Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Poviem len toľko, že históriu moc nemusím, ale táto kniha o histórii vôbec nehovorí, ona do histórie prenáša. Vezme vás za ruku a ukáže vám... svet? Nie, svet určite nie, rozhodne nie taký, aký bol. Ukáže vám... vás, takých akými ste buď boli, alebo akými sa môžete ešte len stať, ak z technológií spravíte prostriedok, nie účel. Popriete tým otrokársku povahu týchto vychytávok a podriadite ich sebe a možno sa vám zapáči aj história, taká tá... prežitá.
(Kniha, ktorá si bez hanby pýta ceruzu.)
Túto útlu knižku mi intuícia naordinovala bezprostredne po Poslednom lete v meste, a teda musím povedať, že by sa jedna k druhej dali, a mali by sa, pripodobniť. Je to, akoby ste spovedali dvojičky, ktoré majú toho tak veľa spoločného, no predsa to dokážu vyrozprávať inak, s rozličným dôrazom, iným jazykom, inou skúsenosťou, no niekde hlboko vyjadrujú to isté. Pocit neistoty, detskej hravosti potlačenej dospelou zmierlivosťou a predovšetkým, citujem Lukáča, lásky neláskavej. Toto všetko a viac, čo slová nestačia zachytiť, sa skrýva v tých 180 stranách spolu s krásnym doslovom prekladateľa, ktorý, pevne verím, ešte niečo spod pera Johna Fanteho ešte niekedy preloží. Na záver len výlev môjho obdivu pre estetickosť edície Outsideria od vydavateľstva BRAK.
Číst víc
Snažím sa umocniť pocit po prečítaní k niečomu konkrétnemu. A schádza mi na myseľ ananás.
Rozmeňme si to na drobné; každý si vie predstaviť, ako asi ananás chutí. Čím bližšie sme k jeho stredu, tým sladšia je dužina. Ale najprv sa, prirodzene, treba prekopať cez natvrdlý povrch. To však nie je všetko, ananás má bojovnú povahu a hryzie späť. Jeho sladkosť prichádza vždy za cenu kusavého pocitu na podnebí. Snaží sa nás zožrať späť, takže sa, ak si ho chceme užiť, určite nedá zjesť naraz. Ale je všetkým jasné, že nikto neprestáva jesť hneď v momente, kedy to začína byť nepríjemné. Pokračujeme v bolestnom požitku ešte chvíľu dlhšie a neexistuje nik, kto by vedel s istotou rozlíšiť, či máme radi bolesť, alebo nám za tú sladkosť oná bolesť stojí. A naostatok z toho celého ešte páli aj záha. A presne také je čítanie tejto knihy.
Už na prvý pohľad (veď si zoberme taký typický ananás) je kniha pútavo zvláštna, tropická, iná. Holý zadok na obálke môžeme interpretovať každý inak, ale v jednom si môžeme byť istí: či sa vám kniha (za)páči(la), alebo nie, v každom prípade si v určitom bode poviete "doriti" a buď budete prežúvať ďalej, alebo jednoducho prestanete.
A aby sme si rozumeli, som voči ananásu pozitívne vyhradený iba platonisticky; idea jedenia ananásu a následného pôžitkárstva z neho je mi bližšia skôr v predstave ako v realizácii. Takže v súvsťažnosti k textu to znamená asi toľko, že moje "doriti" synergicky pramení aj z nechuti pokračovať, ale zároveň z nechuti skončiť. Veď napokon to precízne v Doslove z textu vyexcerpoval aj Aciman: "'Cítiť clivotu za niečím, čo sme nikdy nemali.'"
A ja už teraz cítim clivotu za tým, ako veľmi sa mi táto kniha nepáčila.
Kriedový panáčik nás vracia do zmenenej Prašiny, kde sa stretávame s novými hrdinami a tajomným prípadom podpaľačstva. Nesmelý Vašek, hľadajúc tu nový domov, sa ocitá v centre napínavého vyšetrovania plného záhadných symbolov a skrytých hrozieb.
Komiks si zachováva typickú atmosféru Prašiny tajomnú, napínavú a plnú neznáma. Čo však treba vyzdvihnúť, je detailná a pôsobivá kresba, ktorá umocňuje túto atmosféru a vťahuje čitateľa do príbehu.
Príbehy sú síce kratšie, ale napriek tomu pútavé a ponúkajú ľahké vstúpenie do deja aj pre tých, ktorí sa s Prašinou stretávajú prvýkrát. Zároveň lákajú na odhalenie tajomstiev, ktoré Prašina skrýva.
Kriedový panáčik je skvelým zážitkom pre fanúšikov komiksov, ale rovnako aj pre tých, ktorí hľadajú niečo na odpútanie. Pútavý príbeh, originálne prostredie, sympatickí hrdinovia a skvelé ilustrácie robia z tohto komiksu povinnú jazdu pre milovníkov tajomných a napínavých príbehov. Naozaj vrelo odporúčam.
V spojení s touto knihou nemožno nevysloviť tú časom overenú frázu: „Behá z nej mráz po chrbte.“ Sto pod nulou je nielen prísľubom extrémnych podmienok, ale aj garanciou dobrodružstva, no predovšetkým odhodlania ľudského ducha. Art, ktorý mimochodom už aj svojím menom predznamenáva čosi ako umelecký zážitok, s odstupom času opisuje meter po metriod nápadu cez realizáciu až po samý vrcholzážitok z výstupu na horu Denali (Mt McKinley).
Vo svojej podstate však nezamýšľa opis výstupu, jeho cieľom je skôr opis človeka v súvzťažnosti k sebe, k prírode a hlavne k svojim spoluúčastníkom, od ktorých neraz závisí aj jeho život a naopak. Ide o nádhernú ilustráciu toho, ako funguje svorka: že vodcovi nemá ísť v prvom rade o dosiahnutie cieľa, ale o bezpečie svojich kolegov; že rýchlosť závisí od tých vzadu; že každý vstupuje do výpravy s inými snami, inou mentálnou a fyzickou výbavou, iným „šťastím“. Ale fungovať to môže iba vtedy, keď svorka nájde prienik týchto ambícií. Tkvieť v odlišnostiach totiž v tomto kontexte znamená istú smrť.
Sto pod nulou je dôkazom ľudskej zotrvačnosti a prejavom spolupatričnosti. V mnohom je prizmou, cez ktorú odzrkadľuje dichotómiu prírodnej krásy a hrôzy, a teda nielen v spojitosti s tým, čo vidieť vonku, ale práve s tým, čo sa odohráva vnútri každého z nás.
Priznám si svoju nevedomosť, s ktorou som pristupoval k čítaniu tejto knihy. O M. M. Šimečkovi som vedel asi len toľko, že je otcom Michala Šimečku a že je akousi, poviem to tak neohrabane, mačkou medzi holubmi pre terajších vrcholových politikov. Hľa, hneď mi začali blikať niekde v podvedomí dve zelené kontrolky a knihu som si musel kúpiť. A dobre mi tak!
Pán Šimečka, samozrejme pod profesionálnym dohľadom otázok pána Štrassera, približuje laickému čitateľovi obraz o živote jednotlivca, ktorý sa neraz musel (a musí) pasovať s pomyselným drakom ležiacim na kope zlata, ktorou je Slovensko. Inšpiroval ma k čítaniu jeho kníh a kníh jeho otca. Sú to autori, akým nemožno odoprieť veľkú odvahu vzoprieť sa zbabelosti a chcieť od sveta normálnosť a slobodu.
Od pána Šimečku som si vzal k srdcu predovšetkým jeho zápal pre beh, samotu, filozofiu, knihy a lásku k prírode a po tomto našom prvom stretnutí už len dúfam, že nebude naše posledné.
Autor je dlhoročný ruský investigatívny novinár, ale celkom jasne obhajuje ukrajinskú suverenitu, ktorá sa tiahne stovky rokov – aj keď s mimoriadne chaotickým vzťahom s Ruskom, ktorý v rôznych momentoch osciluje od integrovaného štátu cez spojenecký stav až po nepriateľský rozmer, pričom Rusko je väčšinou ten panovačný starší brat.
Kniha Michaila Zygara výborne odhaľuje a prehodnocuje históriu medzi Ukrajinou a Ruskom, najmä vo svetle ruského imperialistického myslenia. Domnievam sa, že ide o najdôležitejšiu politickú knihu vydanú v tomto roku, vzhľadom na Zygarov bezkonkurenčný prehľad o ruskej a kremeľskej politike.
Ak ste čítali Všetkých mocných Kremľa, potom je táto nová kniha povinným čítaním. Ak ste tak neurobili, vrelo odporúčam prečítať si obe knihy. Dozviete sa veľa nového a zaručujem vám, že ich nebudete môcť odložiť, kým ich nedočítate.
...alebo veľká, múdra a ŤAŽKÁ kniha.
Čo povedať?... Francúzsky spisovateľ Carrere má komplikovaný vzťah k vlastnému vyhasnutému kresťanstvu. Je zároveň biblistom a na základe vyčerpávajúceho výskumu, na ktorý sa podujal, si veľmi rád predstavuje, aké by to bolo pre prvých kresťanských vodcov; chlapcov, ktorí napísali Nový zákon. Akí to museli byť ľudia, aké boli ich motivácie, ako dokázali všetkých presvedčiť: "Nie, tento chlapík je ten pravý."
Carrere je rozvláčny a samoľúby, ale vie to a je si celkom istý, že taký bol aj Pavol a kopa ďalších "chalanov", ktorí založili kresťanstvo, takže kto by o nich mal písať, ak nie on? Je ateista, ale v istom období svojho života bol fanaticky oddaným kresťanom (mnohí z nás to zažili) a má veľkú úctu ku všetkým ľuďom, ktorí sa podieľali na kresťanstve v prvom storočí aj teraz.
Necháva voľný priebeh svojej fantázii, pričom využíva osvedčené texty Nového zákona (a ďalšie texty, ktoré v tom čase existovali, ale nedostali sa do kánonu, hoci by o nich kresťania mali vedieť). Známym scénam dáva život (a nahlas hovorí niektoré veci, ktoré mi vždy boli nepríjemné, napr. že Ježiš bol na ľudí trochu... prísny).
Nie je to ľahké čítanie, ale je prinajmenšom oveľa pútavejšie ako akákoľvek iná kniha, ktorá sa snaží riešiť niečo také masívne z toľkých uhlov pohľadu. Prinútila ma premýšľať intenzívnejšie a inak, než som premýšľal v poslednom čase. Je to životopis, fikcia, autobiografia, história? Všetko v jednom...
Zbierka poviedok, ktoré tvoria túto knihu, sa odohráva na Blízkom východe a zavedie vás na rozmanitú kultúrnu cestu. Poviedky sú drsné a zároveň krásne, smutné a zároveň humorné, jednoduché a zároveň zobrazujú zložitosť každej životnej situácie. Žiadny príbeh nevyvoláva pocit, že by sa skončil, a myslím si, že to vypovedá aj o skutočnej neistote sveta; o tom, že nikto v skutočnosti nevie, čo sa stane ďalej.
Je to dôležitá kniha. Hovorí pravdu o tom najlepšom a najhoršom z ľudskej povahy a Friedlander tieto príbehy rozpráva súcitným a silným perom. Debut, o ktorom sa bude hovoriť ešte dlhé roky.
Jedna vec, ktorá so mnou počas celého príbehu naozaj rezonovala, bola nevinnosť a neskazenosť pohľadov detí a ich vzájomné prijímanie sa napriek kultúrnym či náboženským odlišnostiam ich rodín.
Mesto v oblakoch ma upútalo od prvej do poslednej strany, nútilo ma hádať, rozosmialo ma a zároveň i rozplakalo, zlomilo mi srdce a následne ho napravilo.
Tento príbeh s vynikajúcim tempom, s výraznými postavami, ktoré si zamilujete, tak nádherne spája zdanlivo nesúvisiacich ľudí a okamihy histórie, je ako gobelín ľudských skúseností prešitý až po okraj úprimnosťou a humorom.
Mesto v oblakoch je o láske a strate, ničení a tvorbe, túžbe a samoľúbosti, obete a nádeji, a predovšetkým o vzťahoch a o tom, čo znamená byť človekom a žiť.
Choďte a prečítajte si ju!
