Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
#fromtimetotime #booknerd
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Mladý absynt sa už celkom iste stáva mojou srdcovkou. Ich druhá detská kniha je rovnako prekvapivá ako prvá, no úplne iným spôsobom. Veľkolepá v pokoji. Múdra v láske. Milá na pohľad. A najlepší nápad na letné čítanie. Smiala som sa schuti, plakala kvôli smutnému, lebo je ho v živote veľa a bola som hrdá na Daru, čo sa so smútkom vedel odvážne kamarátiť. Je to pekné, až tak, že niekoré pasáže som čítala aj viac ráz, iné predčítavala spolusediacim vo vlaku. Táto kniha ma bavila, láskavo, so všemožnou hravosťou i prírodou, čo nám ľuďom berie dych.
Existujú spisovatelia, ktorých slová v čitateľovi oživujú túžbu čítať všetky autorove diela i tvorcu samotného. Po prečítaní jednej knihy sa potrebuje hneď pustiť do ďalšej, a tak stále dookola, spoznávať čítaním jedno s druhým. Sú to knihy, ktoré sa čítajú ich žitím, úplným prežívaním inej skutočnosti. A takto ich píše aj Ernest Hemingway. Zbožňujem jeho Rajskú záhradu a tak veľmi som si obľúbila Pohyblivý sviatok. Je to kniha ako autor sám - búrlivá, živá, plná vášne, divokosti, zážitkov a dokonalej schopnosti byť prítomný. Všetko sa deje v Paríži, príliš pohyblivom meste. V kaviarňach, kde sa káva podáva s vínom po celý deň. Tam sa píšu básne, vedú dlhé debaty o literatúre, ľudia sú si bližší, menej bojazliví, odtiaľ je vidieť parížske čaro a prekrásnych ľudí. Každému prajem zažiť takéto odvážne chvíle, Paríž, jeho vôňu a pokušenia. Prečítajte si túto knihu, sľubujem, že sa stane aj vašim Pohyblivým sviatkom.
Kniha je autorovým (strateným) ja. Plače v tichu. Miluje ticho. Je miestom zakázaného, ale prežitého. Dovoľuje si v metaforách. A skrýva (sa) v slovách. Niekto od nej odchádza, keď musí, iný chce a opúšťa ju. Potom to bolí, tak si píšeme. Na papieri, potajomky, takže nikdy nevyslovíme niektoré bolesti. Sú ľúbostným listom, ktorý by sa mal písať, no nie pre vlastné potešenie. A predsa sa v nich myslí na seba, lebo v láske sa až príliš potrebujeme. Ale to nás spáli, keď sa neberieme zľahka. Táto láska je mesto, kde prichádzam z dediny, musím sa mu prispôsobiť, aby sa v ňom žilo ľahšie. Nosím si doň knihu, nech sa kedykoľvek môžem stratiť. Táto kniha je autorovým (strateným) ja. Učím sa ju čítať, keď hovorí(m): Milujem ťa ako miesto, v ktorom mám svoj domov.
Táto kniha je o chorobe. O blížiacej sa smrti. Hľadí očami trpiaceho, ale aj očami jeho milujúcich. Píše sa v nej o posledných západoch slnka i pohľadoch na nezastaviteľné more. Pýta sa, čím vlastne smrť je a aj to, či jestvuje forma večnosti pre ľudského tvora. Nemá veľa slov, pretože sa radšej prihovára v tichu. Obrazoch. Necháva čitateľa tvoriť, dopovedať, odpovedať na jej položené otázky, ktoré sa zdajú bežné, ale pritom sú na odpovede príliš ťažké. Keď bežnosti si človek uvedomí, až keď ho dostanú nepripraveného. A v rozpakoch sa ťažko koná. Niektoré knihy v sebe majú tie najbežnejšie skutočnosti, čo priveľmi prekvapujú. No pravda je, že mám veľmi rada knihy, ktoré ma privádzajú do rozpakov.
Táto kniha mi roztrhala srdce. Vkradla sa dnu, brala si ho pomaly, až ho v jednom momente, na úplnom konci, dostala celé. Zničila pekným spôsobom, a to so všetkou krutosťou i smútkom, ale predsa vo mne zanechala večnosť okamihu, ktorá nastane len vo chvíli, ktorý dôverne poznám - po dočítaní dobrej knihy. Tak sa človek niekedy zamiluje do takých zvláštnosti. Napríklad aj do Osamelosti inej bytosti, ktorá mu pripomína samého seba. Možno sa to isté stane aj druhej strane. Potom sú dvaja ľudia, sebe samým podobní, milujúci svoje osamelosti a spojení intímne tak, že napokon existujú jeden pre druhého spriaznení. Takéto spojenia sa nedejú často, sú zriedkavé ako prvočísla. Ale sú prehnane prekrásne! Ťažko sa im žije v jednoduchom svete, pretože doň nezapadajú bežne. Ťažké je im porozumieť, lebo žijú príliš ďaleko. Tak je, že najzložitejšie stvorenia sa spoja len málo. No práve pre ich životy jestvujú úplne iné svety, v ktorých sa neskôr žijú zážitky.
Vetu za vetou si v tejto knihe podčiarkujem, škrtám, analyzujem, prepisujem, zamýšľam sa, píšem si ich do svojich poznámok, myšlienku za myšlienkou, ktoré mám stále chuť pochopiť lepšie. Nerozumiem chaosu, a predsa sa v ňom nachádzam. A neustále strácam, padám, znova hľadám, som. Je to o emócii, silnom vnútornom boji medzi tým, čo v sebe milujeme a v čom sa zdáme primálom. Ale aké sú prekrásne prílišné precítenia a ak sa práve vďaka chaosu oživujú v ľudskej duši toľké, tak potom tažko o ne prísť. Možno tomu nemusíme rozumieť, len stačí milovať čo tvoríme. Život potom ostáva búrlivý navždy a nepredvídateľný, šokujúci, dojímavý, plný sĺz i smiechu, nepoučiteľný, stále sa meniaci, chaotický, ale práve takto ho najviac milujeme. A v takom svete sa nachádzame.
Rôznorodosť, ktorú čitateľ nachádza v knihách Jany Beňovej, je niečo! Jej postavy si ťažko predstaviť, a to sú celkom jednoduché. Hlbším či opakovaným čítaním sa nič lepšie nepochopí. Jana je jednou z tých spisovateliek, čo človeka necháva strácať sa v nej. Ja ju aj preto zbožňujem, a baví ma, po každom dočítaní ju chcem čítať zas, byť tam, kde ma túži mať. Vandala je kniha, ktorá sa nečíta podľa predstáv čitateľa, ale spôsobom, akým si ho sama autorka vedie. Jednoducho, Beňová si tie knihy píše po svojom, nič viac, nič menej.
Majling sa teraz hodí. Môj najobľúbenejší slovenský dramatik ma naozaj nikdy nesklamal, každou knihou i hrou prekvapuje. Táto síce nie je Ruzká klazika, ktorú čítam stále dookola a čítať nikdy nechcem prestať, ale Zóna je jeho, a poviem Vám, je to čosi! Detektívka ako ju nepoznáme. Iná, no záhadná, sarkastická, netradičná a nadprirodzená. Toto je Rimavská Sobota v komikse. Milujem a nesmierne ma baví Majlingov bizár. Celá jeho tvorba.
Mám pocit, že tieto príbehy sú rozprávané na jeden dych s nekonečnou emóciou a silným prežívaním skutočnosti, ktorá pre niektorých existuje krutá. Každý príbeh začína menom jeho hrdinky. Vety sa tu nezačínajú veľkými písmenami, nekončia bodkami, tie sú iba na konci príbehu. Sú to ohromné životy, dojímavé, kontroverzné, originálne! Bernardine Evaristo rozpráva rýchlo, ale zastavuje ma, núti premýšľať, hnevať sa na nespravodlivosť, učí nebyť ticho, keď je to potrebné, a stať sa odvážnym, kráčať si za svojim. Ako len píše nahlas, že ju mám chuť počúvať. Akoby nechcela prestať a ja jej stále nemám dosť. Chcem viac takýchto odvážnych kníh, ale ešte väčšmi ich odvážne autorky!
Pani Dallowayová je knihou roka, ale nie iba toho minulého, je mojou obľúbenkyňou nafurt! Virginia sa dotýka srdca i mysle, učí (ako) milovať more, nebáť sa divokých vĺn, objaviť v chaose pokoj, nájsť si tam úplne iný svet. V próze tvorí poéziu, také príbehy, ktoré sú vďaka svojej pestrosti nenahraditeľné. Žijú v nich jedinečné bytosti, v ktorých jednoduchost? je veľkolepá a naopak. Aj vďaka Pani Dallowayovej viem, že nech je život akýkoľvek, predsa v ňom stále jestvujú kvety kvitnúce len pre moje oči. A taktiež nekonečná chvíľa, ten moment pred spaním a tesne po čítaní obľúbenej knihy, vtedy možno preniknúť do vlastného sveta, v tom malom momente byť naozaj svoja. Woolfovej knihy sú o peknom v živote, o smrti i nádeji a predovšetkým o plynutí času a tom, ako človek hľadí srdcom a ako rozumom. Ale čo je rozum v porovnaní so srdcom? Je vôbec možné mať oboje súčasne?
Virginia je mojou navždy najobľúbenejšou autorkou.
