Barack Obama's 2025 Reading List Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Študentka fínčiny & knihovníctva (FF MUNI).
Oblíbené literární žánry
Moje srdcovky
Moje čtenářské kolekce
Barack Obama's 2025 Reading List 
Dětská finská literatura Moje aktivity
Tak nádherne napísaná kniha, úplne radosť, každé jedno slovo a každá jedna veta a ten príbeh. A mňa neprestáva fascinovať, ako niektorí spisovatelia a spisovateľky dokážu citlivo písať o smrti. Toto je presne ono. Kapesníček po ruke, plakať budete, ale zároveň sa budete i usmievať a ja sa nebojím tomu dať nálepku feel-good román. Jedna z najkrajších kníh, aké som tento rok prečítala. A to som ich prečítala viac ako sto. Ale táto je naozaj nádherná. Až poetická!
"Příběh o vinnících má mnoho rovin."
Táto kniha, ach táto kniha mi nedala spávať. Mám zvýraznených mnoho pasáži textu. Kanada. Zem moderná, bohatá a multikultúrna. Ale ako sa v nej žilo Pôvodným obyvateľom v 19. a 20. storočí? Nuž, po celej krajine boli desiatky internátnych škôl, kde sa mali deti domorodých obyvateľov "naučiť spôsoby". Dnes už vieme, že to nedopadlo. Asi ste už o týchto školách počuli. Pol roka dozadu opäť spôsobili rozruch, keď sa pri bývalých školách našli viaceré neoznačené masové hroby. Rana stále nie je zahojená. Ak vôbec niekedy bude.
"Ta-ko-vá-by-la-do-ba."
Práve o rozsiahlej problematike asimilácie Pôvodných obyvateľov Kanady je kniha 27 smrtí Tobyho Obeda. Lenže nie je to len o rutine, ktorú tam tisíce detí zažívali. Tresty, ponižovanie, bitka, zneužívanie. Reportáž ide ďalej. Nič nie je čiernobiele, títo sú dobrí a títo zlí. Kto sú tí, kto páchal zlo na deťoch? Aké boli pomery v rodinách domorodcov, aká bola životná úroveň? Čo bolo s deťmi ďalej? Kto sú tí, ktorí sa nebáli otvorene prehovoriť o tom, čo sa im dialo v školách. Mnohé deti sa do škôl dostali už v batoľacom či predškolskom veku. Niektorí svojich rodičov už nikdy nevideli. Boli vytrhnutí od svojej rodiny, zo svojich koreňov a kultúry. Ale to zo svojho vnútra nikdy neodstránite, to tam stále je.
"Někdy je domov pro dítě velmi nebezpečné místo."
Toto nie je kniha iba o Tobym. Toto je kniha o tých, ktorí prežili internátne školy v Kanade. O tých, ktorým zničili život a zanechali traumu na celý život i ďalšie generácie. O ľuďoch, ktorí ten kruh chcel ukončiť. O Kanade, ktorá sa s tým vyrovnáva. O cirkvi, ktorá odmieta prevziať zodpovednosť. O tých, ktorí dokázali povedať úprimne prepáčte, ospravedlňujeme sa. Aj o tých, ktorí to nedokázali. O tých, čo to nezvládli aj o tých, ktorí sa snažia žiť ďalej.
"Dá se říct, že když přežiješ, je to jen a jen tvůj problém."
27 smrtí Tobyho Obeda je výborne napísaná, smutná a dôležitá reportáž. No nebude sa čítať ľahko a bude z nej dlho mraziť.
"Nejzásadnejší je ten, že když Ježíšovi pri bičování praskala kůže na zádech a jeho hřbet se zaléval krví, bylo mu třiatřicet. Louisovi pouhých deset."
Deti a umenie? Pre niekoho samozrejmosť, pre iného ťažko predstaviteľné.
Nemyslím si, že umeniu rozumiem, no rada do múzeí a galérií chodím. I s mojim aktuálne sotva päť ročným synom. Vždy je to dobre strávený spoločný čas. Samozrejme ho nebaví všetko, občas chce ísť preč, lenže to sa často zmení ďalším exponátom. No a čím je syn starší, tým je je návšteva akéhokoľvek miesta zaujímavejšia.
Takže so základom, ako dostať syna k umeniu problém nemám. Keď niečo navrhnem, zvedavosť ho tam zväčša ženie. Lenže čo ďalej? Popravde veľmi netuším ako sa s ním o obrazoch či sochách baviť. V tomto veku síce sám prináša dobré otázky a minimálne sa bavíme o výrazoch ľudí, prečo sú smutní či veselí. No čo ďalej? Ako to spraviť zábavne a zároveň poučne? Dá sa v galérii hrať? Ako sa o dielach/umelcoch/dobe dozvedieť viac? Dá sa dieťa o umení naučiť aj keď ja sama nemám vyštudovaný tento obor? Ako sa môžem pritom vzdelávať ja sama?
No a presne o tom je knižka Nedělní party s Picassem. Tá teda poradí aj s tým, ako nalákať do múzea umenia či galérie dieťa, ktoré tam predtým nikdy nebolo a ani ho to neláka. Rodičom poskytne “ťahák”, ako tam s dieťaťom lákavo tráviť čas, aké otázky klásť, ako pracovať s informáciami. Skrátka, ako sa o umení niečo dozvedieť a obohatiť tak náš i detský život. Aj na hry dôjde a rôzne ďalšie tipy, kde všade umenie hľadať. Aké filmy a knihy sú ideálne pre rôzne vekové kategórie.
A naše návštevy za umením, na ktoré máme v tomto životom období (a nielen terz) v Helsinkách toľko možností a času, začínajú byť bohatšie a zábavnejšie. Nedělní party s Picassem je výborný praktický sprievodca pre každého umením nedotknutého rodiča, ktorý ale cíti, že to rodine môže dať veľa. Pre rodiča, ktorý sa doteraz bál zobrať dieťa do galérie a pritom ho tak láka. Pre každého, kto váha, či to vôbec má zmysel. A pre každého, ktorý nevie, ako a kde začať.
Vrelo odporúčam! Malá kniha, ale vo výsledku vás môže veľmi obohatiť.
„A teď ruku na srdce. Nemáte náhodou ve svém okolí nějaké muzeum, do kterého vás nikdy v životě nenapadlo vkročit, protože vám připadá příliš obyčejné? Nestojí poblíž vašeho domu nějaká socha, kolem které chodíte, ale prostě ji ignorujete? Tři, dva, jedna, teď. Teď je ten správný čas se tam jít podívat."
Neviem prečo, ale myslela som si, že Manuál pre upratovačky je román o černoške, ktorá upratuje v honosnom dome a ide sa podeliť o pikošky zo života namyslených zbohatlíkov a zároveň odvrátanej strane chudobného služobníctva. Tak presne o tom to nie je. Nie je to dokonca ani román, ale poviedky, ktoré na seba tak úplne nenadväzujú, preskakujú v čase, ale postupne budete vnímať, že čosi spoločné majú. A po prečítaní doslovu (alebo životopisu autorky) to bude nad slnko jasné.
”Mlčala. Ale videla som, ako smrť láme. Smrť je liečivá, hovorí nám, aby sme odpustili, pripomína, že nechceme umrieť sami."
Poviedky sú kratšie i dlhšie, krásne i smutné, veselé i deprimujúce, milé i beznádejné, láskavé i hrozné. Drsné a surové. A všetky sú nádherne napísané. Tým myslím nádherným jazykom, ach, tie prirovania a opis. Tak stručné a pritom tak výstižné. Presne tá kniha, ktorá nie je náročná na čítanie, no poteší aj náročnejších čítateľov.
Čo ma po prečítaní doslovu dostalo, že autorka sa do veľkej miery “inšpirovala” vlastným životom. Hoci v poviedkach ako by som spočiatku videla desiatky rôznych postáv, ich životy, trápenia i radosti, viac či menej vychádzali zo života jednej ženy. To kde žila, s kým sa stretávala, rodinné vzťahy, alkoholizmus. Smrť a život. Nemocnice, práčovne, ulice. A bolo to úchvatné. Poviedky sú skutočne veľmi autentické. Jedna z najlepších poviedkových kníh, aké som čítala.
„Dosť preháňam a mieša sa mi realita s fikciou, ale v skutočnosti nikdy neklamem.“
Pre mňa prvá slabšia Absyntovka. Teda takto, téma super zaujímavá. V najväčšej švédskej ZOO dôjde k tragédii, kedy vlci vo výbehu, tí vlci, s ktorými sa roky fotili celebrity i senzáciechtivý návštevníci, napadnú pracovníčku, ktorá k nim mala najbličší vzťah. Tú, ktorá im bola ako matkou, ak niečo také vôbec možno vo vzťahu človek-vlk povedať. Napísané je to celkom pútavo, tak ako sa na reportážnu knižku patrí, takže príbehy a zaujímavé fakty, žiadne nudné dáta. Lenže to bolo málo. Autorovi skrátka udalosť zabitia človeka vlkom v najväčšej severskej ZOO nedala spávať, a tak sledoval súdny proces, bavil sa s odborníkmi, pátral o živote vlkov v divočine i zajatí, rozdieloch, minulých tragédiach, i vzniku “zážitkových ZOO”, no a výsledok po rokoch spísal do tejto knihy. Ale zo všetkých reporážnych kníh mi táto prišla slabšia. Autor sa viackrát opakoval a zdôrazňoval už známe veci, a vlastne ani neprišiel s ničím extra objavným. Dve-tri čítacie chvíľky a máte hotovo. Spočiatku zaujala, ale nakoniec nezanechala hlbší dojem. Nechcem od knihy odrádzať, stále je to dobré čítanie, len sa neviem zbaviť porovnávania a už som čítala oveľa lepšie reportážne knihy.
“Ty jsi mu to řekla! Vy dospělí neudržíte žádné tajemství!" To jim teda křivdí. Udrží jich hodně.
Výborná! Som fanúšik kníh Radky Třeštíkovej, nečítala som zatiaľ iba Osm a Veselí, ten zvyšok áno a páčilo sa mi všetko. Preto som sa na najnovšiu knihu tešila. Baví má ako zamotáva príbehy, baví ma množstvo postáv, baví ma otvorený koniec. Toto síce koniec má, rovno teda dva, ale stále... no to by som spoilerovala. Takmer 500 strán, ale stačilo proste trikrát obetovať trošku zo spánku a dala som ju. To mi totiž nedalo, nezistiť aké má kto tajomstvá. A že ich je.
Videla som v tom viacero kníh a viacero príbehov, napríklad i taliansky film Úplní cudzinci od Paolo Genovese, bolo tam napätie, máličko krimi, vzťahové a rodinné drámy, boli tam hory, bolo to zaujímavo prepletené, skvelo napísané a možno miestami až “too much”, ale bolo to skvelé, bol to ten ideálny koktejl od každého a v dobrom pomere. Až mi je ľúto, že mi nevydržala dlhšie.
Jooj, toto bola tak krásna knižka. Jednoduchá, vtipná, smutná, ale feel-good. Máličko predvídateľná, ale nijak mi to nevadilo.
Danny a Will. Otec a syn. Pred rokom prišli pri autonehode o manželku a mamu Liz. Will odvtedy nerozpráva a Danny sa snaží čo môže, aby to zvládli. Hlavne po finančnej stránke. Keď ale dostane v práci vyhadzov a od majiteľa bytu ultimátum na splatenie nájomného, má problém. Veľký problém. A ten sa rozhodne vyriešiť v kostýme pandy.
Téma na prvý pohľad nijak veselá, lenže toto nie je žiaden hlboký dumavý román o existenčnej kríze, toto je krásna milá oddychovka o nádeji a vzťahu otec-syn. Takže Dannymu osud docela praje, povedzme že autor mu to rôznymi náhodami uľahčuje. No to všetko takým príjemným spôsobom. Naviac im to prajete aj vy. Bavilo veľmi, nedokázala som sa od toho odtrhnúť a prečítala som to za dva večery aj to len preto, že spánok bol máličko silnejší. Pustite si k tomu nejaký tanečný playlist, ja som počúvala Dirty Dancing. Tipov na tanečné filmy dostanete tiež pár a chuť si po dočítaní nejaký pustiť je zaručená.
“Právě tehdy Danny pochopil, že Lizina smrt v jejich životech nezanechala jedno prázdno, ale dvě. V jejich rodině zbyla po Liz hluboká propast, ale další propast vznikla i mezi otcem a synem. Will ji zaplňoval tichem a Danny prací, a přitom ji měli zaplnit jeden pro druhého. Liz byla v mnoha směrech most, který je spojoval, a ode dne, kdy se propadl, žili na protilehlých stranách téže rokle a na dálku se pozorovali, zatímco propast mezi nimi se stále zvětšovala. Pokud Danny rychle nezjistí, jak ji překlenout, bude brzy tak obrovská, že se jeden druhému ztratí navždy.”
Stella a Desiree. Identické dvojčatá, ktoré vyrastajú v malom mestečku Mallard. Mestečku, ktoré sa na mape ani nenachádzalo. Mestečku, kde ich žiadna budúcnosť nečaká. Namiesto pokračovania v štúdiu musia chodiť upratovať bohatým. A tak v šestnástich rokoch utečú, nechajú za sebou matku, mestečko bez budúcnosti a prácu pre druhých. Aj napriek tomu, že som sú černošky, patria k tým svetlým černochom. Tak svetlým, že Stella si raz skúsi, aké je to byť beloška. A potom aj druhý a tretíkrát, až sa rozhodne odísť aj od Desiree, opustiť svoje dvojča a začať úplne nový život bez minulosti. Desiree je zdrtená a svoju sestru túži nájsť. No život ide ďalej.
"Ale vtedy bola mladá, neuvedomovala si, ako dlho trvá, kým sa človek stane niekým iným, alebo ako osamelo sa žije vo svete, ktorý nie je určený vám."
60. až 80. roky 20. storočia, Amerika. Osudy černošských sestier, ale i životy ich rodín a priateľov. Rozhodnutie, ktoré sa prenesie na ďalšiu generáciu. Zmeny v spoločnosti. Výborný príbeh o koreňoch, predkoch, rodine, oddeľovaní, rozdieloch, identite, láske a túžbe po dobrom živote. Aj keď som sa miestami cítila stratená. Autorka to zobrala pekne zoširoka, preskakovala medzi postavami a trochu i v čase, takže to chcelo sústredenejšie čítanie. No obzvlášť druhá polovica bola pútavá, naviac kniha je tak krásne napísaná. Dala mi zabrať, ale bol to dobre strávený čas. Odporúčam!
Po česky vyšlo pod názvom Polovina tebe. Ale úprimne, ten slovenský vystihuje pointu o niečo viac.
S odstupom niekoľkých dní po dočítaní musím povedať, že som snáď ešte sklamanejšia. Jizva nie je úplne zlá. Minimálne hlavná téma, Životická tragédia v auguste 1944 je udalosť, ktorú je dobre pripomínať. A pripomínať to skrz príbehy obyčajných ľudí je perfektný ťah. Len to spracovanie je skrátka slabé. Prelínanie minulosti s prítomnosťou býva častokrát skvelé riešenie, no tu to nefungovalo, hlavne linka z prítomnosti. Možno keby sa autorka držala iba tej histórie, šlo by o pútavejší román. Plus predvídateľný dej a postavy, ku ktorým som si nenašla cestu. Potenciál tam istotne bol, dosť som sa na knižku tešila, pretože inak ohlasy má docela dobré. No celkovo mi kniha prišla krátka, na to koľko postáv a životov do nej autorka obsiahla, nedotiahnutá a nie veľmi pútava. Čakala som o čosi viac.
Zibura po piate a stále baví. Vtipné, poučné, skvelé. Dostanete to čo aj minule, vrátane ilustrácií z dielne Tomski & Polanski, len z inej krajiny, tentokrát Českej republiky, pretože covid. A nejde iba pešo! Ale humor ostal a poučenia i zaujímavosti tiež. Tiež nálož úprimných a pohostinných ľudí. A málo známych miest. A historických osobností. Skrátka taký feel-good cestopis.
Ladislav si spravil vodičák, kúpil Nissan Cube, dal mu výstižnú ŠPZ, nasadil klobúčik a vyrazil za krásami svojej rodnej krajiny. Síce v polke knihy skončil nisánek v oprave, ale autor sa nestratí, a už vôbec nie v krajine, ktorej jazyk ovláda a kde má toľko známych, takže zážitky pokračujú a on sa s nimi rád podelí. A mňa to opäť bavilo čítať a keď napíše niečo ďalšie, prečítam si aj to. Trochu ma mrzí, že sa nedostanem na prednášku, pretože tie minulé boli fantastické a nepochybujem, že aj tie najnovšie, ktoré už rozbehol, budú skvelé. A nepochybujem, že toto bude častá kniha pod vianočnými stromčekmi.
