Keď som pred 3 rokmi čítala Amerikánu, bola som uchvátená. Exotická postava Nigérijčanky, kontrast medzi Afrikou a západným svetom či (žiaľ) stále aktuálny rasizmus. Půl žlutého slunce s ňou však spája len málo: sledujeme osudy dvoch sestier, ich partnerov a sluhov na pozadí občianskej vojny z konca 60. rokov. Pokojný život v univerzitnom meste, intelektuálne debaty a banálne vzťahové konflikty naruší postup vojnového frontu, neistota a neustále sťahovanie sa do stále chudobnejších priestorov.
Nemôžem povedať, že by ma to vôbec nebavilo, ale teda o dosť menej ako Amerikána. Jasné, téma vojny nie je taká čitateľsky príťažlivá ako rôzne kultúrne motívy, ale v nej problém nie je. Sú ním skôr postavy, ktoré pre mňa neboli veľmi zaujímavé ani sympatické, a tak ma ich príbeh nechával chladnou. Skúsim ešte Purpurový ibišek, ktorý ma už čaká na poličke, tie české obálky od Hosta sú skrátka top.
Číst víc
Nevedomosť dokáže obrovské veci, ničí chápanie, skrýva človeka pred skutočnosťami a presviedča ho o tom, že niektoré sú nám priveľmi vzdialené a je zbytočné sa nimi zaoberať. Naozaj sú až tak vzdialené? Smutné, koľko nepoznaného je i cez ľahostajné nepochopenie ľuďom tak blízke. Toto je kniha o vojne. Že aj tá v Afrike znamená vojnu tu u nás. Veď každé ľudské zlyhanie je zlyhaním jeho druhu. Príbeh boja, ktorý nikdy nebude mať víťaza, vlastne, žiadna vojna ho nemá. O životoch ľudí, v ktorých smrť je každodennosťou. Skutočná a vždy hlboko dotýkajúca sa Chimamanda znova raz dokazuje, aké nezmyselné dokáže byť občas ľudské správanie. Aj to, že sme si všetci rovní, ale prečo to až vojna musí dokázať?!
Číst víc