Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
V memoároch Som rada, že mama zomrela sa bývalá herečka a speváčka Jennette McCurdy zameriava na vzťah s narcistickou a manipulatívnou mamou Debrou, dospievanie pod jej vplyvom, snahu svoju mamu potešiť a splniť jej sny, duševné, fyzické a emocionálne zneužívanie, slávu, poruchy príjmu potravy a problémy s alkoholom, fenomén detských hercov a tlak na scéne. Až keď mama zomrie po boji s rakovinou, môže sa začať vyrovnávať s traumom, ktorú jej spôsobila.
Osobná spoveď o traumatickom detstve, nástrahách detského zábavného priemyslu a usilovnom, nelineárnom procese liečenia je nepochybne dôležitou a podnetnou knihou, autorka predkladá závažné témy, no skvelé memoáre by mali byť zmesou dobrého príbehu a rafinovaného písania. V tomto prípade čitateľ dostane šokujúci príbeh, ktorému však chýba umná prezentácia a zrelosť v písaní. Tón autorkinho písania je veľmi strohý a vecný, kniha je len prerozprávaním voľne prepojených udalostí bez hĺbky, súdržnosti, emócií, reflexie a vhľadu. Príbeh je písaný v prítomnom čase z perspektívy mladšej Jennette, čím autorka obmedzuje veľa z toho, čo by mohla povedať, preto kniha pôsobí skôr ako dieťa pozorujúce svoju situáciu než dospelý premýšľajúci o svojich skúsenostiach. Negatívne zážitky sa jej nepodarilo zacieliť na problematiku zneužívania v rodine alebo spojiť do konzistentného mikrokozmu väčších problémov v Holywoode, ktoré by otvorili priestor pre komplexnejšiu diskusiu a destigmatizáciu duševných porúch, veľkú časť knihy tvoria grafické vyobrazenia rôznych Jennettiných porúch príjmu potravy a príbeh akosi vyprcháva tam, kde by mohol mať naozaj silné ukončenie a posolstvo.
Babel: Akadémia jazykov a mágie je samostatný román autorky série The Poppy War, ktorý sa sústreďuje na príbeh Babela – prestížneho inštitútu prekladateľstva na Oxfordskej univerzite - a jeho štyroch študentov z odlišných prostredí, ktorí odhaľujú zlovestné pravdy obklopujúce inštitúciu, do ktorej vstúpili.
Kuang predkladá rozsiahlu kritiku eurocentrizmu, vedeckého rasizmu, bielej nadradenosti, elitárskych inštitúcií, hromadenia vedomostí a britského kolonializmu a imperializmu. Takmer každá strana je plná jej odborných znalostí a záujmu o témy, ktorým sa venuje. Najzaujímavejšou časťou knihy je skúmanie nuáns jazyka, lingvistiky, etymológie a teórie prekladu, na ktorých je založený aj magický systém – koncept spracovania striebra a čerpanie a usmerňovanie sily z medzier v preklade.
Dej sa vyvíja pomaly, príprava scény a rozbehnutie hlavných udalostí trvá pomerne dlho, Kuang nás vedie po Robinovej ceste uvedomenia si nevyhnutnosti odporu a násilia na dosiahnutie dekolonizácie, až druhá polovica knihy je plná zvratov a odhalení. Atmosféra Oxfordu, jeho architektúra, akademické postupy a zvyky sú opísané živo, no celkové budovanie sveta a myšlienka, že preklad je najdôležitejšia forma poznania v histórii ľudstva nevyznieva vierohodne.
Na vytvorenie organického fantasy sveta by si mal autor vybrať prostredie podľa toho, ako chce, aby mágia fungovala, alebo zvoliť magický systém podľa toho, čo dáva danému prostrediu zmysel. Namiesto toho si Kuang vybrala prostredie a magický systém na základe tém, ktorým sa chcela venovať, bez zjavného zreteľa na ich skutočnú kompatibilitu v reálnom živote. Výsledkom je svet, ktorý vyzerá a funguje presne ako skutočné Britské impérium, aj keď jeho mágia nemá nič spoločné s technológiou, ktorú Briti používali. Posadnutosť témami sa odráža aj v postavách. Všetky sú napísané ako hovorcovia určitej perspektívy, ktorú chce autorka zobraziť, ale nie sú ani hlbokými alebo originálnymi záskokmi pre prezentované koncepty a ich politické diskusie pôsobia ako prevzaté zo sociálnych sietí. Nepomáha ani to, že Kuang nedôveruje schopnosti čitateľov samostatne zachytiť podtext alebo pochopiť rozoberanú tému a neustále vkladá do rozprávania poznámky pod čiarou, ktoré majú objasniť to, čo je zrejmé každému so schopnosťou čítať s porozumením.
Ak odoberiete opakujúce sa, nadbytočné vysvetlenia, pridáte nejakú zložitosť a nuansy k osobnosti postáv, dáte čitateľom príležitosť premýšľať sami namiesto prednášania, získate zaujímavý román, ktorý sa pokúša dekonštruovať dark academia žáner cez optiku jazyka a prekladu. A tento potenciál je obzvlášť zreteľný v posledných pár kapitolách, ktoré sú silné a emocionálne rezonujúce, presiaknuté surovou úprimnosťou, ktorá zvyšku románu chýba.
3,5/5
Ďalšia kniha z edície Beletrizované životopisy približuje život Adele Astaire, staršej zo súrodeneckého dua Austerlitzovcov. Mnohí z nás poznajú Freda Astaira, no len málokto vie, že kedysi tvoril tanečný pár so svojou sestrou a očarujúca Adele bola považovaná za miláčika verejnosti a talentovanejšiu a zábavnejšiu z dvojice. Kniha sleduje 20. až 50. roky 20. storočia, Adele a Fred sú už hviezdami a príbeh chronologicky, s pridávaním potrebných spomienok, rozprávajú dve ženské postavy – samotná Adele a fiktívna Violet Wood, jej priateľka a rovnako tanečnica, ktorej príbeh pomáha potvrdiť či rozptýliť akékoľvek pochybné aspekty Adelinho rozprávania. Ich osudy a odlišné životné skúsenosti sa prelínajú a autorke sa darí dosiahnuť určité napätie, keď vedľa seba stavia sny Adele o rodinnom živote a Violetinu túžbu po divadelnom úspechu. Ako sa príbeh odvíja, sme svedkami toho, ako Adele pristupuje k svojmu životu, zisťuje, kým naozaj je a čo chce. Vďaka tomu ponúka oveľa osobnejšiu a hlbšiu verziu Adele. Navyše s ňou prežívame triumfy aj tragédie, čo ju robí ešte ľudskejšou. Autorka zachytáva pracovnú morálku Freda Astaira, Adelin bezstarostný postoj a svetové dianie okolo ich lásky k tancu, vzostupu k medzinárodnej sláve, odlúčenia a rodinného života. Prepája históriu a fikciu, aby oživila zabudnutú interpretku, ktorá si podmanila srdcia Američanov aj Európanov, kým našla lásku, ukončila kariéru a prešla do prepychového, no neľahkého života, ktorý ovplyvnila druhá svetová vojna.
V hlavní roli Adele Astairová je romantická, zábavná, pekne napísaná, príjemná a podmanivá kniha, ktorá čitateľom umožňuje zažiť tanec, dlhé hodiny tvrdej práce, večierky, lásky, sklamania a túžby spojené s mladými umelcami tejto doby.
TJ Klune sa vracia so svojím typicky rozmarným, srdečným rozprávaním. Komu sa páčila autorova kniha Dom na azúrovom pobreží, pravdepodobne ho potešia podobnosti s novinkou Pod šepkajúcimi dverami. Človek s nezdravým vzťahom k práci vstupuje do nového, magického prostredia a spoznáva skutočný zmysel života, väčšinou pestré a podivné obsadenie postáv, ktoré sú očarujúco nevrlé a zároveň hlboko milujúce, koherentný magický svet navodzujúci atmosféru komfortu páru teplých ponožiek a pariaceho čaju. Narozdiel od optimistických a šťastných vibrácií Domu tentokrát prevažujú témy smrti, samovraždy, depresie a duševných chorôb, avšak ťažké témy sú vyvážené humorom a zábavnými momentmi medzi postavami.
Písanie je jednoduché a ľahko sledovateľné, príbeh prináša premyslené posolstvo, opakuje sa vzorec nájdenej rodiny, postavy, aj vedľajšie sú príjemné a výrazné a hoci prerod hlavnej postavy na milého, obetavého a vďačného za všetky malé momenty krásy v živote za taký krátky čas nevyznieva realisticky, tempo je nevyrovnané, niektoré časti sa ťahajú a miestami pôsobia bezcieľne, stále je to solídne a potešujúce čítanie a očarujúci pohľad na smrť a zmysel života.
3,5/5
Príbeh Ernsta Graebera, vojaka nemeckej armády na ruskom fronte počas druhej svetovej vojny, ktorý po dvoch rokoch neustáleho boja dostane trojtýždňové voľno. Po príchode do svojho rodného mesta zistí, že bolo vážne poškodené spojeneckými náletmi, nájde rovnako zničené budovy, ľudskú biedu a hromady tiel, aké videl v Rusku, Afrike, Francúzsku a na iných miestach, kde slúžil.
Remarque má talent rozprávať príbehy o tom, ako obyčajní ľudia prežívajú v náročných podmienkach, výborne pracuje so slovami a s dramatizáciou zložitosti ľudskosti, opismi miest a udalostí vtiahne hlboko do osobností a čias 2. svetovej vojny a je znalcom ľudskej psychiky, ktorý úžasným spôsobom vystihuje myšlienky a dianie duše. Na stránkach vytvára niekoľko veľmi dojemných ľudských interakcií a vzťahov, odhaľuje nezmyselnosť a ničivosť vojny, na tragike jedného predstavuje kolektívny obraz tragédie vojny ako celku, jeho próza je veľmi živá a postavy sympatické. Zachytáva hlúpe žartovanie vojakov a zároveň opisuje hrôzy, s ktorými musia každý deň žiť. Pripomína nám, že vojny nie sú o ideológiách, vlastenectve, dokonca ani o národných záujmoch. Sú o vojakoch, jednotlivcoch, ktorí túžia ukončiť utrpenie a vrátiť sa do každodenného života.
Za na prvý pohľad jednoduchým príbehom o vojakovi wehrmachtu sa ukrývajú nadčasové otázky a myšlienkové pochody človeka snažiaceho sa pochopiť, za čo vlastne bojuje a aká je miera jeho spoluúčasti a spoluviny na vojne a zločinoch, a rozprávanie o viere, princípoch, láske, prehodnocovaní, hľadaní svojho miesta vo svete a odvahe čeliť svojim strachom a systému, ako aj nebojácnom odovzdaní sa úplnému, hoci krátkodobému šťastiu.
Strhujúce a dojímavé rozprávanie nie o tom, ako sa človek stal vojakom, ale o tom, ako sa vojak stal opäť mužom a ľudskou bytosťou.
Chceli by ste vedieť, koľko času vám v živote ostáva? Dali by ste výpoveď v práci, cestovali by ste po svete, strávili by ste čo najviac času s blízkymi? Príbeh sa zameriava na osudy 8 ľudí v New Yorku a na to, ako sa vyrovnávajú s vedomím, že ich vlastný život alebo životy ľudí okolo nich budú krátke. Skrinka času je knihou s jedinečným konceptom, ktorá rezonuje u množstva čitateľov, a hoci je premisa so skrinkami obsahujúcimi povrázok, ktorý určuje dĺžku života jednotlivca, zaujímavá, podnecuje k zamysleniu a nastoľuje nevšedné otázky, celkové prevedenie nie je veľmi podarené a v skutočnosti neexistuje žiadne hlbšie posolstvo okrem otrepaného ‘carpe diem‘.
Štýl písania nie je výrazný ani strhujúci, sci-fi prvok záhadných skriniek s povrázkami sa používa iba ako rekvizita pre príbeh, deju chýba akékoľvek napredovanie, napätie a objavovanie hlbín ľudského charakteru a vzťahov, autorka kĺže len po povrchu. Zvládla vykresliť dopad príchodu skriniek na spoločnosť, ich vplyv na destabilizáciu vlády a ekonomiky a snaží sa riešiť diskrimináciu, ale skúmanie ľudskej reakcie na neočakávanú udalosť nezodpovedá tej najzákladnejšej ľudskej emócii – zvedavosti, prvotná myšlienka nie je skúmaná komplexne, skúma iba vplyv na strednú triedu a bohatých protagonistov, ale zanedbáva ľudí, ktorí už žijú v chudobe, ľudí, ktorí už zápasia s predsudkami a ťažkosťami.
Striedanie perspektív a postáv veľmi sťažuje sledovanie rôznych dejových línií. Všetky postavy sú napísané podobne a nie sú úplne vyvinuté, krátke kapitoly preskakujú z jednej postavy na druhú, takže je ťažké sa s niektorou z nich spojiť a skutočne sa o ne zaujímať.
Román Jackie a Maria prináša pohľad do života niekoľkých osobností, ktoré roky pútali pozornosť sveta – bývalej prvej dámy Jackie Kennedy, svetoznámej sopranistky Marie Callas a obchodného magnáta Aristotela Onassisa. Príbeh striedavo rozprávajú Maria a Jackie, ambiciózne, inteligentné ženy tvrdo bojujúce za svoje ideály, na prvý pohľad veľmi odlišné, no s množstvom paralel. Postavy sú plne preskúmané a rozvinuté, dej hladko plynie a čitateľa vtiahne hlboko do bolestivých skúseností, ktoré poznačili ich životy. Historické udalosti nie sú hlavnou súčasťou románu, často diktujú akciu, ale opisujú sa len vtedy, keď nejakým spôsobom ovplyvnia niektorú z postáv. Na stránkach ožívajú aj vzťahy s vedľajšími postavami, niektoré bolestivé, iné povznášajúce a podporujúce.
Autorke sa úspešne podarilo spliesť tri životy do jedného románu, píše plynulo a príjemne, využíva dobové fámy a škandály, predstavuje niektoré kontroverzné detaily prezentujúce veľmi ľudskú stránku postáv, s úzkosťami, komplexmi, chybami aj kvalitami.
Ak sa chcete dozvedieť viac o živote dvoch fascinujúcich žien, ktorých osudy sa pretli cez Aristotela Onassisa, táto historická fikcia zachytávajúca niekoľko desaťročí by mohla byť správnou voľbou.
Sériu Černokňažník od Juraja Červenáka asi netreba veľmi predstavovať. Čierny Rogan, potomok černokňažníkov z Kančej hory, a jeho verný druh, vodca záhrobnej vlčej svorky Goryvlad sa v samostatnom dvojdielnom románe Zlato Arkony vydávajú na ďalšie dobrodružstvo svetom slovanských hrdinov, bohov a démonov, tentokrát ďaleko od zdroja Roganovej čarodejnej moci.
Epos, ktorý je zmesou staroslovanskej a severskej mytológie a historických udalostí, ponúka svižný a pútavý dej, výborné tempo a atmosféru, kvetnaté opisy krvavých bojov a praskajúcich kostí, veľa mágie a kúsok lásky, charakterovo vyspelejšie a vierohodnejšie hlavné postavy a ich typické sarkastické dialógy. Ideálne čítanie pre fanúšikov boja božstiev a historickej fantasy v prepracovanom súbornom vydaní.
Introspektívne memoáre herca, režiséra, otca šiestich detí, filantropa a politického aktivistu v jedinečnom formáte – hlavný text, anekdoty a myšlienky samotného herca sú pretkané rozhovormi s jeho blízkymi, priateľmi a kolegami a ilustrované rodinnými fotografiami - zahŕňajú všetko od jeho problémového detstva až po veľkolepý úspech na obrazovke. V rokoch 1986 až 1991 pracoval Paul Newman s priateľom a scenáristom Stewartom Sternom na projekte vo forme rozhovorov, ktorého cieľom bolo ujasniť si svoj život a ponúknuť úprimný pohľad do srdca a mysle človeka, ktorého celý život prenasledovala neistota a pocit menejcennosti a zlyhania.
Venuje sa vzťahu s rodičmi, rokom v námorníctve a na vysokej škole, prvému manželstvu, romániku a napokon aj manželstvu s Joanne Woodwardovou, tragickej smrti predávkovaním syna Scotta, automobilovým pretekom, alkoholizmu, hereckej kariére a tvrdej práci počas divadelných predstavení a nakrúcania filmov.
Newman odhaľuje rozmanitosť svojho života, humornú aj smutnú, osamelosť, ktorú pociťoval na vrchole slávy, pochybnosti o sebe samom, znepokojenie nad vplyvom jeho životného štýlu na deti, celoživotnú snahu o spojenie sa s jemnejšou, hlbšou časťou seba.
Neobyčajný život obyčajného muža je pútavé, nezvyčajne úprimné a intímne čítanie o živote hereckej legendy, z ktorého výrazne preniká hlas posypaný prvkami sebapohŕdania, hlas muža zápasiaceho s morálnymi rozhodnutiami, s neverou a alkoholom, s protichodnými pocitmi zo svojej práce ako herca a so zmätenými pocitmi z prchkej, majetníckej matky. Obyčajný muž, s ktorým sa v tejto knihe stretávame, je verziou nás samých: ľudská bytosť, ktorá zápasí s osudom, so svojou vlastnou etikou, so správnymi aj nesprávnymi rozhodnutiami a so svojím miestom vo svete.
Kniha prináša nekonvenčný príbeh o dospievaní dievčaťa, ktoré sa snaží pochopiť, kto je, odkiaľ pochádza a kam patrí. Jedného dňa sa Maren prebudí a zistí, že ju matka opustila a nechala jej peniaze a rodný list. Keďže Maren nepoznala otca, rozhodne sa ho nájsť v nádeji, že jej pomôže odhaliť jej desivé tajomstvo.
Premisa je dostatočne jedinečná na to, aby bola lákavá, ale postavy sú plytké a zápletke chýba zameranie a smer. Jadrom príbehu je boj hlavnej hrdinky s prijatím samej seba, čo na konci bez hlbších vysvetlení zrazu urobí.
Do morku kostí sa snaží byť súčasne strašidelným a jemným hororom, príbehom dospievania, nemotornou YA romantikou, premysleným skúmaním ženskej sexuality, kritikou amerického konzumu a jedenia mäsa. Dá sa preto očakávať, že toľko cieľov, ktoré treba dosiahnuť, kniha nedokáže dodať. Na príbeh lásky má nedostatok romantického napätia, na román o kanibalizme je pozoruhodne úhľadný a uprataný, obsahuje málo krviprelievania a veľmi málo popisov, takže je ľahké prehliadnuť hrôzu toho, čo postavy skutočne robia. A vlastne sa nie je čoho báť, pretože Maren je predátor, nie korisť.
Postavy nevykazujú žiadny rast, robia veci bez toho, aby čitateľ zistil dôvod, príbeh trpí drobnými dejovými nezrovnalosťami a nemá rozuzlenie. Maren pri snahe čeliť svojej temnej stránke a naučiť sa ju prijať prechádza od pocitu opustenosti k prijatiu vecí okolo seba, ale v skutočnosti nedochádza k žiadnemu vývoju postavy.
Skvelý nápad, veľa nevyužitých príležitostí.
