Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
Knihy, knihy, knihy - čítam ich, kupujem, kochám sa nimi :-)
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Z histórie vieme, že človek je tvor impulzívny, aj keď si radi nahovárame, že sa zakaždým dokážeme rozhodovať racionálne. Pri mnohých konfliktoch, banálnych či serióznych, si však názor utvárame ešte predtým, ako poznáme stanovisko oboch strán, máme tendenciu uchyľovať sa k predsudkom a vynášať predčasné súdy. Aby sme však situáciu mohli posudzovať objektívne, je nevyhnutné oboznámiť sa s pohľadom a zážitkami oboch táborov. Pred časom sa slovenskí čitatelia mohli vďaka knihe Listy môjmu palestínskemu susedovi zoznámiť s izraelsko-palestínskym konfliktom (jeho národnostnou, politickou, náboženskou i historickou podobou) z pohľadu izraelského intelektuála, no palestínsky naratív ostával nevypovedaný. Odpoveď však na seba nenechala dlho čakať a v podobe knihy Slová môjho otca sme sa dočkali aj reakcie druhej strany.
*
Júsuf Chalíl Bašír v srdcervúcich memoároch približuje svoje spomienky na spočiatku pokľudné detstvo v pásme Gazy, izraelskú okupáciu palestínskych území, život pod drobnohľadom izraelských vojsk i nepríjemné zážitky z núteného zdieľania domácnosti a násilného správania vojakov. Opisuje pravidelné ostreľovanie ich domu, habanie pôdy, deštrukciu pozemkov, zranenia rodinných príslušníkov či ponižovanie, ktoré denno-denne zažívali, otvorene hovorí o antipatii, ktorú voči utláčateľom pociťoval, spomína na neschopnosť porozumieť vlastnému otcovi, ktorý za každú cenu zastával mier, a túžbe opustiť krajinu a začať odznova. Paradoxne to bolo práve závažné zranenie utŕžené vďaka izraelskému vojakovi, strata mobility a pobyt v nemocnici, ktoré ho viedli k zmene myslenia, k nadobudnutiu nového presvedčenia a pochopeniu otcovej filozofie mieru. Kto je ten dobrý a kto zloduch? Slová rovnako ako Listy približujú dlhoročný konflikt, prezentujú túžbu po mieri a potrebu zmeny. Samostane sú len jednou stranou mince, no spolu predstavujú cestu. Rozhodne knihy, ktoré sa oplatí prečítať.
Do knihy som sa púšťala s malou dušičkou a neznalosťou Pupalovho štýlu, no sklamaná som rozhodne nebola - v trinástich poviedkach trefne a pritom úplne jednoducho zobrazuje bežnú realitu mnohých rodín i jednotlivcov, každodenné patálie medziľudských vzťahov - zaucho sem, klamstvá, nadávky či nevera tam, rutinný pohárik na dobrú náladu (alebo na utopenie žiaľu), problémy s dlhmi... Svoje postavy rozhodne nešetrí, neraz sa s nimi kruto zahráva (koniec koncov ako sám život), hádže ich z kaluže do blata a necháva ich svojvoľne plávať (a topiť sa). Jedincov zachytáva v tých najprimitívnejších a najzraniteľnejších okamihoch, postupne z nich zvlieka vrstvu po vrstve, odhadzuje zvršky až ostávame konfrontovaní s holou podstatou ľudskej nátury. Pár príbehov, ani nie dvesto strán, no aj to stačilo na to, aby som si pána Pupalu absolútne zamilovala a zaradila ho medzi slovenských obľúbencov.
Nestáva sa často, že pokračovanie série predčí prvý diel - väčšinou je to práve ten, ktorý žne najväčšiu slávu - no čas od času vedia spisovatelia prekvapiť a ponúknuť dielo ešte kvalitnejšie, ako je jeho predchodca. Niklas Natt och Dag už svojím debutovým románom 1793 nasadil latku poriadne vysoko (milovníci tohto žánru si rozhodne prišli na svoje) a sama by som nečakala, že sa mu prvotinu podarí prekonať, no na prvý pohľad nečakané sa stalo skutočnosťou a verte či nie, román 1794 je ešte veľkolepejší, drastickejší, tajomnejší, nechutnejší, napínavejší a dokonca aj dojemnejší ako autorov debut. Tak ako pri predchádzajúcej časti, aj tu sa opäť ocitáme v srdci Štokholmu v spoločnosti už dobre známych (i nových) postáv - Cardella, Wingea a Anny Stiny, ktorí nás prevádzajú útrapami bežných ľudí 18. storočia. Spolu s nimi sa horko-ťažko pretĺkame životom, živoríme o hlade, trápi nás chlad, vši a iné potvory, odolávame vábeniu pohárika a napriek snahe vyškriabať sa z najhlbšieho dna dostávame jednu facku za druhou. V porovnaní s predchádzajúcou knihou mám pocit, že bola o čosi menej detektívna a dôraz sa skôr kládol na patálie jednotlivých postáv a vykreslenie ich charakteru, to však knihe vôbec neuberá na pútavosti, práve naopak, je nesmierne záživné sledovať, akým spôsobm sa autor popasoval so skĺbením jednotlivých príbehov (a problémov) s detektívnou líniou románu. Už pri čítaní 1793 som bola nadšená, Natt och Dag historický Štokhom zobrazil tak hodnoverne, až som mala pocit, že som skutočne tam, že nechutné a desivé dobrodružstvo prežívam spolu s nimi, no pri čítaní 1794 som si okamžite všimla akýsi posun vpred. Dej bol plynulejší, charakter postáv nadobudol o čosi väčšiu hĺbku a k dokonalosti doviedol i zobrazovanie pomerne odporných scén, z ktorých sa zdvíhal žalúdok. Ak obľubujete historické detektívky s poriadne nechutný plot twistom, toto je séria pre vás.
Sencov vo svojej autobiografickej zbierke poviedok prostredníctvom príbehov obyčajných ľudí (seba a svojich známych) mapuje situáciu na Ukrajine po rozpade ZSSR, reflektuje meniace sa politické, spoločenské, kultúrne i hospodárske pomery, poukazuje na typickú mladícku nerozvážnosť, testovanie neprebádaných vôd, flirt s alkoholom a pofidérnymi zákutiami biznisu či (nie vždy úspešnú) túžbu po úspechu. Niektorí skončili vo väzení, niektorí mali zase problém s dlhmi, iní nedokázali nájsť šťastie v partnerskom či manželskom spolunažívaní... Jedno však mali spoločné - ambíciu (a problém s alkoholom). Ako to už pri poviedkových knihách býva, niektoré texty oslovia viac (Narodeniny, Odznak, Moskvič...), iné o čosi menej, no Sencovov autorský štýl mi bol sympatický a už teraz viem, že sa pustím aj jeho ďalších kníh (najmä tých, kde popisuje život v ruskom zajatí).
Ranná horúčka - skutočné rozprávanie maďarských Židov, ktorí prežili holokaust. Poviete si, že takých príbehov a svedectiev je už na mraky, no Ranná horúčka je iná (v porovnaní s ostatnými o čosi atypickeješia) - vojna, holokaust a pobyt v koncentračných táboroch totiž netvoria gro príbehu, na protagonistov skôr len doliehajú ako nepríjemná spomienka, vzdialená no predsa blízka - spomienka, ktorej sa vyhýbajú, nehovoria o nej, aj keď zbaviť sa jej sa im nikdy úplne nepodarí. Pochmúrne prostredie táborov, vnútornú ťažobu a nekonečné utrpenie tu nahrádza optimisticky ladená atmosféra túžby po novom začiatku a hľadania spriaznenej duše, zoznamujeme sa s postavami plnými lásky a nádejí, prostredníctvom korešpondencie nazeráme do najtajnejších zákutí dvoch utrápených, no predsa túžobných sŕdc, ktoré nedokáže zastaviť ani ich podlomené zdravie. V žiadnom prípade sa tu nedá hovoriť o nejakej drastickosti, ktorá je typická pre romány zachytávajúce holokaust, práve naopak, je to veľmi príjemné dielko o objavovaní zmyslu života, vnútornej sily a zažívaní nových (do istej miery desivých) dobrodružstiev, no práve v tých milých maličkostiach je ukryté jej skutočné posolstvo - nič nie je také hrozné, aby sa z toho človek nedokázal zotaviť, ak má chuť a vôľu. Príjemná knižočka.
Po dlhšej dobe som opäť raz siahla po knihe z edície 100% a nemohla som si vybrať lepšie, ako autobiografický príbeh mladého francúzskeho spisovateľa - autora, ktorý v detstve úpenlivo bojoval proti nálepke, ktorá mu bola pridelená - homosexuál. Skutočnosť, ktorú počas svojho dospievania vehementne odmietal, všakovakými spôsobmi sa snažil zapadnúť, nevyčnievať z davu, byť normálny, a to aj napriek bolesti, utrpeniu a nekonečnému boju s vlastnou prirodzenosťou, ktorú kvôli komfortu iných denno-denne zažíval. V úprimnom svedectve sa čitateľ dozvedá viac o spoločenských normách oďľahlejších oblastí severného Francúzska, o chudobe a biednych podmienkach, v ktorých vyrastalo nejedno dieťa, a zároveň je spolu s Eddym nútený vyrovnávať sa s výsmechom a šikanou zo strany rovesníkov i starších. Koniec Eddyho však nie je len spoveďou o vnútornom konflikte nešťastného, nepochopeného jedinca, ktorý sa snaží zmieriť sa s vlastnou „inakosťou“, je aj autentickým zobrazením toxickej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej prevládajú predsudky a život jednotlivca podlieha očakávaniam ostatných, spoločnosti, v ktorej sa potláča emocionalita a miesto pre citlivý prístup a otvorenú myseľ neexistuje, kde sú násilie, hrubé zaobchádzanie, urážky a degradácia považované za prejav sily a nadradenosti. Útla no mimoriadne silná kniha, ktorá poukazuje na to, ako veľmi vie človeka ovplyvniť negatívny pohľad okolia, strach z odmietnutia, ba dokonca nenávisť k sebe samému, pritom jediné čo stačí, je mať trochu pochopenia.
Pohodlný život - konzum - neustála výroba - spaľovanie fosílií. Teplota stúpala a stúpala, hladiny oceánov sa dvíhali, zvieratá umierali. Z oblohy sa vytratilo charakteristické mávanie krídel, utíchol štebot vtákov, z morí postupne mizli ryby, takmer všetky divoké zvieratá vyhynuli. Desivá, no nie až taká nereálna predstava. To je svet Posledného letu - tichý, ubíjajúci, do istej miery dystopický, no ak si nedáme pozor, skôr či neskôr až taký dystopický nebude. Oddychové, napínavé, pútavé, no s miernym nánosom hollywoodskosti, čo (aspoň pre mňa) knihe trochu ubralo na vážnosti. Občasný výskyt klišéovitých pasáží a optimisticky ladených posolstiev mnohých pravdepodobne upokojí a možno aj trochu nakopne na zmenu životného štýlu, no na mňa to pôsobilo trochu preromantizovane a nerealisticky. Postavy však boli sympatické, striedanie prítomnosti s minulosťou pôsobilo ako magnet a nútilo obracať stránku za stránkou, celkovo to teda bola príjemná oddychovka, a myslím, že rozcíti nejedno srdiečko.
Od vydania predchádzajúcej časti som netrpezlivo čakala na pokračovanie a najmä na opätovné stretnutie už spomínaného tria. A veru najnovší diel nesklamal - Červenák opäť raz predviedol bohaté znalosti histórie, hodnoverne vykreslil súdobú spoločnosť a podobu Plzne, vytvoril dokonale prepletený text, ktorému nechýbalo napätie, záhadnosť, správna dávka krvavosti či úzkosti a, samozrejme, humor. Úprimne povedané, neviem, či ma viac rozosmievajú samotné povahy jednotlivých postáv, ich vzájomná interakcia alebo (na dnešnú dobu) za vlasy pritiahnuté nadávky, no jedno je isté, bez smiechu sa čítanie týchto kníh nezaobíde. Už teraz sa teším na ďalšiu časť a veľmi dúfam, že úmysly istej postavy, ktoré boli naznačené na posledných stranách, sú myslené len ako "planá hrozba" a reálne sa to neuskutoční - to by som autorovi asi neodpustila.
Čas od času nastane chvíľa, keď sa do knihy pustím "naslepo", bez predchádzajúceho "skúmania" anotácie, a len potajomky dúfam, že ma neznámy príbeh osloví. To je aj prípad Temných zákutí srdca, rodinnej drámy s "typicky saganovskými črtami" - nie som si úplne istá, čo presne to znamená, keďže od Francoise Saganovej som okrem tejto ešte nič nečítala, ale poviem vám, táto kniha je geniálna. Mierne bláznivá, ale brutálne skvelým spôsobom. Hoci je mimoriadne útla, obsahovo je nesmierne bohatá, nájdete v nej snáď všetko od duševného zdravia cez nepochopenie jedinca spoločnosťou, tragickú i zakázanú lásku... To všetko pekne podčiarknuté poriadnou dávkou ostrovtipu a vyšperkovaným kontrastom medzi vysokým a nízkym - túžba po láske a pohybe vo vyšších spoločenských kruhoch na jednej strane, morálny úpadok a ľahtikárske správanie na strane druhej. Neviem, či ma viac bavila samotná dejová linka, vykreslenie postáv, ktorých charakter nemohol byť rozdielnejší (a predsa spolu aj napriek totálnej odlišnosti a protichodnosti názorov vytvorili dokonalú harmóniu) alebo bezočivý humor a uštipačné poznámky, no pri čítaní som sa celý čas bavila, dokonca mi nevadili ani neustále sexistické narážky jednej postavy či snobské správanie druhej - bez nich by totiž ich povaha spľasla ako prepichnutý balón a už by to nebolo ono. Ak máte v príbehoch radi komornú atmosféru, poriadnu dávku štipľavých reakcií a humor tak bizarný, až si nemôžete pomocť a s priblblým úsmevom sa pochechtávať popod nos, Temné zákutia srdca budú pre vás to pravé orechové. Vraj je to nedokončený román, no i v takejto "otvorenej" podobe, je mimoriadne podmanivý a niečo mi hovorí, že Francoise Saganovej sa v blízkej budúcnosti budem musieť pozrieť na zúbok o čosi bližšie.
Do Normálnych ľudí som sa púšťala s miernymi obavami, no na Rozhovory s priateľmi som sa už vrhala s radostným očakávaním a predtuchou skvelého zážitku. A dočkala som sa - takmer 300 strán "zakázaného" romániku som len tak hltala (čo je trochu zvláštne, lebo ja a romantika sa veľmi nemusíme), no svoju úlohu v tom pravdepodobne zohral aj fakt, že nešlo len o banálnu slaďárnu. Rovnako ako v Normálnych ľuďoch, aj tu Rooney zobrazila komplikovanosť medziľudských vzťahov i vzťahu človeka k samému sebe, ako aj existenčných problémov (alkoholizmus, depresie, sebapoškodzovanie, nezdravý vzťah k jedlu, nevera...), ktoré približuje s nadnesenou ľahkosťou akoby nič, akoby len nahodila tému o počasí, a aj napriek tomu z textu cítiť nádych melánchólie, čo umocňuje celkový efket podmanivosti. Žeriem jej každé jedno slovo. Rooney sa svoje postavy nesnaží umelo idealizovať, nejde jej o vytvorenie akéhosi dokonalého človeka, práve naopak, ľudskú náturu vykresľuje realisticky, charakterové chyby neprikrášľuje, orientuje sa na autentickosť, čo na niekoho môže pôsobiť odradzujúco, keďže s postavami nedokážu sympatizovať, no práve to je to, čo mňa na jej tvorbe láka a fascinuje. Ľudskú podstatu rozpitváva až na špik kosti, ponúka nám jedného "kostlivca v skrini" za druhým a poukazuje na fakt, že skutočne nikdy nevieme, čo sa ukrýva v niečom vnútri. Myslím, že v porovnaní s prvou knihou Rozhovory kladú o čosi väčší dôraz na dej, vďaka čomu by mohli osloviť širší okruh čitateľov (a možno je aj trochu škoda, že ako prvé nevydali práve tie) no každopádne, Rooney mi opäť raz dokázala, že to so slovami skutočne vie, a ja veľmi dúfam, že sa niekedy v budúcnosti dočkáme aj ďalších jej kníh.
