Čtenářské
profily
Založ si u nás profil
Chcete mít pohromadě všechny své recenze? Pochlubit se knihami, které jste četli a podělit se o svůj názor na ně? Vytvořte si u nás veřejný profil.
Založit si profilZa mě naprosto excelentní příběh někoho, kdo vlastnil “celý svět”. Knížka je skvěle napsána, příběh příjemně plyne. Některé kapitoly jsou věnovány vedlejším postavám, což je za mě obrovské plus, protože tím příběh nabírá mnohem větší smyslnosti a při čtení víte, s kým máme tu čest, jak se dostal tam, kam se dostal a jaký je jeho životní příběh. Nemůžu hodnotit jinak než pěti hvězdami.
(čteno v roce 2020) Bojím se, že kdyby nebyla situace taková, jaká je, tak by kniha až tak dobrá nebyla. Místy mi přijde málo detailní a někdy i nedotažená do konce. Ovšem díky aktuální situaci je taky zároveň naprosto přesná - člověk si dokáže spoustu věcí hodně dobře představit a knížka se na chvilku doslova stane vaší součástí. Samozřejmě o tom, že knihu autor napsal už před patnácti lety a Britským autorům se to zdálo i přes všechny rešerše absolutně nerealistické, což je momentálně hrozně ironické, se nemusíme ani bavit.
Dobrou knihu poznáte podle toho, že až téměř do konce nejste schopni říct, kdo za tím vším stojí. Přesně tohle kniha splnila. Četla se rychle, svižně, opravdu vás zajímalo, co bude dál, jen samotné “finální setkání” jsem čekala trochu víc akčnější. Naopak ale, vzhledem k závěru jsem opravdu zvědavá na pokračování.. :)
Přemýšlím, jestli bych měla na knihu jiný názor, kdybych prvně neviděla film, který byl prostě úžasný. Kniha mi mnoho věcí objasnila a vysvětlila, zároveň mi ale bylo líto, že některým pasážím se kniha věnovala mnohem méně oproti filmu. Knize dávám velké plus za vyjadřování citů a popis krajiny. Za mě určitě doporučuji.
Knihu bych mimo thriller zařadila do kategorie psychologických románů. Děj je v některých momentech předvídatelný, ale vůbec vám to pocit ze čtení a samotné napětí nepokazí. Hlavní postavy nejsou “typické” jako v jiných thrillerech (to je pravděpodobně způsobeno tím, že jde o úplně jinou skupinu obyvatel - jihokorejci), proto je příběh úplně jiný, než čekáte. Navíc je kniha v určitém spojení s velmi známým Mlčení jehňátek - no stále další plus a plus. Knížka mě pozitivně překvapila, nijak se netáhla a po celou dobu mě táhni určité napětí. Myslím, že stojí za přečtení.
Každé zviera má niekde svoj krásku, treba ju len nájsť. A keď sa kráska nakoniec zamiluje do zvieraťa, je to osud.
Naša kráska je zubná asistentka a žije sama, ak sa to dá nazvať životom. Nemá peniaze ani na to, aby si dala kávu v kaviarni, pretože po smrti jej rodičov ťahá sama dom a hypotéku. Na svadbe sesternice sa spozná s Davidom, a tak zviera spozná svoju krásku. Aj keď v prekvapivom priznaní na záver sa ukáže celá pravda.
Na tomto príbehu mi nevadilo vôbec nič, vedela som pochopiť všetky rozhodnutia oboch.
Do tejto knihy som išla s očakávaním, že dostanem trochu vtipnú, trochu ironickú rodinnú spoveď. A áno - humor tam je. Ale taký ten, pri ktorom sa pousmejete… a o sekundu neskôr si poviete: „počkať, toto je vlastne dosť smutné.“
Veronica rozpráva o svojom detstve a dospievaní úplne bez prikrášľovania. Úzkostlivá mama, výbušný otec, zvláštne rodinné pravidlá, ktoré dávajú zmysel len im. Byt, v ktorom sa nedá schovať pred trápnosťou ani pred vlastnými myšlienkami. A ona uprostred toho všetkého - trochu stratená, trochu drzá, trochu zranená.
Veľmi sa mi páčilo, ako je to napísané. Je to svižné, inteligentné, miestami až provokatívne. Niektoré pasáže som si chcela podčiarknuť, lebo boli trefné až nepríjemne presne. A áno, sú tu aj ťažké témy - zneužívanie, potrat, smrť - ale autorka ich podáva tak, že nemáte pocit lacnej drámy. Skôr takej trpkej úprimnosti.
Nebudem klamať, Veronica mi nie vždy bola sympatická. Niekedy som mala chuť jej dohovoriť, inokedy som ju chcela objať. Ale práve to na tom fungovalo - nepôsobí ako uhladená hrdinka, ale ako reálny človek, ktorý sa snaží pochopiť sám seba.
Tento príbeh nemá klasickú dejovú linku. Skôr som mala pocit, že listujem útržkami veľmi osobných spomienok - absurdných, bolestivých aj podivne vtipných. A práve v tom napätí medzi humorom a nepríjemnou úprimnosťou to na mňa fungovalo najviac.
Nebola to láska po prvej strane, ale postupne som sa naladila na jej štýl a tempo. Je to čítanie, ktoré môže pôsobiť nenápadne, no má v sebe zvláštnu energiu - takú, ktorá vás prinúti dočítať aj vtedy, keď si nie ste úplne istí, či sa vám to vlastne páči.
Do Kringletownu som sa vracala s úsmevom. Po prvom dieli som vedela, do čoho idem trochu šialenstva, veľa Vianoc a romantika, ktorá si ide vlastnou, mierne uletenou cestou. Ale úprimne? Max ma prekvapil.
Zo začiatku ma Max trochu vyviedol z miery. Pôsobil tvrdohlavo, reagoval prehnane a niekedy si situácie zbytočne komplikoval. Miestami som si pri ňom povzdychla. Ale čím viac som čítala, tým viac som pod tým chaosom videla niečo iné tlak, zodpovednosť a strach z toho, že príde o to, na čom mu záleží najviac. A práve vtedy mi začal byť blízky.
Betty do jeho sveta vstúpi ako výzva. Nie je to typ hrdinky, ktorá by sa nechala zatlačiť do kúta. Má vlastné plány, vlastnú minulosť a jasný cieľ. Ich prvé stretnutia boli trápne, plné napätia a nedorozumení presne tie momenty, pri ktorých si zakryjete tvár a zároveň sa smejete. Iskrilo to medzi nimi od prvej chvíle, aj keď si to nechceli priznať.
Atmosféra mestečka bola opäť výrazná všadeprítomné Vianoce, tradície, rodinný biznis, malé mesto, kde sa nič neutají. Bolo toho veľa, niekedy až na hrane, ale práve to vytváralo tú špecifickú energiu príbehu. Je to romantická komédia, ktorá sa nebojí byť hlasná, trochu prehnaná a miestami poriadne odvážna.
Priznávam, prvá polovica ma bavila menej. No v druhej polovici sa príbeh rozbehol emócie sa prehĺbili, humor pôsobil prirodzenejšie a romantická linka dostala viac priestoru. Boli momenty, keď som sa smiala nahlas, a aj také, keď som cítila to známe napätie, ktoré vás núti čítať ďalej.
Nie je to dokonalý príbeh. Niektoré situácie sú predvídateľné, niektoré reakcie prehnané. Ale je v ňom srdce. A práve to ma presvedčilo. Max a Betty si k sebe hľadali cestu cez chaos, hrdosť aj zraniteľnosť a ja som im to nakoniec uverila.
Je to bláznivá, miestami uletená, no stále veľmi čitateľná romantická jazda. A hoci ma úplne neodrovnala, zanechala vo mne úsmev. A to je niekedy viac, než čakám.
Túto knihu som otvorila s pocitom, že si prečítam niečo milé a jemné. Zavrela som ju s pocitom, že som sa stretla sama so sebou. Duševták je presne ten typ príbehu, ktorý nepotrebuje veľa slov - a predsa vo vás zanechá viac, než hrubý román.
Počas čítania som prežívala zvláštny pokoj. Akoby sa svet na chvíľu stíšil a ja som konečne začula ten tichý hlas vo vnútri. Autorka prirovnáva dušu k vtákovi, ktorý v sebe ukrýva zásuvky plné pocitov - radosti, smútku, hnevu, lásky, žiarlivosti, odvahy… A ja som si uvedomila, koľko z tých zásuviek nechávam zatvorených. Koľko emócií odkladám „na neskôr“, lebo práve nemám čas ich cítiť.
Táto kniha mi jemne, ale dôrazne pripomenula, že zanedbané zásuvky sa raz aj tak ozvú. Že ak svojho duševtáka nepočúvam, zoslabne. A že vnútorný nepokoj často nevzniká z chaosu okolo nás, ale z ticha, ktoré sme odmietli počúvať.
Kniha je napísaná poeticky, láskavo, bez poučovania. Prebásnenie je nádherné - každá veta plynie prirodzene a pritom v sebe nesie hĺbku, nad ktorou sa musíte zastaviť. Ilustrácie sú minimalistické, ale presne vystihujú atmosféru. Nič nie je navyše. A práve v tej jednoduchosti je jej sila.
Hoci sa odporúča od piatich rokov, myslím si, že ju oveľa viac potrebujeme my dospelí. Deti ešte svojho vtáka počujú. My ho často prehlušíme povinnosťami, očakávaniami, tlakom byť „správni“. Táto kniha je ako jemné pohladenie - ale aj tiché napomenutie.
Duševták vo mne zostal aj po dočítaní. A viem, že sa k nemu budem vracať. Vždy, keď budem mať pocit, že som sa od seba vzdialila. Vždy, keď budem potrebovať znova otvoriť niektorú zo svojich zásuviek. Je to malá kniha s obrovským posolstvom. A ja ju odporúčam každému, kto je pripravený aspoň na chvíľu stíšiť svet - a započúvať sa do svojho vnútra.
Sú knihy, ktoré prečítate na jeden nádych. A potom sú knihy, ktoré vás prinútia zastaviť sa uprostred vety, zavrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť. Všetko vzácne a krehké patrí presne medzi ne.
Vzťah Mallory a Helen ma bolel zvláštnym spôsobom. Nie dramaticky, nie teatrálne. Skôr tak potichu. Ako keď sa dvaja ľudia míňajú v jednej miestnosti a ani jeden nevie, ako urobiť ten prvý krok. Cítila som medzi nimi lásku, ale aj roky nepochopenia, hrdosti a vecí, ktoré sa nikdy nepovedali nahlas. A práve tie nevypovedané veci boli najťažšie.
Autorka podľa mňa dokonale vystihla, ako nás minulosť dokáže držať za rukáv. Ako sa tvárime, že ideme ďalej, no pritom si so sebou nesieme všetko - krivdy, výčitky, vlastné zlyhania. Pri niektorých scénach som mala stiahnuté hrdlo. Nie preto, že by boli šokujúce. Ale preto, že boli až príliš skutočné.
Páčilo sa mi, že príbeh nikam neuteká. Má svoj pokojný rytmus, ktorý mi dovolil zastaviť sa a premýšľať. O odpustení. O tom, aké krehké sú rodinné putá. O tom, že niekedy chceme milovať správne, ale jednoducho to nevieme.
Boli momenty, keď som cítila smútok. A potom prišli chvíle, ktoré vo mne zapálili malú iskru nádeje. Takú tú tichú, nenápadnú, ale vytrvalú. A práve tá kombinácia bolesti a nádeje ma na tomto príbehu držala až do poslednej strany.
Dočítala som a ostala som sedieť v tichu. Premýšľala som, komu by som mala zavolať. Komu by som mala niečo povedať skôr, než bude neskoro. Nie je to ľahká kniha. Ale je úprimná. A ja mám slabosť pre príbehy, ktoré sa nesnažia byť dokonalé - len pravdivé.
