Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Toto je svet existujúci na pozadí morálky a dobra, svet bez detstva, svet veľkých. Tu vedie cesta z lona len do zákopov alebo pôrodných staníc. Jedinou rozprávkou je víťazstvo človeka nad svetom, pričom o človeku nemožno hovoriť ako o mase, ale ako o jednom vládcovi. Toto je samovražedná misia národa, ktorý je slobodný iba potiaľ, pokiaľ je zaviazaný prísahou zabíjať. Tu vidíme, ako kultúra človeka poľudšťuje, a svedčíme o tom, ako ho nacizmus dehumanizoval.
Sledujeme skutočný príbeh zlodeja umeleckých diel Stephana Breitivisera, ktorý v rokoch 1995 až 2001 vykrádal múzeá a iné turistické destinácie po celej Európe. Drzosť týchto krádeží spolu s rozsahom odcudzených cenností je naozaj zarážajúca.
Autor Michael Finkel sa intenzívne zaoberal Breitiviserom a dokonca strávil nejaký čas s ním, aby ho spoznal. Ale nešetrí ho. Finkel rozoberá zložité vzťahy medzi Breitiviserom a jeho matkou, odcudzeným otcom, prvou priateľkou (ktorú zmanipuloval, aby sa stala jeho komplicom) a druhou priateľkou. Rozoberá názory lekárskeho personálu a Breitiviserove vlastné názory na to, prečo kradne.
Sledujeme Breitivisera nielen pri krádežiach, ale aj vo väzení a v rokoch po prepustení z väzenia za svoje pôvodné závažné zločiny. Zlodej umenia hromadil umelecké diela, nešlo mu o ich ďalší predaj ani o peniaze. Robil to čisto z nutkania a z potreby dokázať si, že mu to prejde. Že môže vlastniť krásu.
Napínavý a fascinujúci skutočný príbeh. Absynt opäť skóruje.
Je osemnásteho novembra, si kdesi vo Francúzsku a zdá sa ti, že už všetko vieš. Čas sa rozpadol. Spoznala si dážď, ukradla si mu jeho nepredvídateľnosť. „Tu padne kvapka štyrikrát,“ povieš a ona naozaj padne. Padne, padne, padne. „Tadiaľ pôjde poštár,“ pokračuješ, „a tadiaľ zase muž. Môj muž.“ Taký je osemnásty november. Čas sa rozpadol, rozsekala si ho. Z jeho krvi teraz vyrastá cyklus bdenia medzi sedemnástym a devätnástym novembrom. Čas sa rozpadol. Už možno požierať iba priestor. Treba si dobre vypočítať, koľko objemu sa do teba zmestí, než sa rozpadne i ten. Môže sa stať, že napokon ostaneš iba ty. A hranica medzi osemnástym novembrom a tebou sa neodvratne zborí. (Čo sa stane, keď sa rozpadnú naše istoty? Naše rámce reality?) Vznikne prázdnota s vedomím.
Pôvod sĺz od francúzskeho spisovateľa Jean-Paula Duboisa je introspektívnou výpoveďou o dedičstve viny a rodinnej traume, odohrávajúcej sa na pozadí sivého predmestia Toulouse. Ide o vyrozprávanie krutého príbehu muža, ktorý prestrelí hlavu svojmu mŕtvemu otcovi, vyvŕšiac tým na ňom akt akejsi pomsty, zadosťučinenia, ba priam splatenia dlhu za psí, premoknutý a do špiku kosti podradný, scestný život.
Román je citlivým, ale drsným, vypointovaným rozprávaním rámcovaným terapeutickými sedeniami v upršanom francúzskom mestečku. Dubois volí introspektívny tón, v ktorom sa prelína surová realita so symbolikou vody. Nie je to čítanie na jedno posedenie; vyžaduje si trpezlivosť nechať sa viesť emóciou namiesto deja. Voda sa na čitateľa valí zo všetkých strán, slová stekajú po očiach najprv ako drobné kvapôčky, následne však tento leitmotív naberá na intenzite a zaplavuje všetky zmysly a vy sa odrazu topíte. Aj keď sa autor miestami pohybuje na hrane pátosu, pod povrchom zostáva precízne vystavaný rytmus rozprávania, ktorý bráni tomu, aby sa text rozpadol do čistej lyriky. Krútite sa vo víre s hlavnou postavou, podpisujete sa pod jej utrpenie, súhlasíte s jej konaním a napokon jej túžite, vyvrhnutý na protiľahlom brehu, zakričať, že rozumiete. Chceli by ste zvrátiť čas, museli by ste však tohto muža nenávratne vyhubiť. Pretože jeho život, taký, aký ho musel prežiť, sa rozpísal v matkinom lone. Pôvod jeho sĺz bol zakódovaný v embryonálnej pamäti.
Nedalo by sa ujsť. Iba ak únikom k druhej strane konca.
Písanie si nemožno zamilovať. Ide o špinavú robotu, podobne ako pri zabíjaní zvierat. Písať si denník je preto v istom zmysle samovražda. Ale nie tá tichá, zo smútku či rezignácie, ale skôr taká "palachovská", účelom priam hrdinská. Kto nezomiera písaním, ten nechce byť čítaným.
Od narodenia sa každým živým dňom vyhýbame smrti, až sme napokon jej odsúdencami. Nastoľuje sa tu však otázka, prečo medzi nami nie je súlad v trápení, rovnosť vo veľkosti balvanov, ktoré pred sebou tlačíme hore nekončiacim vrchom. Tiaž je relatívna, meria sa podľa sily utláčaného. Je to ukazovateľ intenzity, s ktorou počítame pri prežívaní života vo všetkých jeho obskúrnych smeroch. Tiaž nie je iba údaj o veľkosti trápenia, je to spôsob, akým možno porozumieť tomu, že človek aj napriek súženiu dokáže byť šťastný, dokáže milovať. Je to schopnosť dobehnúť, vyrovnať sa či predčiť druhých, hoci sú v presile, byť šťastnejší, milovať viac.
Ada napísala svedectvo o hendikepe. O uťatých rukách matky a krídlach dcéry. A síce veľmi trpela, o to väčšmi milovala. Čím väčšie otázky si kládla, tým katarznejšie si bola schopná odpovedať. A napokon 1. apríla 2023 svoj balvan dotlačila až k špičke hory, prišla si po svoje krídla.
Ak mám pripodobniť čitateľský zážitok k pôžitku z jedenia, poviem, že čítať Plachý dom bolo ako raňajkovať pri kúsku chleba a masla. Naproti mi sedí mama a otec, zhovárame sa o kadečom, a preto hoci sprvu maslo zdá sa byť tvrdé a nepoddajné, preryvmi našej konverzácie postupne mäkne, naberá sa na nôž ľahšie a ľahšie, až sa napokon rozteká po stole a obteká okolo prstov; o to chutnejšie, avšak už len sťažka uchopiteľne.
Ahmet Altan opisuje city rovnako úderne ako Shakespeare. S tým rozdielom, že nepíše vo veršoch, ale v odsekoch. A tie naozaj sekajú, odseknú aj tú poslednú necitlivú bunku v tele a zanechajú za ňou krvácajúci bod, z ktorého nechajú vyrásť záhon tých pre život najnevyhnutnejších emócií.
Prerozprávam:
Pred zrkadlom stál muž, za ním žena. Obaja sledovali hranice svojej totožnosti. Dennodenne, kontinuálne, bol to záznam bez zmeny (pozn. limitom obsedantnej sebazaujatosti je slepota). Zrkadlo bolo polopriehľadné, mohli sa navzájom pozrieť aj na toho druhého. Občas sa im rozostril pohľad a v tej raritnej chvíli si všimli, že ich vzájomná totožnosť bola iná, než si pamätali. A tak si zaumienili, že sa (v tej chvíli už nezaujato) zamyslia nad tým, kým skutočne sú. Netrvalo dlho, kým sa päsťami rozohnali voči zkradlu. Otázkou je, či nenávideli viac seba, alebo toho druhého. Otázkou je, koho už viac nespoznávali. Otázkou je, či sa to vôbec stalo.
Z Kunderových románov, ktoré som zatiaľ čítal (Nevedomosť, Neznesiteľná ľahkosť bytia, Nesmrteľnosť), zatiaľ najslabší, ale podľa hodnotenia vôbec nie slabý. :))
Už odjakživa ľuďom nie je jasné, či je primárnou funkciou našich očí vidieť, aby sme sa dokázali orientovať v priestore alebo aby sme mohli vynášať rozsudky. Vnímavým jedincom neujde fakt, že ani farba do života neprináša iba pestrosť, ale predovšetkým schopnosť rozlišovať. Keď svieti červená, stoj!keď zelená, choď! V mnohých krajinách sveta sú semaformi práve ľudia. Keď si biely, diktuj!keď čierny, počúvaj! Mohol by som sa pokrytecky (veď som beloch, mňa sa to netýka, pravda?) rozhorčovať nad bezočivosťou (ne)ľudskej potreby hierarchizovať právomoci jednotlivca podľa zafarbenia pokožky, no moja jediná právomoc je mlčať. Držať jazyk za zubami a nechať rozprávať tých “druhých” o tom, čo skrývajú pod kožou. A keď začneme pomedzi ich slová nekontrolovateľne vzlykať, možno si konečne uvedomíme, že nariekame nie preto, lebo ich nám je ľúto, ale preto, že vo svojej najelementárnejšej podobe rozprávajú o nás o všetkých. Lebo smútok, bolesť, ale aj šťastie, život blikajú bezfarebne. Patria všetkým rovnako. Takisto ako schopnosť rozlišovať, nie farbu od farby, ale dobro od zlazviera od človeka.
Jeferson Tenório napísal jednu z najkvalitnejších kníh vôbec. Pozná sa nielen podľa prečítaného, ale hlavne podľa precíteného (pomimo toho, že je kniha v niektorých častiach sveta cenzurovaná, lebo sa prieči svojou absolútnou pravdou tým, ktorí radi klamú.)
