Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Juliane Stadler sa verne drží historických faktov, pritom však príbeh rozpráva po svojom a nebojí sa popustiť uzdu fantázii, no stále tak, aby z toho neurobila rozprávku na dobrú noc a pekné erotické sny. Vdychuje život skutočným osobnostiam ako kráľ Henrich, Maréchal (ten sa stal mojím historickým "crushom", ako by povedala dnešná mládež. Už ste boli zamilovaní do 800 rokov mŕtveho chlapa?) či Filip Flanderský a necháva ich interagovať s vlastnými fiktívnymi charaktermi, ktoré sú však vykreslené tak verne, že sa pokojne mohli motkať v stopách Plantagenetovcov. Príbeh nás zoznámi aj s Richardom Zradným Hovadom, neskôr známym ako Levie srdce. Nie je síce hlavným záporákom, ale tátoša so zlatou hrivou si tiež nezaslúži.
Veľká časť deja sa točí okolo turnajov (nakoľko sa kniha nevolá Kráľ sadbových zemiakov, asi to nikoho ani neprekvapí), ale páči sa mi, že autorka nezabieha do vyčerpávajúcich detailov a šťuchaniu s veľkými kladami (stále hovorím o turnaji, vďaka za opýtanie) venuje iba nevyhnutnú pozornosť - tak, aby vzbudila napätie, ale aby si čitateľ nemal chuť vytrhať vlasy v momente, keď rytier vysadne na koňa. Rozprávanie je dynamické a napínavé, samozrejme príde aj na romantické vzplanutie - v tomto prípade na ňom totiž stojí významná časť zápletky, nie je to také to "dám ich dokopy, nech sa zdvihnú predaje".
Okrem skutočných dejín dostanete vášnivé vzplanutie, boj s diskrimináciou, LGBTI a v neposlednom rade morálne sivé charaktery, dotlačené ku konaniu nielen spoločenskou situáciou, ale aj vlastnou mizériou.
Rieka našich spomienok je zaujímavým mixom detektívky a spoločenského románu. Ústredným motívom je síce mŕtvola s brokmi v útrobách, ale autor do príbehu vplieta vojnovú traumu, rasovú diskrimináciu, homofóbiu či cudzoložstvo. Príbeh má také pozvoľné, pomalé tempo, autor si dáva záležať na vykresľovaní postáv, a naozaj odvádza dobrú robotu. Nikto nie je jednofarebný (áno, Indián je červený, haha, poďme ďalej), každý má viacero výrazných povahových znakov, ktoré dokopy pomáhajú vytvoriť veľmi realistické a zapamätateľné osoby. Autor dal mnohým do vienka aj dávku prije...mernosti, no zároveň ponúkol možnosť napraviť si renomé. Niekto ju využije, niekto nie. Brody stojí v popredí (bodaj by nie, keď na neho čumí celé mesto, zatiaľ čo sa snaží zistiť, za akých okolností si Jimmy vyklopil vnútornosti do jarku), ale ani on nie je žiadny ôsmy statočný. Navyše musí bojovať s vlastnými démonmi, ktorí občas ťahajú za dlhší povraz, a to až tak, že Brody miestami pôsobí nekompetentne. A to vôbec nemyslím ako kritiku - práveže skôr uverím šerifa, čo občas tápe na mieste v snahe vyrovnať sa s minulosťou, než neohrozeného Robocopa.
Záver knihy je absolútne uspokojivý a zároveň mrazivý. Krueger v konečnom dôsledku ukončil príbeh dosť surovo - nie štýlom, že nenechá kameň na kameni a mozog v lebke, ale takým tým realistickým spôsobom, že život prinesie kadečo a nie vždy je to pekné. Rieka našich spomienok je o sebaobetovaní, o krehkosti ľudskej duše, o uzdravujúcej sile lásky, no pri tom všetkom nie je presladená, naopak - je drsná a skutočná.
Oko ihly nie je len zábavnou, napínavou špionážnou kratochvíľou, kde si dosadíte Seana Connery ako toho dobrého a Wiliama Defoea ako toho zlého (s tým jeho ksichtom si veľmi nepomôže, chudák). Dej knihy ma prinútil googliť operáciu Overlord, lebo hanba- nehanba, dejepis bol dávno a detaily mi z lebene vyšumeli ako nahrkaná fanta - a ja som chcela pochopiť pozadie knihy, nielen mať chabé tušenie.
Ken Follett dokázal vytvoriť záporáka, ktorý ani nie je zlý v pravom zmysle slova. Keby sa mu podarilo, čo zamýšľa, pravdepodobne by sa väčšina z nás narodila v gete, ale napriek všetkému tomu svinstvu, čo napáchal, je veľmi ťažké ho nenávidieť. Miestami som sa pristihla, že mu dokonca fandím, ja nehodná! On je hajzel, ktorý nemôže inak.
Asi nemusím zdôrazňovať, že kniha je takmer neznesiteľne napínavá, nabitá akciou, pátraním, omylmy, odhaleniami, konšpiráciami, dedukciami a naozaj búrlivými situáciami - v prenesenom aj doslovnom význame. Dej naberie také tempo, že som si takmer ohrýzla svoju vzácnu sovičkovú záložku od Dominičky. Našťastie, včas prehovoril hlas rozumu, že si nemám vybíjať frustráciu na nenahraditeľných veciach, tak som sa radšej sústredila na nechty. Lôžko nevyzerá poškodené, časom snáď dorastú.
Ak som niekedy v živote čítala naozaj skvelý špionážny triler, tak to je Oko ihly. Dej nie je prehnaný, antihrdina nie je žiadny Terminátor - je schopnejší ako protivník, ale len vďaka vlastnej životaschopnosti a podozrievavosti. Verné napojenie na históriu pridáva knihe na atraktivite a vierohodnosti, klasicky napínavý Follettovský štýl sľubuje bleskové čítanie a finále vás priklincuje do kresla spoľahlivejšie než pištoľ na klince.
Keby mi niekto prerozpráva dej tejto série, asi sa ho spýtam, či autor príliš dlho pracoval s acetónom v nevetranej miestnosti. Máme tu mimozemšťanov, čo vyzerajú ako planktón zo Sponge Boba (aspoň ja si ich podľa opisu tak predstavujem), skupinku upírov, ktorý rovnako nemajú úplne pozemský pôvod (a ujo Lucifer ich vraj tiež neuhnietol), zato sú však vyzbrojení takým arzenálom, že polku z neho videl Rambo iba vo svojich mokrých snoch, a rozhodne vedia, ako ho použiť. A veta "nikomu sa nič nestane" sa dá očividne voľne preložiť ako "Všetci strašne dostaneme po papuli a minimálne jeden to už nerozchodí". Znie to ako blbosť? Asi áno. Je to blbosť? Takmer určite. Ale ľudia moji, mňa to tak baví!
Rozprávač Jan Bezzemek mi neskutočne lezie na nervy. Hej, pán Kotleta napísal jedného machistického debila, čo má ego väčšie než Poirot, v kuse šibrinkuje Desert Eaglami, chvastá sa, že je to Desert Eagle a pri každej príležitosti machruje, koľké roky on už chodí po zemi. Ak ste to z tohto opisu náhodou nepochopili, mám ho rada. On je presne ten typ, že vám nestisne srdiečko, keď mu niekto rozstrieľa riť na hamburger, ale predsa len vám odľahne, keď sa z toho dostane. Navyše, autor prostredníctvom neho popúšťa uzdu absolútne nekorektnému a absolútne skvelému humoru. Ja som s tým v pohode (úprimne, žijeme čudnú dobu, keď sú cez čiaru dve tretiny fórov z Priateľov), ale fakt to treba čítať s nadhľadom a zbytočne sa neurážať.
Záver je taký, že nie je. Naozaj, toto je ten prípad, keď sa kniha skončí, lebo už v nej nie je viac strán, ale inak ste sa hovno dozvedeli. Ale tejto sérii to tak nejak pasuje - čo sa má končiť cliffhangerom, ak nie upírsky sci-fi akčák? A ja sa už teraz teším na ďalšiu časť.
Krátke kapitoly odkrajujú z príbehu vehementne ako ten ujo z telešopingu z mrazeného špenátu (inak, ten nôž, ktorý presekne špenát, kábel a ešte ním aj naštiepate drevo do krbu ma vždy fascinoval), spočiatku jednoducho pôsobiaci trestný čin naberá čoraz viac nevyjasnených okolností a nepravdepodobných súvislostí, nitky síce vedú jedným smerom, ale s celým klbkom sa očividne hrá ADHD mačiatko a poletuje hore dole. Autor ako vždy poukazuje na špinavé praktiky osôb, ktoré by mali pôsobiť ako vedúci čistiarne, na olympiádu v zametaní pod koberec, aj na partizánsky boj poslednej hŕstky policajtov, ktorý ešte nie sú pokrivení ako semafor po stretnutí s Dankom.
Začínam si všímať, že keby mi niekto narýchlo prerozpráva dej knihy bez špecifikovania hlavných protagonistov, zrejme by som mala problém určiť, o ktorej konkrétnej knihe sa bavíme. Milovníci šloseroviek s tým problém mať nebudú, na mňa to už pôsobí trochu únavne. Každopádne, kniha sa číta dobre, má správnu dávku napätia.
V šloserovkách ide viac o samotný boj zdanlivých ochrancov zákona proti zákonu, o krytie aj tých najhorších zločinov a krvavé tango - takže rozuzlenie je svojím spôsobom dosť triviálne, hoci samotný príbeh naznačuje mnoho skrytých súvislostí.
Autor nám v Zákonoch zločinu ponúka ďalšiu nezvyčajnú krimi, inšpirovanú skutočnými udalosťami, s odkazmi na reálne osobnosti (nielen samotného autora) a s realistickým poňatím odvekého boja dobra proti zlu, v ktorom nemajú biele figúrky vždy navrch. Ak neveríte, že zlo bude vždy potrestané, šloserovky sú presne pre vás.
Ja viem, že čítať sériu od pred-pred-poslednej časti je ako začať zabíjačkové hody palacinkami, ale holt som už chcela vyskúšať ospevovanú Zvieraciu sériu a Srnka bola poruke. Ak chcete spáchať podobný hriech ako ja, s čistým svedomím môžem vyhlásiť, že síce prídete o jednu riadnu dejovú bombu, ale inak sa v príbehu dá veľmi pekne zorientovať.
Kapitoly sú označené dátumom, takže s chronológiou nie je problém, ani keď sa vraciame do minulosti, do spomienok bližšie neurčeného účastníka zájazdu. Táto tajomná retrospektíva sa prelína s priebehom vyšetrovania, jednotlivé dejové linky do seba začínajú postupne zapadať a čitateľ odhaľuje čoraz viac zhodných okolností. Takáto stavba deja ma veľmi bavila. Hoci som bola na začiatku stratená ako Maďar vo vybraných slovách, postupne to celé začalo dávať zmysel - temný, zvrátený a krutý, ale logický.
Na tomto oddelení rozhodne neočakávajte idylku ako vystrihnutú z Komisára Rexa, kde vzduchom lietajú maximálne žemličky so šunkou. Frankie výborne načrtol pochmúrnu atmosféru, ktorá na oddelení panuje bez najschopnejších vyšetrovateľov, naštrbené medziľudské vzťahy, zúfalú snahu o dosiahnutie výsledkov aj stresujúci boj s časom. Na rozuzlenie som kápla pomerne skoro, ale v tomto prípade mi to vôbec nenaštrbilo celkový dojem. Bolo to skrátka tak správne prešpekulované, aby to stále dávalo zmysel.
Srnka mala všetko, čo od dobrej kriminálky chcem a potrebujem: fakt hnusnú vraždu, hlbší psychologický motív, vyšetrovateľov, ktorí nie sú schopní všetko uhádnuť z vlhkosti vzduchu a smeru vetra, dynamické tempo a riadnu šupu na záver. Prosím vás, čítajte našich autorov. Fakt majú čo ponúknuť, Frankie je žiarivým príkladom.
Táto kniha síce primárne oslovuje budúcich, či súčasných (a vlastne aj bývalých, aby videli, v čom to posrali) podnikateľov, ale princípy, ktoré predstavuje, sa dajú aplikovať na široké spektrum činností. Máte pocit, že váš život stagnuje? Možno ste pštros. Nie, nie, nepotrebujete psychiatra, tu nejde o krízu identity, ale o neochotu čeliť realite. Alebo sa vám zdá, že vaše manželstvo stojí za hovno? A čo tak nesnažiť sa zložiť puzzle tým, že ich vysypete z krabice, ale postupne pridávať jednotlivé dieliky?
Steven Bartlett sa vás nepokúša nakopnúť pinterestovými vyhláseniami ako "Teraz vstaň a dobi svet, ktorý na teba čaká!". Práve naopak, sám pripúšťa, že človek sa ťažko bude cítiť dobre iba preto, že si to niekde prečíta. Namiesto toho ponúka logické a funkčné kroky, ktoré vám pomôžu dosiahnuť vytúžený cieľ. Ako príklad uvediem boj so zlozvykmi - namiesto často omieľaného "chce to pevnú vôľu, tak vydrž!" vysvetľuje, že takýto postup možno nie je cestou do pekla, ale rozhodne do začarovaného kruhu, a ponúka inovatívny prístup - nič prevratné, ale pritom jednoduché, funkčné a psychologicky obhájiteľné.
Ak aj patríte k tej hŕstke šťastných, čo je spokojná so stavom vecí tak, ako sú, a nepociťuje potrebu na niečom popracovať, The Diary of a CEO sa vám oplatí čítať už len kvôli tým fascinujúcim príbehom a vedeckým informáciám. Dozvedela som sa napríklad, že by sme mali konečne prestať urážať akvarijné rybky, pretože, aby ste vedeli, chudera vaša bojovnica, ktorej už tretí mesiac sľubujete vymeniť vodu, dokáže udržať niť dlhšie než homo sapiens smartfónus. Alebo, že vás mozog dokáže odpojiť od bolesti, ak je nevyhnutné si pre ďalšie prežitie vlastnoručne amputovať končatinu. Aspoň že tak.
Čo ma mierne sralo, bol autorovo neustále zdôrazňovanie vlastných úspechov. Nemôžem povedať, že by sa vyslovene chvastal, on len konštatuje fakty, ktoré náhodou hovoria v jeho prospech, akurát teda už začínalo byť únavné, počúvať to stále dokola. Chalan si zaslúži ovácie, nie že nie, len si ich netreba pýtať tak okato.
The Diary of CEO dokáže pomôcť komukoľvek, kto chce svoje snaženie upriamiť efektívnejšie, pragmatickejšie a s väčšou šancou na úspech.
Lisa Aisato je pani ilustrátorka a asi ani nemusím zdôrazňovať, že je úplne jedno, či bude ilustrovať nadčasovú klasiku, príručku na servisovanie dieslového motora alebo obrazového sprievodcu sexuálnym životom murény - všetci po tom pôjdeme ako po údenom (vegeteriáni si doplnia nejaký sójový substitút) a hrdo si jej diela vystavíme v knižnici.
Tentokrát spojila sily (a talent) so svojou staršou sestrou (neviem ako vy, ale ja som ťukla sánkou do klávesnice keď som to zistila) a výsledkom je rozkošná veršovaná kniha s neopakovateľným Lisiným šarmom. O chvíľu aj ty zaspíš je básničkou na dobrú noc, ktorá zároveň detičkám približuje striedanie ročných období a krásu každého z nich (takže žiadne "ty drichmi a ja zatiaľ uvarím cestoviny"). Veršíky a maľby ukazujú, ako každé ročné obdobie trpezlivo sníva vo svojom pelíšku, kým príde jeho čas, a nenásilne čitateľa nabáda, aby si vzal príklad a tiež si dal dvacet.
Namiesto smútku z konca leta autorky zdôrazňujú všetky farby jesene (aj života, ale o tom je iná kniha), zimu nezobrazujú ako krutú megeru, ale ako milú starenku, a keď sa ukladá na spánok, na kraji stránku už zase vidíme, ako si jar vystiera stuhnuté pršteky. Z ilustrácií srší radosť, nádej, láska k prírode a vzácnosť každého okamihu.
A aby som nezabudla, skláňam sa až po zem pred pánom prekladateľom Milanom Richterom, ktorý prebásnil nórske veršíky tak, že si zachovali svoje čaro, atmosféru, pasujú k obrázkom a ešte sa to aj rýmuje. Separ môže ísť do riti.
Skrátka, Lisa a Haddy nám priniesli ďalšiu knihu pre všetky vekové kategórie. Aj keď ste už starí na uspávanky (nie, porno na dobrú noc naozaj nie je uspávanka), táto kniha si vás získa svojou ľahkosťou, farbami a nevtieravou nádherou. Ozdoba a klenot!
Toto bola na kniha, na ktorú som celý rok čakala! Totiž, niežeby som sa nevedela dočkať, kedy si prečítam o semenníku veľkom ako melón, z ktorého striekajú rôzne tekutiny, ale to nie je jediný dôvod, prečo je Zmluva s vodou nezabudnuteľným príbehom! Exotickým prostredím Indie, neúprosnou krutosťou života a jemným nádychom magického realizmu mi pripomína Sto rokov samoty, akurát že tu sa netreba pasovať s dvadsiatimi postavami čo sa volajú rovnako. Popri ničím neobrúsenej brutalite rodinných tragédií tu dostanete polodomestikovaného slona, čo vám na privítanie prinesie jazmín, ak mu padnete do oka (to má len jedno, chudák), ducha v pivnici či jasnozrivé a pritom hendikepované dievčatko.
Druhá dejová linka sleduje mladého nádejného chirurga Digbyho, ktorý zdrhá z Glasgowa do Indie, aby sa zdokonalil v službe verejnosti. Ono to zdokonaľovanie ide dosť ťažko, keď sa máte priúčať od ožrana, ktorý ani poriadne nevie, za ktorý koniec má chytiť skalpel, ale Digby ho čoskoro profesne prerastie. Až kým ho nezastaví tragédia.
Veľká časť deja sa zaoberá medicínou - nielen chirurgiou, ale aj tropickými infekčnými chorobami a leprou, ktorá tu však nepôsobí ako epidemiologický strašiak, skôr ako karmické božstvo, ktoré zasahuje do osudov postáv rôznymi spôsobmi. Takže nie, fakt to nie je o tom ako si všetci žili až kým sa nerozpadli zaživa. Okrem toho je príbeh postavený na láske - a pritom nie je romantický.
Nie som istá, či som dostatočne vystihla virtuozitu deja, krutosť osudov postáv, exotické prostredie Inde v kontraste s katastrofálnymi sociálnymi podmienkami a hlavne uspokojivý dojem, ktorý zanechá v čitateľovi, napriek tomu že čítal o hnisavých ranách a odpadnutých prstoch. Veľmi odporúčam!
Paľka Dobšinského poznáme (a milujeme) všetci. Vrhá však taký silný tieň, až pôsobí ako antihmota. A v tom tieni sa stráca mnoho iných spisovateľov, ktorí sa pričinili o zbierky rozprávok. Jednou z nich je Amália Sirotková, teta s priam rozprávkovým menom.
Nie sú to také krváky ako sme zvyknutí od zmieneného Dobšinského. Niežeby teda všetci nažívali v láske a harmónii od samého začiatku a šťastný koniec je tam len preto, aby sme o nich nemuseli počúvať až do súdneho dňa, ale napríklad stínanie draka je praktizované čarovným prútikom, nie kopou ostrého železa. Keď som už pri drakoch, prvýkrát som sa v rozprávke stretla s deväťhlavou pannou, ktorú treba dekapitovať. Tomu vravím rodová rovnosť! Amáliine rozprávky sa neodohrávali len v anonymných zámkoch za siedmymi horami a vodou za ktorou je voda a za ňou plot a za ním nič (okrem toho zámku), ale pokojne aj vo vašom susedstve (ak máte suseda kováča).
Niektoré rozprávky vám budú známe - napríklad Zakliate knieža ejkejej Kráska a zviera ejkejej Trojruža. Ďalšie si budete môcť prečítať v temnejšej podobe - lebo Kazisvět šestý, z Boží vůle král, je jedna vec, ale keď sa s vami chce oženiť vlastný otec, to už končí každá sranda a ešte aj Targaryeni krútia hlavami. A niektoré som čítala zrejme prvýkrát, napr. O umrlčej hlave - halloweenske varovanie mladým dievkam, aby nevarili v hrnci mŕtvu lebeňu.
Rozprávky sú podávané v dobovom, nie však pôvodnom znení. Pani Piroščáková dokázala udržať krehkú hranicu medzi zachovaním dobového zvuku, ale zároveň priblížiť text dnešným čitateľom.
A ďalšou ohromnou devízou tejto knihy sú dychberúce, dokonalé, umelecké ilustrácie Zsolta Lukácsa. Naozaj, toto je jedna z kníh, o ktorých s obľubou vravievam, že sa ich kúpa oplatí aj analfabetovi, také sú to vizuálne poklady. Z ilustrácií na vás dýcha život, pritom však majú rozprávkovú atmosféru, ale zároveň sú realistické - fakt, neviem ako inak ich opísať, než že sú to umelecké diela, na ktoré je radosť hľadieť.
