Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Hoci sú právnické postupy opisované verne a realisticky - napokon, sám autor si čo to podupkal po súdnych sieňach (je advokát, nie kriminálnik) - na rozdiel od Grishama sa nesnaží pretlačiť k čitateľovi každý detail mravčej roboty, ktorú obnáša súdny prípad, a dokonca sa nebojí miestami odľahčiť tempo humorom. Adam môže pracovať len s informáciami, takže nedokáže určiť vraha zo zvyškov prdu v povetrí, ale postupné spájanie jednotlivých faktov do uceleného obrazu je zaujímavé sledovať.
Ak si predstavujete sebavedomého, ambiciózneho muža, tvrdo idúceho za svojím cieľom a nehľadiacim na dôsledky...tak si ho pokojne predstavujte ďalej, len v inej knihe. Adam mi bol tým svojím introvertským fluidom trpiaceho intelektuála intenzívne sympatický, ale aj tak som ho už miestami chcela potriasť, nech si nenechá od každého v okolí srať do polievky. Je takým levíčaťom medzi hyenami - má šancu ich preskočiť v potravinovom reťazci, ale najprv si na ňom každá z nich pohoní svoje všežravé ego. Okrem Adama dostaneme zaujímavú zbierku zapamätateľných postavičiek. Jeho mamu spoznáme len ako hlas na druhom konci telefónnej linky, ale je to sympatická všetečnica. Alebo baristka Divina (akože Di-vaj-na, nie to čo si zoškriabete z chladiča keď ste ignorovali značku pozor, jeleň!), čo vám na kapučíno mrdne lentilky, lebo jej došla škorica. Rinder má talent vytvárať osoby, ktoré síce neprispievajú významnou úlohou do zápletky, ale rozhodne jej pridávajú na pôvabe.
Rozuzlenie celého prípadu bolo trošku preexponované, nemohla som ho autorovi zožrať bez omrviniek, ale musím uznať, že dáva takú nepravdepodobnú logiku.
Ak sa vyhýbate slovenským klasickým dielam, lebo ich považujete za také stráviteľné ako kus žulového náhrobku, v tomto prípade nie sú obavy na mieste. Sirota Podhradských je svižné, nežné a prudko čitateľné (pardon, už mi nenapadlo prídavné meno končiace na -žné) dielko, ktoré prekvapí svojou prístupnosťou a nadčasovosťou. Pani Vansová volila ľahší, priamy rozprávačský štýl. Prvé strany vás môžu zmiasť, keď sledujete chlapa, ktorého sledujú ďalší dvaja chlapi a niečo si pri tom žbrdlú pod fúzaté nosy, ale vzápätí sa už dej rozbehne a číta sa jedna radosť. Autorka sa nesnažila o nemilosrdné stvárnenie ťažkého života pospolitého ľudu, v podstate písala dievčenský román, ale aj tak jej z toho nevyšla tupá romantika, kde deva odpadne pri prvom pohľade do iskrivého oka svojho vyvoleného (no dobre, odpadne. Ale z vyčerpania a nervového vypätia!). Navyše Viola je výborne napísanou hrdinkou - niečo medzi Malou princeznou a Janou Eyrovou. Za celý čas ani raz nerepce na svoj ťažký údel, ale ani popoluškovsky neskloní šiju, aby ju po nej mohli pretiahnuť trstenicou - je hrdá a odvážna, ale pritom citlivá a dobrosrdečná, žiadna pomstychtivá arogantná mrochta.
Viola po celý čas bojuje s predsudkami a odmietaním, no vypracuje sa na sebavedomú mladú ženu, napriek tomu, že jej korzet nezaväzuje oddaná tetuška s venom v truhlici. Príbehom sa mihnú aj temné témy - nielen nespravodlivé obvinenie, ktoré poznačilo celú Violinu existenciu, ale aj choroba, intrigy, dokonca násilný čin. Na každú sviňu sa niekde voda varí, len niektoré predtým stihnú rozryť celú záhradu.
Procesy sú opisované prežívaním aktérov, čo vo výsledku predstavuje výnimočne emotívnu knihu. Na mňa miestami až príliš emotívnu, začínala som sa obávať, že aj rozbitý tanier mi bude chcieť zdeliť svoju frustráciu. Na druhej strane takýto prístup umožňuje dokonalé pochopenie jednotlivých charakterov - nemusíte si ako manžel vo víre tichej domácnosti domýšľať, kde sa stala chyba, bude vám umožnené sledovať to z prvého radu.
Veľmi oceňujem, že sa autorka pri modelovaní príbehu držala pri zemi. Tým samozrejme nechcem povedať, že by bol príbeh prízemný, ale že sa kľudne mohol stať. Peter je realistický ne-hrdina, ktorého najväčšou životnou tragédiou je, že nič neurobil, a potom sa už len snaží plachtiť s roztrhaným sáčikom nad vulkánom. Nie je klasickým young adult archetypom nasratého mladého muža, čo si razí cestu pomsty ako ľadoborec zmrzlinárňou, on je naozaj taký ježko, ktorého jediným útokom je tichá obrana. Jeho mama Martina je trochu rozporuplnou postavou - na jednej strane ochotná bojovať za svojich mladých do posledného dychu a potom až kým ju nevypne mozgová smrť, na druhej strane zúfalo bojujúca o vlastný kúsok šťastia. A mimochodom, chcela som namietať, že uprednostnila verziu Nessun Dorma od Pavarottiho, ale na Vianoce už počúvala Bocelliho. Aspoň že tak.
Záver mi priklincoval sánku ku kolenám a už som chcela vyhlásiť, že ma dávno kniha nerozdupala tak ako sa to podarilo jednému ježkovi...no potom prišiel epilóg a za mňa prísť nemusel. Rozumiem, prečo sa autorka takto rozhodla, no z pohľadu čitateľa niekde radšej prekusnem zlomené srdce, ako by sa mi mala na zuby lepiť náplasť.
Je to príbeh, ktorý sa pravdepodobnosťou rovná Housovej diagnóze, keby ten človek ešte spadol do jadrového reaktora spolu s pavúkom, netopierom a koreňom mandragory za splnu mesiaca. Je to prehnané? Ako po hektolitri šaratice. Je to zvrátené? Ako outfit nebohého Dana Nekonečného. Ale je to Fitzek a ono to tak nejak funguje.
Dievča z kalendára môže budiť dojem, že tu pôjde o zúfalú silu rodičovskej lásky, fungujúcu ako hnací motor aj v najšialenejších situáciách. Áno, je to jedna z tém. A potom tu máme ešte dopady traumatických zážitkov na vývoj osobnosti, týranie mladistvých, zneužívanie moci, krízu stredného veku, pomstu a kontrast mentálnej predispozície so sociálnou indispozíciou. Ako fakt, Sebi si naložil, že by sa z toho Pankreolan psychicky zrútil ešte niekde za mandľami. Mám rada pridanú hodnotu v trileroch, ale tu nebol priestor ísť pri niečom do hĺbky.
Olivii som celkom drukovala, nepatrí k tým melodramatickým zúfalkám, čo sa zoči voči smrti menia na nasratú Fionu schopnú zlomiť zápasníka MMA na štyri umrnačné fraktúry. Ona je proste nešťastnica, čo ide na doraz, potom zatlačí dakde na pumpe balenie pozáručnej salámy, poserie sa a ide na doraz ďalej.
Možno to tak nevyzerá, ale ja mám Fitzeka rada. Nie je to láska, on je ten kamoš, ktorý si vždy dá o dva poldecáky navyše a potom sa strašne smejete, keď sa skydne z baru. A ak chcete knihu, pri ktorej koniec neuhádnete ani z pätnástich dávok Earl Grey, tak tu ste na správnej adrese.
Dupkosaurus vstal riťou hore. Teda, ani nevstal, najprv si povedal, že bude fajn deň. Ale hovoriť si to môžete, keď sa na vás valí jedna skaza za druhou. Najprv ho naserie mladší brácho, čo nerešpektuje intímnu zónu. Potom si cestou za pomstou ukopne palec (nebudeme sa pristavovať pri tom, že dinosaury žiadne palce nemali, okej?). A posledný meteorit do rakvy (haha) je mama, ktorá ho núti raňajkovať šalát (to by nasralo aj mňa)! Čo teda s tým? Dupkosaurus sa to rozhodne vyriešiť po svojom, deklaruje, že život nie je fér, všetkých zhučí ako Matovič na schôdzi parlamentu a potom sa odíde durdiť. Lenže k čomu vedie takýto postup? Akurát si zarábate na infarkt myokardu, to vám ale náladu tiež nezlepší.
Nalejme si čistého vína, Dupkosaurus nie je knižkou, ktorá by vám oznámila nejakú prevratnú a do dnešného dňa neobjavenú metódu zvládania stresu. Je to presne o starom dobrom "spomaľ, uber paru a odlož tú sekeru, vražda je stále trestný čin". Ale veď je to knižka pre deti, a ako im lepšie ukázať, že emócie sú normálne a občas nás premôžu, než na roztomilom dinovi? Ako všetky knižky Rachel Brightovej, aj Dupkosaura sprevádza pôvabná básnička, a tu si dovolím zložiť klobouček aj pred prekladateľkou Janou Kantorovou Bálikovou, ako majstrovsky text prebásnila do slovenčiny. Samozrejmosťou sú roztomilé ilustrácie, tentokrát nie od Jima Fielda, ale Chris Chatterton odviedol rovnako skvelú prácu - stránky hýria farbami, dinosauríkmi, chrobáčikmi a celé je to také chutné a podarené, že aj my staré brachiosaury s vyhodeným krkom si prídeme na svoje.
Takže ak nepatríte k tej šťastnej generácii z Modrého koníka, ktorej sa podarilo porodiť ďalšiu Dalajlámovu inkarnáciu, čo si každý konflikt vydiskutuje meditačným dialógom s Buddhom skôr, než vôbec vznikne, Dupkosaura rozhodne potrebujete vo svojej knižnici! Je to milé, je to podarené, je to zábavné, a keď sa nabudúce vaše ratolesť bude chystať hodiť o zem, možno pomôže heslo "Dupkosaurus", a susedia tentokrát zavolajú sociálku pre zmenu na niekoho iného.
Hamnet, Hamnet, či si mi ty dal zabrať. A pritom si také chlápätko nedoperené ani nie tristostranové. Autorka zvolila snový, opisný, nežný a jemný jazyk, čo je zas pochopiteľné, v príbehu o Shakespearovej mladosti by sa výrazový materiál zo schôdze nasratých nájomníkov družstevných bytov nevynímal dobre. V prvej polovici sa prelína súčasnosť - teda Hamnetova márna snaha nájsť niekoho, kto by pomohol jeho sestričke, a blížiaca sa katastrofa - s minulosťou, v ktorej sa Hamnetova mama Agnes zblíži s jeho otcom, toho času učiteľom latinčiny, a zvyšok sveta je ich zväzku naklonený ako rujný jeleň predstave celibátu. Maggie sa nikam neponáhľa, dôrazne opisuje emočné prežívanie. Neviem úplne vystihnúť, prečo som mala taký problém začítať sa. Asi potrebujem od knihy predsa len aspoň o niečo vyššiu dynamiku. Autorka však už aj tak pomalý dej miestami ešte pribrzdila - fakt, bez Morovej blchy príhod a skúseností by som vedela žiť.
Čo sa mi naopak páčilo, je autorkina schopnosť dokonalo opísať a vystihnúť vrúcnosť, hĺbku, ale aj zúfalstvo a beznádej materinskej lásky. Ak ma aj zvyšok knihy trápil striedmym tempom, tak scény, v ktorých Agnes urputne bojuje o život svojho dieťaťa, ma potrápila tým, ako výstižne ju autorka opísala. Spôsob, akým sa Agnesin svet roztrieštil na milión nezapadajúcich častí, ako jej už nič nedávalo zmysel, nik ju nemohol utešiť, to všetko bolo bolestne realistické. Hamnet je knihou, ktorá dokáže vzbudiť emócie, to bez debaty.
De la Motte si nepotrpí na šokujúci zvrat na každej druhej strane, dejové vrtielky za ktoré by sa nehanbil ani Jevgenij Pľuščenko či akciu, ktorej nedôjde palivo ani keď štyrikrát obehne zemeguľu. A nepotrebuje pritaviť čitateľa k stránkam nechuťárnami, z ktorých by aj Lecterovi ostalo nevoľno. Krvácanie v Sklenenom mužovi sa vlastne obmedzuje na oškúlené kolienko a prerazené čelo, aspoň pokiaľ ide o živých. A pri mŕtvych je to celkom jedno. Príbeh pracuje s atmosférou, náznakmi, že nemôžete veriť ani vlastnému odrazu v zrkadle, neočakávanými spojencami aj neočakávanými protivníkmi a postupným odhaľovaním temnej pravdy. Dynamike pridávajú aj krátke kapitoly z pohľadu samotného Skleneného muža. Autor už od začiatku naznačuje, kde ho hľadať, skladá celok z malých čriepkov (veď hej, Skleneného muža asi nebudeme skladať z drevotriesky) a jeho totožnosť definitívne potvrdí, až keď si ju svojpomocne vyskladá aj priemerne pozorný čitateľ. Na mňa takýto postup funguje omnoho lepšie, ako keby si nechal nejakú postavu nenápadne v zálohe, nech ma ňou môže ku koncu ovaliť.
Leo spĺňa všetky predpoklady, aby mi liezla na nervy.Väčšinou takéto železné lejdy nemôžem vystáť. Ale Leo môžem. Je napísaná tak, že jej tú neohrozenosť verím. Darmo, je ľahké byť superhrdinom, keď máš za zadkom všetky dostupné prostriedky a vlastnú armádu kompetentných kriminalistov (pozerám sa na teba, Jonas Hellman, ty hovado nadržané!), ale manažovať všetko vo vlastnej réžii, to už je iná polievka.
Anders to vie. Rozohrá viacero dejových línií, utají čo sa utajiť dá, prezradí čo sa prezradiť má a vo finále to všetko pekne zapadne do seba ako poldecák do gágora smädného traktoristu.
Mila, dievčatko, čo spravilo milión chýb, sa vracia, aby pre zmenu čelilo nie menej než miliónu problémov. Deň sa môže začať s úsmevom ako v reklame na Gutalax (nie ráno, ale hovno robí deň), ale čo z toho, keď sa brácho rozhodne, že chce tvojho obľúbeného plyšáka a ty ako emancipovaná žena nehodláš ustúpiť zo svojich práv? A keď veža z kociek doplatí na to, že ju nevidel statik? Alebo keď projekt do školy zlyhá už vo fáze prípravy?
Na tejto knižke sa mi extrémne páči, že Mila si všetky svoje prúsery nakoniec vyrieši sama. O koľko ľahšie by bolo utekať za najbližším plnoletým a hodiť mu to všetko na plecia? Mila je však samostatná osôbka a do riešenia problémov sa púšťa s vlastným nasadením. Samozrejme, príbeh od nej nebude vyžadovať, aby si sama zašila rozbitú hlavu alebo vyoperovala slepé črevo. Knižka vtipnou a priateľskou formou nabáda čitateľa, aby v nepríjemnej situácii spomalil, pokúsil sa upokojiť rozbúrené emócie, lebo čo viem, plač vyrieši iba muchu v oku, na všetko ostatné treba celú hlavu. Ani Mila nie je zenový guru, tiež si pekne poreve, kým si uvedomí, že je to platné ako rebrík v trolejbuse a radšej pouvažuje, ako z toho vybŕdnuť.
Poviem vám, dávno som už vyrástla z detských papučiek, ale na tejto knižke som sa tak schuti zasmiala a tak dobre mi urobila, že môže schovať do vačku nejednu ezoterickú múdrosť pre dospelákov. Na mnoho problémov existuje triviálne riešenie, len sa na ne treba pozrieť kreatívne. Potrebuješ vyprázdniť krabičku vreckoviek, ale nemáš enviroment u prdele ako náš minister životného prostredia? Zober tie šnuptichle alergickým spolužiakom, len sa tak po nich zapráši! Každý holub predsa potrebuje hniezdo, aj ten z nosa. U mňa prekonala aj prvú časť o nevzdávaní sa. Som zvedavá, akú ďalšiu lekciu mi...teda, mojim deťom, of kórs!...Mila prinesie nabudúce.
Hájnikovu ženu som čítala druhýkrát - poprvé to bolo za čias povinného čítania, keď som si spomenula v nedeľu na obed, že v pondelok ráno ju máme rozoberať. Bolo to krušné popoludnie, ale dala som to. Teraz mi už za zadkom nehorelo a mohla som dielu venovať pozornosť, ktorú si zaslúži. Niežeby to v mojom prípade bolo až tak platné, ja som celkom orezávatko, keď príde na lyriku, ale snažila som sa. V diele sa striedajú opisné, lyrické pasáže a veršovaná epika, ktorá je až prekvapivo ľahko pochopiteľná. Pred čitateľom sa odvíja príbeh mladej nevesty, ktorá zažíva nefalšované šťastie so svojím milým, a vôbec ju neserie, že žije pánubohu za chrbtom a čo si sama nedochováš, v Coop Jednote nekúpiš. Samozrejme, Hviezdoslav nebol autor psychotrilerov, takže básňou sa prepletá silná symbolika a mnoho obrazov má hlbší význam, než by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Našťastie, toto vydanie obsahuje komentár spisovateľky Dany Podradskej, ktorý mi v silnej miere zachraňoval riť, keď bol rozum krátky. Navyše pani Podracká popri vysvetľovaní symboliky stručne prerozpráva dej básne, takže ak mi niečo uniklo vo veršoch, ona mi to nenápadne osvetlila. Veľmi oceňujem takéto kvalifikované priblíženie klasickej tvorby súčasnému čitateľovi.
Už na pohľad je to kniha, čo zaujme aj tých, ktorí sa počas hodín literatúry vždy tvárili ako extrémny prípad chronickej plynatosti. Celá je zladená do folklórneho štýlu a absolútny vrchol programu, dámy a páni, sú dokonalé ilustrácie Zsolta Lukácsa. Tentokrát v čiernobielom prevedení, aby nenarušili celkové ladenie knihy. No skrátka, ak aj na ňu chcete len čumieť a Hviezdoslav je pre vás iba ten fúzatý ujo po ktorom sa volá recitačná súťaž, tak sa vám ju oplatí vlastniť.
Priznávam, že Dobrodružstvá Huckleberryho Finna som nečítala, takže si netrúfam odhadovať, do akej miery si Everett išiel svoje, no z dobovej reflexie pre mladších čitateľov dokázal vykresať krutú a nemilosrdnú kritiku otroctva. Hodnoverne opisuje spôsob komunikácie otrokov so svojimi pánmi aj medzi sebou navzájom - ak nechceš budiť neželaný záujem, radšej sa tvár, že slovo "švábka" má najbližšie k odbornému výrazu, ako si sa kedy dostal. Jim je inteligentný, odvážny a schopný, ale toto všetko musí skrývať pod maskou negramotného dvojnohého zvieraťa, za ktoré ho všetci majú.
Everett zobrazuje problematiku otroctva v širšom kontexte. Samozrejme, že ho odsudzuje na celej čiare, zároveň však ukazuje, že prekvapivo existovali aj ľudia, ktorým toto usporiadanie vyhovovalo, a to aj takí, čo neboli na bezpečnej strane biča. Niektorá palica sa zlomí, keď ju pridlho ohýbaš, iná sa prispôsobí a ďalšia sa ti vyšmykne a švihne ti po papuli. Otrokári sú v pozícii negatívnych postáv, ale aj tu pozorujeme viacero odtieňov čiernej - ich pomýlený postoj k vlastníctvu iného človeka prechádza od krutosti cez blahosklonnosť až k akejsi pokryteckej láskavosti.
Everett pretransformoval knihu pre mládež na silný, emotívny a pritom nemilosrdný román o rasizme v jeho najkrutejšej podobe. Tému rozoberá z rôznych uhlov a pohľadov. Jima postavil do popredia a nechal ho prehovoriť - a jeho hlas je silný. Za mňa to funguje skvelo. Nemusíme vždy dostať úplne nový príbeh, stačí sa pozrieť na inú stránku toho existujúceho.
