Ak neviete, čo budete toto leto čítať, dovoľte mi túto dilemu vyriešiť za vás. Ostrov(y) uprostred oceánu, takmer na rovníku, more, piesok, divoká príroda... a zakázaná láska. Otrepané? Ak nenazriete hlbšie, možno. Tavares však namiešal osviežujúci koktail, ktorému chýba už len dáždniček navrchu.
Vymyslený príbeh sa zakladá na skutočných historických udalostiach, ktoré tvoria jadro knihy. Portugalsko sa na začiatku 20. storočia ocitlo v politicky nestabilnej situácií, konštitučná monarchia čelila ostrej kritike a len málo politikov nemyslelo skôr na seba ako na krajinu, ktorú mali spravovať. Portugalsko bolo obvinené, že vo svojich kolóniách, na ostrove Svätý Tomáš a na Princovom ostrove, kde sa nachádzali najväčšie kakaovnílové a kávové plantáže krajiny, stále využíva zakázanú otrockú prácu. Anglickí obchodníci hrozia bojkotom, ak sa podmienky pracovníkov nezlepšia, resp. im ich anglický zástupca nepotvrdí/nevyvráti ich domnienky.
Celé spoločensko-politické pozadie vykresľuje inteligentný bohém a obchodík s "pokrokovými" myšlienkami, no srdcom rojalistu, ktorého vymenujú za nového guvernéra kolónie. Taký zapadákov ho pôvodne nelákal (ale keď potrebuje utiecť od milenky, vzdialené ostrovy v Atlantickom oceáne zrazu nezneli ako fakt zlý nápad), nehovoriac o nemožnej úlohe, ktorá ho čakala. Presvedčiť plantážnikov, že svet presvedčení, v ktorom žijú, už v civilizovanom svete nemá miesto a zabezpečiť dôstojné podmienky pre pracujúcich, prípadne o tom všetkom aspoň presvedčiť anglického konzula.
Svet nových humánnych ideí však prudko narazí na odpor "tradície" a právnických slučiek. A to, čo pôvodne bola osvietenská misia, sa rýchlo mení boj s veternými mlynmi.
Ešteže na ostrove stretne lásku svojho života! Tajfún vášne na seba nenechá dlho čakať. Má to však háčik...

Hoci Rovník nie je žiadna kabelková kniha, stany vám budú len tak lietať pred očami!

Rovník mapuje koniec jednej veľkej éry v dejinách Portugalska a krásne spája históriu s fikciou.

EKVÁDOR, rovník zeme, je výstižným názvom hutného románu, ktorého prevažná časť sa odohráva na sopečných rovníkom preťatých ostrovoch Svätý Tomáš a Princov ostrov (portugalsky: So Tomé e Príncipe) pri pobreží strednej Afriky. V živote som o tomto ostrovnom štáte nepočula a vďaka knihe som obohatená o ďalšiu prírodnú krásu, ktorej temná história, obchodovanie s otrokmi, sťahuje kútiky úst. :(

Obyvatelia exotiky s tropickým počasím, rozumej „prepotené komplet všetko“, veľmi rýchlo pochopili systém 2-3 košele na deň. Rozhorúčené telo z alkoholu už nestálo za reč, lebo človek sa potil aj počas nehybného sedenia na terase (posledné letá pozná aj Slovač). :D Jedinou ochladzujúcou odmenou bolo zavŕšenie dňa studeným kúpeľom (samozrejme iba tí bohatí = bieli) a vďaka nebesám, že si dokázali zvyknúť na oťapenosť a únavu z horúčav. Čím skôr prestali bedákať, tým skôr sa im pred očami začal rozprestierať raj na zemi, ktorý som pomenovala „50 odtieňov zelenej“ kakaovníkové plantáže s panenskými plážami na So Tomé e Príncipe.

Za opisy miestnej fauny, flóry a honosných večerí uzatváraných kvapkou brandy, ginu a cigary autorovi zo srdca ďakujem. Stále som bola mlsná aj smädná. :D Román som si nechávala na čas pred spaním (kniha nie je najmenšia, ani najľahšia), kedy som bola dostatočne oddýchnutá a pripravená na novú slnkom zaliatu zem, ale dopadlo to tak, že som ju nakoniec vláčila každý deň so sebou a posilňovala predlakťový musculus. :D Z tohto vyznania sa dá vydedukovať, že bola super, ale ja som ju iba chcela mať čo najskôr za sebou. :/ Teraz to zase znie negatívne, ale vysvetlím..

Román o otrokárstve a bez otrokov? Naozaj stačí spomenúť iba počty pašovaných čiernych chudobných ľudí, opísať dieru, ktorá je ich domovom a kde zmorených otrokov čakajú ich ženy s deťmi, prípadne jedného „zachrániť“ a to je všetko? Celá kniha je iba o bielych vykorisťovateľoch, majiteľoch honosných plantáži, ich niekoľko poschodových večerách, kráľových očakávaniach a guvernérovi Luisovi, ako inak, ďalšom bielom mužovi, ktorý sa nechá nachytať na hruškách ako malý chlapec (čo muž neurobí pre rozpálene ženské lono? Ach jaj). :D Ďalšia vec, ktorá ma fakt naštvala bola, že ak sa v románe vyskytla žena, tak len z jediného dôvodu áno, presne z toho sexuálne potešenie. To naozaj?!
Kde sú tie životné drámy a nešťastné osudy ľudí, ktorí boli oklamaní, zneužívaní a na smrť utýraní? Tak povrchne opísané otrokárstvo, časom upravený pojem „platená, ale nútená práca“ som ešte nikde nevidela. Nerozumiem, ako mohol autor napísať knihu iba z pohľadu vyššej, bielej, z veľkej časti rasistickej vrstvy, ale.. vieme, kto mal v tých rokoch všetku moc.

Otrokárstvo bolo v Portugalsku zrušené v r. 1875 a Rovník rozprávať o tom, že sa tak ani zďaleka nestalo. Nápad výborný, avšak nevyužitý (aspoň taký mi ostal dojem). Všetko som si predstavovala inak a je to zrejme aj môj problém - raz ma to bavilo, potom zase nie, ale chcela som vedieť, ako to dopadne. :) Žiadna sláva sa však nekonala, ani hĺbka avizovaného problému, s čím som ako čitateľ rátala. Som sklamaná. Ide však o to, že som chcela iný príbeh, ako som dostala a s týmto pocitom som bojovala až do poslednej strany.

Prijala som politické dianie, ktorému sa bežne (knižne) vyhýbam aj viaceré detaily pre pochopenie dôležitých, rozhodujúcich situácii a ich k nešťastiu vygradovaný koniec. Autor si dal námahu a vymenoval všetky možné mená aj názvy miest, v ktorých som sa strácala a z ktorých si nepamätám ani jedno. Žiaľ, faktom ostáva, že príbehu chýba náboj a nečakaný koniec je síce prekvapivý, ale nechytá za srdce.

Ako vždy, po dočítaní som prekutrala celý internet a musím priznať, že jeho informácie by mi bohato postačili, ale to čitateľ nevie, kým nedočíta a nepogoogli. :D Mojím názorom sa samozrejme nenechajte odradiť. Ak vás román zaujal, dajte mu šancu. Možno nebudete mať očakávania ako ja a dáte mu všetky hviezdy vesmíru. :)

A aby som nezabudla veľmi oceňujem dobové fotografie pestovania a obrábania kakaovníkov, plantáži s nádhernými budovami, ktorým navždy ostane nálepka „otrokárska zem“, a tiež potešili vysvetlivky so stručnou históriou oboch ostrovov.