Líbí se ti můj profil a chtěl by si mít podobný i ty?
Založit si profilO mně
#fromtimetotime #booknerd
Oblíbené literární žánry
Oblíbení autoři
Moje srdcovky
Moje aktivity
Na začiatku roka odporúčam neľahké čítanie, vyberám potrebné. Zástup je kniha o ľuďoch čakajúcich na svoju slobodu. Aj tých na druhej strane, ktorých prvý pohľad je často klamlivý. Najväčšie zlo sa v nich skrýva za dobré slová, nesplnené sľuby. Pri nich je treba pochybovať. Neustále klásť otázky. Dožadovať sa úplného vysvetlenia. Neostávať ticho, nech žije slobodná myseľ a nečaká v rade.
Veď rozumné srdce má prednosť nad všetky pravidlá. A ženy môžu brániť iné ženy.
Ale tak to nie je, nedá sa hockde vo farbách myslieť.
Kiežby táto i ďalšie podobné surrealistické knihy neboli tak veľmi pravdivé. To ich však bude musieť byť prečítaných ešte veľa.
Vášeň žije v nikdynekončiacej radosti tešiť sa každý deň z rovnakej knihy. Vášniví ľudia sú podľa mňa najkrajší na svete. Zamilovaní do života. Do lásky sa vrhajú neopatrní. Ochotní vsadiť celé srdce, aj keď vedia, že sa dá ľahko prehrať. Rada sledujem také tvory. Najradšej o nich čítam. Niekedy vášeň zazriem v letmej chvíli, pri stretnutí v meste so starým pánom, tým istým zo včera, ako kráča v rovnakej košeli, ktorú bude vedieť nosiť aj zajtra. Občas ju vidím v mojej rodnej dedine, v mladíkovi, ktorému sa nikam nechce, tam poznaný domov je pre neho všetkým. Každý máme inakšie vášne. A dobre je, kým máme. Lebo v nás je skutočný život. Len vďaka niektorým i v knihách.
Často si ľudia odo mňa pýtajú tipy na knihy. Niekedy im odporučím sériu, ktorej prvý diel je vypredaný, a ja začínam s druhým. Ostanú znepokojení, či tomu porozumejú a nemali by radšej počkať, kým prvý diel opäť bude. S istotou tvrdím, že čakať nemajú, pretože každá kniha je sama o sebe niečim. A je dôležité pochopiť najskôr ju, až potom všetko, s čím sa spája.
Kniha Hodiny má množstvo presahov. Spomína na Virginiu, jej knižnú hrdinku, a aj na životy Virginiiných čitateliek. Nie je nutné sa v tom vyznať, poznať túto autorku, diela, dokonca ani čitateľky. Tá kniha ponúka omnoho viac. Je o tom, čo nám berie čas a ktoré šťastia ho, naopak, robia významným. Je veľkým smútkom, v ktorom jestvuje nádej radosti, že s každým smútkom to tak je. Sú tam naše vnútorné svety, pre ktoré je život taký ťažký. A ak sa nespoja so svetom vonkajším, treba častejšie utekať na miesta, kde jestvujeme. Aj keby som nemala prečítané diela Virginie, nepoznala svoju najmilovanejšiu autorku, keby som nechápala Pani Dallowayovú alebo akúkoľvek inú ženu, aj napriek tomu, a možno práve preto, by som čítala Hodiny. Čítala o ženách, v ktorých sa strácam tak, až sa v nich nachádzam.
Najintímnejšia kniha Delphine de Vigan. Hádam aj najsmutnejšia. Snažím sa, ale nedovolím si tvrdiť, že si dokážem predstaviť, ako sa Delphine pri písaní cítila. Je ťažké znova sa vracať v čase, na ktorý človek nerád spomína. A predsa mám pocit, že spomínaním dokážeme tie najhoršie chvíle lepšie znášať. Spomínaním v slovách. Písaním ich prijať. A odpustiť (si). Písanie je možnosť hovoriť nahlas a pritom nemusieť prestať plakať. Hovoriť zreteľne i so slzami v očiach. Rozprávať so sebou s pocitom, že ma niekto počúva, kto mi tú bolesť pomáha niesť. Písanie je pocit nebyť sám v samote. Spomienky znamenajú prežiť bolesť znova, ale pozerajúc na skutočnosť inak, až pocítiť šťastie, že i cez toľké ľudské oslabenia je človek schopný stále byť.
Vyhradzujem si rána na čítanie v bratislavských záhradách. Vyrovnávam sa v nich so smútkom. Za pomoci tvorcov, čo ten svoj menia v umenie. Tak si dnes do záhrady so sebou beriem Adichie, pretože mi už viackrát pomohla nebáť sa, nech je svet akýkoľvek. A môžem byť pri nej smutná, plakať koľko sa mi zachce. Učím sa s ňou dovoliť si to. Pozerať na smútok ako na oslavu lásky, lebo schopnosť skutočne milovať sa pri niektorých ľuďoch prejavuje práve plačom.
Vyhradzujem si rána na oslavy lásky.
Mám pocit, že táto kniha mi pomohla porozumieť Simone, priblížiť sa jej viac ako kedykoľvek predtým. Ak by sme žili v rovnakom čase a na rovnakom mieste, chcela by som byť jej kamarátka. Ale aspoň čítaním jej kníh sa s ňou môžem kamošiť. Obdivovať ju. Lebo také sú pravé priateľstvá - postaviť sa proti celému svetu za svojho obľúbeného človeka. Simone je najlepšia priateľka zo všetkých najlepších priateľov. Postavila sa nie len za svoju najlepšiu kamarátku, ale za všetky priateľky na svete. Proti celému svetu. Láskavo. Odvážne. Ako výnimočná osobnosť. Ja také najradšej objímam. A zbožňujem lásku, o ktorej tu píše a vďaka ktorej je feministickou ikonou. Som predsvedčená, že takéto kamarátstva ma nikdy neprestanú baviť. Sú totiž Nerozlučné.
Odd. špekulácií je špekulovaním. O všemožnom. Či vytvorené istoty netvoria naše najväčšie neistoty. Neisté je živé. Isté časom umiera, nudí nás. Niekedy sa stane, že presvedčenia, ako nám to alebo ono urobí radosť, sú pravdivejšie než samotná skutočnosť. Skočíme do toho, čo nám nie je známe, ale priťahuje nás. Láka. Zdá sa to niečím nedotknutým a čistým. Sme mladí, sebaistí, zamilovaní. A zrazu v manželstve. Zamilovanosť a láska sú si síce podobné, ale celkom iné stavy. Treba si dávať pozor. Na svoje neistoty. Niektoré žiť pre väčšie šťastia. Aby sme si neskôr nehľadali vlastné cintoríny, kam sa chodí plakať. A mohli plakať kdekoľvek. Žiť vo vlastnom svete a nikdy ho nespojiť s tým naozajstným zodpovedným životom. Ak si nedáme pozor na svoje neistoty, ľahko sa nám stane to, čo tejto manželke, zachýba nám neisto.
Nie je je rozhodne jedna z najlepších absyntoviek. Je o tom, čo by malo byť a Nie je, ale tiež o tom, čo je a nemalo by existovať. Je to ťaživé čítanie. Pomalé. Človek si pri tom potrebuje vydýchnuť. A zastať. Pri niektorých pravdách plakať neprestajne. A aj napriek tomu si myslím, že reportáže tejto knihy sú veľmi dôležité. Chcela by som, aby sa čítali tam, kde zabúdame na niektoré nespravodlivosti. A za povinnú reportáž si žiadam tú o dieťati - “Zlatučký a poslušný”. Tak veľmi mi je smutno, keď si uvedomujem, že je toto skutočné. Na svete ešte stále existujú rodičia bijúci svoje deti. Mám prianie, aby neboli. Kiežby už žiaden rodič nikdy neudrel svoje dieťa a nemal ten pocit, že je to “výchovné”. Verím, že reťazec násilia ťahajúci sa z generácie na generáciu je zastaviteľný. Násilie plodí len ďalšie násilie. A rešpekt kvitne v rešpekte. Ja si prosím kvety rešpektu.
Je to “iba” jedna kniha, ale žijú v nej viac ako dvaja moji obľúbení autori i autorky. Sú v nej nahí. Duševne odhalení. Tak by sa dalo povedať, že je to moja obľúbená kniha. A je! The Paris Review, všetky tie knihy, ma dostávajú do úžasu. A to kvôli intimite. Odhodlaniu tvorcov rozprávať, nie vymyslene, ale tak naozaj. O sebe. Vášni z písania a skutočnej sentimentalite v literatúre. Tu sa rozpráva o vlastnej slobode, ktorá dokáže oslobodzovať druhých. Živote v jedinej básni, jej prenikavej vôni. Dnes sa pokúšam prikladať uši k slovám. Nechať predstavivosť unášať ma. Dovoľujem si (tvoriť) vlastný svet, inakší než sú iné. A intimitu, v ktorej je možnosť neodpovedať pre prílišné dojatia. Myslím, že práve to ma na akomkoľvek živote a knihách dojíma najviac!
Toto bolo divoké. Zo začiatku som sa do Projektu Vlk dlhšie dostávala, neskôr veci začali dávať zmysel, ale aj tak rozprávanie stále prinášalo mnoho otázok, čo je a nie je správne, či je dôležité si to definovať alebo len potrebné porozumieť skutočnostiam, no nesnažiť sa ich pokúšať, tobôž vlčiu prirodzenosť. Najkrajšia je živá! Bez prítomnosti človeka alebo veď aj s človekom, no vtedy i s nebezpečenstvom, ktoré toto spojenie prináša. Príroda je divočina, potrebuje byť slobodná. Priblíži sa sama, keď sa jej zachce. Myslím, že ju treba nechať dýchať. Na konci bude dávať celkom iný zmysel. Rovnako ako táto kniha.
