuje väčšou akčnosťou, napätím a dynamikou. V závere by som prijala viac odpovedí, ale to sme už u Clarka zvyknutí, že nám nezavesí na nos aj to, čo si dávajú Rámčania do nedeľnej polievky. A okrem toho, ešte nás čakajú ďalšie stretnutia, a snáď teda aj vysvetlenia.
Laura Barrow má skvelý štýl, ona síce píše bezpochyby rodinnú drámu, v ktorej sa dávne krivdy toľko melú, až pomelú aj prítomnosť, ale zároveň do deja zakomponuje niekoľko úsmevných scénok a humorných anekdot, že si čitateľovo boľavé srdce môže na chvíľu odpočinúť a schuti sa zasmiať. Aktuálne problémy sa striedajú s ich spomienkami aj s pohľadmi do života ich babky Maryllyn, no autorka dokáže jednotlivé dejové linky podať dostatočne priamočiaro na to, aby v tom nebol bordel.
Barrow ohromne kvitujem, že nenapísala sympatické postavy. Ono je dosť ľahké držať palce niekomu, kto je čistý ako novorodencova košieľka (predtým, ako mu ju oblečiete, samozrejme) a za každých okolností koná správne. Ale dostať štyri rozdrapené osiny v zadnici (rátam aj babičku, tá je osina pro version ultra advanced), ktoré nevedia vystáť jedna druhú, a stále im neželať kompletnú aktualizáciu mobilu keď si potrebujú v prietrži mračien zavolať taxík? Tomu hovorím umenie!
Celkovo som mala z knihy skvelý pocit, ktorý však trochu narušil záver, ten sa mi zdal uponáhľaný, triviálny a tiež, že by zniesol tak o dve lyžičky cukru menej. Akoby autorka zrazu sama nevedela, čo sa vlastne s Georgiou stalo, tak prijala prvé ako tak uveriteľné vysvetlenie. Vráť sa domov ani nie je kniha, ktorá by sa snažila primraziť čitateľa do kresla a šokovať ho okolnosťami, čo by sa mohli stať, ale iba preto, že nie sú absolútne vylúčené. Ide tam skôr o komplikovanú minulosť a to, ako nedá tie nenechavé paprče preč ani od prítomnosti a stále má negatívny dopad na konanie hrdiniek.
Zachránený medvedík (názov knihy je podľa spolier ako prasa, ale okej, je to kniha pre deti, dajme im nádej) predstavuje prekrásny, citlivý príbeh o sile priateľstva, obrovskej odvahe a silnom odhodlaní. Páči sa mi, ako sa Goldová nepokúša prikrášliť klimatickú krízu (koniec koncov, na jej popieranie tu máme iné kádre) a prostredníctvom svojich postáv čitateľom prístupne vysvetľuje, že ak sa nezačneme správať zodpovednejšie, onedlho budú ľadové medvede a množstvo ďalších druhov už len hrdinami knižiek. Preto nebudete ušetrení pohľadu na mŕtvu medvedicu, vyziabnuté medvieďa, topiaci sa ľadovec a ani upozornenia, že v skutočnosti je to ešte horšie.
Napriek tomu, že kniha je o priateľstve medzi medveďom a dievčatkom, autorka nezabúda stále zdôrazňovať, že ľadový medveď je divé zviera, nie maskot mentolových cukríkov, a aj sama April sa presvedčí, že nie každý ju bude vítať s otvorenou náručou a medvedím objatím. A ak, tak len aby si ju lepšie pridržal než jej odhryzne hlavu. Romantická predstava.
Zachránený medvedík je rozkošná kniha, nádherne ilustrovaná Levim Pinfoldom, z ktorej vás rozbolí srdce. Nejde tu len o pekný príbeh so šťastným koncom, ten je v tomto prípade druhoradý. Z každej stránky je počuť tikanie hodín, ktoré je čoraz nástojčivejšie, a ohrození sme všetci, takže ak vás nedojímajú ľadové medvede, pokúste sa aspoň zachrániť si vlastnú riť. Skvelá kombinácia ekologického apelu s emotívnym príbehom, celé podané tak, že aj mladší čitateľ si uvedomí dôležitosť témy. Toto sú knihy, ktoré svet potrebuje.
