Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Nadšená knihomoľka, ktorá píše o knihách aj na Instagrame → @citam_citas.
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
„Všetci poznáme ´sprakkar´. Sú v našich rodinách, komunitách, náboženských komunitách, vo vládach, v kultúrnych inštitúciách a v školách. Nepotrebujú islandskú nepredvídateľnú prírodu ani protagonistov ság, či dráždivý rap, aby zažiarili. Potrebujú len nás a seba, aby sme ich vyzdvihli, predviedli, naučili ostatných byť ako oni. Ak im umožníme, aby sa dostali k slovu a necháme zaznieť ich hlasy, budeme si môcť dovoliť zvoliť viaceré z nich do verejných funkcií. Na revanš nám ony pomôžu zabudnúť na priam nemožné vyvažovanie účtovných kníh, kontrolovať verejné financie, preniknúť do tradične mužských oblastí a bojovať za ďalšie zmeny.
Sprakkar je síce islandské slovo, ale nie je výlučnou doménou severského, privilegovaného feminizmu. Výnimočné ženy sú všade, na celej našej krásne planéte. V tom to celé je.
Mám právo na rovnosť. Máte ho aj vy.”
Eliza Reid je prvou dámou Islandu. Hoci sa narodila v Kanade a študovala v Anglicku, už dlhé roky žije v krajine, ktorú si zamilovala. Ako prisťahovalec mala možnosť nazerať na Island inými očami, než domáci. A možno aj preto sa rozhodla napísať knihu, ktorá celému svetu ukazuje, že aj my, ostatné krajiny, sa môžeme mať trochu lepšie. Stačí trochu sústredenia, pochopenia a niekoľko sprakkar, ku ktorým môžeme vzhliadať…
Ako je možné, že na Islande nazerajú na rovnoprávnosť úplne inak? Ako je možné, že ženy počas tlačoviek dojčia deti v živom prenose, ženy vedú multimiliónové firmy a slovo feminizmus sa nepoužíva ako nadávka? Ako je možné, že krajina, ktorá je plná hlboko veriacich, nemá problém s manželstvami rovnakých pohlaví, adoptovaním detí rovnakými pármi a deje sa to bez toho, aby si politici o ne otierali ústa v populistických prejavoch, ktorými manipulujú davy?
Pri čítaní tejto knihy som sa cítila smutne. Hlavne preto, lebo si plne uvedomujem, že Slovensko sa k rovnoprávnosti na Islande v najbližších rokoch určite nepriblíži.
Aj napriek tomu to však bolo výnimočné čítanie, po ktorom mi v mysli rezonovala najmä nádej. Nádej v to, že ak sa budeme dostatočne snažiť, vzdelávať a nedáme sa zlomiť, aj v našej krajine sa do popredia dostane čoraz viac sprakkar, ktoré nám ukážu ten správny smer. A za to sa oplatí bojovať.
Tajomstvo islandských žien sa možno tvári ako motivačné čítanie, ale omnoho viac je to literatúra faktu, ktorú by si mal prečítať každý, pretože feminizmus sa netýka len žien a rovnoprávnosť je problémom každého pohlavia.
„Sprakkar (podstatné meno v množnom čísle): staroislandské slovo, ktoré označuje výnimočnú alebo neobyčajnú ženu”
„Savo sa ti derie do krku. kašleš a ohromné brucho z toho tŕpne, ale inak sa nedá, záchod treba umývať pravidelne, ideálne denne, drozdík si zo škôlky doniesol otravný zlozvyk nesplachovať. Chcela by si pre svoju dcéru niečo iné, v duchu sa rozohňuješ, tvoja dcéra bude mať na viac, také veci, čo ona dostane, to nie je len tak. Vystieraš sa, bolia ťa kríže, v zrkadle vidíš črty aj vrásky svojej mamy. Zmierlivo ti pripomenie, že aj ona si nad domácimi povinnosťami predstavovala život svojej dcéry, slobodný, tvorivý a nezávislý. A jej mama, stará mama a ostatné mamy márne stojace v rade na uznanie ďaleko do minulosti len zamrvia plecami, dobre vedia, že napriek zlostným zaklínadlám sa budeme skláňať nad záchodmi a tými istými rukami potom ukladať na stôl jedlá, kým manželia a otcovia a synovia a bratia to nebudú chcieť vidieť, budú meniť svet, príliš zaujatí väčšími myšlienkami, s nedostatkom pochopenia pre akékoľvek prízemnosti. Budú stavať krásne a dômyselné veľké domy, aby ich ženy mohli upratovať, namiesto ranného vánku nad popršanými roľami dýchať dezinfekčné prostriedky, a na starobu ich v tých domoch doopatrujeme, zabezpečíme znesiteľnejší odchod zo sveta.”
Kniha Krídla z papiera tne priamo do živého. Spolu s hlavnou hrdinkou, matkou a manželkou, sa sťahujeme do nového prostredia, ktoré nás vťahuje do svojej (ne)obyčajnosti. Každodenná rutina sa mihnutím oka mení na prchavú chvíľu, odhaľujúcu bolestivú minulosť či neodvratnú budúcnosť, v ktorej sa zmierujeme so životom a smrťou v ich najreálnejších podobách.
Debut Jany Turzákovej na mňa urobil neskutočný dojem. Toľko pocitov a hĺbky ukrývajúcich sa v krátkych poviedkach, hľadanie súvislostí a vysvetlení, ktoré naberajú úplne iný význam poslednými vetami a desivosť obyčajného dedinského prostredia ukrývajúca sa pod horúcim letným slnkom či za bielymi škrobenými záclonami - to všetko autorka potvrdzuje i vyvracia na pár stranách, ktoré mi budú ešte dlho, vďaka svojej neobyčajnosti, rezonovať v mysli...
Za mňa vynikajúco napísané. Už teraz sa teším na autorkinu ďalšiu knihu.
Ako veľmi sa zaujímate o život svojich susedov? Čo by ste spravili, ak by ste si v ich dome všimli niečo zvláštne? Sharon Lemkeová je staršia pani, ktorá si v jeden pekný večer chcela v záhrade vychutnať zatmenie mesiaca. Jej pozornosť však upútalo malé dievčatko, ktoré sa za oknom susedného domu nakláňalo nad kuchynským drezom. Prečo by však malé dieťa hlboko v noci umývalo riad v dome, kde žije rodina s jediným synom? Možno by na túto situáciu zabudla, ak by sa do jej domu nenasťahovala Niki - mladé dievča, ktoré vystriedalo niekoľko pestúnskych rodín. Tá si hneď všimne, že dom v susedstve je nezvyčajný. Ako však zareagovať správne, aby sa dieťaťu, ktoré v dome pravdepodobne ukrývajú, nič nestalo? A čo ak ide len o príbuznú, ktorá je na nevinnej návšteve rodiny?
Podľa popisu som čakala, že Dieťa noci bude trochu napínavejšie a autorka na nás vytiahne komplikované zápletky a nečakané zvraty. Skôr sa to však podobalo na oddychové čítanie k večernému vínku. Veci do seba postupne a pomaličky zapadali, všetko šlo ako po masle a napínavé momenty boli skôr výnimkou, než pravidlom. Aj napriek tomu som si však príbeh užila. Autorka sa zamerala na niektoré spoločenské problémy, ktoré rezonujú aj v našej spoločnosti. Zároveň však príliš neodbiehala a dej sa neustále posúval dopredu. Postavy Niki a Sharon boli sympatické a určite si ich počas čítania obľúbite aj vy. Na konci som čakala trochu viac napätia, a hoci sa nedostavilo, nemôžem povedať, že by som bola sklamaná.
Síce Dieťa noci nie je kniha, ktorá zmení váš pohľad na psychologické príbehy, ale určite ide o zaujímavé čítanie, ktoré obohatí váš knižný rozhľad. Za seba určite odporúčam.
Rozvetvená rodina Truebovcov určite zaujme nejedného čitateľa. Príbehy jej členov, príbuzných a známych autorka vyskladala tak plynulo, ale zároveň prepletene a dychberúco, až sa vám pred očami odohráva jeden hlboký príbeh plný detailov, náznakov, osudu a mágie, ktorá sa len tak, nepozorovane, vznáša naokolo.
Dom duchov ma príjemne prekvapil. Nečakala som tak ohromné dielo, hoci som pred počúvaním audioknihy čítala dve-tri recenzie.
Sama som sa čudovala, ako autorka dokáže tak obsiahly dej zmestiť do menej než štyristo strán, keďže pri počúvaní som mala pocit, že tlačená kniha musí byť poriadne hrubá. Výhodou autorkinho pútavého písania je skutočnosť, že pri počúvaní (a iste aj čítaní) sa vám príbeh odohráva pred očami ako celovečerný film bez reklamy. (Neviem, ako vy, ale ja som knihu zhltla na jedno vypočutie).
Isabel Allende je skvelá rozprávačka. Okrem všadeprítomnej mágie nájdete v príbehu množstvo emócií, spoločenských i politických situácií, ktoré dokážu narobiť poriadny rozruch v slnkom zaliatej krajine. A hoci ku koncu vás autorka čitateľsky i ľudsky potrápi, táto kniha stojí za každú minútu, ktorú pri jej počúvaní (čítaní) strávite.
„Strácanie je súčasť života,” pošepkal Mapi Jackovi do ucha a rypáčikom mu postrapatil vlasy. „No niektorí z nás žijú, aj keď sme stratení. A to vďaka láske.”
Vianočné prasiatko je dokonalým vianočným príbehom. Sála z neho dobrota, odhodlanie aj typické čaro, ktoré ukrýva každá poriadna rozprávka. Učí deti láske a nádeji, pričom nezabúda ani na kúsok dobrodružstva. A hoci ide o rozprávku pre vekovo mladšieho čitateľa, určite by ňou nemal pohrdnúť ani žiaden dospelák.
Vianočné prasiatko bolo pod naším stromčekom už pred vyše rokom. Trpezlivo čakalo, kým príde jeho čas a ja sa naplno ponorím do príbehu. Všetci sme sa teda dočkali a ja musím uznať, že ak by som vedela, aký dobrý príbeh to Rowling napísala, určite by som po ňom siahla už pred rokom.
Ak ste sa k tejto nádhernej knižke ešte nedopracovali, určite po nej siahnite, pretože poteší nielen tých najmenších, ale aj tých, ktorí už zabúdajú veriť v silu rozprávok.
A možno sa po tejto knihe niečo zmení…
Veľké vypasené potkany neboli v uliciach Oranu ničím výnimočným. A spočiatku, keď začali zomierať v takých množstvách, že sa ich telá povaľovali po cestách, chodníkoch a domoch, ľudia ich dokázali ignorovať. Keď sa však ochorenie, ktoré zjavne vyhubilo populáciu hlodavcov v tomto prístavnom meste, presunulo na ľudského hostiteľa, na reakciu už bolo neskoro.
Úplne chápem, prečo sa toto dielo dostalo až do povinného čítania (hoci my sme ho na strednej nepreberali - čo považujem za veľkú škodu). Autor nás prenáša do polovice dvadsiateho storočia, do mesta, v ktorom nečakane vypukne epidémia s vysokým percentilom úmrtnosti. Rýchly postup choroby, pomalá a opatrná reakcia úradov či nenápadné znaky niečoho hrozivého, ktoré si všíma len doktor Rieux, hlavný hrdina príbehu, dopadajú na obyvateľov ako hrozivý závoj smrti.
Autor sa ponára do psychiky jednotlivých obyvateľov mesta a z rôznych pohľadov nám ukazuje škálu ľudských pováh...
Bezmocnosť pri sledovaní života za múrom, ktorý plynie obyčajne a nenarušene, snaha nepripúšťať si hrozivé prognózy pri prvých príznakoch ochorenia, následky, ktoré prináša dlhodobé odlúčenie od sveta, či nevyspytateľnosť ľudí, ktorí už nemajú čo v živote stratiť sú len zlomkom príkladov, ktoré počas čítania objavíte.
Kniha bude pre čitateľa možno nepríjemným opätovným vnorením do nedávnych situácií, ktoré sme si prežili počas pandémie. Avšak, po jej vsadení do historického kontextu doby v nej môžeme nájsť o trochu viac, než len mesto zmietané epidémiou.
„Poznali sme tie príbehy - ako nás hodia do plynových komôr a spália v peciach. Bol rok 1944, všetko sme už vedeli. A teraz sme sa tu ocitli.”
Existujú časti histórie, na ktoré by sme najradšej zabudli. Mali by sme si ich však pripomínať, a to nielen z úcty k obetiam, ale najmä preto, aby sa tá tragická a desivá minulosť nezopakovala…
Art Spiegelman nakreslil komiks o živote svojho otca. Ako jeden z preživších mu Vladek Spiegelman rozprával o osude ich rodiny, príbuzných, známych a ostatných židov, ktorí sa nedokázali vyhnúť jedovatej nemeckej ideológii a zaplatili za to tú najvyššiu možnú cenu.
Antisemitizmus a rasizmus sa často spája s dehumanizáciou. Zvieracie postavy, ktoré si autor vybral pre svoj komiks práve o to silnejšie podčiarkujú myšlienku a tému, ktorou sa kniha zaoberá. A síce to bolo ťažké čítanie, ako z obsahovej, tak i z vizuálnej stránky, určite neľutujem, že som si Maus prečítala.
Pulitzerova cena, ktorú Art Spiegelman za toto dielo získal, je len dôkazom, že skutočne stojí za prečítanie…
Autor nám príbehom o Ide Kralovič predstavuje cestu plnú dobrodružstva, odvahy a priateľstva, ktorá určite ulahodí mladšiemu čitateľovi.
Milujem predstavu čarovnej krajiny, kde sršne jedia kravy, nepreniknuteľný labyrint na vás vyťahuje tie najhoršie strachy a sovy prehovoria, iba ak je to naozaj nevyhnutné… (teda, nie žeby na mňa sovy hovorili bežne)
Príbeh Idy a jej priateľov bol zaujímavý. Užila som si ich putovanie aj myšlienku knihy. Na začiatku ma trochu prekvapili vety, ktoré sa mi zdali nedotiahnuté, ale postupne som si zvykla. Na konci ma trochu vyrušili moderné výrazy, ktoré z doterajšieho jazyka trochu vyčnievali, ale celkový dojem z knihy to neskazilo. Vlastne, veľmi by som ocenila, ak by mala knižka pokojne aj o sto či dvesto strán viac a niektoré časti by boli rozpracované podrobnejšie, pretože náhle rozhodnutia postáv a príčiny ich konania mi prišli vysvetlené narýchlo a čitateľ by sa v nich mohol strácať.
Celý príbeh máme možnosť sledovať z dvoch pohľadov: očami Audrey, ktorá pricestovala z USA a snaží sa zapadnúť do podivnej anglickej školy s čudnými pravidlami a hierarchiou a očami Ivy, vynikajúcej študentky, ktorá si - tak, ako väčšina školy, pred pár mesiacmi prešla traumou z objavenia mŕtvej spolužiačky. Akoby nestačilo, že Ivy nie je nadšená zdieľaním izby s novou študentkou, všetko ešte zhorší tajomný podcast, ktorý sa venuje odhaleniu pravých príčin smrti najpopulárnejšieho dievčaťa na škole. Čím viac sa však príbeh rozmotáva, tým viac otázok a nejasností vychádza na povrch...
Postaviť školu na odľahlom anglickom vidieku je priam navádzaním na príbehy o strašných a tajomných veciach. Preto sa nemôžeme čudovať spisovateľom, že si takéto miesta vyberajú pre knihy s detektívnym či nadprirodzeným nádychom. Aj v tomto prípade prostredie historických budov prestížnej internátnej školy vytvára ťaživú atmosféru, ktorá postupne doľahne na postavy v príbehu. A hoci sa dejom neustále posúvame, občas sa vám môže zazdať, že sme sa ani po pár stránkach nikam nedostali. Pretože s ich pribúdajúcim počtom sa hromadia aj otázky a do konca knihy zostáva zúfalo málo miesta. Môžu však byť všetky tajomstvá odhalené?
Straky boli skvelým výletom za dobrodružstvom. Práve tou (ne)jednohubkou, ktorú som v týchto studených večeroch potrebovala. Ak hľadáte YA knihu s trochou napätia a prvkami detektívky, Straky už na vás netrpezlivo čakajú...
Silných a nezávislých žien bolo v generáciách Moonovcov veľa - to si aspoň myslí Lizzy, ktorá samú seba považuje za sklamanie a koniec deviatich pokolení starajúcich sa o Mesačnú farmu.
Po nečakanej smrti starej mamy sa však musí vysporiadať s dedičstvom v podobe usadlosti a priľahlého okolia… Práve preto sa vracia na miesto, z ktorého pred rokmi utiekla. Okrem spomienok na detstvo ju tam však čaká nevyriešená vražda, z ktorej starú mamu obvinili. Má však vôbec zmysel očistiť jej meno, ak je po smrti? Navyše v prípade, keď sa všetky pohľady malomesta začnú znovu dívať na Lizzy a ona sama musí ukryť niečo výnimočné?
Barbara Davis napísala skvelú detektívku, ktorá je jemne popretkávaná magickými prvkami. Dala si záležať na postavách a nenápadne nám ponúkla riešenia na spoločenské, morálne či osobné problémy, ktoré sa v knihe objavujú.
Najprv som si myslela, že v knihe bude prevládať romantická linka, zostala som však milo prekvapená. Teda, nie žeby tam tá romantická linka nebola, no autorka ju dokonalo vyvážila inými prvkami v knihe, ktoré pútali moju pozornosť. A nakoniec musím uznať, že som spokojná. Príbeh bol napínavý a odhadnúť vraha bol skutočný oriešok. Zároveň sa mi veľmi pozdáva posolstvo a energia, ktorú si táto kniha nesie. Priznávam, že na konci som sa usmievala (a určite sa budete aj vy).
Ak hľadáte knihu s dobrým a zaujímavým dejom, Posledná žena z rodu Moonvcov je to pravé (a určite aj ako darček pod stromček).
