Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Lovecraft nepísal pre nedočkavých. Sama som mala občas problém sa začítať, lebo pánko sa nenechá naháňať ani vyrušovať, a keď sa rozhodne, že vám do posledného detailu opíše kultúrne pomery a spôsoby fungovania mimozemskej civilizácie, tak budete ticho sedieť a sledovať ufónskeho knihovníka. Problémčekom bola u mňa aj takmer úplná absencia dialógov - Lovecraft si liboval v monológoch uväznených v hrdinovej hlave, takže nebol čas na nejaké smalltalky s démonom pri šálke plesnivého čaju. Ak ste lyrická, opisom a slovným kresbám holdujúca dušička, toto bude dačo pre vás.
Mojím favoritom zostáva poviedka Tá vec na prahu, pri ktorej si poviete, že návšteva zanietených jehovistov je naozaj tou lepšou z možností, ktoré môžete mať na prahu, a hneď po nej hlasujem za Chladný vzduch. Pri nej som na pointu kápla pomerne skoro, ale to príbehu neubralo na nádhernej morbídnosti. Keď si k tomu všetkému pripočítate dobu, kedy to Lovecraft písal a v akej spoločenskej nálade to vymýšľal, musíte ho velebiť ako priekopníka žánru, aj keby ste sa mali, rovnako ako ja, ošívať pri niekoľkostranovom výjave chlapa utekajúceho jaskyňou.
Pri každej poviedke máme krátky úvod, ktorý nás hodí do problematiky a priblíži okolnosti, za akých kúsok vznikol. Diabolský kňaz sa napríklad autorovi prisnil. Keď si to porovnávam so Stephenie Meyerovou, ktorá snívala o ligotavom upírovi na zakvitnutej lúke, Howie asi holdoval kalorickejším večeriam. Veľkým plusom sú ilustrácie Marcela Hamzu (áno, živého človeka, prepytujem), ktoré skvelo dopĺňajú celkovú prepracovanosť zbierky.
Žiadnych siahodlhých úvodov sa netreba obávať, Riley si na predohry, ruže a čokoládu nepotrpí, ide rovno na vec. Opíše desivú scénu uprostred tichého letného tábora a potom už sledujeme Emmu, prenasledovanú minulosťou, občas neschopnú rozlíšiť realitu od traumatizujúcich spomienok. Samozrejmosťou je dôveryhodnosť vedľajších postáv, na ktorých slová sa možno spoľahnúť asi ako na Ficovo tvrdenie, že v roku 2014 už nebude v politike. Trochu ma vyrušuje taký ten Rileyho manuál, podľa ktorého to evidentne nejde inak, než že sa hrdinka musí stretnúť so sexi mužom zo svojej minulosti, po ktorom bude striedavo túžiť alebo ho obviňovať zo všetkého od vraždy až po globálne otepľovanie.
Aj táto kniha sa číta veľmi dobre, ľahko, jednodychovo, nemá vatu ani hluché miesta (ani pozdĺžne parkovanie, kvapkajúci radiátor alebo iné všeobecne neobľúbené veci). Postupne začnete upodozrievať aj svoj olovrant, že má v niečom prsty (aj keď teda verím že neolovrantujete nič s prstami) a Emmine postupné priznávanie sa k fragmentom z detstva na ňu tiež nevrhajú práve najlepšie svetlo. Vysvetlenie celej táborníckej záležitosti sa mi zdalo celkom trápne, aspoň teda na Sagerove pomery, ale našťastie mal ešte zopár kariet v rukáve a do záverečnej si stihol napraviť renomé. V konečnom dôsledku som bola spokojná, záver prekvapil, len je to jeden z tých, nad ktorými sa netreba príliš intenzívne zamýšľať, lebo vám môže vyvstať zopár logických otázok, na ktoré sa trochu ťažko hľadajú odpovede (pozdravujem Kiku a ďakujem za výživný afterreadingparty rozhovor).
V knižných kuloároch sa strhla celkom mela, keď čitatelia išli kupovať román a doma zistili, že on je to scenár. Žiaden strach, Števo by mohol písať aj motivačné prejavy pre združenie milovníkov umeleckej rezby do kukuričného klasu, a aj tak by ste to prečítali jedným dychom, lebo on vie. Počas čítania sa mi pred očami odvíjali scény ešte živšie, než keď čítam klasický formát. Lebo keď vám King povie, že máte kukať na hasičské auto postriekané krvou, tak si nebudete predstavovať modrého ľadového medveďa.
Bouři století s čistým svedomím odporúčam aj čitateľom, ktorým sa zvedá kufr už len z predstavy zatrhnutého nechta. Niežeby sa v tejto knihe nediali nechutné veci, ale nakoľko mali byť vysielané v televízii a cenzúra v 90kach nepustila (s nostalgiou spomínam na časy, kedy by nedovolili Jasonovi Stathamovi pomlieť chlapa v motore nákladiaka v hlavnom vysielacom čase), tak sa kamera vždy diskrétne pozrie iným smerom, nie tým, kde práve niekto vymlátil milej starej panej oči z lebky.
V poslednej tretine knihy postaví King postavy pred náročnú dilemu, keď si musia zvoliť medzi morálne prijateľným riešením a čo najmenším zlom. Ani jedna voľba nie je dobrá a čitateľ pravdepodobne tiež nebude vedieť s istotou vyhlásiť, ktorá možnosť je správna. Ja som teda nevedela.
Pre tých, čo radšej kukajú filmy než čítajú knihy, predstavuje Bouře století pekný kompromis, ktorý prináša svojou formou to najlepšie z obidvoch. Pre nás ostatných je to krásny návrat k starej Kingovej forme.
Moris rozhodne nie je ten typ krivo obvineného, s ktorým budete sympatizovať. Čokoľvek sa mu v tej base stalo, bez ohľadu na to či sa pre mydlo v sprche zohol alebo nie, tak si to plným právom zaslúžil. Originálne však na ňom zostáva, že je to čistokrvný knihomoľ. My sme väčšinou tí dobrí, však? No, tak Bellamy nie je. Napriek tomu je ľahké stotožniť sa s jeho vášňou pre príbehy, aj keď už s ničím iným nie. Teda neviem, ako vy, ale ja bežne ľudí do hlavy ani nikam inam nestrieľam. King si vzal človeka, ktorý vo väčšine príbehov stvárňuje intelektuálneho protagonistu, a spravil z neho strašné hovado. To chcete čítať!
King si krásne pripraví pôdu, opíše situáciu, dá si načas (iba nejakých slabých tridsať rôčkov), aby čitateľ mohol precítiť, že zlo a pomsta sú veci trpezlivé, a až potom zavolá našich troch machrov, aby sa ten bordel pokúsili rozmotať. Okrem klaďasov si svoje uslintatné, polovegetatívne cameo strihne aj pán Mercedes, ako taká malá, temná predzvesť ďalšej časti. Kniha nie je zbytočne popisná, chuť do jedla vám nezoberie, ale zároveň sa nesnaží nechať záporákovi čisté ručičky. Bordel, čo po ňom zostáva, Somat nespraví. Dej graduje postupne, nedôjde na žiadnu rušivú elasťákovú akciu. Števo sa opäť hrá s psychológiou, s temnotou, čo sa rozlieza človeku v hlave, a nie tým typom, ktorým trpí Ramona, že ani dvadsať LEDiek nepomôže aby jej svitlo. Finále je takmer neznesiteľne napínavé a potom ešte príde malá hnilá bodka na záver, aby ste si nemysleli. Neverili by ste, ako bezútešne môže znieť pustený vodovod.
Sonda do duše knihomoľa je príjemným bonusom, akurát teda niekoho môže znepokojiť, že aj nos v knižke môže čuchať smradľavé veci. Skrátka, sračky sú hovno.
Akože áno, námet môže pripomínať ten film s Queen Latifah čo sa odohráva v Karlových Varoch a ide v telke každé Vianoce, hneď ako stihnete stráviť Popelku. Dievčina, čo nemá veľa dôvodov na radosť, zisťuje, že ich je ešte menej, ale paradoxne sa rozhodne z mála vyťažiť veľa a konečne si ide svoje. Niekomu to môže prísť depresívne, inému patetické, ale pravda je taká, že táto kniha je naozaj vtipná, zábavná a pôvabne sarkastická. Lucy sa nesrala s vytváraním rozporuplných, viacdimenzionálnych postáv. Ona nám ponúka rodinku oldschoolových Dursleyovcov, kde každý predstavuje inú formu spoločenskej netolerantnosti, a oproti nim postaví Valancy, ktorá povstane z popola ako fénix na steroidoch a každému vmieta do ksichtu to, čo prehĺtala takmer 30 rokov. Na rozdiel od Anny, ktorá je papuľnatá odkedy vylezie k Mathewovi na kozlík, Valancy potrebuje trochu času, aby otvorila zobák, ale potom je už nezastaviteľná a ja som jej intenzívne drukovala. Okej, keby chcem, tak mám milión pripomienok, že toto by sa tak nestalo a hento by sa tak nestalo, ale ja nechcem. Belasý zámok pre mňa zostane knižkou, ktorá si ide svoje úplne mimo mojich bežných žánrov a napriek tomu nevylučujem, že sa k nej vrátim ešte niekoľkokrát, len aby som si užila taký milý, miestami naivný, miestami dojemný, miestami zábavný príbeh.
Leitmotif (tak sa to píše?) mi v niečom pripomínal Popolušku, ale takú emancipovanú verziu, kde dievčina nečaká na vílu s delíriom, čo vidí myši namiesto koní a tekvice namiesto kočov, pošle všetkých do riti a sama si vyberie chlapa podľa svojho gusta, nie takého, čo jej pri valčíku nepostúpal palce, má veľký bejvák a fetiš na lodičky.
Nečakajte druhú Annu zo Zeleného domu ani vášeň súčasných románov, toto je nostalgická knižka, z ktorej na čitateľa dýcha atmosféra grófskej Británie, kde dámy ešte nenosili gate. Ale zároveň je to jeden očarujúci príbeh o tom, že váš vysnívaný zámok nemusí siahať až do stratosféry a byť vykladaný mramorom, pokiaľ sa v ňom cítite ako kráľovná. A že nikdy nie je neskoro ani primálo času na to, aby sa neoplatilo splniť si nejaký švihnutý sen. A v neposlednej rade aj o tom, že ak sa chceš vydať, nemusíš čakať v zálohe s paralyzérom, aby pred tebou padol na kolená.
Ako všetky predchádzajúce knižky od autorky, aj Bojkosaurus je výnimočne vydareným dielkom, ktoré v sebe snúbi rytmickú básničku, rozprávajúcu príbeh o tvorovi, ktorý by síce mal byť tým najmocnejším a najschopnejším, čo dobová fauna ponúka, ale to neznamená, že sa nemôže cítiť malý, bezmocný a vystresovaný. Knižka čitateľa jemne a nenápadne učí, že netreba počúvať panické a znepokojivé správy, ktoré sa vám pokúšajú zničiť dobre našlapnutý deň, radšej sa sústrediť na veci, čo vám náladu naopak vylepšia - a bohužiaľ, tentokrát sa nebavíme o pollitri Kozla zaliateho dvojkou borovičky, len o takých bežných veciach ako obľúbený predmet a povzbudivý list od mamičky.
S drobným dinom, ktorý si nesie svoju krabičku plnú pokladov (nie, koks ani bongo tam nemá, skôr než sa opýtate), sa nedá nesúcitiť. Knižka sa dá čítať na mnoho spôsobov - môžete si prezerať obrázky a diskutovať o tom, čo Bojkosaurovi ide hlavou, môžete si klasicky čítať, alebo, vďaka niektorým slovám, vyskakujúcim z textu verzálkami, zapojiť aj poslucháča a nechať ho, nech veľké slová číta sám - aspoň my sme to tak robili. Aj by som si to nechala patentovať, ale nie som sebec, rada sa o tento výkvet edukatívneho vedenia k literatúre podelím.
Skrátka a dobre, Bojkosaurus v ničom nezaostáva za ostatnými knižkami autorky. Vidno, že vie, komu tie knižky píše. Deti milujú farby, dinosaury, zvieratká a príbehy, s ktorými sa môžu stotožniť bez toho, aby si to vôbec uvedomovali, a toto všetko knižky Rachel Bright ponúkajú plnými hrsťami a ešte majú dačo v batôžku, keby vám nestačilo. Berte Bojkosaura. Berte ich všetky!
Ak nie ste ako ja a vaša pamäť nemá kapacitu pravého semenníka impotentného škrečka, možno si niečo pamätáte z hodín literatúry. Ja som išla do zbierky noviel od pána Chrobáka (milujem to jeho priezvisko, to tam ale musíte povedať!) takpovediac s čistým štítom, hanbiť sa pôjdem neskôr, ďakujem za ponuku. Príbehy spája jednoduchý motív túžby - a nielen tej romantickej, z ktorej sa devám živôtik nadúva a mládencom kapce vyzúvajú, ale aj tej živelnej, zúfalej, nádejnej aj beznádejnej.
Deväť z desiatich čitateľov vám potvrdí, že Dobroslav Chrobák mal neobyčajný cit pre výber slov, dokázal skladať originálne metafory a vyzdobiť text jemnou čipkou trblietajúcej sa rannej rosy. Ja som ten desiaty, čo uzná, že na tom niečo je, ale konské lajno bude konské lajno a je úplne jedno, ako pekne ho opíšete. Nicméně Přátelé, aj také tupítko ako ja dokázalo oceniť hĺbku týchto príbehov. Každý načína tému, s ktorou sa bežne stretávame dnes. Okej, nikto neozbíjal 40.000 zo spoločnej kešene na škaredú oničom knihu plnú ečok, ale napríklad si môžete strihnúť žiarlivosť, depresiu, milostný trojuholník (s jedným nemilujúcim uhlom), no proste témy, o ktorých čítame dovčul. Niektoré novely v sebe nesú prekvapivú nádej tam, kde by ste ju nehľadali - ako samotný Kamarát Jašek, ktorého som viackrát videla pod stolom v šenku s prebitou hlavou a mozgom v pilinách, ale on z toho dajako vykorčuľoval. Alebo Ostatný raz, dojemný príbeh o hľadaní fyzickej sily, ktorá zaostáva za tou duševnou. Naproti tomu novely Duo Charlie a Učenlivá Marta a Starostlivá Mária sú obrazmi tragédie, ktorá zasiahne bez varovania. Poviedky Návrat Ondreja Baláža a Silueta sú zase temne melancholické a dokážu zarezonovať aj napriek tomu, že v nich v podstate sledujete ľudí, čo sedia na riti. Ak toto nedokazuje autorovo majstrovstvo, tak už neviem.
Sľubujem, že to nie je ťažké a hutné čítanie, kde čumíte na opis neskrotnej riavy valiacej sa s neúprosnou konečnosťou - len aby ste zistili, že to vlastne hrdina ští za maštaľou. Dobroslov Chrobák píše krásne, umelecky, ale stále zrozumiteľne a o témach, ktoré nemajú dátum spotreby.
Pre mňa sú tieto krimošky dokonalým plážovým čítaním a som si istá že rovnako ulahodí každému, kto nepotrebuje v knihe najväčší kornút v zmrzlinárni. Autori dokážu bravúrne opísať destinácie, po ktorých sa naši hrdinovia pohybujú, a kladú dôraz aj na gastronómiu. Napriek tomu, že jedným z nosných motívov príbehu je smrť, kniha má veľmi ľahký, pohodový tón, ale bez znevažovania či zosmiešňovania. Veľmi sa mi páči, že kniha nepracuje s nepravdepodobnými, šokujúcimi odhaleniami, ale s klasickým múdrom, že rodina a robota sa nekamošia, a potom vám ukáže famíliu, kde si všetci idú po krku ako partia podvyživených upírov, aj keď sa navonok tvária ako adepti na rodinný portrét roka. Čudné úmrtie stále môže zostať nehodou, ale poznáte to...aj fén vám môže do vane padnúť náhodou, ale ľuďom to bude podozrivé, zvlášť keď máte sprchový kút a nemáte fén.
Celý priebeh vyšetrovania je taký milo poirotovský, ale bez toho, aby autori vykrádali Agathe hrob. Hugo a Lara veľa načúvajú, veľa kukajú a potom si to postupne spájajú do príbehu, ktorý dáva zmysel. Mimochodom, vôbec mi nevadí, že v tejto knihe pracujú šedé mozgové bunky najlepšie autobusárovi a delegátke - po prvé si to už raz vyskúšali, po druhé sa polícia ocitne namiesto víru vyšetrovania vo víre tanca a po tretie...sakra, prečo nie?
Kombinácia výsostne letnej atmosféry, pohodovej dovolenky a chladnokrvnej vraždy funguje na výbornú, zvlášť keď je zápletka dôkladne premyslená a autori sa nespoliehajú na to, že to budete aj tak čítať pod palmou s troma promile z Cuba Libre, tak prečo by vrahom nemohla byť rádioaktívna veverička.
Rory mi svojou historickou dôkladnosťou pripomína drahúšika Kena Folletta. Mníchov neprezentuje ako anonymné mesto dakde tam, kde je hákový kríž obľúbeným motívom spálňovej tapety, ale opisuje námiestia, ulice, miesta, kde si nacisti usporadúvali mecheche a aj tie, kde z ľudí páčili takzvanú pravdu. Hitler zostáva len temnou postavou, ťahajúcou z pozadia za zhnité nitky, rovnako Himmler a Heydrich sú mená, ktorými kdekto rád robí bububu, ale oni samotní sa do svetla reflektorov nedostanú. Potom tu však máme mená, ktoré síce nehviezdili v učebniciach dejepisu, ale reálne znečisťovali svojimi prdmi mníchovskú atmosféru - Christian Weber, papaláš, tu povýšený na Sebovho strýca, tlačový tajomník Putzi Hanfstaengl alebo Unity Mitford, ktorú by som nazvala dievčinou s mizerným vkusom na mužov, ale to sa hodí na niekoho, kto sa buchol do Mira Šmajdu, nie do Hitlera, takže...vytvorte si na ňu názor sami.
Seb je kompetentný, zásadový a dôsledný muž, vie si zrátať dve a dve, ale zároveň mu je jasné, že osoby, ktorým kalkulačka funguje na inom princípe, mu to tiež spočítajú, pokiaľ nebudú spokojní s výsledkom. Autor opisuje nacistický režim - režim, ktorý vás poverí úlohou, ale zároveň má presnú predstavu o výsledku a ak sa vám ju nepodarí naplniť, skončíte v koncentráku aj s celou rodinou, domácimi zvieratkami, susedmi a rodinnými fotkami. Rozuzlenie nie je prvoplánové, vidno, že autor si to premyslel, a ja som spoko. Aj historici budú. Aj okultisti. Romantici menej, lebo Sebastian má od začiatku stabilný vzťah a nehodlá ho zahodiť kvôli žiadnej fešnej nacistke.
Kniha má spád, dôkladné historické pozadie, premyslenú zápletku a správnu dávku napätia bez toho, aby vás autor preháňal ako povidlá v segedíne
Na tomto obrázku nič krásne nie je. Je to obraz otca, ktorý nie že prekročil hranice, on ich prerazil tankom, štyrikrát precúval a potom ešte zadupal kombajnom. Je to obraz matky, ktorá si vytvorila vlastnú verziu reality a radšej nevidela nič, než by mala vidieť pravdu. Je to obraz Andrey, štvorročného dievčatka, ktoré sa nechalo výnimočne okúpať ockom, veď o nič nejde. Akurát že išlo, išlo o koniec jej detstva a začiatok pekla, ktoré sa s ňou tiahlo až do jej dospelého života.
Celá kniha je extrémne náročná, ale najťažšie pre mňa boli tie prvé kapitoly o maličkom dievčatku, ktoré nechápe, čo sa vlastne deje, iba že je to zlé a že za to môže ona. Lebo tak povedal ocko. Ci pána, ja pre neho nemám krajšieho výrazu, než že je to zdegenerovaný, chorý, zvrátený kus kokota! Muž, ktorý mal stáť v prvej línii, aby ju mohol chrániť, ju vsotil do života neschopnú rozoznať vlastné hranice. A mama? Iba netvor dokáže milovať netvora, bez ohľadu na to, čo sa vám snaží nabulíkať každá druhá romantasy so svojím heslom I can fix him. Niektoré veci opraví iba lopata po lebeni, alebo aspoň rozvod. Marlene však postavila svojho manžela na piedestál, z ktorého ho nedokázala zhodiť ani do očí bijúca pravda. Bolo pre ňu ľahšie uveriť, že jej dcéra je psychopat, než si priznať, že sa za toho psychopata sama vydala.
Andrea je neskutočne obdivuhodná žena. Nechápem, ako to dokázala, ale svoje traumatizujúce zážitky opisuje vecne, objektívne, bez obvinení. Kurnikšopa, aj keby na každej strane štyrikrát spomenula, že jej foter mal v hlave viac bordelu než je v pivnici na Luníku IX, bolo by to málo. Ale ona skrátka opisuje otcove konanie a spôsob, akým narušilo jej integritu. Agresor nezničil len jej vlastné vnímanie svojho tela a osobnosti, ale znemožnil jej vytýčiť si pevné hranice. V túžbe po normálnom živote sa potom dostávala do situácií, ktoré robili zo začarovaného kruhu nekonečnú špirálu utrpenia.
Táto kniha je hrozná, príšerná a otrasná a zároveň jedna z najsilnejších, aké som kedy čítala. Prečítajte si ju,ale opatrne. Dlho vám z nej ešte bude nevoľno.
