Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Táto kniha prostredníctvom 30 beletrizovaných príbehov vysvetľuje ťažkosti, s ktorými sa stretne každý, kto sa vydáva do neprebádaných vôd internetu. Podvodníci bažiaci po finančnom zárobku, úchyláci loviaci akty či konšpirátori disponujúci zaručenou pravdou sú len špičkou ľadovca. Okrem varovaní, čo všetko číha na ničnetušiaceho užívateľa priestoru internetového autor ponúka aj možnosti riešenia takýchto nepríjemných situácií. Každá poviedka končí pozitívne - alebo ponaučením, že aj Ezop by bol hrdý.
Príbehy by mohli byť stručnejšie, v niektorých sa pointa opakuje alebo je veľmi podobná. Postavy nie sú prepracované - pretože v konečnom dôsledku o ne ani primárne nejde - takže väčšinou čítame o pribrzdených mužoch a neznesiteľných ženách. Ale v tomto prípade prepáčim všetko, pretože ide o publikáciu, ktorá na našom trhu chýbala. Idem moralizovať tak prižmúrte oko, ale uberme trochu hajpu dračej škole, zlým chlapcom a sexu na vrchole Eiffelovky a skúsme zamerať pozornosť na knihu, ktorú by som okamžite zaradila do povinného čítania.
A ak sa náhodou v niektorom príbehu spoznáte, nehanbite sa a nezúfajte - títo šmelinári sú už takí vychcaní, že si fakt treba dávať sakramentský pozor.
Síce ma iritovalo, ako sa všetci v miestnosti museli zbierať z dlažby, len čo vošla Riley, a každý jej hneď zobal z ruky (s jednou výnimkou, ale ani tá nemala dlhú expiračnú dobu), v podstate som tomu rozumela - ona je skrátka také milé slniečko, čo chce, aby boli všetci v jej dosahu a ešte pol metra za ním šťastní a spokojní. Žiaľ, interakcii s Connorom som nedokázala uveriť. Buď Riley visel na perách, keď mu v podstate vysvetľovala trasu MHDčky, akoby odhaľovala zmysel celej existencie ľudstva, alebo od nej odskakoval ako zle otočený magnet.
Romantická zápletka ako jediný katalyzátor deja na takúto rozsiahlu knižku nestačí, lebo potom všetko trvalo príliš dlho. Slow burn bolo naozaj sloooooow (napriek tomu, že iskrenie medzi Riley a Connorom malo od prvej strany intenzitu lesného požiaru), rozhovory zdržiavali (ale dialógy boli skvelé a prirodzené) a drámy boli máličko.
Ak mám niečo pochváliť, tak určite prostredie - vidno, že autorka má (nielen) Španielsko pochodené a hrdinovia si tak mohli užívať dokonalú, slnečnú, letnú atmosféru s arómou sangrie (aj keď tú akurát nepili). Tiež kvitujem, že hoci knižka nebola zastrešená žiadnym vydavateľstvom, po vizuálnej stránke je nadmieru vydarená a, čo je ešte dôležitejšie, absentujú chyby, preklepy a iné rušivé elementy v texte.
Ak hľadáte ľahkú oddychovku plnú slnečného svitu, so sympatickými postavami a jemne spajsy scénami (niežeby to robili potichu pod paplónom, ale ani ju nepreťahoval dopravným kužeľom uprostred križovatky), Impulzom nič nepokazíte.
Fitzi vsadil na akciu, čo z námetu síce logicky vyplýva (pri zvrátenom love na ľudí nie je veľmi priestor na psychologické rešerše), ale jeho povestné zvraty sa mi zdali plytké ako detský tanierik. Nepopieram, aj Osemnoc sa číta ľahko a rýchlo, ale človek čaká, kedy to už príde, a ono si to zvrtne štýl slovenskej železnice a možno ani nepríde.
Postáv je tam účelovo priveľa. Nie toľko, aby ste sa v nich stratili, ale dosť na to, aby sa medzi nimi mohol stratiť skutočný záporák. Nič proti, ale takýto postup je priehľadný ako igelitový sáčik. Navyše, vážne sa nedá opísať ženu bez toho, aby sa autor rozplýval nad skutočnosťou, že jej prsia ignorujú gravitáciu ako Šimkovičová autorské práva a že nepotrebuje makeup? Čo ak ma viac zaujíma, či jej funguje pankreas a aký má cholesterol, keď sa už musíme zaoberať jej fyzickými dispozíciami? A nezávidím. Ja tiež nepotrebujem makeup. A tie deti, okolo ktorých som minule prešla, už isto prestali plakať.
Sebimu ale musím uznať, že celý ten virvar okolo Osemnoci zvládol na výbornú. Spočiatku má charakter nezmyselného hoaxu, na ktorý sa postupne namotáva čoraz viac ľudí, až prepukne nefalšované davové šialenstvo. Bravúrne vykreslil prechod od nedôverčivo zdvihnutých obočí po obočie schované pod maskou z vreca na odpad, aby vás sused nespoznal, ako s dlažobnou kockou utekáte po ulici rozmlátiť niekomu hlavu len preto, že je to vraj výnosné.
Zhrnuté a podčiarknuté, táto Snehulienka (biela ako sneh, červená ako krv, chápeme?) sa pre mňa nestane najkrajšou v celej zemi, ale ako vždy vravím, ak milujete Fitzeka, tak nemáte dôvod s tým teraz prestať.
Autori bravúrne pracujú s ľudskou psychikou - neponúkajú vám ostrieľaných kozmonautov, ochotných položiť život na oltár poznania, ktoré už aj tak nebudú mať komu odovzdať, ale profesionálne, no stále nešťastne ľudské bytosti, ktoré sa síce dokážu zmieriť s kadečím, ale predsa je pre nich náročné prijať predstavu, že už nikdy neuvidia rodnú planétu, kde balón letí hore a hovno dole. Evolúcia a geneticky zapísaná túžba po zachovaní rodu je však mocná motivácia, takže aj v tomto nevšednom prostredí sa bude riešiť rozširovanie genofondu (a to aj smerom, ktorý sa mohol stať neskoršou inšpiráciou pre Targaryenocov).
Najviac ma bavil vývoj ľudskej kolónie v Rámovi - človek by povedal, že ľudstvo sa dokáže poučiť z tých sračiek, čo napáchalo na Zemi, no trt makový, vážení. Clarke a Lee šikovne spojili morálny dôsledok druhej šance s nenapraviteľne degenerovaným charakterom niektorých jedincov a výsledkom je prostredie, ktoré má k raju asi tak blízko ako Terchová k Parížu. Zaujala ma aj vízia, keď sa spoločenstvo muselo boriť s epidémiou neznámeho vírusu, a jedným z krokov bolo celoplošné testovanie (áno, Igor, počujeme, tlieskame, choď si zase sadkať).
Môžete sa tešiť na pterodaktyly, dačo, čo možno pripomína mačku a možno mravca, záleží z ktorého konca na to hľadíte, a môj osobný favorit - telepatická cukrová vata. Akú otvorenú myseľ potrebujete, aby ste vymysleli telepatickú cukrovú vatu (trvám na otvorenej mysli, o psychotropných látkach hodíme reč nabudúce)?
Táto séria pre mňa predstavuje sci-fi vo svojej čistokrvnej podobe, bez romantických či nezmyselne akčných vsuviek (pri všetkej úcte k Total Recall) - pozornosť dokáže zaujať aj tak, prirodzeným plynutím neprirodzeného deja. Neviem sa dočkať ďalšej časti!
Tajomstvo Dračej steny mi pripomenulo Aladárovu nafukovaciu raketu, ale aj film Cesta do praveku (ten sa odohráva v skutočnom praveku, nie v tom lightovom z ktorého pochádzam ja). Hoci je kniha určená mladšiemu čitateľovi, veľmi sa mi páči, ako si pán Žarnay dal záležať na detailoch, neodbil cestovanie naprieč galaxiou tým, že sa to proste dá, lebo to potrebuje pre dej.
Kniha má taký ten retro nádych, pripomenula mi staré dobré časy požičiavania kníh z detského oddelenia knižnice, úryvky z čítanky alebo 35 rereadingov tej istej knihy len preto, že som mala čas (a málo nových exemplárov). Chalani sa navzájom odpálkovávajú fórmi z čias Masaryka, ale viete čo? Ja som sa smiala s nimi, hoci som tie ich vtipy počula za svoj život viackrát než "Kevin tu nie je!". Autorova fantázia pri opise mimozemských civilizácií mi pripomenula Pullmanove Temné hmoty a Lyrine putovanie svetmi plnými bizarných stvorení, z ktorých nie každé túži byť vaším kamarátom a nechať sa voziť v koši na bicykli.
Tajomstvo Dračej steny je jednou z tých vzácnych kníh, ktoré dokážu potešiť čitateľov naprieč generáciami. Príbeh dopĺňajú skvelé ilustrácie (a nič nie je lepšie ako obrázkové knihy, fakt nič. No, možno klobása). Na pozadí dobrodružného príbehu zdôrazňuje neochvejnú silu priateľstva, no bez toho, aby sa autor snažil hrať na city alebo "nenápadne" mentorovať.
Atalanta, Atalanta, ty si mi dala inak zabrať! Možno to bolo spôsobené aj tým, že rozprávačka trávila pomerne veľa času vnútorným monológom, takže na nejaký pokec jej nezostával priestor. Plavbu na palube Argo som si otitulovala podnadpisom "Mindžujeme na lodi" - Atalantu sralo vari všetko. Ako na ňu čumia, ako ju prehliadajú, že sa schyľuje k boju, že sa nebojuje dosť, že ju bolia ramená, že nemôže ukázať čoho je schopná...okej, tú bolesť ramien beriem, ja by som s veslom zvládla tak zábery, než by mi odpadli končatiny - a tými dvoma myslím dopredu a dozadu.
Keď prerozprávate notoricky známy príbeh s pevnou osnovou, veľmi si nemôžete vyskakovať, no páči sa mi, že autorka využila na maximum aj ten obmedzený priestor na manévrovanie. Atalantu teda vmanévrovala do Meleagrovho náručia - priateľstvo prerástlo do niečoho intenzívnejšieho a slúži im ku cti, že po sebe neskočili hneď, ako sa zdvihli kotvy. Veľmi sa mi páčilo tiež prepojenie na iné mýty - stretneme sa napríklad s Heraklom, ktorý opäť nie je Kevin Sorbo, alebo budeme pozorovať Iasona a Medeiu na ich krvavej púti za vlastnými cieľmi.
Autorka síce Atalante nevytvorila happyend šitý na mieru, ktorý jej napriek tomu bude sedieť ako volovi tiara, no predsa jej príbeh ukončila menej drasticky. To ma potešilo, lebo hoci som občas Atalantu nedokázala pochopiť (nebojí sa znásilnenia kentaurami, ale z pohyblivých útesov si skoro cvrkne do tuniky), dokázala si získať moje sympatie do takej miery, aby som jej priala ak nie šťastný, tak aspoň uspokojivý koniec.
Mohlo by sa zdať, že v komiksovej podobe bude holokaust stráviteľný - dovolím si vás vyviesť z omylu. Masová genocída nie je stráviteľná v žiadnej podobe, ani keby ste každú stranu zajedli Pankreolanom forte. Myšky, predstavujúce obete, sú v značnej miere humanoidné (vlastne sú to skôr ľudia s myšou hlavou než bratranci Micky Mousa) a okrem toho sa autor nesnažil iným spôsobom cenzurovať skutočnosť. Ak prišlo na mučenie, kreslil mučenie. Ak prišlo na popravy, kreslil popravy. Všetko zachytil autenticky, tak, ako mu to sprostredkoval jeho otec.
Vladek nebol prototypom ctihodného, šľachetného muža, hrdo čeliaceho minulosti a blahosklonne odpúšťajúceho. Naopak, v autorových spomienkach vidíme zlomenú, zatrpknutú, zničenú ľudskú bytosť, neschopnú sa viac tešiť zo života, ktorý sa mu podarilo zachrániť. Neviem si predstaviť, koľko odvahy a bezsenných nocí muselo Arta stáť, že v podstate vyzliekol do naha vlastného otca a ukázal ho svetu takého, aký bol - nie takého, akého by ho chcel mať.
Keby mi niekto povie, že existuje komiks o myšiach, čo zažili Mauschwitz (za toto si autor toho Pulitzera fakt zaslúžil!) a ja neviem, že fakt existuje, tak mu asi neuverím. A ešte ťažšie by sa mi verilo, že táto metafora dokonale funguje, že je to dielo, ktoré čitateľom zamáva rovnako ako posolstvá písané "klasickou formou", ak nie viac - tým, ako je surovo vizuálne, temné a hrôzostrašné. Zdrvujúci text je doplnený čiernobielymi, strohými a pritom nechutne autentickými ilustráciami a výsledkom je dielo, ktoré vás dokáže obrať o spánok. Ale radšej sa poučiť z hrôzy spomienok niekoho iného ako dopustiť svoje vlastné.
Juliane Stadler sa verne drží historických faktov, pritom však príbeh rozpráva po svojom a nebojí sa popustiť uzdu fantázii, no stále tak, aby z toho neurobila rozprávku na dobrú noc a pekné erotické sny. Vdychuje život skutočným osobnostiam ako kráľ Henrich, Maréchal (ten sa stal mojím historickým "crushom", ako by povedala dnešná mládež. Už ste boli zamilovaní do 800 rokov mŕtveho chlapa?) či Filip Flanderský a necháva ich interagovať s vlastnými fiktívnymi charaktermi, ktoré sú však vykreslené tak verne, že sa pokojne mohli motkať v stopách Plantagenetovcov. Príbeh nás zoznámi aj s Richardom Zradným Hovadom, neskôr známym ako Levie srdce. Nie je síce hlavným záporákom, ale tátoša so zlatou hrivou si tiež nezaslúži.
Veľká časť deja sa točí okolo turnajov (nakoľko sa kniha nevolá Kráľ sadbových zemiakov, asi to nikoho ani neprekvapí), ale páči sa mi, že autorka nezabieha do vyčerpávajúcich detailov a šťuchaniu s veľkými kladami (stále hovorím o turnaji, vďaka za opýtanie) venuje iba nevyhnutnú pozornosť - tak, aby vzbudila napätie, ale aby si čitateľ nemal chuť vytrhať vlasy v momente, keď rytier vysadne na koňa. Rozprávanie je dynamické a napínavé, samozrejme príde aj na romantické vzplanutie - v tomto prípade na ňom totiž stojí významná časť zápletky, nie je to také to "dám ich dokopy, nech sa zdvihnú predaje".
Okrem skutočných dejín dostanete vášnivé vzplanutie, boj s diskrimináciou, LGBTI a v neposlednom rade morálne sivé charaktery, dotlačené ku konaniu nielen spoločenskou situáciou, ale aj vlastnou mizériou.
Rieka našich spomienok je zaujímavým mixom detektívky a spoločenského románu. Ústredným motívom je síce mŕtvola s brokmi v útrobách, ale autor do príbehu vplieta vojnovú traumu, rasovú diskrimináciu, homofóbiu či cudzoložstvo. Príbeh má také pozvoľné, pomalé tempo, autor si dáva záležať na vykresľovaní postáv, a naozaj odvádza dobrú robotu. Nikto nie je jednofarebný (áno, Indián je červený, haha, poďme ďalej), každý má viacero výrazných povahových znakov, ktoré dokopy pomáhajú vytvoriť veľmi realistické a zapamätateľné osoby. Autor dal mnohým do vienka aj dávku prije...mernosti, no zároveň ponúkol možnosť napraviť si renomé. Niekto ju využije, niekto nie. Brody stojí v popredí (bodaj by nie, keď na neho čumí celé mesto, zatiaľ čo sa snaží zistiť, za akých okolností si Jimmy vyklopil vnútornosti do jarku), ale ani on nie je žiadny ôsmy statočný. Navyše musí bojovať s vlastnými démonmi, ktorí občas ťahajú za dlhší povraz, a to až tak, že Brody miestami pôsobí nekompetentne. A to vôbec nemyslím ako kritiku - práveže skôr uverím šerifa, čo občas tápe na mieste v snahe vyrovnať sa s minulosťou, než neohrozeného Robocopa.
Záver knihy je absolútne uspokojivý a zároveň mrazivý. Krueger v konečnom dôsledku ukončil príbeh dosť surovo - nie štýlom, že nenechá kameň na kameni a mozog v lebke, ale takým tým realistickým spôsobom, že život prinesie kadečo a nie vždy je to pekné. Rieka našich spomienok je o sebaobetovaní, o krehkosti ľudskej duše, o uzdravujúcej sile lásky, no pri tom všetkom nie je presladená, naopak - je drsná a skutočná.
Oko ihly nie je len zábavnou, napínavou špionážnou kratochvíľou, kde si dosadíte Seana Connery ako toho dobrého a Wiliama Defoea ako toho zlého (s tým jeho ksichtom si veľmi nepomôže, chudák). Dej knihy ma prinútil googliť operáciu Overlord, lebo hanba- nehanba, dejepis bol dávno a detaily mi z lebene vyšumeli ako nahrkaná fanta - a ja som chcela pochopiť pozadie knihy, nielen mať chabé tušenie.
Ken Follett dokázal vytvoriť záporáka, ktorý ani nie je zlý v pravom zmysle slova. Keby sa mu podarilo, čo zamýšľa, pravdepodobne by sa väčšina z nás narodila v gete, ale napriek všetkému tomu svinstvu, čo napáchal, je veľmi ťažké ho nenávidieť. Miestami som sa pristihla, že mu dokonca fandím, ja nehodná! On je hajzel, ktorý nemôže inak.
Asi nemusím zdôrazňovať, že kniha je takmer neznesiteľne napínavá, nabitá akciou, pátraním, omylmy, odhaleniami, konšpiráciami, dedukciami a naozaj búrlivými situáciami - v prenesenom aj doslovnom význame. Dej naberie také tempo, že som si takmer ohrýzla svoju vzácnu sovičkovú záložku od Dominičky. Našťastie, včas prehovoril hlas rozumu, že si nemám vybíjať frustráciu na nenahraditeľných veciach, tak som sa radšej sústredila na nechty. Lôžko nevyzerá poškodené, časom snáď dorastú.
Ak som niekedy v živote čítala naozaj skvelý špionážny triler, tak to je Oko ihly. Dej nie je prehnaný, antihrdina nie je žiadny Terminátor - je schopnejší ako protivník, ale len vďaka vlastnej životaschopnosti a podozrievavosti. Verné napojenie na históriu pridáva knihe na atraktivite a vierohodnosti, klasicky napínavý Follettovský štýl sľubuje bleskové čítanie a finále vás priklincuje do kresla spoľahlivejšie než pištoľ na klince.
