Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Megamilovníčka Stephena Kinga ktorá sa pri knihách rada bojí, smeje alebo plače, pokojne aj všetko v jednej. O knihách sa rada vykecávam aj na IG profile @tyrky.sova
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Krátke kapitoly odkrajujú z príbehu vehementne ako ten ujo z telešopingu z mrazeného špenátu (inak, ten nôž, ktorý presekne špenát, kábel a ešte ním aj naštiepate drevo do krbu ma vždy fascinoval), spočiatku jednoducho pôsobiaci trestný čin naberá čoraz viac nevyjasnených okolností a nepravdepodobných súvislostí, nitky síce vedú jedným smerom, ale s celým klbkom sa očividne hrá ADHD mačiatko a poletuje hore dole. Autor ako vždy poukazuje na špinavé praktiky osôb, ktoré by mali pôsobiť ako vedúci čistiarne, na olympiádu v zametaní pod koberec, aj na partizánsky boj poslednej hŕstky policajtov, ktorý ešte nie sú pokrivení ako semafor po stretnutí s Dankom.
Začínam si všímať, že keby mi niekto narýchlo prerozpráva dej knihy bez špecifikovania hlavných protagonistov, zrejme by som mala problém určiť, o ktorej konkrétnej knihe sa bavíme. Milovníci šloseroviek s tým problém mať nebudú, na mňa to už pôsobí trochu únavne. Každopádne, kniha sa číta dobre, má správnu dávku napätia.
V šloserovkách ide viac o samotný boj zdanlivých ochrancov zákona proti zákonu, o krytie aj tých najhorších zločinov a krvavé tango - takže rozuzlenie je svojím spôsobom dosť triviálne, hoci samotný príbeh naznačuje mnoho skrytých súvislostí.
Autor nám v Zákonoch zločinu ponúka ďalšiu nezvyčajnú krimi, inšpirovanú skutočnými udalosťami, s odkazmi na reálne osobnosti (nielen samotného autora) a s realistickým poňatím odvekého boja dobra proti zlu, v ktorom nemajú biele figúrky vždy navrch. Ak neveríte, že zlo bude vždy potrestané, šloserovky sú presne pre vás.
Ja viem, že čítať sériu od pred-pred-poslednej časti je ako začať zabíjačkové hody palacinkami, ale holt som už chcela vyskúšať ospevovanú Zvieraciu sériu a Srnka bola poruke. Ak chcete spáchať podobný hriech ako ja, s čistým svedomím môžem vyhlásiť, že síce prídete o jednu riadnu dejovú bombu, ale inak sa v príbehu dá veľmi pekne zorientovať.
Kapitoly sú označené dátumom, takže s chronológiou nie je problém, ani keď sa vraciame do minulosti, do spomienok bližšie neurčeného účastníka zájazdu. Táto tajomná retrospektíva sa prelína s priebehom vyšetrovania, jednotlivé dejové linky do seba začínajú postupne zapadať a čitateľ odhaľuje čoraz viac zhodných okolností. Takáto stavba deja ma veľmi bavila. Hoci som bola na začiatku stratená ako Maďar vo vybraných slovách, postupne to celé začalo dávať zmysel - temný, zvrátený a krutý, ale logický.
Na tomto oddelení rozhodne neočakávajte idylku ako vystrihnutú z Komisára Rexa, kde vzduchom lietajú maximálne žemličky so šunkou. Frankie výborne načrtol pochmúrnu atmosféru, ktorá na oddelení panuje bez najschopnejších vyšetrovateľov, naštrbené medziľudské vzťahy, zúfalú snahu o dosiahnutie výsledkov aj stresujúci boj s časom. Na rozuzlenie som kápla pomerne skoro, ale v tomto prípade mi to vôbec nenaštrbilo celkový dojem. Bolo to skrátka tak správne prešpekulované, aby to stále dávalo zmysel.
Srnka mala všetko, čo od dobrej kriminálky chcem a potrebujem: fakt hnusnú vraždu, hlbší psychologický motív, vyšetrovateľov, ktorí nie sú schopní všetko uhádnuť z vlhkosti vzduchu a smeru vetra, dynamické tempo a riadnu šupu na záver. Prosím vás, čítajte našich autorov. Fakt majú čo ponúknuť, Frankie je žiarivým príkladom.
Táto kniha síce primárne oslovuje budúcich, či súčasných (a vlastne aj bývalých, aby videli, v čom to posrali) podnikateľov, ale princípy, ktoré predstavuje, sa dajú aplikovať na široké spektrum činností. Máte pocit, že váš život stagnuje? Možno ste pštros. Nie, nie, nepotrebujete psychiatra, tu nejde o krízu identity, ale o neochotu čeliť realite. Alebo sa vám zdá, že vaše manželstvo stojí za hovno? A čo tak nesnažiť sa zložiť puzzle tým, že ich vysypete z krabice, ale postupne pridávať jednotlivé dieliky?
Steven Bartlett sa vás nepokúša nakopnúť pinterestovými vyhláseniami ako "Teraz vstaň a dobi svet, ktorý na teba čaká!". Práve naopak, sám pripúšťa, že človek sa ťažko bude cítiť dobre iba preto, že si to niekde prečíta. Namiesto toho ponúka logické a funkčné kroky, ktoré vám pomôžu dosiahnuť vytúžený cieľ. Ako príklad uvediem boj so zlozvykmi - namiesto často omieľaného "chce to pevnú vôľu, tak vydrž!" vysvetľuje, že takýto postup možno nie je cestou do pekla, ale rozhodne do začarovaného kruhu, a ponúka inovatívny prístup - nič prevratné, ale pritom jednoduché, funkčné a psychologicky obhájiteľné.
Ak aj patríte k tej hŕstke šťastných, čo je spokojná so stavom vecí tak, ako sú, a nepociťuje potrebu na niečom popracovať, The Diary of a CEO sa vám oplatí čítať už len kvôli tým fascinujúcim príbehom a vedeckým informáciám. Dozvedela som sa napríklad, že by sme mali konečne prestať urážať akvarijné rybky, pretože, aby ste vedeli, chudera vaša bojovnica, ktorej už tretí mesiac sľubujete vymeniť vodu, dokáže udržať niť dlhšie než homo sapiens smartfónus. Alebo, že vás mozog dokáže odpojiť od bolesti, ak je nevyhnutné si pre ďalšie prežitie vlastnoručne amputovať končatinu. Aspoň že tak.
Čo ma mierne sralo, bol autorovo neustále zdôrazňovanie vlastných úspechov. Nemôžem povedať, že by sa vyslovene chvastal, on len konštatuje fakty, ktoré náhodou hovoria v jeho prospech, akurát teda už začínalo byť únavné, počúvať to stále dokola. Chalan si zaslúži ovácie, nie že nie, len si ich netreba pýtať tak okato.
The Diary of CEO dokáže pomôcť komukoľvek, kto chce svoje snaženie upriamiť efektívnejšie, pragmatickejšie a s väčšou šancou na úspech.
Lisa Aisato je pani ilustrátorka a asi ani nemusím zdôrazňovať, že je úplne jedno, či bude ilustrovať nadčasovú klasiku, príručku na servisovanie dieslového motora alebo obrazového sprievodcu sexuálnym životom murény - všetci po tom pôjdeme ako po údenom (vegeteriáni si doplnia nejaký sójový substitút) a hrdo si jej diela vystavíme v knižnici.
Tentokrát spojila sily (a talent) so svojou staršou sestrou (neviem ako vy, ale ja som ťukla sánkou do klávesnice keď som to zistila) a výsledkom je rozkošná veršovaná kniha s neopakovateľným Lisiným šarmom. O chvíľu aj ty zaspíš je básničkou na dobrú noc, ktorá zároveň detičkám približuje striedanie ročných období a krásu každého z nich (takže žiadne "ty drichmi a ja zatiaľ uvarím cestoviny"). Veršíky a maľby ukazujú, ako každé ročné obdobie trpezlivo sníva vo svojom pelíšku, kým príde jeho čas, a nenásilne čitateľa nabáda, aby si vzal príklad a tiež si dal dvacet.
Namiesto smútku z konca leta autorky zdôrazňujú všetky farby jesene (aj života, ale o tom je iná kniha), zimu nezobrazujú ako krutú megeru, ale ako milú starenku, a keď sa ukladá na spánok, na kraji stránku už zase vidíme, ako si jar vystiera stuhnuté pršteky. Z ilustrácií srší radosť, nádej, láska k prírode a vzácnosť každého okamihu.
A aby som nezabudla, skláňam sa až po zem pred pánom prekladateľom Milanom Richterom, ktorý prebásnil nórske veršíky tak, že si zachovali svoje čaro, atmosféru, pasujú k obrázkom a ešte sa to aj rýmuje. Separ môže ísť do riti.
Skrátka, Lisa a Haddy nám priniesli ďalšiu knihu pre všetky vekové kategórie. Aj keď ste už starí na uspávanky (nie, porno na dobrú noc naozaj nie je uspávanka), táto kniha si vás získa svojou ľahkosťou, farbami a nevtieravou nádherou. Ozdoba a klenot!
Toto bola na kniha, na ktorú som celý rok čakala! Totiž, niežeby som sa nevedela dočkať, kedy si prečítam o semenníku veľkom ako melón, z ktorého striekajú rôzne tekutiny, ale to nie je jediný dôvod, prečo je Zmluva s vodou nezabudnuteľným príbehom! Exotickým prostredím Indie, neúprosnou krutosťou života a jemným nádychom magického realizmu mi pripomína Sto rokov samoty, akurát že tu sa netreba pasovať s dvadsiatimi postavami čo sa volajú rovnako. Popri ničím neobrúsenej brutalite rodinných tragédií tu dostanete polodomestikovaného slona, čo vám na privítanie prinesie jazmín, ak mu padnete do oka (to má len jedno, chudák), ducha v pivnici či jasnozrivé a pritom hendikepované dievčatko.
Druhá dejová linka sleduje mladého nádejného chirurga Digbyho, ktorý zdrhá z Glasgowa do Indie, aby sa zdokonalil v službe verejnosti. Ono to zdokonaľovanie ide dosť ťažko, keď sa máte priúčať od ožrana, ktorý ani poriadne nevie, za ktorý koniec má chytiť skalpel, ale Digby ho čoskoro profesne prerastie. Až kým ho nezastaví tragédia.
Veľká časť deja sa zaoberá medicínou - nielen chirurgiou, ale aj tropickými infekčnými chorobami a leprou, ktorá tu však nepôsobí ako epidemiologický strašiak, skôr ako karmické božstvo, ktoré zasahuje do osudov postáv rôznymi spôsobmi. Takže nie, fakt to nie je o tom ako si všetci žili až kým sa nerozpadli zaživa. Okrem toho je príbeh postavený na láske - a pritom nie je romantický.
Nie som istá, či som dostatočne vystihla virtuozitu deja, krutosť osudov postáv, exotické prostredie Inde v kontraste s katastrofálnymi sociálnymi podmienkami a hlavne uspokojivý dojem, ktorý zanechá v čitateľovi, napriek tomu že čítal o hnisavých ranách a odpadnutých prstoch. Veľmi odporúčam!
Paľka Dobšinského poznáme (a milujeme) všetci. Vrhá však taký silný tieň, až pôsobí ako antihmota. A v tom tieni sa stráca mnoho iných spisovateľov, ktorí sa pričinili o zbierky rozprávok. Jednou z nich je Amália Sirotková, teta s priam rozprávkovým menom.
Nie sú to také krváky ako sme zvyknutí od zmieneného Dobšinského. Niežeby teda všetci nažívali v láske a harmónii od samého začiatku a šťastný koniec je tam len preto, aby sme o nich nemuseli počúvať až do súdneho dňa, ale napríklad stínanie draka je praktizované čarovným prútikom, nie kopou ostrého železa. Keď som už pri drakoch, prvýkrát som sa v rozprávke stretla s deväťhlavou pannou, ktorú treba dekapitovať. Tomu vravím rodová rovnosť! Amáliine rozprávky sa neodohrávali len v anonymných zámkoch za siedmymi horami a vodou za ktorou je voda a za ňou plot a za ním nič (okrem toho zámku), ale pokojne aj vo vašom susedstve (ak máte suseda kováča).
Niektoré rozprávky vám budú známe - napríklad Zakliate knieža ejkejej Kráska a zviera ejkejej Trojruža. Ďalšie si budete môcť prečítať v temnejšej podobe - lebo Kazisvět šestý, z Boží vůle král, je jedna vec, ale keď sa s vami chce oženiť vlastný otec, to už končí každá sranda a ešte aj Targaryeni krútia hlavami. A niektoré som čítala zrejme prvýkrát, napr. O umrlčej hlave - halloweenske varovanie mladým dievkam, aby nevarili v hrnci mŕtvu lebeňu.
Rozprávky sú podávané v dobovom, nie však pôvodnom znení. Pani Piroščáková dokázala udržať krehkú hranicu medzi zachovaním dobového zvuku, ale zároveň priblížiť text dnešným čitateľom.
A ďalšou ohromnou devízou tejto knihy sú dychberúce, dokonalé, umelecké ilustrácie Zsolta Lukácsa. Naozaj, toto je jedna z kníh, o ktorých s obľubou vravievam, že sa ich kúpa oplatí aj analfabetovi, také sú to vizuálne poklady. Z ilustrácií na vás dýcha život, pritom však majú rozprávkovú atmosféru, ale zároveň sú realistické - fakt, neviem ako inak ich opísať, než že sú to umelecké diela, na ktoré je radosť hľadieť.
Keira a ja je nádherným, poetickým vyznaním lásky štvornohému neposednému klbku. Noel nezvolil klasický rozprávačský štýl, ale lyrické verše, ktoré skladajú nežný príbeh. Keira mu kladie rozkošne detinské otázky, ktoré sú vo svojej podstate nekonečne múdre, len sa treba vedieť prestať brať vážne. Ono je to celé také pohladeníčko - áno, asi 10x som mala guču v hrdle (a nielen preto že stále niečo žeriem a nie vždy to dostatočne požujem), ale táto kniha vôbec nie je smutná, aj keď obsahuje aj melanchóliu. Je to nádherná oslava priateľstva a spolupatričnosti a je úplne jedno, či máte psa, škrečka ale kapskú kobru (len upozorňujem, že to posledné zrejme nie je veľmi legálne).
Navyše, príbeh dopĺňajú prekrásne, umelecké ilustrácie Laury McKendryovej, ktoré robia z Keiry výnimočné dielko. Knihou vás sprevádzajú vtáky, ktoré môžete naháňať, zablatené labky, milióny farieb. Áno, aj temnota, no spolu s ňou žiara hviezd. A viete ako sa hovorí, kým nezapadne slnko, nie je vidno hviezdy.
Tak šup, utekajte objať svojho psa, škrečka a kapskú kobru (opatrne, prosím) a užite si citlivý príbeh. Áno, bude vám z neho aj smutno, ale takým tým dobrým, očistným spôsobom. Nič netrvá večne, ale večnosť je zložená zo spomienok.
Veľmi sa mi páčilo, ako autor vykreslil Kalu. Ono sa často stáva, že v strede diania je osôbka, ktorú každý obdivuje, ale čitateľ veľmi nechápe prečo, lebo je to melodramatická sebestredná chudera. Kala je však absolútne okúzľujúca. Mladé dievča, dokonalé vo svojej nedokonalosti, drsné a zároveň nekonečne krehké, odvážne aj láskavé, proste baba, ktorú chcete za kamošku. Úplne som chápala, že jej zmiznutie zamávalo životmi všetkých. Walsh majstrovsky stvárnil Kalin vzťah s jednotlivými členmi partie - romantický bol iba jeden - aby bolo čitateľovi jasné, že bez nej zostala v ich existencii diera veľká ako Štrbské pleso.
V rozprávaní sa striedajú Helen, Mush a Joe, prítomnosť a minulosť, ale nebojte sa, nie je v tom bordel ako na zasadaní parlamentu, Walsh to má všetko pekne upratané. Rozprávači sa snažia vyrovnať so súčasnými problematickými životmi a zároveň spomínajú na mladosť a Kalu. Samozrejme som si najviac obľúbila Musha. Ten sa po nehode, ktorá mu znetvorila tvár (a tým nemyslím jednu sexy jazvu na líci ako má Žofré. On je skôr Harvey Dent, chudák) uzatvoril do seba a do maminej kaviarne, ale keď ste raz dobrák, darmo sa budete tváriť ako stojan na bicykle.
Rozuzlenie ma prekvapilo, čo hodnotím ako veľké plus knihy, lebo väčšinou začnem cítiť polievku skôr, než uvidím sporák. Kala je originálny, napínavý, temný, zaujímavý, svižný triler, ktorý na pozadí konvenčného zmiznutia (chápete, v každom druhom trileri niekto zmizne, tak preto konvenčný) rieši silu priateľstva, súdržnosť rodiny, zaslepenú túžbu po uznaní a dedičnosť traumatizujúceho zážitku.
V rozprávaní sa striedajú perspektívy viacerých postáv, no nikomu z nich nevidíme do hlavy natoľko, aby sme nepotrebovali baterku, a jednotlivé vrstvy príbehu sa odhaľujú, objasňujú a prepletajú len veľmi pomaly. Samotný dej je napriek tomu dostatočne dynamický na to, aby si udržal plnú čitateľovu pozornosť (aj za cenu prázdnych hrncov. True story).
Učím sa neposudzovať konanie postáv z trileru podľa svojich preferencií. Jedna vec je tá, že keby sa správali ako ja, ten najväčší plot twist by prišiel v momente, kedy by si v decembri vzali členkové ponožky namiesto hrubých. No a po druhé, v trileri málokedy vystupujú ľudia s dokonale usporiadaným životom a racionálnym vnímaním - takže ak chce byť Jakub princ, čo namiesto stratených črievičiek zbiera mobily, nech sa páči.
Do troch štvrtín som bola nadšená. Páčilo sa mi, ako autorka spájala viacero dejových línií do jednej, ktoré spolu prispeli k tragickému smerovaniu, páčilo sa mi, že za každou okolnosťou sa skrývali ešte ďalšie, že vždy, keď som mala pocit, že už máme všetky dieliky, vyšlo najavo, že skladáme úplne iný obrázok. Viki je taký malý Fitzek, dejovými zvratmi naozaj nešetrí - a to bol v mojom prípade, rovnako ako pri Sebim, nakoniec kameň úrazu. Posledné veľké odhalenie už bolo na mňa priveľa a spätne mi nezapadlo tam, kam malo, ale dakam za skriňu.
Ak milujete Fitzeka, Viki musíte dať šancu. Vyberá si náročné témy, ktoré však dokáže kvalitne spracovať, a vidno, že celý dej knihy má poctivo premyslený.
Vedeli ste, že mačky mali rozhodujúcu úlohu v priebehu Druhej svetovej vojny? Čo má spoločné agent s povolením zabíjať s operencami? Tušili ste, že Coca Cola stvorila Santa Clausa? Alebo, že pod pojmom "Satanov nápoj" sa neoznačovalo nič alkoholické?
Jakub Drábik sa nesnažil zostaviť ďalší vyčerpávajúci historický almanach, naopak, jeho cieľom je priblížiť zaujímavé míľniky dejín tak, aby boli stráviteľné pre čo najširší okruh historických gurmánov. Krátke úderné anekdoty vás uvedú do problému, ale nestihnú z neho vyrobiť naozaj problém. Pobavilo ma zistenie, že lord Byron mal slabosť pre rovnaké psie plemeno ako ja - novofundlanďanov, a ešte viac kapitola o dopade kozmonautského ega na močenie v beztiažovom stave. Zistila som, že kečup pôvodne vôbec nebol z rajčín, že vojna sa dá viesť aj kultivovane alebo že klávesnica, na ktorej píšem tento text, vlastne nedáva zmysel. Dejiny sú MEGA sú v skratke mega zbierkou faktov, ktoré vás nikdy nezaujímali, až do momentu, keď ste zistili, že sú zaujímavé.
Kniha sa zaoberá historicky dôležitými osobnosťami aj živočíchmi, významnými aj menej významnými konfliktmi, vedeckými objavmi aj náhodnými vynálezmi, mňamkami, hoaxami, špeciálnymi dátumami a napokon nevšednými epizódami dejín. Vďaka tomuto členeniu a krátkym kapitolám - žiadna nezaberá viac než jednu stranu - sa číta naozaj výborne. Jediné, čo ma rušilo, bolo trochu zmätočné usporiadanie kapitol v rámci časti - napríklad som čítala o staroveku, z ktorého som sa presunula k Druhej svetovej vojne a odtiaľ zase na Island 10. storočia. Ani Marty McFly by to nepokryl. Podobne mi prekážalo, keď sme sa bavili o Nórskom antifašistickom hnutí so spinkami, potom sme skočili k dvom ďalším témam a vzápätí sme sa vrátili k Nórskemu antifašistickému autobusu. Potom to bolo konzistentné ako puzzle zložené zo štyroch rôznych obrázkov.
Občas som mala problém uveriť, ale autor má všetko podložené dohľadateľnými zdrojmi, takže niečo na tom musí byť - aj na americkom vojakovi, čo bol taký sprostý, že ho ani Vietnamci nezabili. Ak nehľadáte podrobný historický rešerš, ale zábavnú a zároveň poučnú knihu, verte, že Dejiny sú MEGA!
