Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilOblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje odznaky
Moje aktivity
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
Knihu som čítala a klasickú sériu s Jennifer Ehle videla niekoľkokrát. S vekom však človek vníma postupne iné aspekty tohto veľkolepého diela.
Prvá vrstva - romantika a dokonalá krivka príbehu. Zápletka ako bič a šťastný koniec. Ideálne (nielen) pre puberťáčku, ale aj pre všetkých, čo si chcú oddýchnuť.
Druhá vrstva - protofeministická. Spoločnosť, kde hlavným cieľom nielen ženy, ale aj muža, je urobiť dobrý "biznis" sobášom. Rozpor medzi hodnotami ako láska či aspoň úcta k partnerovi/partnerke a pohodlným životom, akceptovaným spoločnosťou.
Tretia vrstva - thriller. Desivosť väzenia, v ktorom muž unesie maloleté dievča, a celý trest a opovrhnutie spoločnosti sa obráti proti nej a ženám v jej rodine. Jediným vykúpením je manželstvo s únoscom, ktorý - akokoľvek recidivista, je vlastne podplatený k tomu, aby sa oženil s obeťou, pričom je naďalej prijímaný a akceptovaný v spoločnosti. Pokrytectvo do hĺbky kostí, kde žena je tovar, za ktorý sa dá zaplatiť... Nie, nehovoríme o čiernych otrokyniach, hovoríme o bielych ženách z lepšej spoločnosti.
Neviem, či Austein, keď knihu písala, vedome pracovala so všetkými týmito vrstvami, ale výsledok je dokonalý. Len čím viackrát knihu čítate (film pozeráte), tým viac z neho presakuje thriller. Niekedy premýšľam, ako by asi vyzeral druhý diel - po 10 rokoch manželstva Elisabeth a pána Darcyho, a ich švagra pána Wickama, ktorému zabezpečili príjem a možnosť ďalej viesť nemorálny život plný klamstiev a podvodov. V manželstve s nezrelým dievčaťom Lydiou túžiacou po dobrodružstve...
Austein sa zrejme potrebovala zveriť s obludnosťou tej doby (ktorá v mnohom presakuje aj do dnešných čias), tak ju zabalila do dokonalej romantiky. A výsledok je ešte obludnejší. Je to veľká spisovateľka.
Tento příspěvek prozrazuje důležité momenty děje, proto je skrytý, abychom vám nepokazili zážitek ze čtení.
John Green dokázal niečo fascinujúce. Anthropocene Reviewed je vlastne séria recenzií vybraných javov, produktov či bytostí, ktoré preňho ilustrujú súčasný svet na planéte tak zásadne ovplyvnenej ľudskou činnosťou. A sú to veci veľmi rozmanité. Divé husi, epidémia cholery, havajská pizza, anglické trávniky, jaskynné maľby, googlenie cudzích ľudí, Halleyho kométa… Vyšla z toho hlboká a zároveň láskavá výpoveď o dnešnom svete. Núti nás zamyslieť sa, niektorých dokonca plakať. Nie je to kampaň za ani proti zmene klímy. Je to citlivá reflexia nášho sveta, ktorú potrebujeme.
Podcast, z ktorého vznikla kniha, odkazuje na všadeprítomné recenzovanie všetkého všetkými, ktoré sa stalo bežnou súčasťou nášho sveta. Green však rozoberá veľmi farbisto rôzne aspekty histórie, údaje a prepojenia, aby nakoniec vyslovil svoj názor veľmi skromne a s pokorou, niekedy až láskou.
Mne sa páči časť o trávnikoch, kde Green hovorí, že v USA je momentálne viac pôdy venovanej pestovaniu trávnikov, než kukurice a pšenice dohromady. Na ploche väčšej ako Taliansko Američania pestujú trávu, ktorá spotrebuje vraj až tretinu pitnej vody míňanej domácnosťami. Nehovoriac o hnojení a pesticídoch.
“Skrátka, najhojnejšia a na prácu najnáročnejšia plodina v USA je čistým, nefalšovaným luxusom. Trávniky poskytujú dobrý povrch pre futbal a hry. Odoberajú tiež z atmosféry trochu uhlíka, hoci milióny galónov benzínu použitého na ich kosenie z nich robia extrémne neefektívny zachytávač. Existujú však lepšie, hoci konvenčne škaredšie, alternatívy, od prírodných lúk po predzáhradku venovanú pestovaniu rastlín, ktoré môžete, povedzme, jesť. Je nepresné povedať, že trávniky sú bezcenné, ale vyžadujú si veľa starostlivosti vzhľadom na to, čo z nich dostaneme. Kosenie trávnika je dotyk s prírodou, pri ktorom si nezašpiníte ruky. Dávam trávniku dve hviezdičky."
Kniha je iným naratívom antropocénu, než sme zvyknutí. Je oslobodený od jednoznačných právd. Neoslavuje, nechváli, ani nepranieruje. Zvažuje. Hovorí o vzťahoch, o ľuďoch aj prírode. Hovorí príbehy, ktoré sme ešte nepočuli. A núti nás rozmýšľať. Dávam mu
#klimatickakriza
Váš čtenářský profil je na světě! Odteď se můžete každému pochlubit, jací úžasní čtenáři jste!
Najkrajšia kniha na Vianoce . O narodení a smrti, o láske v rôznych možných podobách. Čítala som ju najprv s deťmi, potom sama ešte raz.
Kniha, ktorá lieči hlboký smútok, lebo mu dáva zmysel. Smejete sa a plačete zároveň. Kniha je plná postáv, ktoré neznášate a milujete zároveň. Ale väčšine z nich držíte palce. Magické sa tu preteká s reálnym a je to okorenené severským humorom.
"Iba iní ľudia môžu zmeniť svet. Nikto normálny ešte nezmenil ani prd."
CELÝ ŽIVOT SÚŤAŽÍME. V prospechu, školských olympiádach, na prijímacích pohovoroch, na sociálnych sieťach. Náš život a naše vnímanie reality je poznačené nekonečným množstvom rebríčkov popularity, kvality, úspechu. Súťažia štáty, mestá, jednotlivci. A väčšina z nás prehráva...
Martin Šimečka vo svojej nádhernej a múdrej knihe venuje zopár zamyslení aj súťaži ako princípu života. "Vďaka prehrám som pochopil základný princíp života, ak ho chápeme ako súťaž: Vždy bude niekto lepší. Pravdepodobnosť, že budete v akejkoľvek mysliteľnej disciplíne najlepší, je prakticky nulová. Víťazmi totiž bývajú len géniovia alebo šialenci."
Súťaž len zdanlivo z nás dostáva to najlepšie. Je plná žiarlivosti, smútku, či dokonca nenávisti. V prírode súťaž, napriek populárnym zjednoduseniam, neexistuje. Aj vlci spolupracujú a starajú sa o svojich blížnych. Živé organizmy spolupracujú a komunikujú. V prírode je veľa príkladov spolupráce. Len naša civilizácia ju považuje za slabosť. Výsledkom je materiálny blahobyt a množstvo nešťastia a prazdnoty. Plus zdevastovaná príroda.
"Liberálna demokracia vytvorila za dekády svojej existencie príliš úzku vrstvu víťazov a príliš veľkú masu porazených, teda priemerných, ktorí majú pocit neúspechu. Tí sa teraz búria a žiadajú svoje miesto na slnku, nenávidia elity, ktoré vinia za to, že sa v ich konkurencii nedokázali presadiť. "
Šimečka je športovec a predsa nemá rád súťaž. Ako príklad krásneho a spájajúceho športu uvádza masové behy.Tam vôbec nezáleží, kto je prvý. Dôležité je byť spolu. Dokázali by sme organizovať spoločnosť ako masový beh, kde aj tomu poslednému zatlieskame?
Inak nádherná kniha, ak ste ju ešte nečítali. Hlboká pravdivá a bystrá. A ešte sa aj dobre číta. O tele, o duši a o rôznych aspektoch života prežitého, pochopeného a zároveň otvoreného novým otázkam.
Kniha na leto, ktorá sa nedá čítať rýchlo. Ak chcete začať praktizovať #slowlife, tak je to ideálny sprievodca. Po každej kapitole môžete vyjsť do záhrady či do blízkeho lesíka a pozorovať, čo sa tam vlastne deje. Predpovedať počasie pomocou sedmokrásky či smeru oblakov, pozorovať správanie lastovičky, počítať buriny či cudzokrajné rastliny udomácnené na našich poliach. Skontrolovať krtka či pôdne živočíchy, experimentovať s rôznymi štýlmi (ne)polievania...
Ale hlavne napínať všetky zmysly a pozerať, ňuchať, počúvať (dať si dole slúchadlá s podcastom o prírode), ochutnávať, a oťapkávať :)
Wohlleben nás nevychováva, len na začiatku kratúčko zasadí svoju knihu do kontextu ako rastlinku do zeme:
"Náš odklon od prírody je zjavný predovšetkým počas suchých a horúcich liet. Zatiaľ čo poľnohospodári a lesníci naliehavo túžia po daždi, značná časť mestskej populácie si želá, aby počasie vydržalo. Dôsledkov sucha si nie sme vedomí a veľakrát o nich vôbec nemáme tušenia. Vzhľadom na poškodenie životného prostredia a zmeny klímy je pritom nesmierne dôležité, aby sme rozoznali signály, ktoré príroda vysiela." Sme oddelení od prírody a nerozumieme jej, lebo sme prestali veriť, že jej potrebujeme rozumieť. Klimatická zmena v niektorých z nás buduje pokoru a opätovnú snahu počúvať, cítiť, čítať. Má to aj iné výhody:
"Nežiadam tu návrat ku koreňom, ani od nikoho nechcem, aby sa zriekol moderného životného štýlu, na to sa aj mne samému príliš zapáčil. ide mi skôr o to, aby sme všetci znovu aktivovali svoju citlivosť, svoje pozorovacie schopnosti, ktoré sú skryté pod moderným povrchom. Využitie týchto kapacít totiž prináša vzrušujúce a upokojujúce zážitky, ktoré na nás čakajú hneď za naším prahom v záhrade. Svet bude zrazu akosi väčší, keď ho začneme vnímať v celej jeho rozmanitosti."
Východisko z klimatickej krízy netreba hľadať len v sebabičovaní a bojovnom naratíve. Pokojné premýšľanie nás vie posunúť k novým hodnotám a náhľadom na svet, ktoré nikdy nevzniknú ako výsledok boja. Preto je tá kniha viac než len spôsob príjemného trávenia času v záhrade či v prírode. Učí nás citlivosti, pokoju a premýšľaniu.
„Ak dokážeš zmerať to, o čom hovoríš, a vyjadriť to v číslach, znamená to, že o tom niečo skutočne vieš.“ Tento citát lorda Kelvina z r. 1883 použila svetoznáma biologička Hope Jahren ako motto svojho ´Príbehu viac´. The Story of More je svieža a jedinečná kniha s podtitulom Ako sme sa dostali až ku klimatickej zmene a kam ísť ďalej. So ženským citom pre príbeh autorka naozaj počíta. Zrátava globálny nárast počtu ľudí, ton vyprodukovanej pšenice, množstva hospodárskych zvierat, pesticídov v pôde, teploty vzduchu , plochy pôdy premenenej na púšť, teploty oceánov, ton vylovených morských živočíchov, odlesnených plôch, vyrobených automobilov, leteckých pasažierov, kWh spotrebovanej elektriny, ton emisií a skleníkových plynov v atmosfére. Jej „príbeh viac“ dokazuje obrovský nárast vplyvu ľudskej činnosti na planétu za posledných 50 rokov. (za referenčný rok si vybrala r. 1969 – rok svojho narodenia).
Tu je len zopár vybraných faktov: „ Ľudská populácia sa zdvojnásobila; detská úmrtnosť sa znížila na polovicu; priemerná očakávaná dĺžka nášho života sa predĺžila o 12 rokov; 47 miest narástlo na viac ako 10 mil. obyvateľov; produkcia obilnín sa strojnásobila; počet ročne zabitých ošípaných sa strojnásobil, zabitých kurčiat sa zvýšil šesťnásobne, počet zabitého dobytka sa zvýšil o polovicu. Množstvo človekom denne vyprodukovaného odpadu sa zvýšilo dvojnásobne. Množstvo vyhodených požívateľných potravín dosiahlo objem, ktorý by stačil na výživu všetkých podvýživených ľudí sveta. Pätina vyprodukovaných poľnohospodárskych plodín sa premieňa na biopalivá. 20 percent svetovej populácie spotrebuje polovicu elektrickej energie sveta...“
Napriek zdaniu, Jahren nie je technokratka. K svojim číslam a vedeckým faktom, ktoré mimochodom vyvracajú aj množstvo mýtov (napr. tie o preľudnení planéty), pridáva množstvo osobných zážitkov a pozorovaní z vlastného okolia v porovnaní so životom v nedávnej minulosti. Skúste sa napríklad (ak máte aspoň 40 rokov) zamyslieť nad tým, koľko áut jazdilo v mestách, keď ste boli malí, ako ste chodili do školy, koľkokrát do týždňa ste sa sprchovali, koľko hračiek vám rodičia kúpili, ako ste cestovali, čo ste jedávali na raňajky a koľko času ste trávili vonku.
Jej výpočty ale (zdanlivo) prekvapivo vedú k podobným záverom, ako hlásajú vedci humanitných smerov, ľudia zaoberajúci sa etikou, šťastím, kvalitou života. Príbeh viac sa musí zmeniť na príbeh menej... Žiadne technológie nedokážu vyrobiť toľko energie z obnoviteľných zdrojov, ktorá by dokázala uspokojiť všetky naše nezmyselné chúťky, ktorým dnes holdujeme. Príbeh menej... znamená menej spotreby, ale aj menej sebectva, pohodlnosti duševnej i fyzickej.
„Je zbytočné predstierať, že šetrenie zdrojov nie je v priamom rozpore s priemyselnými odvetviami, ktoré pomohli napísať náš Príbeh viac, a že zvyšovanie spotreby za posledných päťdesiat rokov nebolo úzko spojené s hľadaním väčšieho zisku, väčšieho príjmu, väčšieho bohatstva. Je čas sa rozhliadnuť a položiť si otázku, či je toto spojenie skutočne jediným spôsobom budovania civilizácie, pretože predpoklad, že áno, môže predstavovať najväčšiu zo všetkých hrozieb.“
S knihou by sa dalo polemizovať v mnohých smeroch. Kríza, ktorej čelíme, prináša množstvo otázok, a nervozitu pre tých, čo hľadajú rýchle a jednoduché odpovede.
Desať lekcií pre post-pandemický svet je kniha, ktorá sa snaží zahorúca reflektovať, čo sa zmení v globálnom svete po pandémii. Zakhariove lekcie však mnohých jeho prívržencov sklamú. Možnože je to tým, že kniha vznikla ešte počas roku 2020 a teda na reflexiu nebol ešte priestor, lebo stále sme vo víre zmien, ktoré pandémia neprestala prinášať. A možnože je dôvodom zarputilé trvanie autora na axiómach liberálneho globálneho sveta, kde rast a dominancia trhu je jediným meradlom kvality štátov, individuálne práva zas meradlom kvality spoločností.
Vízia to nie je nijak strhujúca, lebo Zakharia v podstate predpovedá, že všetko pôjde po starom. Svet sa bude naďalej zrýchľovať, digitalizácia sveta bude pokračovať a oberať ľudí o prácu, priepasť medzi bohatými a chudobnými sa bude zväčšovať (tu autor vychádza najmä z amerických reálií), ľudia sa napriek pandémiám budú aj naďalej masovo sťahovať do miest, globalizácia sa bude globalizovať a Čína sa stane novým superhráčom. Nedá sa ubrániť myšlienke, že na „lekcie“ je to trošku málo a že asi potrebujeme dlhší čas na reflexiu všetkého, čo sa deje okolo nás. Aj opomínanie témy klimatickej zmeny je pozoruhodné a dáva nám informáciu, že zrejme nie pre všetkých je tá téma tak aktuálna, ako pre nás, Európanov, nehovoriac o ľuďoch z ohrozenejších častí sveta.
Len útržkovite, v záveroch jednotlivých kapitol, sa autor priznáva, že zmeny asi budú väčšie, než dokážeme v tejto chvíli predvídať, napríklad spochybnenie trhu ako meradla kvality a úspechu, či viery v rozum, ktorým si často len zdôvodňujeme svoje emócie. Ale aj javy ako „nárast politickej moci starostov“, alebo väčšia jednota štátov EÚ po brexite a skúsenosti so zvládaním pandémie, sú len okrajovo naznačené, zatiaľ nerozvinuté. Na úplnom konci však čitateľ nájde to, čo očakáva - jemný závan optimizmu:
„Pomyslite si len na zmeny, ktoré sme prijali v našich životoch ako odpoveď na pandémiu. Súhlasili sme s tým, že sa izolujeme jeden od druhého na dlhý čas. Pracujeme, zúčastňujeme sa stretnutí, a vedieme hlboko súkromné rozhovory rozprávajúc do našich laptopov. Absolvujeme online kurzy a návštevy u lekárov a terapeutov cez teledoktora. V priebehu mesiaca, firmy zmenili politiky, ktorých prehodnotenie by im za normálnych okolností trvalo roky. Zo dňa na deň mestá zmenili triedy na pešie zóny a chodníky na kaviarne. Menia sa postoje k ľuďom, predtým často prehliadaným či ignorovaným, čo dokazuje novo zaužívaný výraz ´pracovníci kritickej infraštruktúry´. A vlády otvorili svoje pokladnice voľakedy nepredstaviteľným spôsobom, čo nás môže viesť k väčšej vôli investovať do budúcnosti.“
Veľa prezrádza aj jedna z posledných viet: „Rozumieme nedostatkom (sveta) aj spôsobom, ako ich riešiť. Problémom nie je prísť k riešeniam – zostáva ním nájsť politickú vôľu na ich implementáciu.“ Tu sa tiež dá s autorom polemizovať. Nie, ešte stále nerozumieme nedostatkom sveta a mnoho riešení, ktoré sa ponúkali, neboli dobré bez ohľadu na politickú vôľu. Práve pandémia nás zrejme dovedie k prehodnoteniu diagnostiky problémov sveta a tiež ponúkaných riešení. Zmeny budú oveľa hlbšie, pán Zahkaria, a preto sa tešíme na vašu ďalšiu knihu.
Na to, aby sme vedeli riešiť problémy a čeliť nezvyčajným výzvam, musíme sa najskôr upokojiť. Jedným zo spôsobov môže byť vypnúť aspoň na chvíľu všetky „divajsy“ a ponoriť sa do šušťania krásnej ilustrovanej hrubej papierovej knihy. Knižka (aj) pre deti, Ďaleká cesta za domovom je ideálna na pokojné premýšľanie nielen o prírode, ale aj o krízach, vedení ľudí a hodnotách v spoločnosti. Na rozdiel od netflixového miniseriálu (Watership Down) nakrúteného akože na jej námet, toto rozhodne nie je akčná rozprávka o prežití. Jej nádhera spočíva v schopnosti pozrieť sa na život králičími očami. Keď putujeme so skupinkou králičích odvážlivcov hľadajúcich si nový domov krásnou Hampshirskou prírodou, vidíme naozaj len po najbližší živý plot, cítime strach z prúdu potôčika, ktorý človek bez povšimnutia prekročí, zostaneme hypnotizovaní svetlami auta – toho strašného hrmotajúceho tvora, a chce sa nám utiecť pri zvukoch pušky. Príbeh má pútavý dej o hľadaní šťastia, ale medzitým nám čas pomaly plynie hryzkaním trávy, rozoznávaním tisícov pachov a ochutnávaním desiatok lúčnych kvetov. Učíme sa vnímať deň a noc podľa pohybu slnka a prežívame nepriazeň počasia cez králičiu kožu. Hoci autor upozorňuje, že nejde o žiadnu analógiu a teda nemáme v králikoch hľadať seba (fakt, že my ľudia máme tendenciu brať prírodu len ako svoje zrkadlo), vnímavého človeka zamrazia niektoré úvahy králikov nad ľudským správaním. „Všetko zlo pochádza od ľudí. Ostatní elil (naši nepriatelia) robia len to, čo musia. Žijú na zemi a potrebujú jesť. Ľudia sa však neuspokoja dovtedy, kým nezničia celú zem a nevyhubia všetky zvieratá.“ Pre nás dospelých je to aj kniha o líderstve, kde proti sebe stoja dva typy vodcu. Zúrivý obrovský silný a vzťahovačný tyran vyžadujúci absolútnu poslušnosť, nasadzujúci život a idúci príkladom v boji proti všetkým a na druhej strane hĺbavý, nenápadný, fyzickou silou nevynikajúci, ale bystrý a vnímavý „vrchný králik“, ktorý dokáže zapojiť do akcie všetkých členov tímu podľa ich najlepších schopností, dá si poradiť, ale v ťažkej chvíli zodpovednosť berie na seba. Čo myslíte, kto zvíťazí?
Číst víc
Pokusy sú veľmi jasne a jednoducho opísané, sú tiež jednoduché na realizáciu v domácich podmienkach. Navyše sú tam celkom vtipné ilustrácie. Hodí sa pre dievčatá rovnako ako pre chlapcov, v podstate od 5 rokov. Dá sa tiež využiť na projekty do školy. Vrelo odporúčam.
Číst víc
