Dobrodružstvá kapitána Báthoryho je moja zatiaľ najobľúbenejšia Červenákova séria. Autor v nej uveriteľne mieša históriu, malú štipku mágie, autentické postavy a povedomé prostredie. Dej je nadupaný akciou a čitateľ sa nemá kedy nudiť. Na štvrtú časť, pred ktorou sa šuškalo, že Kornélius sa snáď konečne stretne so synom, som preto naozaj netrpezlivo čakala. Už samotný názov predpovedá, že Turci sú na krok od Uhorska. Dolné územia nad Ostrihomom už nekompromisne plienia a obyvateľstvo upadá buď do tureckej poroby, alebo nemilosrdne prichádza o majetky, hlavy a jazyky. Železný polmesiac opisuje rovnaké udalosti z dvoch rôznych strán. Krvavá bitka pri Parkáne je čitateľovi podaná z pohľadu veliteľa uhorskej družiny Forgáča, ku ktorému sa nechcene, pod hrozbou väzenia za dezerciu, pridáva Báthory so Stepanom, devou v „nesnázích“ a mladým ex-lúpežníkom. Nechýba však ani pohľad z tureckej strany (kde po boku svojho pána cestuje Čelebi) so sympatickými postavami, ktorým človek tak trochu praje úspech aj napriek tomu, že patria k nepriateľskému bezbožnému táboru. V čom je ale Železný polmesiac iný, ako prvé tri diely? Kornélius zostarol. Poznať to na jeho fyzickej kondícii, ale aj na nových životných postojoch. Do bojov sa už nevrhá hlava-nehlava. Býva obozretnejší a menej impulzívny než v mladosti. Stále je to ale veľký pán, za ktorého sa oplatí položiť vlastný život. Na svojej ceste stretáva osoby známe, ku ktorým ho viaže isté citové puto, ale aj dávnych nepriateľov, s ktorými je neradno sa zahrávať. Nieto im ešte prekaziť plány. Hradba západu bude epická!!!