Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch

Juraj Polakovič

zaměstnanec/zaměstnankyně

25. listopadu 2024

Povedzme, že počiatočnou substanciou pri písaní recenzie by mal byť napríklad autor. O autorovi viem povedať, že sa volá Pavel i že už zomrel. To sú holé vety o holých faktoch. Je zbytočné neveriť mi, mám pravdu. Nejde však ani o to, že by som bol pravdovravný, ani o to, že by ste vy boli dôverčiví. Jestvujú totižto rôzne podoby právd; tie, ktoré o sebe nič netaja, ako že je Pavel Pavel a že je Pavel mŕtvy, ale i tie blahosklonné a oči odvracajúce. Ako že Pavel je dobrý človek, a teda i človek píšuci (striktne) o dobre. Je to pravda? Ktovie, veta sa dá spraviť o čomkoľvek.

O koňovi na poschodí, zdá sa, vieme viac, než by taký vymyslený kôň zamýšľal o sebe vôbec prezradiť. Úslužne erdží podľa noriem autorovho rukopisu a nevykračuje zo sebe vlastnej polohy oného koňa na poschodí, kopytami dupajúceho po odpovedi na jednoduchú otázku: „Miluješ svoju matku?“

Ani slepcovi vo Vrábľoch nemožno vyčítať jeho spoluúčasť na svojskej pravdovravnosti. O matke nevie nič, nikdy ju nevidel, ani on neexistuje, a predsa mu nemožno odoprieť priamy súvis s odpoveďou, či je matka milovaná, či nie. Pravdupovediac(?), slepec tuší, ba priam i vie, že je nemenej dôležité spytovať sa i to, či sa matka cíti byť milovaná.

Veta sa dá spraviť o čomkoľvek. Obzvlášť ak je otázka pritvrdá.

„Miluješ svoju matku?“ pýta sa Beverley. Autor odpovedá: „Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch.“ Pretože niekedy to inak s pravdou nejde. Prezradí sa iba surovým plačom; výmyslami boľavej duše, čo by za klam zatratila všetky pravdy sveta, ak by onen klam bol čo i len na chvíľu pravdivejší než samotná skutočnosť.