Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Natalie Haynesová dala Medúze možnosť rozpovedať príbeh od začiatku a svojimi slovami. Takže nečakajte neľútostnú príšeru, ktorá robí z ľudí detailné záhradné dekorácie len preto, že môže. Medúza je citlivá bytosť, ktorej viac záleží na živote v jej okolí než na vlastnom pohodlí a ktorá nereaguje na kliatbu zatrpknutím a krutosťou, ale smútkom a ohľaduplnosťou.
Žiadny chlap na svete, či už mu prúdi žilami ichor, krv alebo brzdová kvapalina, nie je taký neodolateľný, aby mu padla k nohám každá žena bez výnimky. Haynesová na rozdiel od tradičného ponímania gréckej mytológie nebagatelizuje podobu bohov čoby sexuálnych predátorov, nedegraduje znásilnenie na niečo, čo proste robia - ráno vstane, spočíta delfíny, potopí dva ostrovy, znásilní tri panny a na obed si dá diviaka s ambróziou. Obeť nemá formu anonymného matraca, čo má byť rád že je rád, ale skutočnej ženy, ktorá sa musí vyrovnávať s traumatizujúcim zážitkom. Rovnako nemilosrdne a bez filtrov s peknými mihalničkami ukazuje aj takzvaných hrdinov - zabudnite na Persea čoby Jakea Sullyho po intenzívnej rehabilitácii.
Prirodzené dialógy písané súčasným jazykom a okorenené štedrou dávkou sarkazmu mi pripomínali Stephena Frya a jeho geniálne prerozprávania mytologických príbehov. Takže hoci je Medúzin príbeh vo svojej podstate tragédiou, autorka ho podáva tak, že sa číta neskutočne dobre, a pritom nič nezľahčuje ani si nerobí nemiestne žarty.
????King v tejto knižke upustil od detailného budovania charakterov a pomalej degradácie atmosféry a išiel na vec rovno, odzadu a bez lásky - už na prvých stranách sa vlkodlak trepe cez rozdrúzgané dvere, a rozhodne nie preto, aby vydesenému železničiarovi ponúkol vzorky peny na holenie od Avonu. Namiesto kapitol je kniha členená na jednotlivé mesiace, ktoré mapujú útoky vlkodlaka - zakaždým sa stretneme s osobou, ktorú nám King na svoje pomery stručne, ale aj tak farbisto predstaví a potom...no, buď to prežijú, alebo aj nie. Skôr nie.
????Čo robí túto knihu takým výnimočným zážitkom však nie je poctivý vlkodlačí príbeh - hoci aj ten je skvelý - ale tie dychberúce, drsné a absolútne majstrovské ilustrácie Bernieho Wrightsona. A že túto útlu knižku vybavil obrázkami naozaj poctivo, v čiernobielej aj plnofarebnej variante. Zvedavcom intenzívne odporúčam krotiť svoju vášeň - tie ilustrácie sú naozaj všetky do jednej veľkolepým dielom, lenže ich predčasným štúdiom sa oberiete o zážitok z čítania, keďže si vyspoilerujete mnohé, vrátane identity vlkodlaka. Keď už musíte, aspoň sa stopnite pred októbrom.
???? Za tých 40 rokov od 1. vydania sme síce mali možnosť vidieť zvlčilcov v naozaj rôznorodých podobách (poprosím minútu ticha za kňučiaceho Taylora Lautnera. Ale stále si myslím že má dobré telo), ale Kingove klasické poňatie má dodnes ohromné čaro. Je to knižka, ktorú zhltnete za dve hodiny aj s prestávkou na záchod a instagram, ale určite by nemala chýbať v zbierke žiadnemu kingomaniakovi ani tomu, kto má proste rád horory v ich pôvodnej, drsnej, rýchlej podobe.
Neviem či teraz zo mňa hovorí rozum alebo nostalgia (stretnúť jednorožca je pravdepodobnejšie ako môj rozum, tak to bude tá nostalgia), ale ja som si toto čítanie ohromne užila! Nepopieram, že je to aj tým, že som rozprávku videla iba asi 856x a postavy v knihe ku mne prehovárali hlasmi Dušana Cinkotu, Leopolda Haverla, Andreja Hryca či Zuzany Kronerovej (to bola ešte tá generácia hercov čo vedela dabovať). Jednorožcove putovanie nie je prechádzka ružovou záhradou so šumiacim vodopádom v pozadí (no dobre, miestami je), ale ani jej nejde každú chvíľu o kejhák. Beagle cez neschopnosť ľudí uvidieť jej pravú podobu poukazuje na to, že sa často priveľmi spoliehame na racio a fantázia skuhrá v kúte s pohárikom na drobné. Rothfuss (ktorý písal úvod. Áno, na toto milosťpán čas mal) by mi vynadal že vám tu teraz vnucujem svoje vnímanie príbehu, no snažím sa poukázať na to, že je to naozaj krásna fantasyrozprávka s pridanou hodnotou. Dej plynie pomaly, záporák ma skôr charakter melancholického antihrdinu než démonického požierača konskej salámy a akcie je tu naozaj poskromne, ale celé je to kompenzované tou snovou, jemnou a nepresladenou atmosférou.
Či už ste si tento príbeh zamilovali ako dieťa, alebo sa s ním teraz stretávate po prvýkrát, nebojím sa prehlásiť, že Posledný jednorožec je jednou z tých kníh, ktoré sa naozaj hodia do každej knižnice. Nesmrteľné rozprávanie o láske, odvahe a obetovaní si dokáže získať naozaj široké publikum.
????Ďáblovy dveře sú druhou časťou série, ktorá sa odohráva pred prvou časťou série. Tiež som spočiatku skepticky krivila papuľu ako Romana na niekoho, kto nehral dvakrát Wimbledon, lebo veď mňa neojekabátiš, viem, že to prežije keď si mi to už vyžvanil v jednotke, tak čoho sa mám báť? Autor však stavil na vskutku originálny koncept retrospektívneho osvetľovania deja, takže si na tomto mieste dovolím vziať späť svoje námietky, že určité veci v jednotke nedostatočne rozvinul. On si ich len poctivo šetril na "predkračovanie" (áno, vymyslela som termín označujúci pokračovanie čo sa odohráva pred. Kade sa ide na patentový úrad?).
????Mountford sa nikam neponáhľa, nesnaží sa čitateľa prvoplánovo strašiť na každej druhej strane, hororovú atmosféru buduje pekne postupne až do strhujúceho finále, kde sa bude trhať naozaj kadečo. Gradáciu založil na postupnej zmene Ritinho správania, na zúfalej snahe jej manžela udržať rodinu pohromade a na tajomnej postave Marcusa Blackwatera, ktorý síce stojí v pozadí, ale tie jeho nenechavé paprče ťahajú za všetko možné, nielen za nitky. Akurát Chloe je na 6ročné mláďatko príliš vyspelá a občas uvažuje skôr ako Indiana Jones než ako dieťa, čo len nedávno odložilo pomocné kolieska.
????Okej okej, horor možno nie je nejaký vysokointelektuálny egorozvíjajúci žáner, navyše téma strašidelných domov je otrepaná ako mastný chleba s cibuľou, ale padne rovnako dobre! Lee Mounford dokázal opäť z miliónkrát reprodukovaného námetu vyťažiť maximum a výsledkom je naozaj podarené čítanie, možno menej zimomriakové ako prvá časť, ale o to napínavejšie a príjemne tajomné. Ideálnejšie oddychové čítanie na jeseň si ani neviem predstaviť!
Námet tejto knihy ma schmatol za pačesy ako pračlovek svoju vyvolenú. Čakala som silný a emotívny príbeh, ktorý moju čiernu dušičku rozdupe na kašu a ja si budem po dočítaní utierať roztečenú špirálu aj zo zadku. Nehovorím, že Zaľúbila som sa do nádeje nie je silná a emotívna kniha, lenže...ten štýl! Tá poézia! Tá lyrika! Našťastie neviem zo skúsenosti povedať, ako sa vyjadrujú chorí tínedžeri, no viem, aký jazyk používajú tí zdraví a neverím, že namiesto vyjadrenia, že im je skrátka na piču medom potretú, by sa uchyľovali k básnickým prirovnaniam hodným Vila Potrashrušku.
Rozprávanie je plné metafor, snových predstáv a spomienok, takže som mnohokrát strácala niť ako na sympóziu vyšívačiek. Lancali zahŕňa do deja ohromné množstvo náročných tém, ktoré zaobaľuje do pekných slov, no toto balenie ma potom nedokázalo naplno zasiahnuť. Vlastne som si občas chcela knihu otrieskať o hlavu, nech vo mne vyvolá aspoň nejakú bolesť. Navyše mám dojem, že toho zla bolo v knihe toľko, až nestihla všetko rozviesť do hĺbky. Smrť mamy jednej z postáv tak dostala asi toľko priestoru ako zvädnutá izbová kvetina.
Rozhodne nechcem povedať že Zaľúbila som sa do nádeje nie je pekná kniha. Svojím spôsobom je nádherná, akurát ja ten spôsob nedokážem oceniť, takže ma prosím berte s rezervou. Na takéto knihy som príliš cynická a neviem vstrebať všetku lásku medzi riadkami. Ak potrebujete bôľnosladké pohladenie pre dušu, plné nádeje ruka v ruke s beznádejou, ak máte radi pomalé príbehy, kde nič nie je povedané na plnú hubu, určite dajte šancu Zaľúbila som sa do nádeje. No ak ste ako ja, a skôr oceníte drsný, naturálny a reálny príbeh, zrejme budete po dočítaní podobne zmätení.
Sídlo hrůzy v podstate neprichádza s ničím novým, ale zato ťaží maximum z toho starého. Aj v tomto prípade najprv všetko vyzerá viacmenej v poriadku - možno až na stav omietky, podlahy, ústredného kúrenia a osvetlenia. Postupne však dochádza k javom, kedy by som to ja osobne už naozaj nedokázala donekonečna ospravedlňovať prievanom, hlodavcami, erupciami na slnku, červotočmi, karcinogénnym vplyvom plesní na ľudský organizmus alebo technologickým smogom. V určitom momente skrátka príde zlom, kedy sa musíte rozhodnúť, či zavoláte odborníkovi na psychické zdravie alebo odborníkovi na exorcizmus. Lebo keď to dáte na hrdinov nášho príbehu a budete čakať, že to nejak prehrmí ako štandardná prietrž mračien spojená s krupobitím, tornádom a spevom Gizky Oňovej, nemusí to dopadnúť úplne dobre.
Samozrejmosťou je rýchlo gradujúci, pochmúrny a tajomný dej - autor sa krásne pohráva s atmosférou, spočiatku necháva čitateľa veriť, že za všetky zvláštne úkazy môže skutočne iba zanedbanie bytového jadra. Neskôr to už vybalí naplno a začína sa nefalšovaný plnokrvný horor, z ktorého som bola miestami potentovaná ako batoľa (len bez toho rozkošného výrazu). Záver je vyhrotený a strhujúci, akurát ma mrzí, že niektoré okolnosti autor počas rozprávania dosť rozvinul a vo finále sa na ne vyprdol - napríklad študovňa plná formaldehydu, pergamenu a pentagramov si určite zaslúžila viac než chabých 15 minút slávy.
Inak ale Sídlo hrůzy určite odporúčam všetkým milovníkom bezpečného strachu. Staromódny horor inkarnovaný do modernej doby mi zahral na správnu strunu. Užila som si zimomriavky, že sa mi stavali aj tie chlpy ktoré nemám (no, dobre, už je zima, takže mám).
Dafné je ten typ dievčaťa, čo vyzerá, že má z adamantia nielen kostru, ale ešte aj mihalnice, nikoho si nepustí k telu a z ničoho si nič nerobí, no v skutočnosti ju jej starosti pomaly začínajú pohlcovať. Musím sa priznať, že podobné hrdinky, drsné ako zadok nosorožca, väčšinou u mňa nenachádzajú pochopenie. O to viac ma prekvapilo, že k Dafné som pociťovala nielen ľútosť, ale aj sympatie. Skrátka som chcela, aby už pre zmenu zažila aj niečo pozitívne - podľa možnosti nie test na covid.
????Moja vnútorná cynická obluda beta verzia predsa len musí trochu obrblať vzťah medzi Dafné a Dominikom. Celé sa to udialo na môj vkus príliš rýchlo - Dafné, ktorá trávi roky zdokonaľovaním techniky profesionálnej asocializácie otvorila Dominikovi srdce už po pár dňoch. A Dominik zase pri Dafné okamžite zabúdal na svoje monkovské spôsoby a strach z mikróbov.
Hoci som občas trochu prevracala očami, keď Dafné s Dominikom skĺzli do patetických vyznaní (básnické figúry si nechaj do kulturáku a rovno jej povedz, že pri pohľade na ňu máš určitý orgán väčší až 10násobne. A ak neviete, že myslím očné zrenice, tak ste ešte väčie hovadá než ja), veľmi sa mi páčilo, že Dafné je rovnako ako mnohí z nás zbláznená do Queenu. Lepší soundtrack pre svoju knihu si autorka ani nemohla vybrať!
Kniha Nelám mi krídla je opäť veľmi silným čítaním prispôsobeným mladšej vekovej kategórii. Okrem mladej lásky totiž rieši dôležité spoločenské problémy a ani náhodou ich neidealizuje - Dafné si napriek svojej prezentovanej sile užije pocitu bezmocnosti viac, než niektorí šťastlivci za celý život. Kristína vytvorila sympatické a uveriteľné postavy.
Autorka dáva priestor postupne každému členovi rodiny, a tak sa na chvíľu ocitneme v Huseyinovej hlave, práve keď si uvedomí, že s dôchodkovým sporením si robil starosti zbytočne, a hneď nato robíme spoločnosť najmladšiemu synovi Umitovi, ktorý sa musí vyrovnávať nielen so stratou otca, ale aj s vlastnou orientáciou. Mladšia dcéra Perihan sa snaží vymedziť vlastnú identitu, zatiaľ čo staršia Sevda síce vzala život do vlastných rúk, no pocit naplnenia sa aj tak akosi nedostavil. A starší syn Hakan sa zase snaží utiecť pred realitou života zbesilou jazdou po diaľnici.
????Fatma Aydemir predviedla prácu s charaktermi par excellence. Postupne, ako odkrývala jednotlivé vrstvy a spomienky, som pochopila, že nie, on sa tak nespráva iba preto, že sa rozhodol inšpirovať rannou erekciou a byť k..... celý deň, ale preto, že ho poznačil pocit nespravodlivosti a bezmocnosti. A že ona sa pod tou peknou fasádou nesnaží skryť iba vrásky o hĺbke pavúčej nohy, ale vlastnú neistotu a túžbu po zmene. Ako som hrdinov spočiatku nemohla vystáť, tak som k nim postupne začala pociťovať skôr ľútosť.
????Džinovia predstavujú tú geniálnu kombináciu, keď sa nie práve ľahká kniha číta ľahko ako šlabikár. Zasiahne vaše emócie silou odbrzdeného kamióna, ale nebude vás trápiť transcendentálnymi úvahami, ktorým nemáte šancu porozumieť bez šluka marišky a diplomu z filozofickej fakulty. Prihovára sa vám ľudskou rečou a apeluje na myšlienky, ktoré sa môžu vo vašej hlave vyskytnúť, aj keď máte to šťastie, že sa vám otec neupracoval do hrobu, mama nebojuje s depresiou alebo vám policajti nestrkali prsty tam, kde by mal byť nápis "iba na vystupovanie".
Namiesto klasického chronologického rozprávania sú čitateľovi predostreté prepisy monológov, ktoré si Steve nahrával do starého telefónu a majú formu audiodenníka, prostredníctvom ktorého zaznamenáva aktuálne udalosti, aj spomína na minulosť. Vďaka tomu sa kniha číta rýchlo a ľahko - predsa len, keď sedíte na lavičke v parku a žvatlete do telefónu, už ste dosť divný aj bez toho, aby ste opisovali, koľko lupeňov čerešne práve pristálo na krištáľovej hladine jazierka. Napriek jednoduchému textu odporúčam dávať pozor - táto kniha je ako 30ročná zaváranina, ktorá ukrýva viac, než je zrejmé na prvý pohľad. Salmonela a mikotoxíny to snáď nebudú, ale hádam chápete, čo sa snažím povedať.
Osobne mám lúštenie rôznych kódov a hádaniek rada - teda, keď pri tom môžem sledovať niekoho zdatnejšieho a nemusím zapájať vlastné dve mozgové bunky, ktoré sú už aj tak plne vyťažené dýchaním a pozeraním - takže som si užívala aj čítanie Tajného kódu, no potom prišiel koniec a... jednoducho mi to subjektívne nechalo dekel na mieste, iba ho tak decentne podvihlo. Zrejme som po všetkom tom napínavom čítaní ešte čakala Gandalfov dračí ohňostroj, ale dostala som len raketku z čínskeho obchodu.
Ak ste milovníkom lúštenia, kódov, hádaniek, Robert Langdon je váš spirit animal a vaše heslo na pokec by neuhádla ani Lisbeth Salanderová, Tajný kód je rozhodne knihou pre vás. Užite si čítanie, pri ktorom žiadna veta nemusí znamenať to, čo sa v nej hovorí.
Už v škôlke nás učia, že svet spoznávame pomocou piatich zmyslov. Človek je tvor síce vyspelý, ale aj sebestredný a egoistický, takže predpokladáme, že zvieracie vnímanie sa výrazne podobá na to naše, akurát v niečom vynikáme my a v niečom zvery. Nuž, trt makový s posýpkou, vážení. Každý živý tvor vníma svoje prostredie absolútne jedinečným spôsobom, označovaným termínom umwelt - čiže ktorými zmyslami vníma aké podnety. Ed Yong sa zameral na zmyslové schopnosti naprieč zvieracou ríšou, od nám najbližších tvorov ako psy a mačky, až po obrovské vráskavce alebo maličké tŕňovky.
Dozvedela som sa mnohé o mojom najobľúbenejšom operencovi - napríklad, že soví ksicht nemá tvar kruhu iba preto, že to vyzerá brutálne efektne, alebo že tie rozkošné chocholky na hlave výra skalného sú naopak naozaj len na parádu a uši má úplne inde. Ak vás niekedy fascinovalo osem chápadiel chobotnice a zamýšľali ste sa nad tým, ako dokáže jeden mozog koordinovať osem pružných končatín, tak vedzte, že chápadlá sú do značnej miery autonómne a mozog ich v podstate nechá, nech si robia, čo uznajú za vhodné. Výraz "pravá ruka nevie, čo robí ľavá" naberá v chobotničej terminológii celkom nový rozmer, no aj tak sa stavím, že by pero otvorila rýchlejšie než Andrej Danko.
Okrem obrovského množstva úžasných informácií vás táto kniha ohúri dvoma sadami prekrásnych fotografií. Ak vás nepresvedčí faktografická nadupanosť ani vizuálna príťažlivosť, Ed Yong má v rukáve ešte jedno eso a tým je fantastický zmysel pre humor. Napríklad pri zmienke o tučniakoch cituje známy hit z Frozen.
Kniha Ohromný život je naozaj ohromne poučným, fascinujúcim a obohacujúcim čítaním, ktoré pozdvihne váš pohľad na svet na novú úroveň. Pomôže vám lepšie pochopiť svet okolo seba prostredníctvom zmyslov, ktoré nemáte, alebo iným využitím tých, ktoré máte. Ed Yong sa nesnaží svojich čitateľov ohúriť tým, čo všetko vie, ale priateľsky sa podeliť o to, čo sa sám dozvedel spoluprácou s vedcami. Naozaj veľmi odporúčam každému, kto sa chce pozrieť na svet v širšom kontexte, než zrakom.
