Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Popri čítaní, a najmä po jeho skončení, cítim, ako sa moje telo podvedome klania v geste úcty človeku, ktorý nedovolil valcu veľkých dejín pošliapať mu jeho "malodejinnú" predzáhradku plnú farbistých kvetov, kontrastujúcich so šeďou normalizačného "rozkvetu" (fialok, čo nevoňajú?).
Povedzme, že počiatočnou substanciou pri písaní recenzie by mal byť napríklad autor. O autorovi viem povedať, že sa volá Pavel i že už zomrel. To sú holé vety o holých faktoch. Je zbytočné neveriť mi, mám pravdu. Nejde však ani o to, že by som bol pravdovravný, ani o to, že by ste vy boli dôverčiví. Jestvujú totižto rôzne podoby právd; tie, ktoré o sebe nič netaja, ako že je Pavel Pavel a že je Pavel mŕtvy, ale i tie blahosklonné a oči odvracajúce. Ako že Pavel je dobrý človek, a teda i človek píšuci (striktne) o dobre. Je to pravda? Ktovie, veta sa dá spraviť o čomkoľvek.
O koňovi na poschodí, zdá sa, vieme viac, než by taký vymyslený kôň zamýšľal o sebe vôbec prezradiť. Úslužne erdží podľa noriem autorovho rukopisu a nevykračuje zo sebe vlastnej polohy oného koňa na poschodí, kopytami dupajúceho po odpovedi na jednoduchú otázku: „Miluješ svoju matku?“
Ani slepcovi vo Vrábľoch nemožno vyčítať jeho spoluúčasť na svojskej pravdovravnosti. O matke nevie nič, nikdy ju nevidel, ani on neexistuje, a predsa mu nemožno odoprieť priamy súvis s odpoveďou, či je matka milovaná, či nie. Pravdupovediac(?), slepec tuší, ba priam i vie, že je nemenej dôležité spytovať sa i to, či sa matka cíti byť milovaná.
Veta sa dá spraviť o čomkoľvek. Obzvlášť ak je otázka pritvrdá.
„Miluješ svoju matku?“ pýta sa Beverley. Autor odpovedá: „Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.“ Pretože niekedy to inak s pravdou nejde. Prezradí sa iba surovým plačom; výmyslami boľavej duše, čo by za klam zatratila všetky pravdy sveta, ak by onen klam bol čo i len na chvíľu pravdivejší než samotná skutočnosť.
Zbierka poviedok What We Talk About When We Talk About Love od talentovaného Carvera je len ďalším dôkazom o nespornej kvalite americkej modernistickej prózy 20. storočia. Samozrejme, ak vezmeme do úvahy rozsah, román či novela sú nespochybniteľne náročnejšie formy spisovateľstva, pokiaľ však upriamime zreteľ na obsah (v onej závislosti od značne kratšieho rozsahu) je poviedka podstatne náročnejším žánrom. I ona podlieha štandardnej výstavbe deja; vyžaduje si expozíciu, kolíziu, krízu, peripetiu a katastrofu. Vyžaduje si vystihnúť povahy postáv, podčiarknuť psychické napätie i vypätie vzťahov medzi onými postavami, poskytnúť presný nákres okolia, jeho vplyv na dej etc. Toto všetko Carver vie, vysmieva sa jednoduchosti, s akou si tieto prvky dokáže osvojiť.
Názov zbierky zjednocuje všetky poviedky motívom lásky. Nekladie si však za úlohu opisovať lásku v jej prvoplánovom, najzreteľnejšom, konotačne najpozitívnejšom zmysle slova, ba práve jej zdanlivou neprítomnosťou sa ju snaží najväčšmi sprítomniť. Napadá mi povedať, že je to láska v podčiarknutých sentenciách, ktoré nás kedysi čímsi očarili a spätne v nich hľadáme, hoc neúspešne, to čaro, ostanúc tak väznení vlastným nepochopením.
Kniha je subtílnym majstrovským dielom o procese vyrovnávania sa so stratou. Je krehká, pretože mnohé témy sú len jemne naznačené napríklad to, ako smútok môže rozkolísať identitu na hrane šialenstva, či odhalenie, že vytváranie nových vzťahov po strate nie je zrada, ale súčasť cesty k uzdraveniu. Táto krehkosť sa odráža aj v samotnej postave Baumgartnera, ktorý je zraniteľný a odhalený, akoby ležal v spisovateľovej dlani ako krehké vajce. Auster ho môže kedykoľvek "rozdrviť", a čitateľ neustále cíti prítomnosť dramatického, možno až tragického záveru, ktorým autor napäto koketuje.
Už dlho som nezažil tak silný záver knihy. Nie je to len tým, že Auster a tu nasleduje spoiler umožňuje Baumgartnerovi odísť, čo čitateľovi dáva priestor predstaviť si preňho záverečnú kapitolu, ktorú si zaslúži. Je to aj tým, že autor sa rozhodne ukončiť dielo nie bodkou, ale interpunkčným znakom, ktorý naznačuje pokračovanie čiarkou, alebo dokonca dvojbodkou. Tento záver premieňa príbeh na jednu dlhú, neukončenú vetu, ktorej posledné slová sú na čitateľovi.
Kniha nórskej novinárky sne Seierstad je majstrovským dielom reportážnej literatúry, ktoré prináša autentický a mnohovrstevný pohľad na súčasný Afganistan ovládaný Talibanom. Podobne ako v jej predchádzajúcich prácach (Kníhkupec z Kábulu; Jeden z nás), autorka využíva osobné príbehy na odhalenie komplexných spoločenských a politických tém. Prostredníctvom rozhovorov s tromi rôznymi Afgancami približuje čitateľom pestrú škálu skúseností a pohľadov na život v krajine po zmene režimu v auguste 2021, keď Taliban prevzal moc od režimu podporovaného Spojenými štátmi.
V príbehu sa zoznamujeme s Džamilou, islamskou feministkou, ktorá ušla do Nórska a pred pádom vlády v roku 2021 bola súčasťou predchádzajúceho režimu. Ďalšou protagonistkou je Ariana, mladá študentka práva narodená v roku 2001, pre ktorú je afganská realita spojená najmä s vplyvom západného sveta. Zažila relatívnu slobodu a právne možnosti, ktoré jej ako žene poskytol predchádzajúci režim. Posledným portrétom je Bašír, vysoko postavený veliteľ Talibanu, ktorý prináša fascinujúci, hoci kontroverzný pohľad "druhej strany" konfliktu človeka, ktorého by mnohí na Západe označili za "nepriateľa".
Kniha ponúka hlboký vhľad do temných dôsledkov návratu Talibanu na životy obyvateľov Afganistanu, no jej sila spočíva v absencii jednoduchých odpovedí na otázky, ktoré tieto osudy vyvolávajú. Autorka nás vedie k empatii s týmito postavami, odhaľuje ich túžby, obavy a nádeje, a zároveň rozširuje čitateľovo poznanie o histórii Afganistanu a rôznych výkladoch islamu. Na konci tohto diela zostávame obohatení o hlboké pochopenie komplikovaných otázok, ktoré presahujú bežnú západnú optiku.
Táto kniha je o samote.
Samota je tanec pred zrkadlom, ktorý sa na prvý pohľad javí ako duet, no v skutočnosti zosobňuje monológ neprestajne prihovárajúceho sa tela k sebe. Je to prvý, skutočný a od chvíle prvého kroku aj neodvratný fakt, že za zrkadlom nikto nečaká.
Samota sa stáva motívom ľudstva od momentu, keď sa končí puto medzi dieťaťom a matkou. Dve bytosti, telesne späté a závisiace jedna od druhej, znovu čelia osamostatneniu, a to aj napriek vzájomne zdieľanej bezprostrednej blízkosti a láske. Podobne ako melanchólia, kedysi odvodená od čiernej tekutiny vyplavujúcej sa z tela pod tlakom depresie, je samota nie spúšťačom blízkosti, ale neviditeľnou tekutinou večne sa rozpínajúcou medzi bytosťami odsúdenými k vedomiu.
Samota je aj voči sebe retrográdne amnestická. Samú seba pri spätnom zrkadle nespoznáva. Je zakaždým iná, osamelejšia a na mape človeka formuluje svoj prejav s narastajúcim vekom a rozumom čoraz menej imaginatívne, akoby sama stárla.
Z tohto základu sa zdá, že Cărtărescu je "iba" jej kronikárom a umne zachytáva samotu ako výplod detskej fantázie. A my sme svedkami, ak nie subjektmi výpovede o tom, že samota a fantázia sú spolutvoriteľmi krásy, ale jedna bez druhej sú nástrojmi len sťažka odvrátiteľnej deštrukcie.
Na papieri bola pár jednoduchými ťahmi nakreslená postava muža, od hlavy nahor smerovala jedna šípka, zatiaľ čo druhá išla od hrudníka smerom dole. Bol to očividne muž, ktorého telo v celistvosti poskladanej z jeho individuálnych častí patrilo zemi a jeho myšlienky a predstavy patrili nebu. Telo bola schránka, myseľ večnosť. Nesmrteľnosť. Stav a zároveň stávka, v ktorej „muž počíta s nesmrteľnosťou a zabúda počítať so smrťou“.
Nesmrteľnosť odpočíva v náruči mŕtvych a iba závisť živých im ju z rúk živelne trhá. Nesmrteľnosť je balvan naveky odpočívajúci v zakrvavených dlaniach Sizyfa; nesmrteľnosť je zahalená márnotratnosť človeka, v tomto prípade muža, ktorý pri myšlienke na seba vidí iba svoj obraz, ten časom sa nemeniaci obraz k smrti sa nepribližujúceho, ba až od smrti sa vzďaľujúceho „ja“.
Bázeň po nesmrteľnosti vzniká ako vedľajší účinok prvého, ozajstného, seba pohlcujúceho pohľadu do zrkadla, pri ktorom sa rodí ľútosť z pominuteľnosti toho, čo je pred nami a čoho sa nechceme vzdať. Najväčším paradoxom vychádzajúcim z rovnomenného románu Milana Kunderu je však to, že nesmrteľnosť nikdy nepatrí tomu, kto po nej baží.
Kto chce nesmrteľnosť, musí zomrieť. Kto chce nesmrteľnosť, nechce zomrieť. Kto chce nesmrteľnosť, ju nikdy mať nebude. Nesmrteľnosť je frivolita živých.
O knihe poviem len pár viet. Nenechajte sa oklamať, je to cca. 400-stranová kniha, vrhá však rovnako rozmerný, ak nie nekonečne sa rozširujúci tieň rozvrstvujúcich sa podmanivých myšlienok takisto nevyhnutných k pochopeniu toho, čo chcel autor povedať. Ale tie myšlienky! Ten talent vyrozprávať dva, tri, ak nie štyri zdanlivo nesúvisiace príbehy, prepliesť ich (znovu) krásnymi úvahami o povahe človeka. O jeho boji proti samému sebe, o sexualite, erotike a o fatálnosti, čiže osudovosti (neznesiteľnej ľahkosti) bytia.
S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote viem povedať, že Kundera nikdy po nesmrteľnosti netúžil. Jeho telo smerovalo k nebeskej blaženosti a jeho myšlienky k tvrdej a chladnej zemi. Treba si však zapamätať, že nesmrteľnosť patrí živým.
Nesmrteľnosť je balvan a Kundera je ten chudák, čo si dovolil oklamať smrť a už naveky pred sebou bude tlačiť údel svojej posmrtnej slávy.
Ulrich Alexander Boschwitz v roku 1938 ako 23-ročný napísal román Cestujúci závratnou rýchlosťou bezprostredne po udalostiach Krištáľovej noci. Podobne ako autor, aj hlavný hrdina Otto Silbermann, nemecký žid, po pogromoch v Nemecku stratil svoje zázemie, svoju národnosť a ostali mu iba poloprázdne vrecká a oči pre plač. Boschwitzovi sa síce útek podaril, no osud ho o pár rokov nato dolapil na austrálskych vodách. Otto nemal ani zďaleka to „šťastie“.
Ako prezrádza názov, Cestujúci je o človeku cestujúcom naprieč rodnou krajinou, ktorá sa ho v analógii ku gréckemu mýtu o Kronosovi snaží (od strachu) zožrať. Otto je násilím prinútený prejsť od prežívania k snahe prežiť, a prežitie je sťažka iba zmesou šťastných náhod a neoblomného vzťahu jednotlivca k úteku.
Boschwitzova rozorvaná duša chŕli jedno trefné slovo za druhým, stavia (anti?)hrdinu do polohy mučeníka a mučiteľa zároveň. Stĺpy, mestá, tváre sa pred Ottom míňajú ako film, ale jeho tvár, jeho telo, jeho presvedčenie nedokáže zo seba striasť. A aj keď Otto vie, že nevyzerá ako žid, to veľké, červené, strašidelné „J“ v pase kričí, „som predĺženou, klincom preťatou rukou tvojej identity!“ no a tá, chtiac či nechtiac, presakuje človekom takmer simultánne, ak nie omnoho skôr, ako výzor.
Cestujúci, geniálny výsledok spolupráce Boschwitza, Hvoreckého a Absyntu, sa bez výhrad dostal medzi mojich TOP 5 kníh a budem sa k nemu opätovne vracať nielen ako k majstrovskému literárnemu dielu, ale aj ako ku príručke, ako si vážiť, že som sa ako 23-ročný nemusel báť, že zahyniem pre to, že vôbec existujem.
Obrazom každej doby je vynikať. Krúžime okolo našej podstaty, nášho „ja“, podobne ako Zem okolo Slnka a je len otázkou času, kedy vyletíme z obežnej dráhy a stratíme sa. Sami sebe. Pritom život je vo svojej podstate celkom jednoduchý; vypadnúť z hniezda a ísť si po svojom. Odletieť a nechať sa pritiahnuť inou „planétou“, formovať svoju skutočnosť s odžitou realitou a pristáť v obehu ďalšej. A ďalšej a ďalšej a ďalšej. Lepšej, horšej, inej, ale stále výrazní a stále ako my.
Prinavrátiť Itake Odysea, nie Itaku Odyseovi. Minulosť predsa na nikoho nečaká. Minulosť je a musí byť východiskom pre prítomnosť, nie je útočiskom pred ňou. Veď ani miera výraznosti nie je nástrojom na odkrývanie vlastnej hodnoty, ak má korene v nemennosti.
Pán Výrazný je toto všetko a viac. Výrazne slovutný, výrazne obrazný a výrazne, ba priam zastrašujúco blízky.
Amadoka je obrovské jazero s rozlohou 130 x 30 kilometrov na hranici Podolia a Volyne, zobrazené na viacerých európskych mapách z 15. a 16. storočia, ktoré z tých istých máp neskôr zmizlo. Dodnes existujú dve verzie mystického jazera: buď naozaj existovalo a "vyparilo" sa v dôsledku pohybu tektonických dosiek, alebo je Amadoka len omylom kartografov, ktorý "putoval" z jednej mapy na druhú. Kniha Sofie Andruchovyčovej nie je síce o tomto jazere (aj keď o ňom trochu je), ale je skôr jeho metaforou. 760 strán neuveriteľne zložitej cesty s množstvom dejových priesečníkov; Biblia venovaná dejinám vyhladzovania Ukrajincov, počnúc 20. rokmi 20. storočia. Je tu renesancia, hladomor, holokaust a prelínanie životov skutočných historických postáv s tými fiktívnymi.
Pre mňa je táto kniha o mechanizme zabúdania. Je možné úplne vymazať pravdu z pamäti jednotlivca a celého národa a nahradiť ju inou? Prečo má naša psychika tendenciu zabudnúť na všetko hrozné a krvavé? A nie je to dôvod, prečo sa stále znova a znova dostávame do tej istej pasce?
Odpovede na tieto otázky sa vynoria po prečítaní. Vrelo odporúčam a ďakujem Vydavateľstvu Artforum za vydávanie pod kožu vrývajúcej sa literatúry.
