Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje aktivity
Vtipné príbehy zo života autora sú láskavým pohladením po duši. Nie len pobavia, ale aj donútia zamyslieť sa, často nad prehliadanými každodennými maličkosťami, ktorým dávajú nový zmysel. Veľmi odporúčam.
Veľmi, veľmi povrchná kniha. Je to také stručné zhrnutie reality života žien v strednom veku. Autorka síce ponúka rady, čo s najčastejšími problémami, ale nie je to nič, čo by nenapadlo každú ženu so zdravým sedliackym rozumom. Aj v tomto prípade sa kĺže len po povrchu - vôbec nepreháňam, keď napíšem, že v knihe som nenašla žiadnu myšlienku, ktorá by pre mňa bola nová alebo inšpiratívna.
Po vynikajúcej biografii o Ľudovítovi Štúrovi som netrpezlivo očakávala autorovu novinku. Vedela som, že o Štefánikovej ranej mladosti sa toho veľa nevie, ale Józsefa Demmela som poznala ako historika, ktorý si dáva na poctivom výskume naozaj záležať, tak som očakávala, že sa možno dozviem veľa nového. Nakoniec predsa len nie. Nepochybujem, že autor z dostupných prameňov vydoloval, čo sa dalo, ale o "mladom Štefánikovi" je v knihe naozaj málo. Zaujímavo a precízne je opísané prostredie, sociálne väzby a dobový kontext, ale Štefánik ako osoba vystupuje iba v posledných kapitolách. Kniha je aj napriek tomu kvalitným čítaním, len názov je trochu zavádzajúci.
Vynikajúca kniha nie len pre ženy okolo päťdesiatky, ale pre všetkých, ktorí sa nachádzajú v životnej kríze. V jednoduchom a ľahko zrozumiteľnom príbehu sú pomenované najčastejšie problémy, ktorými, podľa môjho názoru, trpí väčšina populácie - nedostatok sebalásky, sebaúcty, stres, strach, úzkosť, workaholizmus, zanedbávanie vzťahov. Skvelé je, že nie sú len pomenované, ale autorka ponúka aj realizovateľné riešenia, pričom (nenápadne) využíva najnovšie poznatky z neurovedy o neuroplasticite mozgu - jednoducho povedané, čo do mozgu často ukladáme, to posilňujeme (a naopak), a na základe toho potom fungujeme. Odporúčam každému, kto potrebuje zmeniť svoj život prostredníctvom zmeny samého seba a má dosť vôle a vytrvalosti, aby to zavádzaním každodenných drobných zmien dokázal. (Kto by si chcel o tejto metóde prečítať namiesto hravej metódy, ktorú použila Michaela Wiebuschová, niečo odbornejšie, odporúčam napr. knihy Klausa Bernhardta.)
Veľmi dlho som sa rozhodovala, či knihu čítať, alebo nie. Odrádzalo ma množstvo negatívnych recenzií, z ktorých som nadobudla dojem, že ide o avantgardný experimentálny text. Napriek tomu ma to k nej stále ťahalo, tak som sa rozhodla, že jej predsa len dám šancu a som rada, že som to urobila. Najčastejšia výčitky boli, že je rozprávanie chaotické, niektoré časti sa viackrát opakujú a pri niektorých udalostiach si rozprávačka ani nie je istá, či sa naozaj stali. Nerozumiem týmto výčitkám. Veď ide o spomienky 91-ročnej ženy na smrteľnej posteli, takže vďaka vyššie spomenutému jej rozprávanie pôsobí autenticky, aj keď je do veľkej miery fikciou. Veľmi oceňujem skvelé vystihnutie atmosféry obdobia odumierajúcej podunajskej monarchie a empatické vcítenie sa do postavenia tých najnižšie postavených v nej. Pre mňa bola Slúžka nie len veľmi príjemným, ale aj poučným čítaním, ktoré zanechalo hlboké dojmy ešte dlho po zavretí poslednej strany. (Z knihy, podľa mňa, mohli byť sklamaní snáď len tí čitatelia, ktorí, pravdepodobne na základe filmu, očakávali šokujúce erotické scény alebo lacný príbeh v duchu "červenej knižnice".) Je taká skvelá, že päť hviezdičiek na jej ohodnotenie je určite málo.
Nádherne poetický príbeh, ktorý mi v mnohom pripomínal knihy Meira Shaleva a, samozrejme, Márqueza, ku ktorému je Narine Abgarian často prirovnávaná kvôli magickému realizmu, ktorý je spojnicou ich tvorby. Zásadný rozdiel medzi nimi je však ten, že kým Márquezove knihy pôsobia beznádejne deprimujúco, kniha Z neba spadli tri jablká je, naopak, posolstvom nádeje a viery v ľudské dobro, ktoré pretrvajú ako dary z neba všetky trápenia a katastrofy.
Autorka rozohráva príbehy niekoľkých generácií obyvateľov horského arménskeho mestečka Maran, ktorí to v živote rozhodne nemajú ľahké, ale spája ich nezlomnosť, pokora, schopnosť bez reptania prijímať čokoľvek, čo život prinesie, a až neuveriteľné dobro a morálna hĺbka. Čítať túto knihu v dnešnej chaotickej dobe je ozajstným pohladením pre dušu.
Čítala som všetky Mornštajnovej knihy pre dospelých, preto som sa tešila na jej novinku. Vo svojom najnovšom titule sa však odkláňa od toho, čo som mala na jej knihách najradšej – popularizácii našej histórie cez príbehy obyčajných ľudí, aby sa venovala téme nanajvýš aktuálnej, ale v poslednej dobe v beletrii značne sprofanovanej – sexuálnemu zneužívaniu detí. V jednej z recenzii som čítala, že kniha pôsobí skôr ako debut, nie ako dielo „vypísanej“ autorky. Možno to bude tým, že sa ocitla na pre ňu zatiaľ neprebádanej pôde. Aj keď román má mnohé črty pre autorku charakteristické, mnohé je pre ňu nové, a asi to bude dôvod, prečo sa mi Les v domě zatiaľ páčil najmenej.
Téma je zaujímavá, dej strhujúci, takže je ťažké knihu pustiť z ruky, ale celkový dojem prechádza od zhnusenia (pochopiteľne!), až po depresiu z absolútnej beznádeje.
O knihe sa strhla búrlivá diskusia – či AM ukradla, alebo neukradla príbeh výtvarníčke Toy Box. Podľa mňa ide o nafúknutý problém, lebo pár rovnakých motívov zasadených do úplne odlišných kontextov ešte z textu nerobí plagiát, a nech je to akokoľvek citlivá téma, neviem si predstaviť, v čom Toy Box spôsobila až takú veľkú traumu, keďže svoj príbeh už dávno vyrozprávala aj sama. Ale o tom som pôvodne vlastne vôbec nechcela písať.
Každopádne, depresívny, ubíjajúci a znechucujúci príbeh hlavnej hrdinky, ktorá nemá meno (čo sa štandardne v literatúre využíva ako prvok zovšeobecnenia) stojí za prečítanie, ale ja osobne by som bola radšej, keby sa AM v ďalších knihách vrátila na svoju starú známu pôdu.
Kniha o priateľstve a zrade, umení a jeho etických hraniciach. Vcelku dobré čítanie, len tak nejako americky „instantné“. S dobrou myšlienkou, ale povrchne spracovanou.
Hlavná hrdinka Nora sama seba onálepkovala titulom „žena z horného poschodia“ – tá nudná, všedná, tuctová, ktorá nikoho nezaujíma. Síce v nej driemu neprebudené ambície, ale v strednom veku je príliš neskoro ich realizovať. Až kým sa do jej blízkosti nenasťahuje tak trochu exotická rodina z Paríža a život jej obráti naruby. Stelesňujú všetko, čo sa jej nepodarilo dosiahnuť - v ich prítomnosti má pocit, že sa jej z toho dostáva aspoň po kvapkách. Až kým nepríde kruté vytriezvenie...
Žena z horného poschodia je pohodovým čítaním, je sa nad čím zamyslieť, ale dá sa pri nej aj oddýchnuť. Nenadchne, ale neurazí.
Od tejto knihy som nemala veľké očakávania, kúpila som si ju (ako svoju prvú e-knihu) v čase choroby ako oddychové čítanie. Nakoniec milo prekvapila.
Kniha je hlbokou psychologickou sondou do vnútra hĺbavého dievčaťa, neskôr dospelej ženy, ktorá bola od 15 rokov sexuálne zneužívaná o 27 rokov starším učiteľom angličtiny. Vykresľuje typický príbeh manipulátora a jeho obete, v tomto prípade je však až zarážajúce, ako si Vanessa, ani ako tridsaťdvaročná žena, nedokáže uvedomiť, že je obeťou. Sama seba presviedča, že je rovnocennou, ak nie silnejšou aktérkou, ktorá sa dobrovoľne rozhodla pre nerovnocenný vzťah, z vlastnej vôle v ňom zostávala, dokonca predátora chránila aj za cenu osobných strát. Vanessa čitateľa natoľko v tiahne do svojho prežívania, až má pocit, že je priamym účastníkom udalostí a má chuť ňou poriadne zatriasť, aby sa už konečne prebrala zo sebaklamu a začala žiť vlastný život...
V tejto sugestívnej knihe čitateľa nečaká lacný príbeh éry #metoo, ale hlboký vhľad do duše obete sexuálneho zneužívania. Taký autentický, že autorke sa dá len ťažko uveriť, že nejde o jej vlastný príbeh.
Mojou veľkou chybou bolo, že som ku knihe už dopredu pristupovala s očakávaniami, ktoré navodzuje názov. Očakávala som, že sa stane rozšírením sveta, ktorý pre mňa otvorili Jiří Jilík a Kateřina Tučková, vďaka ktorých knihách som sa dozvedela o svete žítkovských bohýň. Odkiaľsi som sa dopočula, že v Podlasí prežíva fenomén žien – zaklínačiek a liečiteliek, ktorý sa na Morave minulému režimu a modernej dobe podarilo vykynožiť. Preto som knihu s tajomným názvom netrpezlivo očakávala. O to väčšie bolo moje sklamanie. Ani celkom nerozumiem, prečo autorka zvolila tento názov – šeptuchy spomína len okrajovo ako akýsi emblematický symbol kraja, bez ktorého by nik netušil, že existuje. Liečiteľky a ľudí, ktorí ich navštevujú, len zosmiešňuje.
Keby som sa dokázala na knihu pozrieť bez očakávaní, asi by som napísala, že je dokumentárnou etnografickou snímkou svojrázneho Bohom zabudnutého kraja pretavenou do beletrie. Jazyk aj štýl sú skvelé (oceňujem najmä originálnu obraznosť jazyka a suchý zmysel pre humor), príbehy príjemne tragicko-poetické, ale nijako sa nedokážem zbaviť pocitu, že Sabuchová, napriek vynikajúcemu nábehu, nedokázala prekonať ten náš slovenský „krpčiarsky realizmus“.
