Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Ďalšia knižka, ktorá svojimi príbehmi prináša deťom čosi zaujímavé a zábavné. A dospelým? Tým, okrem iného, prinesie zaručene aj pocit nostalgie! (Veru, sme starí… )
Dvaja malí výmyselníci Lolek a Bolek sú teda slušnými šibalmi aj pod vedením autora Petra Stoličného. Veď zo svojej špecifickej povahy nestratil nič ani jeden z nich! No čo je tu predsa len také nové a osviežujúce? Napríklad to, že v knižnej podobe získavajú novú výpomoc v podobe hovoriaceho psíka. Pokiaľ by ste teda mali náhodou pocit, že chlapci občas “vymýšľajú” akosi pomenej, ich psí kamoš menom Neviem ich v tom veľmi pohotovo a hravo zastúpi!
Kapitoly v knižke sú kratšie, takže sa čítajú rýchlo a ľahko. To je dobré trebárs práve v tom, že ich téma dokáže rezonovať u dieťaťa oveľa jednoduchšie a prirodzenejšie. Vďaka takto zvolenej dĺžke jednotlivých častí si môžete dané minipríbehy s vašimi deťmi rozobrať celé hoc aj okamžite. Zároveň tak nejak nadväzujú na seba, čiže dieťa sa v napredovaní príbehu nebude strácať. Pravda, pozornosť si tu pre seba síce kradne predovšetkým Neviem, ale Lolek a Bolek majú tiež svoje momenty.
Ďalším plusom sú originálne a veľmi pekné ilustrácie ktoré pôsobia naozaj príjemným dojmom a vážne vzbudzujú pocit, že už len z tohto dôvodu je fajn držať tú knižku v rukách.
“Oživovanie” starých rozprávkových postáv, s ktorými prichádzajú aj ich celkom nové dobrodružstvá je ozaj super. Takže pokiaľ si chcete trocha zaspomínať na detstvo a zároveň z neho trochu poodhaliť v podobe rozprávok svojim ratolestiam, natrafili ste na správnu knižku.
Miazgovci pre mňa istým spôsobom predstavujú detstvo, keďže tu boli časy, kedy som ich sledoval v televízii ešte ako večerníček. No to už bolo pochopiteľne poriadne dávno a za tie mnohé roky som toho z ich dobrodružstiev zabudol až až.
Podivuhodné príhody Aladára Miazgu je teda kniha z balíčku od Slová press, ktorá ma náramne potešila. Čo-to zo spomienok vo mne oživila, ale tiež dosť prekvapila! Hoci, to bude možno aj tým, že ako dieťa som to vnímal predsa len inak. Napríklad vzťah rodičov Miazgovcov. Akosi som zabudol, že to v tomto smere nie je úplne dokonalé. A veru, aj vzťah Aladára a jeho sestry Kristínky nejako pokrivkáva. Nuž, v tomto smere to však beriem tak, že je to aspoň kniha, ktorá sa na nič nehrá. A to ani v prípade, že je určená pre deti. Svet skrátka nie je dokonalý a ľudia v ňom už vôbec nie. Rovnako tak medziľudské vzťahy predstavujú niečo, čo nás bude ako ľudstvo podľa mňa svojim spôsobom mátať hádam už naveky. To však neznamená, že nemôžu aj fungovať, alebo že si nemôžeme žiť a fungovať skutočne pekne i lepšie. Možno dokonca harmonickejšie.
No toto sú veci, ktoré si všimne dospelý, nie dieťa. Hlavným ťahúňom týchto príbehov je teda Aladár a jeho pes Cvoky. Spoločne pôsobia ako naozaj zohratá dvojica, ktorá sa postupne ženie od jedného vesmírneho dobrodružstva k druhému. Vo svojej kozmickej lodi Guliverkeľ sa dostanú na plochú planétu, potom na planétu strojov, zrýchlenú planétu či pravekú. Áno, tých vesmírnych zastávok je tu viac, pričom väčšina z nich je spracovaná naozaj nápadito! Ba dokonca, pri čítaní poslednej kapitoly sa na hlavu možno nepostavíte, ale zaiste vás na moment rozbolí. (Alebo len mňa? )
Treba však spomenúť, že Aladár, hoci šikovný a inteligentný, je aj poriadny beťár. Kvôli pravidelnému meškaniu do školy by mal stráviť najbližší mesiac hraním na husle v domácom väzení. No on si akosi predsa len nájde spôsob, ako sa tomu zakaždým vyhnúť.
Tieto rôznorodé príhody však určite pobavia (aj dospelých), no rodičom by som predsa len odporúčil, aby svojim deťom knihu predstavili asi až tak cca od ich 7 rokov.
Az uhnik mejukaď @slova.press
'Šťastíčko' patrí ku knihám, ktoré rozhodne zaujmú už svojou nádhernou obálkou a ilustráciami! Podstatné je však to, že rovnako zaujímavý a kvalitný je aj samotný obsah.
Príbeh, ktorý napísala Marta Debowska je skutočne veľmi milý. A ako istotne vidíte, je to aj rovno príbeh vianočný. Pravda, do recenzie sa ešte stále iba púšťam, no jej koniec vám prezradím už tu: Toto je nepochybne ten najideálnejší knižný darček s vianočnou tematikou pre vaše deti! (Darčeky pod stromček treba predsa hľadať v predstihu... )
Poďme si však knižku predsa len trocha priblížiť. Hlavnou postavou je tu malý handrový panáčik, ktorý ako ozdoba len vysedáva v kvetinárstve u Floriána a Kvetky, aby prinášal šťastie. Je tam už pravdepodobne veľmi dlho, no na nič si poriadne nespomína. Napríklad na svoje meno a dokonca ani na to, odkiaľ sa vlastne vzal. Jedno však vie celkom isto - jeho túžba spoznať okolitý svet a byť súčasťou života nejakého dieťaťa, je priveľká.
Vplyvom rôznych okolností, vrátane náhod či pomoci od jeho novozískaných priateľov, sa mu podarí z kvetinárstva odísť. A veru, cestou necestou ho postretnú rôzne výzvy, strasti i dobrodružstvá!
Niektoré pasáže dokážu následne chytiť za srdce svojim hlbokým posolstvom. Dostaneme napríklad možnosť zistiť, že nie je všetko zlato, čo sa blyští. Náš panáčik so štvorlístkom na čapičke totiž narazí taktiež na bytosti, ktoré svojim zjavom dokážu pomýliť aj oči patriace čistej, nezištnej či dobrosrdečnej dušičke. Kritické myslenie, je teda v tomto prípade iba jednou z vecí, na ktoré sa kniha zameriava. A popravde, práve toto v dnešnej dobe chýba toooľkým ľudom! Škoda, že Šťastíčko neuzrelo svetlo knižného sveta podstatne skôr. Ale ako sa hovorí: Nikdy nie je neskoro!
Nájdeme tu tiež prejavy lásky, priateľstva, radosti, ale aj ľútosti či nostalgie. No všetko v takom tom správnom množstve. Avšak! Pre mňa je to v neposlednom rade o otváraní ľudských sŕdc, napríklad patriacim aj tým, ktorí sú možno pridlho osamelí.
,,Ponáhľaj sa!"
Nuž, toto sme v živote už počuli všetci asi tak milionkrát. Či už takto niekto volal na nás, alebo sme pre zmenu rovnakým spôsobom volali na niekoho my. Mohlo to byť preto, že sme sa až príliš motali a boli sme pomalí, alebo sme skrátka niekde kvôli niečomu/niekomu zaostávali.
Rovnaký problém tu má aj Franklin. Vzhľadom na to, aké je to zvieratko, tú pomalosť má už v sebe prosto zakorenenú. Lenže teraz je nezvyčajne pomalý ešte aj na korytnačku! Prečo? Pretože sa stále s niečím zábava, alebo je veľmi zvedavý a všetko musí preskúmať. Lenže to je v poriadku, veď deti sú už raz také. Popri dospievaní predsa objavujú svet vôkol seba a tak neustále prichádzajú do kontaktu s novými vecami. Je iba prirodzené, že z toho následne pramení aj množstvo otázok. No niekedy sa stane, že nás na našej ceste životom vyruší aj niekto iný. Niekto konkrétny.
Franklin sa tu totiž ponáhľa za svojim kamarátom Mackom, ktorý má narodeniny. Jeho oslavu samozrejme nechce zmeškať. Ibaže po ceste stretáva mnoho kamarátov, ktorí sa s ním chcú zahrať a zabaviť. No a Franklin... sa nimi nechá ľahko zlákať. Žiaľ, zvieratká si celkom neuvedomujú, že ich rýchlosť je rozdielna a preto aj vnímanie času a vzdialenosti v tomto prípade u nich pôsobí celkom rozdielne.
Ako dobre vieme, nie všetci sme rovnakí. Každý má trocha iné fyzické zdatnosti, vlastnosti aj schopnosti. Je preto jasné, že pokiaľ sa niekde ponáhľame, je dôležité, aby sme dokázali zhodnotiť naše možnosti a prispôsobiť sa im tak, aby sme všetko stihli včas. Aj Franklin to napokon zisťuje a veru, je len na ňom, aby si dokázal určiť priority.
Deťom, by tak kniha mala odovzdať asi toľko, že nemusia byť rýchle a hnať sa niekde v živote nezmyseľne ako o preteky. Je fajn občas spomaliť, alebo rovno zastaviť. Ba nezaškodí sa rozhliadnuť a niektoré zaujímavosti aj poriadne preskúmať. Ale treba si tiež uvedomiť, že ak nás čaká nejaká dôležitá udalosť, alebo niečo podobné, mali by sme si určiť svoje priority. Mali by sme vedieť, čo je skutočne dôležité a vedieť sa prispôsobiť okolnostiam a zvážiť, koľko času budeme potrebovať na to, aby sme sa niekde a za niekým dostali včas.
Dobre, uznávam. Freide to tentokrát naozaj vyšlo. Myslím, že môžem nadšene napísať, že 'Frajer' je skutočne veľmi dobre napísaná kniha!
Ten úvod bol trocha pomalší (dajme tomu 70-80 strán), pričom nejako extra veľa sa tam toho zase nestalo. Ale! To samozrejme neznamená, že nebol dôležitý. Freida nás totiž zoznámila so svojimi hlavnými postavami a predstavila nám hneď dve dejové línie - prítomnosť a minulosť. Tu by som zároveň rád podotkol, že hlavne retrospektíva bola absolútne perfektná! Dokonca by mi nevadilo, keby bola rozpracovaná aj na samostatnú knihu. Ďalším plusom boli krátke kapitoly, vďaka čomu získal príbeh neskôr na intenzite. A aj vďaka tomu sa tieto dejové línie striedali medzi sebou tak dobre a hlavne plynule.
Dá sa taktiež povedať, že veľa vecí vám bude odhalených/naznačených už v prvej tretine knihy. Freida vám podstrčí hneď niekoľko nápadných aj nenápadných návnad, ktorými vás sprevádza dejom a postrkáva presne tam, kde vás chce mať. Takže áno, čo-to z príbehu je trocha predvídateľné, len čo je pravda.
Jediná vec, ktorá mi trochu vadila boli drobnosti v nelogickom správaní niektorých postáv. Napríklad hlavnej postavy Sydney z prítomnosti (ako môže byť niekto taký hlúpy), alebo tiež matky Toma Brewera, okolo ktorého sa pre zmenu točila retrospektíva. Pardón, ja viem, že autorka vyskladáva puzzle príbehu do detailov podľa svojich spisovateľských potrieb. Ale predsa len, niektoré momenty boli strašne na zamyslenie. Neviem si napríklad predstaviť, ktorá príčetná matka by ostala so svojim synom v spoločnej domácnosti s manželom/otcom, ktorý pije a je schopný zraniť vlastného syna kutáčom až do krvi. Ale čo už. Príbehu to poslúžilo...
Samotný dejový zvrat ma však na konci vážne dostal. Niektoré drobnosti som síce uhádol, v iných sa zmýlil, ale ten plot twist... Ej, veru! Toto fakt vyšlo!
Samozrejme, keby sme sa chceli vŕtať v detailoch, asi by sa toho dalo vypichnúť podstatne viac. Takto však treba jednoducho skonštatovať, že to bola naozaj super čitateľská jazda, ktorou si u mňa Freida napravila renomé po mojej prvej skúsenosti v podobe 'Za zamknutými dverami'. A teraz viem, že určite siahnem aj po jej ďalších dielach.
Určite nie som sám, kto si pri spomienke na detstvo vybaví nejaké konkrétne spomienky, ktoré ho zahrejú pri srdci. Ale nemusia to byť nutne iba spomienky či zážitky ako také. Možno je to nejaká osoba, alebo dokonca materiálna vec. Obľúbené autíčko, bábika, superhrdina, prívesok, kniha, vankúšik, alebo... prikrývka? Každý si v tejto chvíli prirodzene vybaví to svoje, a to je úplne v poriadku!
Vo Franklinovom prípade je to teda jeho modrá prikrývka, ktorú má už veľmi dlho a má ju naozaj rád. Používa ju prakticky každý deň a ani trochu mu neprekáža či je už stará, vyblednutá, alebo dokonca pozašívaná. Problém nastáva v momente, kedy ju kdesi zapotroší a nevie si spomenúť kde. Hľadá ju vo svojej izbe, v celom dome, ba o pomoc požiada aj svoju rodinu i priateľov. Oteckovi je Franklina napokon dosť ľúto a tak mu ponúkne na chvíľu svoju obľúbenú žltú prikrývku.
Je veľmi pekné, ako kniha deťom podsúva myšlienku, že každý z nás môže mať nejaký svoj obľúbený predmet, ku ktorému si môžeme vytvoriť citový vzťah. Môže nám pripomínať naše minulé časy, detstvo, určitý zážitok, alebo konkrétnu osobu. Je preto prirodzené, že aj ľudia v dospelosti majú niečo takéto ešte stále kdesi odložené a vždy, keď sa im to dostane do rúk, pookrejú. Detičky, pre zmenu, môžu takéto predmety vnímať vo svojom veku aj ako zdroj upokojenia. Alebo teda pomôcku, ktorá im prinesie napríklad aj pocit bezpečia či pomôže im zaspinkať.
No a zároveň je to tiež príbeh o tom, ako so treba na takéto veci dávať pozor, prípadne po sebe upratovať. Franklin a jeho príbehy je naozaj milá knižná séria, ktorá fakt dokáže potešiť nielen deti, ale aj dospelých.
Na knižky o Franklinovi si spomínam ešte z môjho detstva, takže mať možnosť prečítať si vydanie od @slova.press bol skutočne výnimočný zážitok. Vďaka tomu som tak mohol trocha zablúdiť do minulosti a pripomenúť si dávne časy.
Čo je však na týchto príbehoch pre deti v skutočnosti také pekné? Že sa tu spracovávajú bežné témy, niekedy aj strachy, s ktorými bojujú malé ratolesti. Napríklad tento diel sa venuje búrke a veľkým obavám, ktoré z nej má Franklin. A nie, už to nie je žiaden drobec! Veď je už pomerne naozaj veľký, múdry i šikovný. Napriek tomu, stále sa nájdu situácie, v ktorých ešte tápa. Hoci je pravda, že to platí kedykoľvek aj u dospelých.
Franklina však vnímam ako dokonalú pomôcku, pri búraní veľkých stien, múrov, alebo čohokoľvek, čo majú vo svojich mysliach vystavané deti. Čohokoľvek, čo im bráni v prekonaní strachu. Veď ako sa hovorí, aj po búrke napokon vykukne slnko a rozžiari oblohu (Pokiaľ teda nie je noc ). Nie všetko, čo je na prvý pohľad neprijmné musí byť preto aj nutne zlé.
Príbeh nám teda hlavne pripomína, že treba byť odvážny, a pokiaľ máte po svojom boku i rodinu či priateľov, je to o to lepšie. Aj vďaka nim môžeme prekonať niečo, čo nás trápi a tiež zistiť, že naše prekážky vznikajú len a len v našich hlavách. Je fajn deťom ukázať, že báť sa je v poriadku. Ale zase ukázať im, že ich to nemá či nemusí v ničom brzdiť, je nemenej dôležité!
Mimochodom, kniha je menšia, takže sa dá ľahko prenášať, alebo aj brať na výlety. A čo sa týka vizuálu, tak obsahuje fakt veľmi pekné ilustrácie. Určite preto poteší aj takýmto spôsobom! Uzavrel by som to asi už len tým, že ak sa tu predsa len ešte nájde niekto, kto Franklina nepozná, a má deti, je na čase to napraviť.
Menej je niekedy viac. Aspoň tak sa hovorí, pokiaľ viem. A hoci občas sa predsa len pritrafí nejaká tá výnimka, väčšinou sa s tým dá súhlasiť. Presne, ako aj v tomto prípade.
Momo je kratučký, ale zároveň skutočne dosť hĺbavý príbeh z pera Michaela Ende. Nemeckého autora, ktorý je známy predovšetkým kvôli jeho slávnemu Nekonečnému príbehu. No a v tejto knižke s nádhernou obálkou prichádza zase s dejom, ktorý prinúti k zamysleniu nielen deti (podľa mňa však ideálne aspoň 10+), ale aj dospelých.
Hlavnou témou je tu načúvanie a čas. Teda niečo, čo je v našich životoch veľmi dôležité, ale často aj veľmi podceňované. Prečo? Veľmi dobrá otázka!
Hlavné posolstvo, ktoré si z knižky odnášam ja, sa dá dokonale aplikovať na súčasnosť. Mali by sme totiž skúsiť trocha spomaliť, bezhlavo nešprintovať, možno odložiť mobil a inú techniku bokom, a fakt viac vnímať a načúvať ľudom i svetu samotnému vôkol nás.
Áno, čas pre nás nie je neobmedzený. Asi aj preto ho vnímame tak komplikovane. Všade sa ženieme a chceme mať všetko hotové a zabezpečené, pretože nás "tlačí". Kariéru, vzťahy, čokoľvek. Alebo naopak, podceňujeme rôzne príležitosti a udalosti. Pridlho prešľapujeme na mieste, pretože si myslíme, koľko času ešte máme pred sebou. Ťažká téma, viem. No práve v tomto vnímam ako dobrú pomôcku to načúvanie. Čiže venovanie pozornosti iným a inému.
Napríklad ako aj Momo, ktorá sa venovala ľudom bez rozdielu, kým iní nie. A niekedy ozaj stačilo, že si ich vypočula, vnímala ich, pozorovala a bola s nimi. No a inokedy, keď to potrebovala, sa zadívala na hviezdnu oblohu a načúvala pre zmenu Zemi, vesmíru, ale hlavne sebe samej.
Aj takáto, na prvý pohľad jednoduchá vec, môže byť náročná. No môže priniesť o to krajšie a vzácne veci.
Jediným mínusom bolo pre mňa to, že som od knihy očakával trocha obšírnejší príbeh. A pokiaľ možno, tak s ešte o trochu viac podnetmi na zamyslenie.
Za knižku veľmi pekne ďakujem @slova.press
Tento rozsiahly príbeh ma nestačí prekvapovať a udivovať. Marvel je tu rozhodne na vrchole storytellingu!
Toto bola poriadne tučná nálož príbehu, ktorý pokračuje vo svojej temnej atmosfére a ide až úplne na koreň. Sledovať postupne tú premenu Steva Rogersa a to, ako napokon odhalí svetu svoje tajomstvo, bolo perfektné. Hlavne moment, kedy jeho oddanosť Hydre zistila Sharon Carter, teda jeho láska.
Veľmi sa mi páči, ako tu dokázal autor pracovať s takým množstvom postáv. Nikto tu nebol len tak do počtu, aby si čitateľ mohol povedať, že "Aha, veď tam sa mihol Dr. Strange, Hercules či Thing!" A dostal iba krátke cameo. Nie, nie. Všetci tí, ktorí sa tu objavili, tu boli z nejakého dôvodu.
Dokonca oceňujem rôzne nápady a tiež využitie ďalších udalostí z minulosti. Hoci, opäť platí, že pre neznalcov to môže byť trocha náročné. Priznám sa, že aj ja som musel googliť, čo sa stalo s Tonym Starkom, ktorý bol naposledy v kóme. No a zrazu je z neho nejaký hologram v zbroji Iron Mana. Ale fungovalo to skvele.
Nový svetový rád, Hydra pri moci. Planéta Zem chránená štítom, cez ktorý sa nedostane ani Captain Marvel. New York uväznený v temnote kvôli Voidu (kto videl film Thunderbolts, zorientuje sa tu lepšie). Black Widow, ktorá sa chystá zabiť Captaina Americu. Spider-Man (Miles Morales), ktorý sa bojí veštby, podľa ktorej to bude on, kto Captaina zabije. Steve Rogers prahnúci po úlomkovh Tesseractu. Rozrastajúca sa Hydra, politické konflikty, zrady. Ale aj boj za lásku, slovu i priateľstvo.
Fakt, kto by to bol povedal, čo všetko sa dá nájsť v takom komikse, čo? Nuž, a predo mnou je finále, v ktorom som vážne zvedavý, ako to celé dopadne. Ak máte teda mylnú predstavu, že komiksy vás nijako obohatiť nemôžu a nedokážu, tak Captain America 1-3 a Tajné impérium sú dokonalými príkladmi na vyvrátenie. Príkladmi, ktoré vás prekvapia a trúfam si povedať, že vás aj prinútia tým komiksom venovať väčšiu pozornosť.
Táto kniha od @slova.press ma svojou témou skutočne zaujala. Prečo? Pretože s pojmom autizmu a jeho samotnou podstatou i významom som sa doteraz stretával vždy len veeeľmi okrajovo. A aj to najčastejšie iba vo filmoch či seriáloch. A hoci mám pár známych, ktorí sa radia k takýmto ľudom, ide skôr o formu ľahkého autizmu. Z toho dôvodu u nich teda nie je na prvý pohľad vidieť takmer žiadne "odlišnosti". Nikdy som preto nemal možnosť s niekým takým hovoriť, nahliadnuť do jeho sveta či aspoň sa pokúsiť poriadne zamyslieť nad tým, ako asi vníma svet svojimi očami. Až doteraz.
Kniha, ktorú napísala Melanie je síce pomerne krátka, ale aj v tom menšom množstve jej slov sa skrýva bohatá zásoba myšlienok. Samozrejme, knižka je zameraná na deti, takže aj samotný text je napísaný štýlom, ktorý podľa mňa pochopia už menšie ratolesti (pokojne aj 4+). A toto ich vnímanie a chápanie im uľahčia aj jednoduché, ale zato nádherné ilustrácie.
Mám rád knihy, v ktorých sa dokážu rozoberať aj náročnejšie témy či vlastnosti, ktoré môžu niektorí ľudia vnímať ako niečo "iné", "zvláštne" a podobne. Je dôležité, aby sa vedelo, že toto všetko, čiže rôzne odlišnosti, postihnutia a iné znevýhodnenia sú tu prítomné. A že sú súčasťou života.
Pokiaľ toto začnú vnímať a chápať už malé deti, alebo aj mládež kdesi na ich rozvojovom počiatku, možno sa jedného dňa bude mať ľudstvo predsa len lepšie. Možno dokážeme pochopiť, že si vieme pomáhať a môžeme byť ku sebe láskavejší. Že "iné" nutne neznamená zlé či divné. Možno bude vďaka tomu jedného dňa ľudstvo k sebe mnohonásobne tolerantnejšie. A možno k tomu môže prispieť aj práve táto kniha.
