Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!
Všeprenikajuce krásno.
Island.
Život. Taký, aký je. Ťažký, nespravodlivý, bolestivý, krásny.
"Pamätaj si so mnou, že človek potrebuje dve veci, aby tú záťaž zvládol, aby dokázal stáť celkom vzpriamene, aby si uchoval žiaru v očiach, elán v srdci, hudbu v krvi - pevný chrbát a slzy."
Láska. Taká, aká je. Ťažká, nespravodliva, bolestivá, krásna.
"More z nás robí mužov, no vám ženám patrí pevnina. Strážite ju pre nás. My sa vydávame do nebezpečenstva, a to nás formuje, alebo nás zničí, to je náš život, a vy patríte na súš do bezpečia, kde chránite život. A stretávame sa na brehu."
Smrť.
"Smrť je Bohov nedostatok argumentov."
"Nehybnost je sestrou smrti."
Všeprenikajuce krásno. Také pomalé, vláčne, príjemné krásno.
Nesmierne silná kniha. Neskutočný náklad.
Morbido (taliansky) znamená jemný. Myslím, že tento oxymoron to celé vystihuje.
Skvelé! Vhodné pre "random facts lovers" a do kvízov :)
"Kozy majú rôzne prízvuky. Záleží od toho, skadiaľ pochádzajú." Okrem iného. Aby ste vedeli.
A ešte je to aj tak strašne milé. :)
O láske čítam rada. Páči sa mi to večné hľadanie definície lásky. Aj Barnesa čítam rada. Tú jeho vyzretosť v textoch, v úvahách. To, že už má svoje odžité, má toho veľa odpremýšľaného, pochopeného. A skvelo sformulovaného.
"Každý má svoj príbeh lásky. Každý. Možno sa skončí fiaskom, možno už láska vyprchala alebo sa nikdy nenaplnila. Možno sa odohrala iba v mysli. Ale to neznamená, že nebola ozajstná. Možno bola ozajstnejšia ako iné."
"Možno sa láska nedá zachytiť pomocou definície. Možno sa dá zachytiť len v príbehu."
Jediný príbeh je príjemné čítanie, s množstvom krásnych myšlienok, skvelo sformulovaných úvah a pojednaní o láske. Forma a štýl tu však podľa mňa predčila príbeh samotný.
Ale akokoľvek to je: "Je lepšie milovať a stratiť lásku, než nikdy lásku nezažiť."
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Stefannson je umelec.
A toto je moja jedna z mnohých ód na neho.
K takmer žiadnej knihe sa už po prečítaní nezvyknem vracať naspäť. Väčšina zarezonuje viac, alebo menej. Stefansson je ale iný. Je to droga. Potrebuješ to spomalenie, to ticho, to krásno, ten pocit, ktorý dokáže navodiť len on. Že ten obyčajný ľudský život, ten boj o prežitie, o zachovanie si vlastnej tváre, o pár pekných chvíľ, o tú nedokonalú lásku v každej jej podobe, že to je vlastne všetko krásne, a tak, ako to má byť.
Preto som si po Rybách kúpila aj Vesmír. A preto som si kúpila aj Letné svetlo. Lebo to potrebuješ ako dávku do žily. Lebo aj keď nič netrvá večne, môže to mať aspoň pokračovanie.
Stále viac si na sebe uvedomujem, že si všímam jazyk, kompozíciu, stavbu deja, a dokonca aj preklad. Stefansson nesmierne majstrovsky pracuje so slovami. S opakovaniami. S obrazmi, s tým ako sa vracia späť presne tam kde prestal, nevadí, že preskakuje od súčasnosti do minulosti, alebo že sa ti tie islandské mená pletú. Nádherne pracuje s navodením atmosféry a pocitu. Dokáže z obyčajného ľudského života, ktorý je väčšinu času len ťažká snaha nejak to ustáť, spraviť krásny zážitok.
Keď som sa predtým rozplývala nad jeho Rybami a dala som mu „len“ 4 hviezdičky, tak teraz – pri Vesmíre- mu musím dať jednoznačne 5. Kým v Rybách si človek postupne zvyká na ten jazyk, na ten štýl, na ten opar krásna, na to spomalenie, ktoré tu u mňa bolo dôvodom, prečo som mu dala „len“ 4 hviezdičky. Mala som pocit, že sa to ťahá ako sopel. A potom, niekde v polovici to prišlo. Ten pocit, že Bože, len nech sa ten sopel neprestáva ťahať, to je majstrovstvo!
Vo Vesmíre už vieš presne do čoho ideš, už to od neho očakávaš, a on nesklamal. Je to ešte krajšie.
Nedá sa ani vybrať zo všetkých tých podčiarknutých pasáží jedna. On má krásnu skoro každú vetu!
Hneď prvá veta: „Ujasnime si jednu vec hneď na začiatku, ešte kým sa poberieme ďalej, kým prenikneme hlbšie do toho, čomu nerozumieme, čo nezvládneme, po čom však predsa len túžime, čoho sa obávame, čo nám chýba, ujasnime si to hneď teraz, aby sme mali aspoň nejakú istotu: nachádzame sa v Keflavíku.“
„Koľko naozaj dôležitých dní prežijeme počas jedného života na tejto planéte, keď sa udeje čosi veľké, vďaka čomu sa tvoj život večer zdá byť jasnejší a plnší, než bol ráno – koľko je takých dní?“
„Kedy človek poriadne žije, a prečo sa z lásky časom stáva zvyk, ktorý ti prináša viac bezpečia než šťastia? A prečo je čoraz ťažšie odlíšiť lásku od zvyku? Ak má byť niečo očividné, nemá to byť práve láska?“
„Nebodaj šťastie nikdy nedosiahne až nakoniec? Možno láska napriek všetkému nie je dosť silná? Znamená to, že umriem celkom sama?“
„Čakala naňho. Netrpezlivo. To čakanie bolo neznesiteľné. Sekundy sa menili na minúty, minúty na hodiny. Čakanie by ju snáď aj zabilo, keby nemala knihy. Podaktoré knihy akoby život rozširovali, obsahovali vety, ktoré sa menili na galaxie. Čítala, čo-to si poznačila, a to je pomohlo preklenúť čas, inak by sa od netrpezlivosti istotne zbláznila.“
„Napadlo mi, že by som asi mala nenávidieť Boha. Ale na čo je to dobré, aký je z nenávisti úžitok? Neverím, že by Boh moju nenávisť pocítil, ale ja by som ju cítila, horela by v mojom vnútri, a verte mi chlapci, že nenávisť je tvrdý, a neoblomný pán. Nedokázala som znieť tú obrovskú stratu, a cítila som, že nenávisť mi dodávala silu postaviť sa na nohy… A kým farár táral o Bohu, uvedomila som si, ja hlupaňa, že predsa existuje oveľa väčšia, lepšia a mocnejšia sila, ako tá, ktorú čerpáme z nenávisti. To len aby ste vedeli. Mimochodom, ste skvelí.“
Neskutočne krásne vizuálne spracovanie, dokonalý preklad. No proste Stefanssonove knihy sú pastvou pre oči, dušu, a budete z toho krásna dlho dlho žiť. Čítať, len s ceruzkou v ruke!
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Julian Barnes je podľa mňa skvelý spisovateľ, a ako sa nesie celou knihou - keď spojíte dve veci, ktoré nikto predtým nespojil, svet sa zmení. Na začiatku spája prvé lety balónom so vznikom fotografie - ako túžbu zmeniť svet. Potom spája dvoch ľudí, ktorí svoju túžbu naplnili. Až nakoniec dochádza k strate - k smrti jeho milovanej manželky. Strate, z ktorej sa nádherným spôsobom vyrozprával, a vám nedá, len s ním súcitiť a podčiarkovať si skoro každé jeho slovo.
Číst víc
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Wow! Od začiatku až do konca!
(komu stačia silné a hlavne stručné emócie, nech prestane čítať tu - nasleduje ďalšia dlhá oda)
"It has been analysed as a dystopia, sci-fi, a political allegory, a cautionary tale and a feminist text, but The Handmaid’s Tale tends to get overlooked as horror. This is horror in the purest sense of the word – psychological and bodily, full of a tension so sustained that you need a quiet sit-down afterwards to recover. It is relentlessly awful." (the guardian)
Červená.
"Nikdy nič neznie tak, ako predpokladáte, že bude znieť."
"Nedovoľ tým bastardom, aby ťa rozdrvili."
Ak by sa raz mali distopické úvahy naplniť, a možno sa aj súčasné dianie zvrtnúť smerom, ktorý nie je žiaduci ešte viac ako ten teraz (kľudne si to aplikujte na to, čo sa u nás teraz deje, alebo zatial skor ovela viac priznacnejsie na spoločenské pomery globálne - Trump, Weinstein) - som si istá, že v takýchto pomeroch bude táto kniha zakázaná. Červená knižnica - doslova. A s kopou výkričníkov k tomu. Lebo opisuje niečo čo znie nereálne, ale reálne - môže sa stať (nedeje sa už? - #meetoo pritiahnutý za vlasy, a miesto čiernej červená - veľa červenej)
"Set in the near future, it imagined Gilead: an authoritarian mutation of the United States, in which the constitutional apparatus has been forcibly dismantled and replaced by the patriarchal rule of “Sons of Jacob”, stripping women of all rights and enslaving those who remained fertile as handmaids, serially raped in a pseudo-biblical “ceremony” to provide the childless governing caste with progeny." Toto som si tiez ukradla z the guardian - nech to prirovnanie s #metoo a Trumpom je blizsie.
Príbehy. (some of them are true, some of them are lies, but they are all good stories)
Páči sa mi jej štýl rozprávania. To, ako rozpráva celý dej, ako príbehy. Ako do nich vkladá úvahy, ktoré sa nestali, ale mohli sa stať. Celé to len lepšie dokresľuje ten príbeh, a to ako ona rozmýšľa. Alebo je len niekedy príbeh zaujímavejší, krajší a znesiteľnejší, ako realita.
"Ak je to len príbeh, je menej hrozivý."
" Rada by som verila, že to, čo rozprávam, je len vymyslený príbeh. Potrebujem tomu veriť. Musím tomu veriť. Tí, ktorí veria, že také príbehy sú len príbehmi, majú väčšie šance. Ak to, čo rozprávam, je vymyslený príbeh, tak mám koniec pod kontrolou. Príbeh sa skončí, a po ňom nastúpi skutočný život. Môžem pokračovať, kde som prestala."
"Chcem, aby tento príbeh bol iný. Prajem si, aby bol civilizovanejší.Chcela by som, aby ma ukázal v lepšom svetle, a ak už nie šťastnejšiu, tak aspoň aktívnejšiu, menej váhavú, menej vyrušovanú triviálnymi vecami. Chcela by som, aby mal presnejší tvar. Aby bol o láske alebo o náhlom uvedomí si toho, čo je pre život dôležité, alebo jednoducho o západoch slnka, vtákoch, búrkach či o snehu."
Normálnosť s trochou cynizmu.
Páči sa mi jej cynizmus, tá irónia s ktorou to celé hlavná hrdinka prežíva. Normálne by som ju chcela za kamošku. Taká tá baba, čo vo všetko zlom nájde kus humoru. Ľahšie sa prežíva s trochou nadhľadu.
"Pamätám si, ako som sa prechádzala po umeleckých galériách expozíciami devätnásteho storočia: boli vtedy posadnutí háremami. Desiatky obrazov háremov, tučných žien vyvaľujúcich sa na divánoch, na hlavách turbany alebo zamatové čiapočky, ovievané pávími perami, eunuch strážiaci v pozadí. Štúdie sediaceho mäsa, namaľované maliarmi, ktorí tam v živote neboli. Tieto obrazy mali byť erotické, a myslím si, že svojho času aj boli, ale teraz vidím, čo naozaj znamenali. Boli to obrazy o zastavenom pohybe, o čakaní, o objektoch, ktoré sa nepoužívajú. Boli to obrazy o nude. Ale možno je nuda erotická, keď ju ženy praktizujú kvôli mužom."
--
Len veľmi zhruba som vedela do čoho idem. Ja som seriál nevidela. Presne kvôli tomuto wow efektu. Nie som ani fanúšička distopických diel (viď Hvoreckého Trol, a dokonca ani Houxleyho Brave New World), a vlastne ani feministickej literatúry. Pri Atwoodovej služobnícke som - a totálne. Povinná literatúra. A ešte aj visually pleasing.
"The spark of hope at its heart is the notion that history is not preordained, that its unfolding depends upon human agency and courage: nolite te bastardes carborundorum (“don’t let the bastards grind you down”)". (the guardian)
Bolo to tak vtipné, že mi slzy tiekli, ako som sa snažila potláčať tie výbuchy smiechu na verejnom mieste.
Bože, konečne jedna inteligentná, vtipná slovenská kniha, s patričným cynizmom a realizmom! Teším sa, že vznikla. Každému ju odporúčam - už od fekálnej poviedky, a rozhodne si ju chcem prečítať znova.
Kiež by niečo podobné napísal niekto aj o Bratislave!
Len také pozorovania sediac v kaviarni o bratislavských dôchodkyniach, ako si prišli dať čaj a porozprávať sa o vnúčatách, o skupinke vystajlovaných dievčat objednávajúcich si cappuccino a fotiac sa s ním na Instagram, o bande mladých tridsiatnikov-hipsterov práve rozoberajúcich svoj najnovší biznis plán na novú kaviareň s tou najkvalitnejšou talianskou kávou, alebo o našom bookclube, ktorý si zase raz pokecal o "knihe". Len také pozorovania zo zastávky MHD sledujúc ako sa rýchlo mení tvár mesta na Nivách, alebo ako slečna s dvoma taškami nákupu čaká na svoj trolejbus, alebo ako sa mladý párik bozkáva a ľúbi a vystavuje svoju lásku na obdiv, a nikoho z čakajúcich vlastne nezaujíma, ako si chlapci púšťajú hudbu z mobilu a očividne tým iritujú starú pani.
Len tak by niekto mohol zaznamenať aj atmosféru nášho mesta - tu a teraz. Nie sú to síce 60. roky, ale raz budú rovnako magické. Lebo aj naše mesto má svoju atmosféru a dušu a strašne čaká na svoju Maeve Brennan.
