Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
čítam, prekladám, cestujem po svete a túlam sa po horách
https://www.instagram.com/the.art.of.reading_/ = môj knihstagram ♥
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Ano, náměsíčnost bývá dědičná, a i když s věkem často úplně vymizí, tak se ojediněle může projevit během psychicky náročného období. Ale umývá si pomatený náměsíčník ruce a aranžuje místo činu?”
Kniha Náměsiční vrazi od @krimi.pribehy je povinná jazda pre „milovníkov” true crime. Kanál Stanislavy Veselej odoberám už od jej začiatkov, a tak ma veľmi teší, že svoju tvorbu pretavila aj do knižnej podoby navyše s tak zaujímavou témou ako sú vraždy spáchané počas námesačnosti alebo odborne somnambulizmu. [Možno ma to zaujíma ešte o máličko viac z toho dôvodu, že táto porucha raz za čas narúša aj môj osobný život (ale zatiaľ som nespáchala žiadny zločin)].
Kniha je super spracovaná, pretože zahŕňa aj staré súdne procesy siahajúce aj do 19. storočia, ktoré vzali na vedomie fakt, že nie je vždy vrah ako vrah. Niekedy tieto osoby za svoje hrozné činy naozaj nemôžu, pretože zatiaľ čo sú presvedčení, že spia, páchajú zločin. Áno, fakt sa to dialo, deje sa to a aj sa to diať bude žena, ktorá v spánku zabila dcéru kladivom, muž, ktorý vyhodil svoje dieťa z okna v domnení, že ho zachraňuje, no to sa mu len snívalo, že ich dom horí… spoločné majú to, že sa prebudia s krvavými rukami a nechápu, čo sa stalo. Títo ľudia sú naozaj nevinní, ALE neraz sa stane, že vrah si je svojho činu vedomý, tak sa to snaží zhodiť na námesačnosť. Ďalší super plusový bodík tohto diela.
[Teraz som si spomenula na príbeh jednej babči, ktorá v spánku prešla 25km tam aj späť na svojom skútri a v bezpečí došla domov. Neskôr dávala kľúče od skútra svojej susedke, aby v spánku už viac takéto výletiky nepodnikala.]
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Nie je to tak, že aj okolo vás sú ľudia, ktorí navonok pôsobia zraniteľne a citlivo, ale vnútorne sú to paradoxne veľmi húževnaté a odolné duše? Nie každý, kto je zraniteľný, je aj slabý.”
MILUJEM túto útlu knižočku, fakt moc. Už keď som si čítala o autorovi a dozvedela som sa, že vytvára umenie spolu s včielkami, ktoré majú v mojom srdci svoje osobitné miesto vedela som, že pôjde o niečo výnimočné.
Páči sa mi prepojenie rôznych ľudských tém, ktoré spolu s akousi tajnou ľahkosťou vytvárajú jeden celok, navzájom sa dopĺňajú a prinášajú myšlienky, nad ktorými sa následne môžeme zamyslieť… alebo nemusíme a môžeme ich nechať jednoducho rezonovať v našom vnútri. V mnohom sa náš ľudský život podobá životu včiel a autor to v knihe často vyzdvihuje, zároveň sa niečo dozviete aj o živote v úle.
Niektoré z mojich obľúbených myšlienok nájdete na dalších stránkach, prosím, prečítajte si ich, podľa môjho názoru vás hneď presvedčia chytiť do ruky Horieť intenzívne. Hm, horieť intenzívne… jedným z mojich životných hesiel je žiť naplno, nedovoliť, aby ten vnútorný oheň vyhasol. Človek sa stále obzerá kamsi do minulosti alebo budúcnosti, ale nikdy sa nezaoberá prítomnosťou. Byť tu a teraz je v posledných mesiacoch niečo, na čo sa snažím zamerať, a preto som rada, že som tu objavila aj túto myšlienku. Obzvlášť ma zaujala kapitola týkajúca sa zmyslu života a autorova odpoveď: „Zmysel života je jeho obsah, nie dôvod jeho existencie.” Podľa mňa je toto najbrilantnejšia odpoveď na tak často prepieranú otázku. Zmysel života je jeho obsah.
Kniha je obohatená aj o fotky diel autora, ide o niečo naozaj výnimočné (a pravdepodobne ste nikdy nič podobné nevideli, takže to určite mrknite!). Včely sú dokonalé tvory. Stačí ich chvíľu pozorovať pri práci a človek sa začne cítiť pokojnejšie a uvedomí si, že je súčasťou jedinečnej prírody, ktorá sa oň stará.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Život je potrebné žiť naplno a smrť je neoddeliteľnou súčasťou života. Človek by mal naplno žiť a naplno aj zomierať.”
Ako stará knihomoľka rada tvrdím jednu vec ak vás kniha úplne dostane, práve ste ju v tej chvíli potrebovali a ona si vás konečne našla, aby vám pomohla. Potvrdilo sa mi to už xykrát a tento raz si ma vyhľadala kniha „O strachu” od OSHO. Nikdy som od tohto autora nič nečítala, nepoznám jeho život, recenzie na jeho diela sú dobré aj zlé, ale podvedome ma to tiahlo týmto smerom.
Strach hrá významnú rolu v živote každého z nás. Niekto sa ho časom naučil prekonať, iný s ním zvádza nekonečné boje. Aj ja mám vo svojej duši v tomto smere svojich vlastných démonov, viem, že strach nezmizne zo dňa na deň, ale veľmi rada by som ho pochopila (aj podstatu bytia). OSHO nám to sľubuje, len či to dokáže prostredníctvom 188 strán splniť? Je hlúpe obrátiť sa na knihu s prosbou „zmeň toto a tamto”, „prečítam si ťa a všetko pôjde ako po masle”, „bude zo mňa totálne nový človek”. Tak nikdy nepristupujem k motivačnej, ezoterickej a neviem ešte akej literatúre. Namiesto toho som si brala knihu všade so sebou, lúskala ju stránku po stránke, dávala si na čas s pochopením významov a nechala som ju hlboko prenikať do svojho vnútra. Buď mi niečo dá, ale ju posuniem ďalej. Som však naozaj prekvapená, ako ma zasiahla, koľko zaujímavých myšlienok do mňa vniesla.
Učím sa pochopiť strachu, ktorý sa nedá úplne odstrániť, ako tvrdí OSHO, dá sa iba pochopiť. „Je vždy spojený s niečím v budúcnosti, nikdy neexistuje v prítomnom okamihu.”
Strach ma vie niekedy paralyzovať, obmedziť, cúvam dozadu pred príležitosťami, zbytočne sa obávam neznášam takéto stavy, no potom si uvedomím, že aj tak raz zomrieme, na čo sa zbytočne stresovať? Prečo ma trápia úplné zbytočnosti? Prečo si neužívam prítomnosť? :)
Táto téma je náročná, nemusím chápať všetko (ako napr. myšlienku, že jedinou možnosťou ako byť je nebyť, že wtf?), ale viem, že moje myslenie posunula ďalej, presne tým smerom, ktorým som nutne potrebovala ísť.
Odporúčam.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Myslím, že práve o tom je preklad. O tom je celé rozprávanie. Počúvať druhého a snažiť sa prekonať vlastné predsudky, aby si nahliadol do toho, čo sa snaží povedať. Otvoriť sa svetu a dúfať, že to niekto iný pochopí.”
Kniha o svete prekladateľstva, jazyka a mágie? Vau!
1828. Hlavnou postavou je Robin Swift, kantonská sirota, ktorej hrozí smrť, no z rúk cholery ho vytrhne tajný záchranca, profesor Lovell. Vysvitne, že chce z neho pripraviť študenta, ktorý nastúpi na Kráľovský prekladateľský inštitút Oxfordskej uni, ktorý sa nazýva Babel (aký symbolický názov!). Babel je špičkou v preklade, absolútnym centrom, ktorý v rukách drží začarované strieborné prúty, ktoré fungujú na základe dvojice slov s podobným významom a prostredníctvom nich je možné ovládať mnoho vecí. Robin si náročné štúdium užíva, ale postupne začína mať pocit, že ako Číňan vychovaný v Británii zrádza svoje korene. Spojí sa s ním spoločenstvo Hermes, ktoré chce zastaviť imperiálny rozmach a katastrofu, ktorá nad Čínou opojenou ópiom visí. Robin sa musí rozhodnúť, na čiu stranu sa postaví.
Uznávam autorkinu šialenú znalosť jazykov a lingvistické schopnosti. Obal? Dokonalosť. Začiatok knihy? Bomba. Predstavovala som si seba ako hrdú študentku Babelu študujúcu preklad a jazyky. Krásne a detailne opísaný Oxford, okamžite ma vtiahol do deja. Skvelý mimoriadne sľubný námet, Kuang navyše hlboko pichla aj do sociálnych tém ako je otroctvo, privilégiá bohatých (najmä bielych), nerovnováha v spoločnosti, Anglicko verzus svet, kolónie.
Ako príbeh postupoval, začal ma nudiť, nevytvorila som si vzťah k Robinovi, ktorý mi prišiel nevýrazný, plytký. Niektoré pasáže boli ako obohraná platňa. Toľké poznámky pod čiarou som v beletrii ešte asi nevidela mne osobne prekážali, lebo som mala pocit, že by bolo úplne fajn včleniť ich priamo do textu, namiesto toho, aby som musela škúliť na drobné písmo na konci strany.
Záver roztečený, zbytočne natiahnutý… Som však rada, že som mala možnosť prečítať si túto knihu, z lingvistickej stránky bola dotiahnutá na jedničku, etymológia je neskutočne zaujímavá jazykovedná disciplína :).
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Spýtala si sa ho, kde sa nakoniec našiel, a on sa zasmial. Ty si sa nesmiala. Nevedela si, že ľudia si jednoducho nemôžu vybrať nejsť na školu, že ľudia môžu životu aj diktovať. Bola si zvyknutá prijímať, čo život dáva, písať to, čo život diktoval.”
Ďalší knižný skvost od Chimamandy. MILUJEM jej knihy.
To, čo máš okolo krku je zbierka dvanástich príbehov, ktoré sa vám dostanú pod kožu asi preto si neviem vybrať najobľúbenejšiu, lebo vynikajúce sú všetky. Chimamanda sa prostredníctvom nich snaží riešiť viarecé naliehavé témy a problémy jej rodnej krajiny. V niektorých sa citlivo dotýka vzťahoch medzi mužmi a ženami zamýšľa sa nad starými tradíciami hľadania/dohadzovania manželov v Amerike za účelom získania víz a že skoro na nijakú z týchto dievčat v Amerike nečaká „american dream”: „Na také veci človeka neupozornili, keď mu dohadovali manželstvo. Nebola reč o žiadnom nepríjemnom chrápaní či o domoch, z ktorých sa vykľuli byty bez nábytku.” Tomuto svetu sa doslova vysmieva a pekne hovorí o svojom domove, kde síce panuje chudoba, no aj ľudia sú tam akýsi inakší.
Do popredia pravdaže vystupuje rasizmus, ktorý si svoje miesto smutne drží aj v 21. storočí. Predsudky, krivé obvinenia, bolesť, urážky… tým všetkým si musí dennodenne prechádzať národ Chimamandy.
Veľmi silné poviedky sú tie, v ktorých postava hľadá samú seba, svoju identitu. Blúdi v bludisku viacerých svojich masiek a nevie, ktorá je tá správna. Táto postava robí chyby, ale to je hádam ľudské. Obzvlášť sa mi páčil príbeh Súkromný zážitok v meste na trhu vypuknú rozbroje, všetci sa utekajú schovať. Chika nevie, kam bežať, keď ju zdrapne žena a spolu sa ukryjú pod jedným obchodom. Žena je moslimka, Chika je kresťanka. Má predsudky, dokonca sa cíti nadradene, veď raz bude z nej lekárka, prečo je teraz pokrytá prachom v smradľavom suteréne s nepriateľkou? Následne si však uvedomí, že táto jednoduchá žena, ktorá o sebe tvrdí: „Ja predavačka,” hovorí žena, „Predávam cibuľa.” jej bez rozmýšľania zachránila život a teraz jej ochotne ponúkla svoju vrchnú sukňu, aby si na ňu sadla. Viac k tomu netreba.
Jednoznačne odporúčam, kniha na zamyslenie!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Sediac na zemi, bol však stále v strehu: ticho je prirodzenou súčasťou temnoty, no nerátal s ráznou mĺkvosťou slnka. Vždy poznal slnko s hlasmi. Sedel teda nehybne, aby nič nevyplašil.”
Ani si nepamätám, kedy naposledy mi kniha dala tak zabrať. S touto som sa mordovala asi mesiac a ja vlastne ani neviem, o čom som to čítala. Ale ideme na to pekne poporiadku.
• Príbeh je o Martimovi, ktorý spáchal zločin, uteká pred spravodlivosťou a skryje sa do brazílskeho vnútrozemia. Nakoniec skončí na farme, ktorú vedie Vitória. Znie to celkom normálne však? Ale čoskoro som zistila, že spôsob, akým je román napísaný… je maximálne výnimočný a nejde o bežnú detektívku. Martim sa na základoch zločinu snaží začať úplne odznova, chce si „vybudovať svoje nové ja”. Toto budovanie začína hlboko v jeho hlave a niektoré myšlienkové pochody sú nanajvýš zaujímavé (a pre mňa aj nepochopiteľné). Pomaličky sa dostáva až k otázkam slobody a postavenia jednotlivca v spoločnosti, naráža na hranice jazyka a Clarice potláča vonkajšie prostredie úplne do úzadia. Do príbehu sa zapletú aj ďalšie postavy Ermelinda, Vitória, Francesco, ktoré spája jeden stav osamelosť. Autorka chce tým možno naznačiť, že nikto z nás nikdy neprenikne do podstaty niekoho iného. A že čím niekoho viac poznáme, tým ho vlastne poznáme menej.
Jedna veta pekne vystihuje Martima: „Ten muž mal totiž vždy sklon padať do hĺbky, čo ho mohlo stiahnuť do priepasti.”
Je to zaujímavé dielo buď si ho zamilujete, alebo ho vyhodíte von oknom. Clarice je geniálna, ale ja som sa akosi nemohla dostať do jej slov, zo začiatku sa to dalo, bola som užasnutá, no potom som nechápala čoraz viac. Bolo to na mňa až primoc abstraktné a uletené. Aj napriek týmto mojim búrlivým pocitom vám dielo odporúčam, chyťte ho a prečítajte si aspoň pár strán, možno vám sadne a možno nie, v tom spočíva krása kníh, každý sa nájde v niečom inom.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„A leto je s určitosťou naozaj celé o pomyselnom konci. Stále ho hľadáme, vzhliadame k nemu, smerujeme k nemu po celý rok, tak ako k horizontu, čo sľubuje západ slnka. Vždy hľadáme plne otvorený list, otvorené teplo, prísľub, že nebude dlho trvať a my si budeme môcť ľahnúť na chrbát a dovoliť, aby sa nám letí stalo; že nebude dlho trvať a svet k nám bude dobrý. Že naozaj existuje prívetivejšie finále, ktoré je nielen možné, ale aj isté, že existuje prirodzená harmónia, ktorá sa ti rozprestrie pri nohách, rozvinie sa ako slnkom zaliata krajina len pre teba. Ako keby tvoj čas na zemi bol odjakživa o radostnom ponaťahovaní všetkých svalov tela na vyhriatom kúsku trávy s dlhým sladkým steblom v ústach.”
Musela som tu citovať túto neskutočne trefnú pasáž, ktorá vyjadruje srdce tohto diela. Leto. Teplé dni. Ležanie na lúke a čas plynie pomaly ďalej.
V tomto príbehu máme viac postáv, no každá sa cíti osamelo svojím spôsobom. Každá sa teší na leto, ktoré prejde lúsknutím prsta a zas je tu zima, no ľudia potrebujú teplo, sú spoločenské tvory. Línie postáv sa ťarbavo prelínajú. Všímame si ich konanie v minulosti a to, aký vplyv malo na prítomnosť. Niektoré veci ľutujú. Nadávajú si, že nevyužili šance. Spomínajú si na ľudí dávno zabudnutých. Leto je celé akési nostalgické.
Na konci je veľmi pekná časť, keď sa vyberú traja úplne random ľudia na nočný výlet na miesto, kde podľa všetkého prebýval Einstein. Sledujú nočnú oblohu posiatu hviezdami, hádajú súhvezdia a užívajú si prítomnosť. Rozprávajú o vesmíre, ale aj o umení.
„Možno práve to je umenie. Niečo, čo na vás záhadne zapôsobí a vy neviete prečo.”
Hodnotia dnešnú spoločnosť:
„Napíš o tom, ako ľudia, ktorí nikdy neboli poriadne docenení, držia túto krajinu pospolu, nedala sa zastaviť Iris. Zdravotní pracovníci a iní každodenníci, doručovatelia, poštári a poštárky, ľudia pracujúci v továrňach, supermarketoch, tí, čo majú v rukách životy nás všetkých.”
O uväznení:
„… a že väzenie vždy ostane väzením, aj keď je august a obloha modrá.”
No a nakoniec mi nedá nespomenúť Einsteinovu vetu, ktorú rád cituje jedna z postáv, Robert:
„Zdá sa, že existuje sila, ktorú tela vyvíjajú na seba navzájom len samotnou prítomnosťou.”
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
„Znečistili rieky. Vyrúbali stromy. Vyleteli do vesmíru v snahe nájsť viac zvukov a zdrojov energie. Zničili svoju vlastnú ľudskosť. Varili, piekli a zabíjali ako masoví vrahovia, udelili ceny a medaily za statočnosť šialencom a vrahom.”
Knihu Iracký mesiáš som objavila, keď som brázdila uličky knižnice. Zaujala ma takmer okamžite. Podľa opisu obsahuje neuveriteľne surreálne, brutálne drsné poviedky, ktoré sú vždy ukotvené v realite. Je to pravda? Podľa mňa určite, z niektorých poviedok mi bolo mierne nevoľno, niektoré ma nahnevali, vytočili, jednoducho vyvolali vo mne celú škálu pocitov a emócií. Stalo sa to naozaj? Alebo si tento príbeh autor len vymyslel? Autor má dosť svojský štýl písania, rád využíva symboly, hádanky, niekedy je ťažké určiť čo je čo a niekedy som sa v slovách strácala.
Na poviedkach sa mi však „páčilo” to, že obyčajné sa prelínalo s fantastickým a niekedy sú hlavnými postavami práve zvieratká, ktoré rozprávajú príbeh s obrovskou dávkou čierneho humoru. Preberajú témy ako vojna, smrť, bolesť, smútok, znásilnenie, život, brutalita.
Za srdce ma chytila asi každá poviedka.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Zakaždým, keď čítam toto dielo, ho ľúbim viac a viac. Je mi srdcu blízke aj môj život je mimoriadne spätý s prírodou.
Hájnik Libor sa vracia naspäť do rodnej obce. Spomenie si na svoju dávnu detskú lásku Zunu, ktorá taktiež vyrástla a on sa chce uchádzať o jej ruku.
„…pamätaj, že chlap má dve srdcia: jedno nosí sám pod košeľou, aby mohol hocikedy vykrvácať, a druhé mu ukrýva pod bielymi prsníkmi žena…”
Zuna je dieťa prírody, vetra, ohňa. Je to taká ľudská lesná víla. Lieči zvieratá, prebýva v horách, pozná každé steblo trávy. „Prežívala svoje premeny medzi mladinou ticho, osamote a v úzkosti, ako prežívajú krehké srnčatá.” O jej ruku však musí bojovať proti svojim sokom, jeden z nich je tajomný vlk. A tu naše dielo krásne prechádza do magična zrazu je všetko zahalené hmlou, v ktorej niečo striehne. Niečo, čo Zunu nechce len tak pustiť.
Hájnik to nemá ľahké. Zuna je spätá s kráľovstvom horskej prírody, duchov, tulákov. Naskytá sa otázka dokáže toto opustiť pre ľudský svet? Dokáže v ňom prežiť? A vôbec, túži po tom? Ja odpoveď tuším. Fascinujúce je, že nevieme, čo sa odohráva v jej hlave. Aj ona sa len sem-tam zjaví, niečo preriekne a už zas zmizne v hore. Je neskrotná, a to na nej milujem.
Švantnerove opisy prírody vám zoberú dych. Vtiahnu do deja. Opantajú vás. Jeho myšlienky som si musela poznačiť, niektoré sú fakt nádherné.
„Jaj, treba sa ponáhľať ku svetlu, kde je život, lebo tmou vládne smrť.”
Hlavnou postavou je síce Libor, ale deju panuje Zuna. Pokiaľ ľúbite magický realizmus, tajomnú prírodu, siahnite po tomto diele, dajte mu šancu a zistíte, či sa Zuna vymanila spod moci veľkého ducha hôr.
V slovenčine nesie názov Veci, ktoré uvidíme, len keď spomalíme: Ako byť pokojní a vnímaví v uponáhľanom svete. Ako sa trefne píše na zadnej obálke svet sa pohybuje rýchlo, ale to neznamená, že sa musíme aj my. Kniha nám slúži ako sprievodca vnímavosťou, Haemin nám ako budhistický učiteľ ukazuje cestu k vnútornému pokoju, ktorý mnohí z nás tak dychtivo hľadajú. Kniha je rozdelená do ôsmych oblastí, môžete si vybrať práve tú, ktorú vaša duša potrebuje. Zároveň sú hlboké slová doplnené dychberúcimi ilustráciami.
