Barack Obama's 2025 Reading List Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Študentka fínčiny & knihovníctva (FF MUNI).
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Barack Obama's 2025 Reading List 
Dětská finská literatura Moje aktivity
Holka se sílícím hlasem je krásno-smutný príbeh zo súčasnosti, z Nigérie, kde sa stretáva chudoba i neuveriteľné bohatvo. S Adunni sa život nemazná, v štrnástich rokoch sa stáva treťou manželkou a neskôr slúžkou v dome bohatej pani, a jej túžba získať vzdelanie sa zdá byť čoraz vzdialenejšia. Adunni je odvážna, trošku naivná, no odhodlaná aj napriek všetkému, čo sa jej deje na ceste za jej snom. Držíte jej palce a zároveň sa dozvedáte o živote v Nigérii.
Veľká poklona prekladateľke Viktorii Hanišovej, ktorá si dala záležať na zachovaní Adunninej reči. Reči dievčaťa, ktoré je múdre, zvedavé, vie trochu anglicky, no robí chyby, pretože v jej osade nemala možnosť naučiť sa spisovnú angličtinu. Spočiatku to môže byť mätúce, vlastne máte pocit a otázku, čo je to za preklad? No postupne to perfektne zapadne, dotvára to osobnosť Adunni, jej životné podmienky a čiastočne i odráža situáciu v chudobných oblastiach Nigérie.
Táto kniha je veľmi aktuálna, trefná a dobre napísaná. Mieša sa v nej mnoho problematických tém o ktorých treba hovoriť nahlas, diskutovať a ktoré sa dotýkajú aj nášho kontinentu, len trochu inak. Počas čítania som si vyznačila veľmi veľa pasáži a odsekov. Tu sú niektoré z nich:
- Ale já teď nechci nic rodit. Jak bude holka jako já rodit děti? Proč mám tendle svět plnit smutnejma dětma, který nebudou moct chodit do školy? Proč dělat ze světa jedno velký smutný a tichý místo, protože děti v něm nebudou mít hlas?
- Postaví na nohy. „Ráda čteš knížky, tak nakrm tvojiho ducha čtením jakýkoli knížky, co najdeš, možná v popelnici ve městě Idanra nebo nějakou levnou knížku na trhu. Jednou možná staneš učitelka a možná ne. Zítra jdu a potkám rodinu mýho novýho manžela, ale v duchu jsem švadlena Kike. Přej mi dobře.“ Když jde pryč, na chvíli zavřu oči a zkouším stát učitelka v duchu, ale všude v hlavě mám jenom tmavej hadr a papriky v rukouch mě štípou do kůže.
- „Protože Bůh není kostel,“ řeknu potichu, s bradou dolů. Chci jí říct, že Bůh není betonová budova z kamenů a písku. Že Boha si nemůžeš zavřít do domu a zamknout ho tam na zámek. Chci jí říct, že jedinej způsob, jak se dá zjistit, jestli člověk najdul Boha a schoval si ho do srdce, je podle toho, jak se chová k ostatním lidem.
- Když se budu moct vrátit do školy a stát učitelka, pak budu moct dostávat penězí za plat a možná postavím moji vlastní školu v Ikati a tam budu učit holky. Holky v mojí vesnici nemůžou moc chodit do školy. Chci to změnit, paní Tio, protože všecky ty holky vyrostou a naroděj hodně další skvělý lidi, který proměněj Nigérii na ještě víc dobrý místo než teď.“
- Podívám na paní Tiu, chci jí zeptat, jestli je důležitý, že ve Veliký Británii v zahraničí někdo má barvu takovou a jinej zase jinakou, ale ona štípne do rtů zubama a pořád dívá smutně, a tak nechám slova v duchu a řeknu jí něco jiný.
- Teď už vím, že dobrá angličtina není měřítko inteligentní mysli a zdravýho rozumu. Angličtina je jenom jazyk jako jorubština a igbo a hausa.
- Velká paní, paní Tia, Kofi, Abú, a dokonce i já, Adunni. Každej mluví jinak, protože rostl jinde, ale stejně spolu rozumíme, stačí dobře poslouchat.
Nedávno som dočítala dve knihy, ktoré mali jeden podobný prvok. Hlavná hrdinka je štrnásťročné dievča vyrastajúce v krajine či dobe, kedy sa od ženy očakáva skoro sa vydať, porodiť deti a starať sa o domácnosť. Lenže obe tieto hrdinky chcú byť počuť a nie stať sa matkami. V jednej knihe to bola Adunni z knihy Holka se sílícím hlasem, ktorá k tomu chcela použiť svoj hlas a vzdelanie. Ana z Knihy túžob svoje písmo. No a tu podoba končí.
Budem jedna z mála, ale Kniha túžob je pre mňa veľkým sklamaním. Nie som veriaca, nevadí mi alternatívny príbeh z Ježišovho života, nijako ma to nepoburuje a naopak to môže byť zaujímavé. Lenže Ana to nepotrebovala. Oceňujem, že autorka biblické udalosti zasadila citlivo, v závere vysvetľuje zmeny, ktoré musela spraviť, to všetko chápem, stále je to len fiktívny príbeh a na to má právo. No tá doba, život, oblasť, už to samo o sebe je zaujímavé na vytvorenie pútavého príbehu mladej ženy, ktorá sa chce vzoprieť zažitým pravidlám. Ana má spočiatku “na ružiach ustlané” a síce sa má vydať skoro, no otec ju predtým podporoval v písaní a pochádza z lepšej rodiny, nepozná núdzu. Určitý pád z jej spoločenského statusu síce príde, prekážky prídu, no autorka jej to dosť uľahčuje a nahráva jej postavami a udalosťami tak, že vlastne ani to zlé nie je nijak moc zlé. Nie že by som jej nepriala, ale miestami to bolo prehnané. Určite sa v tom odráža i to, akú literatúru v poslednej dobe čítam, kde hlavný hrdinovia nepreplávajú životom s takou ľahkosťou.
I tak si ale myslím, že ak by bola Ana “obyčajné” dievča a autorka by jej tak “nepomáhala”, tá doba, krajina i odhodlanie mladej ženy by boli skvelým príbehom. No spraviť z nej manželku Ježiša a niečo ako feministku… ja som jej to neverila, prišlo mi to zbytočné a pri čítaní som sa sa často nudila. Dočítala som ju iba preto, že som chcela mať porovnanie s druhou rozčítanou knižkou (Holka se sílícím hlasem) a naviac tú knihu mnohí chvália! Má vysoké hodnotenia. Ale mne prišli zaujímavé iba časti z Alexandrie.
Takže kým Holku se sílícím hlasem odporúčam, Kniha túžob je pre mňa veľkým sklamaním. No mojim komentárom sa odradiť nenechajte, stačí prečítať pár predchádzajúcich, väčšina čitateľov je z knihy naopak unesená, takže asi som len nebola cieľovka a dávam prednosť iným príbehom.
Čítanie ku káve táto knižka. Jednak pri jej čítaní prichádza chuť na kávu a naviac rozsahom nie je nijak obsiahla, takže jedno pomalé dopoludnie a máte prečítane. Káva stručne od začiatku až do konca. Od zrna až po voňavý nápoj. Spôsoby praženia, prípravy, oblasti pestovania i zvyky krajín. Fajn čítanie, no skromné, preto ocenia skôr tí, ktorí sa v káve zas tak veľmi neorientujú, no chceli by trochu viac poznať kávové pozadie. A určite aj tí, ktorí by radi prešli na výberovú kávu, no všetky tie typy príprav a možností ich skôr desia než lákajú. Skrátka, ak chcete vymeniť alebo doplniť instantnú, kapsulovú, automatovú, či vopred namletú a v každom obchode dostupnú kávu za kvalitnú a čerstvo namletú kávu, toto je rýchly sprievodca. Pekne spracovaná, malý formát, určite by jej ale prospelo viac obrázkov a vlastne i o niečo bohatší obsah.
Určite by som knižku neodporúčala ľuďom, ktorí sa už v tomto svete pohybujú, poznajú svoje obľúbené odrody, neboja sa pred každou prípravou vytiahnúť mlynček, majú svoj obľúbený presný pomer káva:voda a v kuchyni má ich kávova nádoba čestné miesto. Tí sa totiž veľa nového nedozvedia. Tam by som odporúčala skôr podstatne objemnejšiu publikáciu Velká kniha o kávě od Petry Davies Veselej. No a profesionálom a baristom už vôbec nie.
“Připadá vám jako problém, že kvůli vaši svobodě projevu a vašemu umění zemřeli jiní lidé?”
Knižný nový rok som rozhodne nezačala nijak ľahko. Po takmer dvoch týždňoch som dočítala reportáž Střelba v Kodani. Pre mňa jedna z najnáročnejších reportážnych kníh, aké som zatiaľ prečítala. V tom dobrom slova zmysle. Jeden obrázok, nečaká medializácia a následne výhražky, pokusy o útok, výzvy k zabitiu a doživotie v utajení s policajnom ochranou. Lars Vilks je síce provokatér a svojim umením sa odjakživa snažil prekračovať isté hranice, no to čo rozpútala jedna karikatúra nečakal. Švédsky novinár Niklas Orrenius v knihe rozoberá, kde je hranica slobody prejavu, aká je švédska spoločnosť, kdo za to môže, aký je Lars Vilks a mnohé ďalšie témy.
Autor ide naozaj dopodrobna a od polovice sa dosť ponára aj do politickej a náboženskej situácie vo Švédsku, čiastočne i v Dánsku. Deju to prospieva, ale pre čítateľov zo zahraničia to chce sústredené čítanie. Všetky tie postavy a udalosti mi dávali zabrať. No zároveň som za to rada, pretože o Švédsku som síce nemala výhradne pozitívne predstavy, o mnohých problémoch multikultúrneho prostredia som vedela, no realita ma i tak celkom prekvapila.
Kým spočiatku mala hlavná postava Lars Vilks moje sympatie, ku koncu už to tak jednoznačné nebolo. A celkovo som v priebehu čítania veľa premýšľala a kládla si otázky. Na mnohé sa odpovedať nedá. Střelba v Kodani sa síce zameriava na udalosti okolo karikatúry, slobody slova, politiky a náboženstva, no nemôžem si pomôcť, ja v tom vidím presah i do mnohých ďalších oblastí. A do aktuálnej situácie. Výborne spracovaná, veľa detailov, ktoré dajú zabrať, no pomôžu na lepšie pochopenie celého pozadia, veľa otázok a tém na premýšľanie. Náročná, ale dôležitá kniha.
“Takže áno, máme tu svobodu projevu - jenže to není všechno. Chceme velké náboženské konflikty, prameníci z nedorozumění a vytvářejíci odstup?”
Skôr taká hĺbavá knižka, kde jedny môžu vidieť len ako pestovať “lenivo”, bez postrekov, pesticídov, hnojenia a v súlade s prirodzeným kolobehom, no druhí v tom vidia aj akýsi zen, rady na život, múdrosť, životný štýl, stravovanie a žitie v súlade. Originál vyšiel už nejakých 50 rokov dozadu, plus samozrejme regionálne rozdiely, ale stále má čo povedať a možno aktuálne ešte o čosi viac. Nezľaknite sa témy, vôbec nemusíte pestovať ryžu v Japonsku aby ste si z knihy niečo odniesli. Alebo naopak ju môžete využiť na zlepšenie produkcie vo vašej záhrade či na poli. Alebo aj vôbec nič, ignorovať a nečítať medzi riadkami sa samozrejme tiež dá. Mne sa páčila.
Tak nádherne napísaná kniha, úplne radosť, každé jedno slovo a každá jedna veta a ten príbeh. A mňa neprestáva fascinovať, ako niektorí spisovatelia a spisovateľky dokážu citlivo písať o smrti. Toto je presne ono. Kapesníček po ruke, plakať budete, ale zároveň sa budete i usmievať a ja sa nebojím tomu dať nálepku feel-good román. Jedna z najkrajších kníh, aké som tento rok prečítala. A to som ich prečítala viac ako sto. Ale táto je naozaj nádherná. Až poetická!
"Příběh o vinnících má mnoho rovin."
Táto kniha, ach táto kniha mi nedala spávať. Mám zvýraznených mnoho pasáži textu. Kanada. Zem moderná, bohatá a multikultúrna. Ale ako sa v nej žilo Pôvodným obyvateľom v 19. a 20. storočí? Nuž, po celej krajine boli desiatky internátnych škôl, kde sa mali deti domorodých obyvateľov "naučiť spôsoby". Dnes už vieme, že to nedopadlo. Asi ste už o týchto školách počuli. Pol roka dozadu opäť spôsobili rozruch, keď sa pri bývalých školách našli viaceré neoznačené masové hroby. Rana stále nie je zahojená. Ak vôbec niekedy bude.
"Ta-ko-vá-by-la-do-ba."
Práve o rozsiahlej problematike asimilácie Pôvodných obyvateľov Kanady je kniha 27 smrtí Tobyho Obeda. Lenže nie je to len o rutine, ktorú tam tisíce detí zažívali. Tresty, ponižovanie, bitka, zneužívanie. Reportáž ide ďalej. Nič nie je čiernobiele, títo sú dobrí a títo zlí. Kto sú tí, kto páchal zlo na deťoch? Aké boli pomery v rodinách domorodcov, aká bola životná úroveň? Čo bolo s deťmi ďalej? Kto sú tí, ktorí sa nebáli otvorene prehovoriť o tom, čo sa im dialo v školách. Mnohé deti sa do škôl dostali už v batoľacom či predškolskom veku. Niektorí svojich rodičov už nikdy nevideli. Boli vytrhnutí od svojej rodiny, zo svojich koreňov a kultúry. Ale to zo svojho vnútra nikdy neodstránite, to tam stále je.
"Někdy je domov pro dítě velmi nebezpečné místo."
Toto nie je kniha iba o Tobym. Toto je kniha o tých, ktorí prežili internátne školy v Kanade. O tých, ktorým zničili život a zanechali traumu na celý život i ďalšie generácie. O ľuďoch, ktorí ten kruh chcel ukončiť. O Kanade, ktorá sa s tým vyrovnáva. O cirkvi, ktorá odmieta prevziať zodpovednosť. O tých, ktorí dokázali povedať úprimne prepáčte, ospravedlňujeme sa. Aj o tých, ktorí to nedokázali. O tých, čo to nezvládli aj o tých, ktorí sa snažia žiť ďalej.
"Dá se říct, že když přežiješ, je to jen a jen tvůj problém."
27 smrtí Tobyho Obeda je výborne napísaná, smutná a dôležitá reportáž. No nebude sa čítať ľahko a bude z nej dlho mraziť.
"Nejzásadnejší je ten, že když Ježíšovi pri bičování praskala kůže na zádech a jeho hřbet se zaléval krví, bylo mu třiatřicet. Louisovi pouhých deset."
Deti a umenie? Pre niekoho samozrejmosť, pre iného ťažko predstaviteľné.
Nemyslím si, že umeniu rozumiem, no rada do múzeí a galérií chodím. I s mojim aktuálne sotva päť ročným synom. Vždy je to dobre strávený spoločný čas. Samozrejme ho nebaví všetko, občas chce ísť preč, lenže to sa často zmení ďalším exponátom. No a čím je syn starší, tým je je návšteva akéhokoľvek miesta zaujímavejšia.
Takže so základom, ako dostať syna k umeniu problém nemám. Keď niečo navrhnem, zvedavosť ho tam zväčša ženie. Lenže čo ďalej? Popravde veľmi netuším ako sa s ním o obrazoch či sochách baviť. V tomto veku síce sám prináša dobré otázky a minimálne sa bavíme o výrazoch ľudí, prečo sú smutní či veselí. No čo ďalej? Ako to spraviť zábavne a zároveň poučne? Dá sa v galérii hrať? Ako sa o dielach/umelcoch/dobe dozvedieť viac? Dá sa dieťa o umení naučiť aj keď ja sama nemám vyštudovaný tento obor? Ako sa môžem pritom vzdelávať ja sama?
No a presne o tom je knižka Nedělní party s Picassem. Tá teda poradí aj s tým, ako nalákať do múzea umenia či galérie dieťa, ktoré tam predtým nikdy nebolo a ani ho to neláka. Rodičom poskytne “ťahák”, ako tam s dieťaťom lákavo tráviť čas, aké otázky klásť, ako pracovať s informáciami. Skrátka, ako sa o umení niečo dozvedieť a obohatiť tak náš i detský život. Aj na hry dôjde a rôzne ďalšie tipy, kde všade umenie hľadať. Aké filmy a knihy sú ideálne pre rôzne vekové kategórie.
A naše návštevy za umením, na ktoré máme v tomto životom období (a nielen terz) v Helsinkách toľko možností a času, začínajú byť bohatšie a zábavnejšie. Nedělní party s Picassem je výborný praktický sprievodca pre každého umením nedotknutého rodiča, ktorý ale cíti, že to rodine môže dať veľa. Pre rodiča, ktorý sa doteraz bál zobrať dieťa do galérie a pritom ho tak láka. Pre každého, kto váha, či to vôbec má zmysel. A pre každého, ktorý nevie, ako a kde začať.
Vrelo odporúčam! Malá kniha, ale vo výsledku vás môže veľmi obohatiť.
„A teď ruku na srdce. Nemáte náhodou ve svém okolí nějaké muzeum, do kterého vás nikdy v životě nenapadlo vkročit, protože vám připadá příliš obyčejné? Nestojí poblíž vašeho domu nějaká socha, kolem které chodíte, ale prostě ji ignorujete? Tři, dva, jedna, teď. Teď je ten správný čas se tam jít podívat."
Neviem prečo, ale myslela som si, že Manuál pre upratovačky je román o černoške, ktorá upratuje v honosnom dome a ide sa podeliť o pikošky zo života namyslených zbohatlíkov a zároveň odvrátanej strane chudobného služobníctva. Tak presne o tom to nie je. Nie je to dokonca ani román, ale poviedky, ktoré na seba tak úplne nenadväzujú, preskakujú v čase, ale postupne budete vnímať, že čosi spoločné majú. A po prečítaní doslovu (alebo životopisu autorky) to bude nad slnko jasné.
”Mlčala. Ale videla som, ako smrť láme. Smrť je liečivá, hovorí nám, aby sme odpustili, pripomína, že nechceme umrieť sami."
Poviedky sú kratšie i dlhšie, krásne i smutné, veselé i deprimujúce, milé i beznádejné, láskavé i hrozné. Drsné a surové. A všetky sú nádherne napísané. Tým myslím nádherným jazykom, ach, tie prirovania a opis. Tak stručné a pritom tak výstižné. Presne tá kniha, ktorá nie je náročná na čítanie, no poteší aj náročnejších čítateľov.
Čo ma po prečítaní doslovu dostalo, že autorka sa do veľkej miery “inšpirovala” vlastným životom. Hoci v poviedkach ako by som spočiatku videla desiatky rôznych postáv, ich životy, trápenia i radosti, viac či menej vychádzali zo života jednej ženy. To kde žila, s kým sa stretávala, rodinné vzťahy, alkoholizmus. Smrť a život. Nemocnice, práčovne, ulice. A bolo to úchvatné. Poviedky sú skutočne veľmi autentické. Jedna z najlepších poviedkových kníh, aké som čítala.
„Dosť preháňam a mieša sa mi realita s fikciou, ale v skutočnosti nikdy neklamem.“
Pre mňa prvá slabšia Absyntovka. Teda takto, téma super zaujímavá. V najväčšej švédskej ZOO dôjde k tragédii, kedy vlci vo výbehu, tí vlci, s ktorými sa roky fotili celebrity i senzáciechtivý návštevníci, napadnú pracovníčku, ktorá k nim mala najbličší vzťah. Tú, ktorá im bola ako matkou, ak niečo také vôbec možno vo vzťahu človek-vlk povedať. Napísané je to celkom pútavo, tak ako sa na reportážnu knižku patrí, takže príbehy a zaujímavé fakty, žiadne nudné dáta. Lenže to bolo málo. Autorovi skrátka udalosť zabitia človeka vlkom v najväčšej severskej ZOO nedala spávať, a tak sledoval súdny proces, bavil sa s odborníkmi, pátral o živote vlkov v divočine i zajatí, rozdieloch, minulých tragédiach, i vzniku “zážitkových ZOO”, no a výsledok po rokoch spísal do tejto knihy. Ale zo všetkých reporážnych kníh mi táto prišla slabšia. Autor sa viackrát opakoval a zdôrazňoval už známe veci, a vlastne ani neprišiel s ničím extra objavným. Dve-tri čítacie chvíľky a máte hotovo. Spočiatku zaujala, ale nakoniec nezanechala hlbší dojem. Nechcem od knihy odrádzať, stále je to dobré čítanie, len sa neviem zbaviť porovnávania a už som čítala oveľa lepšie reportážne knihy.
